Ktorá Kresťanská Cirkev Je Najstaršia? Pohľad Do História Cirkvi

Otázka, ktorá kresťanská cirkev je najstaršia, je zložitá a vyžaduje si hlbší pohľad do histórie. Viaceré cirkvi si nárokujú na tento titul, pričom každá z nich má svoje argumenty a historické dôkazy. V tomto článku sa pozrieme na niektoré z najstarších kresťanských cirkví, ich históriu a vplyv na spoločnosť.

Ečmiadzinská katedrála v Arménsku, jeden z najstarších kresťanských chrámov na svete.

Arménska Apoštolská Cirkev

Arménska cirkev je stará vyše 1700 rokov. Kresťanstvo totiž vyhlásili za štátne náboženstvo v roku 301. Prvými vierozvestcami v Arménii boli podľa cirkevnej tradície apoštoli sv. Tadeáš a sv. Bartolomej, ktorí tu šírili kresťanskú vieru v rokoch 35-60. Kresťania teda žili v Arménii už v prvých storočiach nášho letopočtu, o čom svedčí aj skutočnosť, že v tomto období trikrát došlo k ich veľkému prenasledovaniu - v rokoch 110, 230 a 287. Toto posledné prenasledovanie kresťanov sa viaže k menu kráľa Trdata z dynastie Aršakovcov, ktorý neskôr prijal kresťanstvo a v roku 301 ho vyhlásil za štátne náboženstvo. Iniciátorom jeho obrátenia bol Grigor, Arménmi nazývaný Lusavorič - Osvietiteľ.

Po vyhlásení kresťanstva za štátne náboženstvo začal Grigor s podporou kráľa Trdata šíriť v krajine novú vieru „ohňom a mečom“. Sprevádzalo ho kráľovské vojsko, lebo pohanskí žreci bránili svoju vieru a svoje chrámy. Veľké chrámové hospodárstva mali všetky svoje vojská. Nakoniec museli podľahnúť, chrámy boli zrovnané so zemou, boli spálené aj vzácne knihy chrámových knižníc. Na mieste zničených chrámov sa začali budovať nové, kresťanské chrámy a kláštory. Tieto prevzali celý majetok bývalých pohanských chrámov a udržiavali aj ich vojenské tradície. Bola zavedená vojenská príprava duchovenstva a doporučovalo sa mu nosiť vojenský odev. Neskôr bolo nutné prijať špeciálne cirkevné kánony, zakazujúce duchovenstvu nosiť vojenský odev.

Hodnosť katolikosa v tom období prechádzala z otca na syna. Medzi arménskymi kráľmi - potomkami Trdata - a arménskou cirkvou vládla hlboká nenávisť a prenasledovaniu neušiel ani Osvietiteľov rod. Ani jeden z potomkov Grigora Lusavoriča až po jeho posledného priameho potomka Sahaka Partheva neumrel prirodzenou smrťou. Boli zavraždení priamo v chrámoch a kláštoroch.

Za Sahakovej významnej pomoci arménsky mních Mesrop Maštoc, žiak Nersesa Veľkého, vytvoril arménsku abecedu, písmená, ktorými Arméni píšu dodnes. Vlastné písmo umožnilo preklad Biblie a liturgických kníh. K mimoriadnym udalostiam dejín arménskej cirkvi patrí aj tzv. „svätá vojna“ Arménov. Za vlády perzského kráľa Jazdkarta II. nastalo úporné prenasledovanie kresťanov. Cirkevný snem vyzval veriacich k boju. K rozhodujúcej bitve došlo 26. mája 451 v Avarajskom poli pod vedením kniežaťa Vardana Mamikonjana.

Napriek mnohým tragédiám, ktoré stihli arménsky národ počas ich tritisícročnej histórie, zachovali si svoju národnú identitu aj vieru. Prípady konverzie boli veľmi zriedkavé. Milióny Arménov, roztratených po celom svete spája ich jazyk, písmo a náboženstvo. Arménska cirkev je jedinečná, je jednou zo štyroch monofyzitských cirkví existujúcich vo svete. Monofyziti uznávajú len jednu prirodzenosť Ježiša Krista - božskú. Každá z monofyzitských cirkví - sýrska, koptská, etiópska a arménska - má svoje zvláštnosti.

