História farnosti Malá Udiča a jej okolia

Územie dnešnej farnosti Malá Udiča a jej okolia má bohatú a dlhú históriu, siahajúcu až do obdobia praveku. V nasledujúcom článku si priblížime dôležité míľniky a zaujímavosti z histórie tohto regiónu.

Archeologické náleziská

Z katastra Udiče (skôr kataster Malá Udiča) pochádzajú nálezy tzv. štiepanej industrie vyrobenej z kameňa. Tieto nálezy pravdepodobne spadajú do neskorej doby kamennej (cca 4000-2000 pr. Kr.). Ako kamenná surovina boli používané horniny rádiolarit a rohovec, zdroje týchto hornín sa nachádzajú v širšom okolí oblasti (rádiolaritová surovina nájdená v katastri obce Stupné, poloha Podprosnie).

Ďalšími náleziskami spadajúcimi do neskorej doby kamennej sú výšinné sídliská Hatné, poloha Hrádok (ľavý breh Marikovského potoka) a Dolná Mariková poloha Široká. Na nálezisku v Malej Udiči bolo tiež zistené aj mladšie osídlenie datované do staršej doby železnej. Z už spomínaného náleziska v Hatnom, poloha Hrádok, pochádzajú aj mladšie nálezy, datované do mladšej doby bronzovej, staršej doby železnej (lužická kultúra) a nálezy z včasného stredoveku datované do 9. storočia.

Zaujímavé nálezy pochádzajú z katastra Prosného, poloha Uhliská. V polohe Uhliská bolo archeologickým výskumom zachytené obetisko (kultové miesto). Tieto nálezy sa spájajú s etnikom Keltov, s datovaním do mladšej doby železnej.

Vrch Michalová nachádzajúci sa zhruba na rozhraní Dolnej a Hornej Marikovej je jedným z najvýznamnejších nálezísk regiónu Marikovskej doliny a pravdepodobne aj širšieho okolia. V polohe Široká tu bolo zachytené osídlenie z viacerých období. Najstaršie nálezy patria už hore uvedenej dobe kamennej. Stredoveké osídlenie, staršie z 9. storočia je doložené predmetmi z kovu, ale aj keramikou, mladšie stredoveké osídlenie spadá do 12.-13. storočia. Dolná Mariková, vrch Bôn, na južnom svahu temena vrchu, cca 40m pod temenom (osada Lamošovce) našli sa atypické črepy pravdepobone zo záveru staršej doby železnej, alebo z prelomu letopočtov. Z katastra Hornej Marikovej, poloha Šúvalky (poloha sa nachádza pod vrcholom Orgoňovej Kýčery 960) pochádza zaujímavá pamiatka, ktorú predstavujú znaky vyryté do skaly. Význam ani pôvod týchto znakov nie je známy.

V obci sa nachádzajú dva významné objekty - dve opevnenia v polohe Hrádek, umiestnené severne od obce po oboch stranách Marikovského potoka. Obe však boli narušené ťažbou kameňa. História opevnení siaha hlboko do minulosti, pred prvé písomné zmienky o obci. Najstaršie nálezy keramiky hovoria o živote na tomto opevnení už v dobe kamennej (eneolit - 3. tisícročie p. n. l.). Vtedy tu žil ľud s kultúrou kanelovanou. Osídlenie pokračovalo o niečo neskôr v dobe bronzovej a železnej (halštadskej) sídlil na hrádku a jeho blízkom okolí ľud lužickej kultúry. Ďalšia etapa osídlenia pokračovala až po príchode Slovanov, kedy tu vzniklo opevnenie slovanských predkov. Na prelome letopočtov bol opevnený aj hrádok na pravom brehu Marikovského potoka a okolo vzniklo sídlo púchovskej kultúry. Dokumentujú to nálezy keramiky, kamenných osličiek, kusov prepálenej tehloviny (pozostatky drevených obydlí). Neskôr (14. - 15.stor.) si na pravostrannom hrádku vybudoval svoje sídlo miestny zemepán.

