Jeden klasický princíp katolicizmu tvrdí, že „milosť neničí prirodzenosť, ale ho podporuje a zdokonaľuje“ (porov. sv. Tomáš Akvinský, Summa theologiae, I, 1, 8 ad 2 ecc.). Človek spolupracuje na liturgickom kulte, ktorý je kňazským úkonom celého Krista, čiže Hlavy, ktorou je Ježiš, a údov, ktorými sú pokrstení ľudia. Nakoľko je liturgia dielom Krista a dielom Cirkvi, je posvätným úkonom „par excellance“ (Sacrosanctum concilium, 7), daruje veriacim Kristov život a vyžaduje od nich zodpovednú aktívnu a užitočnú časť (porov. Sancrosanctum concilium, 11).
Od toho sa odvíja aj pochopenie vzťahu liturgie so životom viery, čo by sa dalo vyjadriť aj takto: „zo Života k životu“. Nie náhodou, keď došlo k zozbieraniu všetkých liturgických pojednávaní J. Ratzingera do jedného zväzku pod názvom Teológia liturgie, malo sa na mysli vyjadriť jednu zo základných intuícií autora doplniť aj podtitul: Sviatostný základ kresťanskej existencie. Je to vlastne teologické vyjadrenie toho, čo povedal Ježiš v Evanjeliu slovami:„Bezo mňa nemôžete nič urobiť“ (Jn 15,5). V posvätnej liturgii prijímame dar Božského života v Kristovi, bez ktorého nemôžeme nič účinného urobiť pre našu spásu.
Po druhé, liturgia má úzky vzťah s modlitbou. Zásadným bodom tohto vzťahu je sám Pán: „Liturgia je účasťou na modlitbe Krista, ktorý sa obracia k Otcovi v Duchu Svätom. V nej každá kresťanská modlitba nachádza svoj prameň a cieľ (Katechizmus Katolíckej cirkvi, 1073).“ V nej nachádzame aj správny spôsob, ako sa máme modliť.
Vzťah liturgie a modlitby
Pre pochopenie Ježiša sú dôležité faktory, ktoré jeho modlitbu charakterizujú: vystúpil na „vrch“ a tam sa modlil celé noci; „iba sám s Otcom“; táto Ježišova modlitba je rozhovorom Syna so svojím Otcom, do ktorého boli zapojené i ľudské vedomie a vôľa, Ježišova ľudská duša spôsobom, že „modlitba“ človeka môže mať účasť na spoločenstve Syna s Otcom“ (J. Ratzinger/Benedetto XVI, Gesú di Nazaret, I., Rizzoli, Milano 2007, str. 27-28).
V Ježišovi „osobná modlitba“ sa neodlišuje od jeho kňazskej modlitby: podľa Listu Hebrejom, modlitba Ježiša prednesená počas jeho utrpenia je sťaby zozbieranou žatvou jeho najvyššieho kňazstva: vo svojom výkriku, plači a modlitbe Ježiš pozdvihol a predložil všetky bolesti a súženia ľudí hore k Bohu. Priniesol človeka pred Boha (tamtiež, II, str.
Jedným slovom, Ježišova modlitba je rozhovorom, modlitba realizovaná v Božej prítomnosti. Ježiš nás učí takejto modlitbe: „Je nevyhnutné mať vždy na mysli tento vzťah a vovádzať do tohto vzťahu všetky naše každodenné udalosti. Budeme sa modliť o to lepšie, čím hlbšie v našej duši bude prítomné toto zameranie na Boha“ (tamtiež, I, str. 159). Liturgia nás učí modliť sa, lebo neustále upriamuje a navádza našu pozornosť k Bohu: „Hore srdcia - máme ich u Pána“! Modliť sa znamená byť upriamený na Pána.
Napokon, modlitba je „privilegovaným miestom katechézy (...), lebo prechádza od viditeľného k neviditeľnému“ (Katechizmus Katolíckej cirkvi, 1074-1075).
