Najzakladanejší spôsob modlitby je ústna/slovná modlitba. V podstate má dve formy. Buď sa modlíme vlastnými slovami, alebo sa modlíme slová modlitby, ktoré niekto napísal. Tieto buď poznáme naspamäť, alebo ich čítame, napríklad z modlitebnej knižky. Je to modlitba jednoduchá a prístupná každému. Má ale niektoré úskalia.
Modlitba vlastnými slovami sa ľahko môže zredukovať len na prosbu. Samozrejme, prosiť je veľmi vznešené, vyjadruje to našu odkázanosť na Boha a zároveň našu dôveru, ktorú v neho vkladáme. Lenže existujú aj iné formy modlitby, napríklad chvála, vďaka, odprosenie, príhovor. Taktiež hrozí, že sa modlitba začne točiť len okolo nás a našich prosieb. Ja a čo ja potrebujem.
Ako však tomu predchádzať? Úplne sa tomu vyhnúť nedá, no môžeme sa hlbšie sústrediť na ústnu modlitbu, ak sa občas zastavíme a budeme uvažovať nad slovami, ktoré vyslovujeme. Môžeme si všetky napísané modlitby ako Otče náš, Verím v Boha, Zdravas Mária ale aj liturgické modlitby prečítať na spôsob duchovného čítania. Uvedomme si, že modlitby - hlavne tie liturgické - sú ovocím dlhých rokov meditácie púštnych otcov, alebo iných majstrov modlitby. Preto je v nich vyjadrená podstata nášho vzťahu s Bohom. Zoberme si teda jednotlivé modlitby, majme ich text napísaný pred sebou a pomaly si ho čítajme.
Môžete si to vyskúšať hneď teraz pri modlitbe Glória, ktorú mechanicky spievame každú nedeľu. s Duchom Svätým v sláve Boha Otca. Môžeme si teraz položiť otázky: Čo vyjadruje táto modlitba? Stotožňujem sa s tým, čo vyslovujem? Vyvoláva to vo mne nejakú ozvenu? Túžim po tom, čo vyslovujem, o čo prosím? Môžeme si všimnúť, že v centre tejto modlitby je Boh. Je úplne nasmerovaná na Boha a na jeho chválu.
Žiaľ, my máme v kostoloch plno modliacich sa ľudí, ale ich život nie je v súlade s kresťanstvom. Učme sa zjednocovať so slovami a vyslovovať ich tak, ako keby sme ich sami napísali, lebo vyjadrujú našu najhlbšiu túžbu. Totiž, samotné slová majú iba vtedy zmysel, keď sa stanú prameňom vnútornej modlitby. Ak niekto nemá ani len túžbu v sebe, aby sa vyslovené slová stali skutočnosťou, jeho modlitba sa stáva iba mechanickým opakovaním slov, ktoré nemajú žiaden význam.
Keď sa zamýšľame nad slovami a zjednocujeme sa s tým, čo vyslovujeme, postupne sa v nás objaví zbožnosť, vrúcnosť, skrúšenosť. Vďaka nej sa objaví aj vnútorná pozornosť, kedy sa už nesústreďujeme na jednotlivé slová. Text modlitby potom plynie ako vonkajší sprievodca našej vnútornej sústredenosti, ktorá nás sústreďuje na Boha. Vtedy sa už nesústreďujeme na jednotlivé slová, ale naša myslel sa necháva unášať jednou myšlienkou, napríklad tajomstvom ruženca, ktorý sa modlíme, alebo vedomím toho, že Boh je môj Otec a ja stojím pred ním a chválim ho.
Kým sa neobjaví táto vnútorná sústredenosť, ústna modlitba nemôže trvať dlho. Je vtedy lepšie často, ale krátko pozdvihnúť myseľ k Bohu. Pomodlíme sa rannú a večernú modlitbu, pred a po jedle, pred prácou, pri šoférovaní, Anjel Pána počas zvonenia a podobne. Tu je dôležité uvedomiť si slová sv. Augustína, ktoré hovorí v súvislosti s Ježišovým upozornením, aby sme sa vyhýbali mnohovravnosti pri modlitbe. Hovorí - mnohovravnosť pri modlitbe znamená vybavovanie jednoznačnej záležitosti mnohými slovami, kým dlho sa modliť znamená mať dlhodobo sústredenú pozornosť na Boha.
Zmyslom ústnej modlitby je, aby našu pozornosť dvíhala k Bohu. Preto sama o sebe nie je cieľom, ale prostriedkom. Veľmi dobré sú k tomu žalmy. Máme žalmy, ktoré vyjadrujú rôzne životné situácie - radosť, smútok, strach, pokánie. Keď sme utrápení našou hriešnosťou, môžeme si začať opakovať začiatok 51. žalmu. Keď túžime po uistení o Božej láske, máme tu 131. žalm atď. Podobne sú vhodné aj strelné modlitby. Keď počujeme nadávanie, môžeme sa v duchu pomodliť Sláva Otcu..., keď vidíme nejaké zlo a nevieme mu zabrániť, môžeme vzývať Božie milosrdenstvo slovami Ježiša na kríži - Bože odpusť mu, lebo nevie, čo robí.
Navyše, k ústnej modlitbe sa dá vrátiť vždy. Aj keď prežívame duchovnú suchopárnosť a nevieme sa sústrediť na rozjímanie. Ak sme si raz vzbudili úmysel modliť sa v duchu toho, čo vyslovujeme, táto modlitba nás drží aj keď sa aktuálne nevieme sústrediť. Existuje totiž aktuálny úmysel - ten máme vtedy, keď si pri činnosti uvedomujeme čo a prečo robíme. Lenže existuje aj habituálny úmysel (od slova habitus - oblečenie). Je to niečo, čo máme zvnútornené, oblečené, ale aktuálne si to neuvedomujeme. Žena ráno dlho vyberá oblečenie, ale cez deň vôbec nerieši čo má na sebe. Je v pohode, lebo si je istá, že dobre vyzerá. Muž v práci aktuálne nemyslí na svoju rodinu, ale predsa všetko koná v tom vedomí, že je manžel a otec a nerobí nič, čo by tomuto protirečilo. Má habitus, vnútorné vedomie toho, že je manželom a otcom a všetko, čo koná je s tým v súlade bez toho, aby si to uvedomoval.
Podobne ani pri modlitbe nemusí byť vždy prítomný aktuálny úmysel. Dôležité je, aby sme sa stotožňovali s obsahom modlitby, aby sa stával naším oblečením, ktoré nás vyjadruje.