Arménska kultúra a náboženstvo prešli viac ako tisícročným vývojom pred prijatím kresťanstva, tradície boli veľmi hlboko zakorenené a preto boli zakladatelia arménskej cirkvi nútení prijať mnoho predkresťanských prvkov v cirkevnej obradnosti a liturgii. Pokiaľ viem, arménska cirkev je jedinou kresťanskou cirkvou, v ktorej sa dodnes prinášajú krvavé obete. Pri chrámoch stoja tzv. mataghatuny - obetné domy, v ktorých sa zabíjajú obetované zvieratá. Predtým im však kňaz podá svätenú soľ. Ak z nejakých dôvodov nie je možné zvieta zabiť v obetnom dome, na chrámovom nádvorí mu odrežú konček ucha, aby prvá kvapka krvi zostala pri chráme.

Arménske chrámy sú veľmi pôsobivé vo svojej jednoduchosti. Mnohé z nich sú svedkami takmech dvoch tisícročí. Ečmiadzinská katedrála vola vybudovaná v roku 303, je to nastarší kresťanský chrám na svete, ktorý dodnes slúži svojmu účelu. Samozrejme v priebehu stáročí prešiel niekoľkými prestavbami. Snáď najzaujímavejší je kláštorný komplex Geghard. Stojí vysoko v horách a väčšia časť jeho priestorov je vysekaná v skalách, preto sa nazýva aj Ajrivank - jaskynný chrám. V hĺbke chrámu vyviera posvätný prameň a tesne pri kláštornom komplexe sa rozprestiera háj posvätných stromov. Na neveľkom území dnešnej Arménskej republiky sa zachovalo viac ako 10 tisíc historických objektov - kresťanských, ale aj predkresťanských.

Arméni boli počas svojich pohnutých dejín často vysídľovaní, často museli utekať, aby si zachránili holé životy. Preto dnes žije asi 10 miliónov Arménov v diaspóre v mnohých krajinách sveta. Málokto vie, že Arméni napr. postavili prvý kresťanský chrám v Indii. Vybudovali ho s povolením kráľa Akbara v Agre v roku 1526. Jedna z manželiek Akbara, Mariam Zamani Begum, bola Arménka. Arménkou bola aj kresťanská lekárka (!) Julianna, ktorej kráľ zveril starostlivosť o svoj hárem. Arméni všade kam prišli, prinášali so sebou aj svoju kultúru, ktorú ďalej rozvíjali.

Etiópska Ortodoxná Cirkev

Etiópia je krajinou, ktorá zachránila kresťanstvo. Mocná Axumská ríša ho na začiatku 4. storočia prijala za štátne náboženstvo a týmto konkuruje Arménsku v boji o to, ktorá krajina bola prvou kresťanskou na celom svete. Etiópia je jedinou africkou krajinou, ktorá nebola nikdy kolonizovaná a preto je Habeš podobne ako Siam (dnešné Thajsko) sám sebou. Etiópia je spomenutá v Biblii v starom zákone, vraj sa tu v Axume nachádza archa so zmluvou.

Etiópčania nie sú katolíci, ale majú okrem vlastnej reči, vlastného písma aj vlastnú cirkev - Etiópska ortodoxná cirkev. U nás najmenej známa, no pritom so 40 miliónmi veriacich je najväčšou zo 6tich kresťanských orientálnych cirkví. Tieto sa oddelili v roku 451 po Kalcedónskom koncile. Najvyšší predstaviteľ, patriarcha (od roku 2013 abune Mathias) sídli práve tu, v Addis Abeba. Táto cirkev uznáva za súčasť Biblie viacej kníh než my. Okrem nedele svätí preto aj sobotu, Ermias mi tvrdí, že v Biblii je napísané, že “prasatá sú špinavé a preto ich nemožno jest”. Etiópčania taktiež podľa Biblie praktizujú obriezku. Mužskú obriezku.

