Ľudovít XIV. a katolicizmus vo Francúzsku

Ľudovít XIV. (* 5. september 1638, Saint-Germain-en-Laye - † 1. september 1715, Versailles) bol francúzsky kráľ z rodu Bourbonovcov, ktorý vládol od 14. mája 1643 až do svojej smrti. Za jeho vlády vrcholil vo Francúzsku kráľovský absolutizmus a barokové umenie. Jeho expanzívna zahraničná politika zatiahla do vojny väčšinu vtedajšej Európy. Vo Francúzsku dal vybudovať architektonické skvosty ako zámok vo Versailles, Invalidovňu - nemocnicu a domov pre vojnových veteránov.Hyacinthe Rigaud, Portrét Ľudovíta XIV., 1701, olej na plátne, Zámok Versailles.

Detstvo a nástup na trón

Narodil sa ako dlhoočakávané dieťa Ľudovíta XIII. a Anny Habsburskej, dcéry španielskeho kráľa Filipa III. Kráľom sa stal ešte ako malý 4-ročný chlapec v roku 1643 a do doby jeho dospelosti vládla za neho ako regentka jeho matka Anna Habsburská a prvý minister kardinál Mazarin. Ľudovítova matka a kardinál spravovali krajinu až do roku 1651, keď Ľudovít dosiahol vek trinásť rokov. Bol vyhlásený za plnoletého a regentstvo jeho matky oficiálne skončilo. Na samostatnú vládu bol však primladý a preto menoval Mazarina prvým ministrom (premiérom) vlády. Po Mazarinovej smrti v roku 1661 zostal tento post neobsadený a kráľ prebral všetky práva i povinnosti a vládol sám. Korunovaný bol 7. júna 1654.

Cesta k veľmocenskému postaveniu

Ľudovítovi na ceste k veľmocenskému postaveniu priala i medzinárodná situácia. Na trón zasadol v čase vrcholiacej tridsaťročnej vojny, ktorá napriek obrovskému ľudskému utrpeniu priniesla pre mladého kráľa a jeho krajinu územný zisk a posilnenie jeho pozície v medzinárodnom meradle. Uzavretím vestfálskeho mieru v roku 1648 Francúzsko získalo Alsasko a zvrchovanosť nad troma biskupstvami - Metz, Verdun a Toul. Navyše v roku 1658 posilnilo svoju prevahu nad habsburskou monarchiou, keď drobné nemecké štáty vytvorili tzv. Rýnsky spolok pod ochranou Francúzska. V roku 1659 skončila vleklá vojna so Španielskom uzavretím tzv. pyrenejského mieru, ktorým Francúzsko získalo na severe grófstvo Artois a na juhu Roussillon. Gestom mierového urovnania sporu sa stal i Ľudovítov sobáš so španielskou infantkou Máriou Teréziou, ktorá sa však musela zriecť dedičských nárokov po svojom otcovi.Adam Frans van der Meulen:Ľudovít XIV. pri obliehaní Besançonu v r. 1674.