Etymológia a vývoj významu slova "liturgia"
Termín liturgia, ktorý sa dnes všeobecne používa, bol zavedený po prvý raz v latinskej forme liturgica v r. 1558 Gregorom Cassandrom. Mabillon naproti tomu použil slovo liturgia prvý raz v r. 1585. Toto označenie nadväzovalo na byzantský rítus a vzťahovalo sa predovšetkým na sv. omšu. Až v 18. stor. tento termín a jeho odvodeninu rozšírili na celú kultovú činnosť Cirkvi. Latinskí autori v stredoveku, keď písali o službe Božej Cirkvi, používali také označenia, ako: cultus, mysterium, sacrum a pod.
Najstaršia forma: leturgia, v rímskych časoch dôsledkom jazykovej evolúcie - liturgia. Toto slovo sa skladá z dvoch výrazov: z prívlastku leistos - ľudový a ergon - čin, činnosť. V Grécku sa slovom liturgia označovali rôzne činy, činnosti politického i spoločenského typu. Patrilo k nim organizovanie pretekov, behov, festivalov atď.
Význam slova sa postupne vyvíjal až nadobudol význam akéhokoľvek činu, ktorý vykonávali obyvatelia, až sa nakoniec prijal kultový význam a znamenal úctu vzdávanú bohom, zvlášť v mystériách.V NZ sa toto slovo vyskytuje zriedkavo, najčastejšie v liste Hebrejom, a to vo význame:
- označuje rituálny kult SZ
- je používaný na označenie verejnej služby (luturgmi sú výbercovia daní, materiálna pomoc atď.)
- označuje verejný duchovný kult NZ (Sk 13,2).
Vo všeobecnosti tento termín slúži na označenie kresťanského kultu, ktorý tvorí zložitú skutočnosť, ktorá obsahuje vnútornú i vonkajšiu úctu Boha a posvätenie človeka.
Pokusy o definíciu liturgie
Jestvovalo a jestvuje rad pokusov označiť liturgiu. Oni sa menili počas storočí v závislosti od pohľadov na liturgiu. Možno teda hovoriť o juridických (ceremoniálna a dekoratívna činnosť katolíckeho kultu, ktorá je viditeľná zmyslami), estetizujúcich, dekoratívnych či teologických tendenciách.
Vo formovaní chápania liturgie mala zvláštny význam encyklika PIA XII. z r. 1947 Prostredník medzi Bohom a ľuďmi. Povedal, že liturgia obsahuje úplný verejný kult mystického tela Ježiša Krista, a teda Jeho Hlavy i údov. Východiskovým bodom bolo chápanie kultu ako aktu čnosti zbožnosti. Povinnosť sláviť kult vyplýva z faktu stvorenia - stvorenie vzdáva úctu Stvoriteľovi - ako aj z faktu vykúpenia. Pokračovaním Kristovho kultu je liturgia.
Interiér kostola
Ako chápal liturgiu II. VK je obsiahnuté v Konštitúcii o liturgii (1963). Táto konštitúcia vychádza od Boha Otca, ktorý chce spasiť všetkých ľudí. Pre uskutočnenie svojho plánu Boh vykonal rôzne činnosti. Mnoho ráz a rozličným spôsobom zjavoval a realizoval svoje spásne zámery. Činnosti Boha Otca smerovali ku Kristovi, k plnosti časov, v ktorých odveké Slovo Božie sa nerozlučne spojili s prirodzenosťou človeka.
Kristologický fundament liturgie
V Kristovi sa uskutočnilo naše dokonalé zmierenie s Bohom a dala sa nám plnosť Božej služby (SC 5). Celý život Krista bol veľkou liturgickou činnosťou. Napr. galilejské učenie a etapa jeruzalemská. Liturgia slávená Kristom v DSV bola nielen najdokonalejšia, ale mala aj charakter, ktorý napĺňal konečné a definitívne zámery Boha Otca vo vzťahu k ľudstvu.
Obeta Kristova spôsobila svoje účinky skôr, ako bola prinesená. Jej vďačí svet za nový život. Spásny čin Ježiša otvoril budúcnosť. Obsiahol v sebe celé dejiny spásy. Dielo vykúpenia ľudí a dokonalého zvelebovania Boha vykonané počas celého života Krista, zvlášť v paschálnom mystériu požehnaného umučenia, smrti, zmŕtvychvstania a slávneho nanebovstúpenia (SC 5) je základom liturgie Cirkvi. Bez tohto činu by nebolo kresťanskej liturgie. Liturgia slávená v Cirkvi z nariadenia Krista „toto robte na moju pamiatku“ je darom, ktorý priniesol Kristus a odovzdal ho Cirkvi.