V Etiópii sa nedá rozviesť- svadba je na celý život! A tak to má byť.

Etiópia je krajinou, ktorá zachránila kresťanstvo.

Vplyv Cirkvi na Slovensku

Osudy dnešného Slovenska vážne poznamenala reformácia, ktorú začal syn baníka Martin Luther v roku 1517. Medzi reformátorov sa zaradil aj Ján Kalvin, ktorý silnejšie ako Luther veril v predurčenie, Boh vraj všetko predurčil. A kalvínom cvengot mincí dodnes pripomína šelest anjelských krídel. Vo všetkých prípadoch reformácia poskytla šľachte vítanú možnosť zmocniť sa cirkevných majetkov, vrátane kostolov.

S reformáciou sa spája vznik Confessio Pentapolitana, združenia piatich východoslovenských miest na čele s Bardejovom, ako aj Confessio Heptapolitana, združenia siedmich banských miest na čele s Kremnicou a Banskou Štiavnicou. Reformácia priniesla prvé tlačiarne, v roku 1581 vyšla v Bardejove prvá vytlačená slovensko/česká kniha: „Katechyzmus D. M. Juraj Turzo usporiadal koncom marca 1610 v žilinskom farskom kostole synodu, ktorá pozdvihla slovenskú národnú prestíž. Vznikli tri evanjelické superintendentúry na čele s bytčianskym kňazom Eliášom Lánim, breznianskym Samuelom Melikom a bojnickým Izákom Abrahamidesom. Reakcia zo strany katolíctva - vedeného paradoxne švagrom Juraja Turza, kardinálom Františkom Forgáčom - bola prudká: 17. apríla 1610 pribili na dvere bratislavského Dómu protest proti žilinskej synode.

Rekatolizácia

V rekatolizačných snahách pokračoval Forgáčov žiak Peter Pázmaň. Rekatolizácia sa odvíjala od Tridentského koncilu (1545-1563). Ten zaujal zásadné stanovisko: neplatí tvrdenie, že Boh rozdelil ľudstvo na vyvolené a zavrhnuté, najpodstatnejšie zo všetkého je láska, bol potvrdený celibát. Vodcom rekatolizácie sa stal Bask Ignác z Loyoly (1491-1556), pôvodne dôstojník, ktorý sa po ťažkom zranení pri Pamplone obrátil a v roku 1540 založil Societas Jesu - Tovarišstvo Ježišovo, jezuitský rád. Už v roku 1561 pozval arcibiskup Mikuláš Oláh jezuitov do Trnavy, od roku 1856 boli v Kláštore pod Znievom, 1604 v Košiciach, 1607 v Bratislave, od roku 1615 v Humennom.

Významnú rolu pri rekatolizácii zohral kardinál Peter Pázmaň (1570-1637), pôvodom kalvín, ktorý sa stal v októbri 1616 (dva mesiace pred smrťou Juraja Turza) ostrihomským arcibiskupom so sídlom v Trnave. V roku 1623 založil internát - rímskokatolícky seminár - pre chudobných uhorských študentov vo Viedni, známe Pázmaneum, v ktorom sa vychovalo množstvo slovenských vlasteneckých katolíckych kňazov - napríklad Ján Baltazár Magin, Jozef Ignác Bajza, Andrej Radlinský, Martin Hattala, Michal Chrástek, Ferdinand Juriga, Jozef Tiso. Na jeho príkaz vydali v roku 1625 „Ostrihomský rituál/Rituale Strigoniense,“ v ktorom sú slovenské texty, pochádzajúce asi zo 14. storočia, zapísané v kultúrnej stredoslovenčine. Je to naša najstaršia tlačená kniha, v ktorej je slovenčina podobná tej, ktorá sa v 19. storočí stala spisovným jazykom. Pázmaň v máji 1635 otvoril v Trnave druhú univerzitu v dejinách Slovenska po Akadémii Istropolitane. Univerzita sa stala vzdelanostným a intelektuálnym centrom Uhorska. Peter Pázmaň je pochovaný v Bratislave, v katedrále sv.