Expanzívna politika a vojny

V roku 1665 zomrel španielsky kráľ Filip IV. a ako nástupcu zanechal iba štvorročného syna Karola. Francúzsky kráľ situáciu okamžite využil a pod zámienkou nevyplatenia manželkinho vena vzniesol požiadavku na Slobodné grófstvo burgundské a niekoľko belgických miest. 24. mája 1667 vpadol do Flámska. Rozpútal tak tzv. devolučnú vojnu (z „ius devolutionis“, t. j. dedičné právo), v ktorej spočiatku dosiahol značné úspechy. Holandsko a Španielsko získali významného spojenca v Anglicku. Spojeneckou zmluvou z 23. januára 1668 sa vytvorila tzv. prvá protifrancúzska koalícia, ktorej Ľudovít nedokázal čeliť. Získal na svoju stranu anglického kráľa Karola II. a švédskeho kráľa Karola XI. Osamotené Holandsko sa v roku 1672 stalo jeho ľahkou korisťou. Jeho miestodržiteľ Viliam III. Oranžský sa v druhej protifrancúzskej koalícii spojil s Dánskom, Španielskom a habsburskou monarchiou a v roku 1674 vyhlásil Ľudovítovi XIV. vojnu. Francúzske jednotky napriek drvivej prevahe protivníka triumfovali.Napriek ohromnému úspechu sa však Ľudovít neuspokojil s dosiahnutým. V roku 1679 začal násilne obsadzovať územia patriace kedysi ku krajom, ktoré mu teraz patrili. Tak v roku 1681 získal Štrasburg a Luxembursko. Habsburská monarchia musela odolávať tureckému obľahnutiu Viedne a preto ťažko mohla hájiť svoje záujmy na západe Európy. Tento fakt Ľudovít využil a začal vojenské operácie proti okolitým krajinám: v decembri 1683 obsadil Katalánsko a v júli 1684 Luxembursko. V auguste 1684 boli cisár Leopold I. a španielsky kráľ Karol II. nútení uzavrieť s Francúzskom dvadsaťročnú prímerie v Regensburgu.V snahe o elimináciu expanzívnej francúzskej politiky a v obave z jeho očakávaného útoku v ríši uzavrel cisár Leopold I. so Španielskom, Švédskom, Falckom, Saskom a ďalšími štátmi 9. júla 1686 v Augsburgu spojenectvo, (tzv. Augsburskú ligu). V novembri vyhlásilo Francúzsko vojnu severnému Nizozemsku. Koaličné krajiny, od mája 1689 posilnené o Holandsko, Anglicko a Savojsko (vznik tzv. V priebehu prvého polroku 1690 dosahovali francúzske jednotky výrazné úspechy na väčšine bojísk; najvýznamnejšie bolo víťazstvo v bitke pri Fleuruse 1. júla 1690. Počas nasledujúcich rokov sa však prejavilo finančné vyčerpanie Francúzska a bojové sily sa vyrovnali. Sedem ďalších rokov pokračovala ničivá vojna bez rozhodnutia.## Vrchol moci a obrat v politikeOsemdesiate roky 17. storočia sa niesli v znamení vrcholiacej moci Ľudovíta XIV. Kráľovský dvor posilňoval svoje postavenie i na úkor cirkvi. V novembri 1681 Ľudovít vydal nariadenie označované ako Deklarácia o duchovenstve Francúzska (Déclaration clergé de France), ktorej cieľom bolo obmedzenie pápežskej moci na území kráľovstva. Na základe tohto nariadenia prišlo k výraznému obmedzeniu vplyvu kléru a jeho podriadeniu sa moci korune.Obrat v dovtedajšej úspešnej politike Ľudovíta XIV. nastal pred rokom 1690. V roku 1685 jeho nešťastné rozhodnutie, odvolanie nantského ediktu, krajinu veľmi vnútorne oslabilo. V roku 1683 zomrel Colbert, veľký strojca hospodárskeho vzrastu Francúzska. Napriek úsiliu priviesť krajinu na prvú európsku veľmoc, svoj cieľ nedosiahol. Nahradil ho minister Louvois, ktorého politika viedla krajinu k novým vojnám a novým výdavkom.Ale tvrdenie, že Ľudovít XIV. priviedol krajinu takmer na pokraj štátneho bankrotu je vzhľadom na historickú realitu nespravodlivé. Po vysiľujúcej vojne o španielske dedičstvo bolo síce Francúzsko veľmi zadlžené, ale stále prosperujúce. Štátny dlh v roku 1715 nebol výsledkom prehnanej obľuby luxusu a veľkých stavieb, ale najmä vleklého vojnového konfliktu, ktorý si vyžiadal obrovské finančné náklady. Dvakrát dal kráľ všetko striebro v krajine skonfiškovať, roztaviť a vyrobiť z neho mince, aby mohol zaplatiť vojsko.