Spása a posvätenie ľudí ako aj zvelebovanie Boha, ktoré sú cieľom liturgických činností, nerealizujú sa individualisticky. Boh chce spasiť človeka vo vzájomnom vzťahu medzi ľuďmi. Zhromažďuje ľud. Liturgia je pokračovaním paschálneho mystéria Krista. Uskutočňuje sa v liturgii pod rúškom znakov (symbolov). Ňou sa vnímateľnými znakmi naznačuje a každému znaku príslušným spôsobom uskutočňuje posväcovanie človeka a okrem toho tajomné telo Kristovo, teda Hlava a údy, preukazuje ňou Bohu všetok verejný kult (SC 7). Účasťou na pozemskej liturgii vopred okusujeme tú, ktorá sa slávi v nebi.
Dva teologické rozmery liturgie dovoľujú hovoriť o jej dialogickom charaktere. Ide o službu Boha pre ľudí a službu Cirkvi pre Boha, ako dar a odovzdanie sa, ako spásu a Eucharistiu (vzdávanie vďaky). Tento dialóg realizuje Boh v Ježišovi skrze DSV cez slovo podávané otcami viery, cez dedičstvo cirkevných otcov, cez tradíciu a živé svedectvo a cez symbolické činnosti - účinné znaky. Slovo a znaky tvoria podstatnú skutočnosť liturgie.
Liturgia ako odhalenie Cirkvi
V liturgii si Cirkev čoraz plnšie uvedomuje a odhaľuje svoju podstatu a poslanie, manifestuje svoju opravdivú prirodzenosť. V slávení eucharistie sa Cirkev manifestuje ako spoločenstvo pozvaných a zhromaždených Bohom v DSV, ako spoločenstvo v Kristovi, tzn. krstom ponorených do jeho smrti a zmŕtvychvstania.
Vo vzťahu k liturgii má zvláštny význam snúbenecký rozmer Cirkvi, Cirkev ako mystické telo Krista, ako aj spoločenstvo putujúcich do domu Otca či ako rodina putujúca k Otcovi.
Prítomnosť Krista v liturgii
Kristus, oslávený Kyrios (Pán), ktorý sedí po pravici Božej, naďalej vykonáva svoje večné kňazstvo v liturgii Cirkvi a je v nej prítomný rôznym spôsobom. Ježiš je prítomný v liturgii ako živý znak a obraz neviditeľného Boha, daný Otcom. Ježiš Kristus je sviatosťou Boha. V liturgii je Staviteľ mostu, prostredník plnosti Božieho života. Je prvým konajúcim podmetom v Cirkvi a zároveň predmetom úcty. Liturgia skutočne adresuje modlitby Bohu cez Krista v DSV.
Na úzke spojenie Krista s Cirkvou odkazuje podobenstvo o viniči (Jn 15, 1 -9), scéna posledného súdu (Mt 25, 41 - 46), a rozlúčková reč Ježiša (Jn 13, 21 -36). O spôsoboch prítomnosti Krista v Cirkvi, a zvlášť v liturgii, hovoria tri dokumenty: Konštitúcia o liturgii, encyklika Pavla VI. Tajomstvo viery a inštrukcia Mystérium Eucharistie.
Konštitúcia o liturgii poučuje, že Kristus je vždy prítomný vo svojej Cirkvi a zvlášť v liturgických činnostiach. A to v obete sv. omše, v osobe celebranta, pod eucharistickými spôsobmi. Svojou mocou je prítomný i vo sviatostiach, vo svojom slove (SC7). Tajomstvo viery k vyššie uvedeným skutočnostiam podáva obšírnejšiu motiváciu, ktorá sa zakladá na náuke Cirkevných Otcov. Kristus je prítomný v spoločenstve Cirkvi putujúcej do prístavu spásy. Kristus je prítomný v liturgii celý, tzn. vo svojej osobe a svojim spásnym dielom. Jeho prítomnosť je aj trinitárna. Kristova prítomnosť realizovaná vždy v DSV má dialogický charakter. Vymenované formy prítomnosti sú reálne. Prítomnosť v Eucharistii má zasa dodatočne ešte hodnotu substancionálnej prítomnosti.