Tolerančný Patent

S dvomi najdôležitejšími reformami sa poponáhľal Jozef II., prišli už v druhom roku jeho vlády, v októbri 1781 zaviedol takzvaný tolerančný patent, podľa ktorého protestanti si mohli stavať kostoly, hoci bez veže (zvonice), a poskytol slobodu židom. V tom istom roku zrušil nevoľníctvo, bývalých nevoľníkov vyňal z priamej závislosti od vrchnosti, pravda - len v rakúskej časti monarchie.

S odstupom času sa však zdá, že najdôležitejšie rozhodnutie prijal Jozef II. 11. mája 1784: rozhodol sa nahradiť latinčinu - jazyk úradov, snemu, škôl - nemčinou, a to v celej monarchii. Tento akt možno považovať za začiatok konca monarchie, ale aj za štart národného prebudenia vlastne všetkých jej národov.

Cirkevné Dejiny a Historiografia

Prv než prejdem k samotnej cirkevnej historiografii, v stručnom exkurze sa zastavím pri pojme cirkevných dejín, s ktorým úzko súvisí ďalší pojem, a to cirkevný historik. Cirkevné dejiny je možné chápať vo viacerých významoch, najmä čo sa týka ich predmetu, preto je výraz - "cirkevný" či "cirkevné" viac menej relatívny. V najvšeobecnejšom poňatí nám cirkevné dejiny predstavujú súhrn "svetodejinných dôsledkov historickej existencie Ježiša z Nazareta".

Druhým relevantným prístupom je vnímanie cirkevných dejín ako dejín kresťanov. Tretie možné ponímanie hovorí o cirkevných dejinách ako o dejinách spoločenstiev vyznávajúcich Krista. Tento pohľad umožňuje podchytenie všetkých cirkví, komunít a siekt, celú organizovanú i neorganizovanú ekuménu.

K základným aspektom cirkevných dejín patria: dejiny inštitúcie kresťanstva, dejiny cirkevného práva, dejiny teológie, dejiny zbožnosti, sociálna história cirkvi a dejiny cirkevného umenia.

Pre cirkevného historika musia nutne platiť všeobecné historické princípy, metodológia i metodika historického bádania, kritická práca s prameňmi a nepredpojatá (nie apologetická) interpretácia. To, čo odlišuje cirkevných historikov od tých ostatných, spočíva predovšetkým v predmete skúmania a spôsobe ako pristupujú k danému predmetu, t. j. cirkvi.

Štúdium cirkevných dejín v rokoch 1968-1989 nepatrilo k zvlášť preferovaným špecializáciám historiografie, ba možno si všimnúť istý útlm. Napriek neprajným vonkajším okolnostiam sa našlo dosť bádateľov, pre ktorých cirkevné dejiny nestratili svoju atraktivitu.

Cirkevná historiografia našla svoje vyjadrenie popri vyhranených vedeckých periodikách aj v časopisoch Verbum, Cirkevné listy, Katolícke noviny, Duchovný pastier, Kultúra, Tvorba, Viera a veda, Evanjelický posol spod Tatier a Služba.

Vo väčšine prípadov však išlo o cirkevných "historikov" - solitérov, ktorí svoju bádateľskú činnosť vykonávali mimo akúkoľvek inštitúciu. Boli to hlavne kňazi v pastorácii roztratení po slovenských mestách i dedinách. Kvalitné vzdelanie, vynikajúca znalosť jazykov i osobná zanietenosť v nejednom prípade kompenzovala neprofesionalitu v oblasti histórie.

Bádaniu v oblasti cirkevných dejín sa v r. 1968-1989 venovali aj profesionálni slovenskí historici, pravda, nepestovali ich ako samostatnú disciplínu, ale iba ako jeden z aspektov slovenských dejín.

Medzi významných cirkevných historikov patrili Jozef Špirko, Anton Bagin, Mikuláš Mišík, Jozef Kútnik-Šmálov, Jozef Šátek a Štefan Šmálik.

tags: #ktora #krestanska #cirkev #je #najstarsia