## Vojna o španielske dedičstvo a povstanie camisardov1. novembra 1700 zomrel bezdetný Karol II., posledný Habsburg na španielskom tróne. O španielske dedičstvo sa prihlásil Ľudovít XIV. i rímskonemecký cisár Leopold I. Práve Filipa určil vo svojom závete umierajúci Karol II. na Ľudovítov nátlak svojim nástupcom. Dodatkom k závetu bola Karolova požiadavka, aby sa Filip zriekol nárokov na francúzsku korunu.V závere svojej vlády musel Ľudovít čeliť tzv. povstaniu camisardov (la Guerre des camisards), ktoré v rokoch 1702 - 1704 postihlo juhozápadné územia krajiny. Jeho aktéri sledovali prevažne protifeudálne ciele, i keď podnetom k ich odboju bolo prenasledovanie nekatolíkov po zrušení nantského ediktu.## Osobná tragédia a smrťĽudovíta na sklonku života sprevádzali i osobné tragédie, vplývajúce na samú podstatu kráľovskej moci - následníctvo. 14. apríla 1711 zomrel na mŕtvicu jediný kráľov syn, dauphin Ľudovít. V nasledujúcom roku, 18. februára, zomrel i dauphinov najstarší syn Ľudovít, vojvoda z Bourgogne, ktorý bol po otcovej smrti následníkom trónu a 8. marca jeho starší syn Ľudovít (pravnuk Ľudovíta XIV.). Z priamych potomkov tak ostal nažive iba jeho najmladší syn Ľudovít, vtedy dvojročný chlapec. Pretože Filip V. (mladší brat vojvodu z Bourgogne a vnuk Ľudovíta XIV.) sa musel pri podpise mierovej zmluvy vzdať nároku na francúzsky trón, bol Ľudovítovým následníkom tento jeho maličký pravnuk.Už začiatkom augusta 1715 sa u Ľudovíta objavili prvé bolesti v ľavej nohe. Ukázalo sa, že práve tie boli príčinou vzniku gangrény, ktorej Ľudovít XIV. 1. septembra 1715 vo veku sedemdesiatsedem rokov po vláde, ktorá trvala neuveriteľných sedemdesiattri rokov, podľahol.Nicolas de Largillière:Ľudovít XIV. a jeho rodina, 1715, olej na plátne, Wallace Collection, Londýn.## Osobnosť a vládaOsobnosťou, ktorá na mladého kráľa mala, najmä v počiatkoch jeho vlády, najväčší vplyv bol kardinál Mazarin. Najmä jednou jeho radou sa riadil celý život: záleží veľmi na ľuďoch, ktorým zverí moc. Ľudovít bol nedôverčivý, opovrhoval ľuďmi a podliehal vlastným predstavám o moci. Hoci jeho všeobecné vzdelanie bolo v mladosti zanedbané a Ľudovít sa v dospelosti snažil dohnať tento nedostatok usilovnosťou a vytrvalosťou, predsa jeho inteligencia sa nikdy nepovzniesla nad priemer a iniciatíva mu chýbala úplne. Všetkým vlastnostiam dominovala jeho bezmedzná pýcha.Ľudovít veril, že poddaní sú iba preto, aby vzdávali úctu kráľovi, ktorý môže konať čo sa mu zachce a poddaní mu musia byť bezvýhradne poslušní. Veril, že kráľ je Bohom vyvolený a ustanovený, že je jeho zástupcom na zemi a iba jemu sa zodpovedá. Veril, že v jeho osobe je stelesnené celé Francúzsko. Na druhej strane je nespochybniteľne doložený jeho výrok „Odchádzam, ale Francúzsko ostáva naveky“ vystihujúci druhú stránku jeho osobnosti. Ľudovít bol úprimne presvedčený, že panovník je nadradený nad všetkými smrteľníkmi. Ľudovít vo svojej márnomyseľnosti obdivoval sám seba a dospel až k istému stupňu sebazbožňovania, čoho odrazom sa stal i Ľudovítov prívlastok, ktorým vošiel do histórie - le