Duch Svätý v liturgii
Na liturgickej činnosti participuje celá Najsvätejšia Trojica. Boh Otec svoje odveké plány spásnej lásky voči ľudstvu realizuje cez svojho Syna v DSV. Teda začiatok spásnej činnosti je u Otca a pokračuje skrze Krista v DSV. DSV je prítomný tak v prvej zostupujúcej činnosti ako aj vo vystupujúcej činnosti cez Krista k Otcovi.
Zoslanie DSV inauguruje kresťanskú liturgiu. DSV pôsobil od začiatku stvorenia sveta a v celých dejinách spásy. Jeho činnosť sa radikálne prejavila v deň Turíc. Keď bol Ježiš oslávený, DSV sa stal prameňom života pre Cirkev. Sprítomňuje to, čo vykonal Ježiš od vtelenia až po nanebovstúpenie. On neustále oživuje liturgiu. Je jej prvým animátorom. Stojí na začiatku, pri vykonávaní i v cieli každej sviatostnej udalosti. Zvláštnym miestom pôsobenia DSV je Eucharistia. Bez tejto činnosti eucharistická anamnéza by bola obyčajným psychologickým opakovaním. Preto nás neudivuje fakt, že zvlášť v Eucharistii nachádzame prosbu o príchod DSV (epikléza).
Liturgia sa uskutočňuje tu na zemi. Keď DSV pokračuje v liturgii, stále používa materiálne elementy z tohto sveta, aby ich začlenil rukami kňaza v geste obetovania do prúdu oslavy Boha.
Duch Svätý
Liturgia je svetom znakov - symbolov. Všetko v nej je znakom - liturgické zhromaždenie, osoba celebranta, liturgický čas, priestor miest určených na slávenie liturgie, šaty, predmety, pomôcky. Predovšetkým však sväté sviatosti. Jedny zo znakov majú svoj pôvod u Ježiša (eucharistia, krst) a iné sformovala tradícia, ktorá sa tvorila životom vo viera a láske Krista.
Liturgia žije predovšetkým biblickými symbolmi. Praktizované cez storočia podľahli rôznym premenám z jednej strany obohacujúcim, ale z druhej strany aj deformujúcim. Cirkev si žiada, aby liturgia pozostávajúca z Bohom ustanovenej nemeniteľnej časti a z častí meniteľných, ktoré sa postupom času môžu alebo majú meniť, ak do nich vkĺzli veci, čo menej zodpovedajú vnútornej povahe samej liturgie, alebo sa stali menej vhodnými (SC 21). Obrady majú vynikať vznešenou jednoduchosťou, nech sú zreteľné svojou stručnosťou a nech sa vyhýbajú nepotrebným opakovaniam (SC 34).
Liturgické znaky majú podľa koncilu nasledujúce oblasti obsahu:- spomienkový, pripomína predchádzajúce, prípravné činnosti Boha v dejinách spásy
- uskutočňujúci, spásna skutočnosť vykonaná Ježišom sa stáva v DSV prítomná v liturgickej činnosti
- eschatický, prognostický.
- zaväzujúci, konkrétna liturgická činnosť prináša so sebou nutnosť istých postojov, pokračovania v každodennom živote.
Znaky majú nenahraditeľnú účasť na vývoji človeka. Cez život so symbolmi sa rodí človek. Pod rúškom znakov liturgia slávi spásu človeka a oslavuje Boha.
Liturgia je sviatkom v najhlbšom zmysle slova. Zmŕtvychvstanie Krista robí zo života človeka neustály sviatok. Svätiť znamená vysloviť svoje áno vo vzťahu k svetu a celej Božskej skutočnosti. Sviatok sa uskutočňuje v spoločnosti, ktorú zhromaždí Boh. Celebrovaním sa uskutočňuje spásne mystérium Krista v prostredí Cirkvi a z kameňov buduje dom rodiny Božej. Skrze elementy Svetla privádza k radosti, skrze slovo ľudí podáva slovo Božie, skrze gestá vedie k stretnutiu, skrze ticho buduje slobodu, skrze symboly vedie k skutočnosti, skrze to, čo je ľudské, vedie k Božskému.