Roi Soleil (Kráľ Slnko).Základnou zásadou vlády Ľudovíta XIV. bola úplná koncentrácia moci v panovníkových rukách. Iba kráľ mal rozhodovať nielen o vnútornej a zahraničnej politike, ale i o vydávaní zákonov či o slobode a neslobode svojich poddaných, ku ktorým počítal všetkých obyvateľov kráľovstva vrátane vysokej šľachty a kléru. I keď teoreticky o všetkom rozhodoval kráľ, nešlo o systém postavený na úplnej subjektívnej vôli vladára, ani o osobnú vládu v plnom slova zmysle.Prvým rozhodným činom jeho vlády bolo odstránenie dosiaľ všemocného vrchného intendanta financií Nicolasa Fouqueta. Jeho úrad zveril Ľudovít XIV. Jeanovi-Baptistovi Colbertovi, mimoriadne vzdelanému mužovi, ktorý sa v ekonomických otázkach stal ozajstným odborníkom a v menovaní ktorého mal Ľudovít šťastnú ruku. Na tomto hospodárskom rozvoji a plnej štátnej pokladnici bola založená vojenská sila Ľudovíta XIV. Na čele vojenskej organizácie stál minister Louvois, ktorý v armáde zaviedol potrebné reformy. Treťou najdôležitejšou osobnosťou štátnej rady bol minister zahraničia Hugues de Lion, jeden z niekdajších najbližších spolupracovníkov kardinála Richelieua a vynikajúci znalec európskej politiky.Zákonodarnú moc si Ľudovít uzurpoval úplne tým, že v roku 1665 odňal parlamentu hlavného mesta i provinčným zákonodarným orgánom právo vznášať pripomienky voči kráľovským rozhodnutiam. Do budúcnosti mali parlamenty novoprijaté zákony a nariadenia iba registrovať.Ak štátna pokladnica v priebehu vlády Ľudovíta XIV. zaznamenávala neustály rast, na jej konci sa financie v dôsledku nerealistickej zahraničnej politiky a neúmerných výdajov kráľovského dvora dostali do katastrofálnej situácie. Vyriešiť problém mala novozavedená daň z hlavy, v roku 1694 najskôr stanovená ako jednorazová, ale od roku 1701 pravidelná. V roku 1710 bolo v krajine okrem toho zavedené platenie tzv. desatiny (dixième), podľa ktorej mal každý obyvateľ Francúzska platiť ročnú dávku vo výške jednej desatiny príjmu. Ani toto opatrenie však zhoršujúcu sa situáciu nezachránilo. Na dokumentáciu zúfalej situácie štátnych financií môže poslúžiť príklad z obdobia po skončení vojny o španielske dedičstvo: príjmy štátneho rozpočtu činili šesťdesiatdeväť miliónov livrejov, naproti tomu výdavky až stotridsaťdva miliónov.
V osemdesiatych rokoch 17. storočia bol Ľudovít XIV. na vrchole svojej moci. Paríž bol prvým mestom sveta. Dvor Ľudovíta XIV. bol v celej Európe obdivovaný a napodobňovaný. Život vo Versailles riadila prísna Ľudovítova etiketa. Bola premysleným systémom zákazov, hierarchie hodností, povinností a výsad, ale aj účinným nástrojom na ovládanie šľachty žijúcej pri dvore. Preslávené boli Ľudovítove „lever“ a „coucher“, verejné vstávanie a ukladanie sa na spánok, ktoré zamestnávalo veľké množstvo dvoranov. Počas dňa takmer nebolo chvíle, kedy by mal kráľ úplné súkromie.## Katolicizmus ako štátne náboženstvoKardinál Mazarin uplatnil vzorec "Un roi, une foi, une loi", čo znamená jeden kráľ, jedna viera, jeden zákon. Kráľ Ľudovít XIV bol katolík a preto bol preferovaný katolicizmus ako štátne náboženstvo. Kráľ tvrdo presadzoval nové reformy najmä voči hugenotom. Najprv im zrušil Naneský edikt (1685), ktorým im boli zaručené ich práva a náboženská sloboda. Potom ich donútil opustiť Francúzsko.

Panovanie	14. máj 1643 - 1. september 1715
Korunovácia	7. jún 1654
Predchodca	Ľudovít XIII.
Nástupca	Ľudovít XV.

tags: #ludovit #xiv #katolik