Liturgia je vrcholom, ku ktorému smeruje činnosť Cirkvi, a súčasne je prameňom, z ktorého vyplýva celá jej sila. V nej nachádzajú svoj prameň všetky apoštolské práce Cirkvi. Čo sa týka hodnoty, práve liturgii patrí prvé miesto. Srdcom prijatá viera vedie k sviatostnému kontaktu s Bohom. Týmto spôsobom sa dotýkame troch zásadných oblastí činnosti Cirkvi: martýria (svedok), služby lásky (diakonia) a liturgie.
Výnimočné hodnoty liturgie nie sú konkurenciou s inými formami zbožnosti. Liturgia nevyčerpáva celú činnosť Cirkvi. Duchovný život sa neobmedzuje iba na účasť na samotnej liturgii (SC 12). Kresťan musí tiež vojsť aj do svojej izby a v skrytosti sa modliť. Preto konštitúcia odporúča pobožnosti kresťanského ľudu. Musia byť usporiadané tak, aby sa zhodovali s liturgiou, aby z nej vychádzali a k nej viedli (SC 13).
Liturgia a život sú tak úzko medzi sebou spojené, že jedno je obsiahnuté v druhom. Život bez liturgie robí miesto pre idoly. Na vzájomné spojenie liturgie a života poukazuje už samotné slovo pietas - zbožnosť. Ak kult Boha nevedie k druhému človeku, tak je zle chápaný. Telo Kristovo je svätyňou Boha a Ježiš zvelebuje Otca celým svojim životom.
Boh všetkých povoláva k svätosti a toto znovu pripomenul II. VK v Dogmatickej konštitúcii o Cirkvi. Svätosť Cirkvi sa musí neustále prejavovať v ovocí milosti, ktoré Duch rodí vo veriacich. Je jeden Boh, jeden Kristus, jeden DSV a jedno paschálne mystérium. V realizovanom povolaní k svätosti jestvuje jeden spoločný cieľ.
Tradícia Cirkvi potvrdzuje jestvovanie mnohých ciest, ktoré vedú k Bohu, mnoho škôl duchovnosti (benediktínska, františkánska, karmelitánska atď.) a mnoho typov duchovnosti. Samotné slovo duchovnosť je odvodené od DSV, ktorý vedie duchovný život človeka. Kresťanská duchovnosť znamená dokonalejšie, plnšie praktizovanie kresťanského života. Aktívna účasť na liturgii sa stáva, ako sama liturgia, prameňom a vrcholom života, ktorý vyjadruje mystérium Krista v konkrétnej každodennosti. Je formovaní kresťanského života na základe sviatostí, zvlášť na základe účasti na Eucharistii, ktorá vedia až k vydávaniu svedectva vo svete. Liturgická duchovnosť je celoživotným procesom.
Súčasne však možno hovoriť aj o akejsi kríze duchovnosti, ktorá sa spája s krízou samotnej viery. Výraz liturgickej duchovnosti musí zohľadniť charakteristické znamenia súčasnej civilizácie, ktorá je civilizáciou nielen bohatstva materiálneho, ale aj civilizáciou hlboko laickou. Úvaha o forme duchovnosti musí ísť smerom iniciácie do spoločenského humanizmu, ktorý bude budovaním bratstva všetkých v Kristovi, ďalej iniciácie do technického humanizmu ako protiváha k zmenám, ktoré priniesla mechanizácia a technizácia života a napokon uvedenie do historického humanizmu.
Ujalo sa označenie liturgie ako lex orandi - norma modlenia sa. Antická Cirkev, zvlášť na Východe, rada označovala liturgiu ako prvú teológiu. Znamenalo to, že práve liturgia je prvým miestom, na ktorom sa antická viera uskutočňovala. Naproti tomu depozit viery (lex credendi) ako norma viery, a vzťah medzi liturgiou a dogmou sa vyjadruje známym výrokom: normu viery tvorí norma modlitby. Znamená to, že liturgia je svedkom tradície, svedectvom viery.