Najstaršia známa podoba názvu obce je Possessio Hathna. Z etymologického hľadiska má tento názov v slove „hať“, prípadne „hatať“. Z historického hľadiska hať pomenúva hrádzu na zastavenie alebo usmernenie toku, ale aj ohradu či medzu. Aj historický slovník slovenského jazyka považuje názov Hatné za proprium (vlastné podstatné meno - geografický názov) adekvátne slovu hať. Starší autori tvrdia, že križovatku ciest z Púchovskej a Marikovskej doliny v Hatnom chránili dva Hrádky tesne oproti sebe stojace, čo bolo predmetom pre vznik názvu Hatné.

Z cirkevného hľadiska Hatné patrilo farskému úradu Udiča až do roku 1755, kedy prešlo k farnosti Dolná Mariková. Do tohto roku sa spomína aj drevený evanjelický kostol v Hatnom, zasvätený Sv. Matejovi. Po prevzatí panstva Žigmundom Balaššom prestúpila väčšina obyvateľstva na katolícku vieru. Po zhoherí kostola postavili na jeho mieste malú murovanú kaplnku Sv.

V roku 1783 nariadila Trenčianska župa obciam, ktoré ešte nemali pečať, dať si vyhotoviť vlastné pečatidlo. Pečatidlá vyrábala neznáma dielňa podľa jednej osnovy. Takéto bolo aj pečatidlo Hatného. Malo okrúhly tvar (priemer 23 mm), v jeho poli je vyobrazený muž držiaci v rukách motyku klčovnicu Kolopis počate bol SIGIL (LUM) P(OSESSIONIS).HATNE. Obrazový motív vychádza z zo staršej tradície zúrodňovania pôdy na osídlenom pozemku.

Prvé sčítanie ľudu je z roku 1784. V roku 1786 píše v Lexikone Ján Matej Karabinský, že Hatné sa stalo známe tým, že v roku 1719 prišlo na svet v obci teliatko s dvoma hlavami a jedným okom na každej hlave.

V roku 1912 bola v obci postavená kamenná škola. Škola bola maďarská. Prvá učiteľka sa volala Ilona Vadasz (Elena Piačková). Do školy chodilo 80-90 detí. Učiteľov menovala maďarská vláda. Až v roku 1918 sa začalo vyučovať po slovensky.

Z najvýznamnejších učiteľov treba spomenúť Jána Šajtlavu, rodáka z Hliníka nad Váhom, ktorý sem prišiel 1. septembra 1932. Vtedy chodilo do školy 140 detí (hlavne v zime, pretože od jari do zimy museli pomáhať pri prácach na poli a pásť dobytok). Škola bola funkčná do 30. júna 1977. Dnes sa v jej zrekonštruovaných priestoroch nachádza materská škola.

V Hatnom sa nachádzali dve zemianske kúrie, o ktorých sa nezachovali stopy. Jediné kultúrno-historické pamiatky v obci sú: neobaroková kaplnka sv. Jozefa na cintoríne z roku 1802, stará zrubová zvonica na podmurovke z druhej polovice 19. storočia. Od 5. po skončení 2. svetovej vojny bolo Hatné suverénou obcou. No obdobie krízy na konci 70. rokov 24. v jeseni 1924 bol do Hatňanskej pošty zavedený telefón. Počas pôsobenia J. Tarábka sa v roku 1972 vedľa kostola postavila nová farská budova. Vo farnosti i vo filiálke Rudinská vyučoval náboženstvo.

Farnosť Udiča

Farnosť Udiča a jej fara sa prvýkrát spomínajú v záznamoch pápežských desiatkov zo 14. storočia pod menom Edisa a Hodisa. Udiča patrila k tým farám, v ktorých sa luteráni kŕčovite držali svojej viery. Kanonická vizitácia z roku 1674 uvádza iba 15 obrátení. V roku 1688 bolo vo farnosti 1280 luteránov a len 304 katolíkov. V roku 1697 vedľa 1523 luteránov bolo len 100 katolíkov. V roku 1700 bolo 1645 luteránov a 170 katolíkov. Po potlačení povstania sa pomer obrátil v prospech katolíkov zásluhou jezuitov a františkánov z Pruského. V roku 1766 bol medzi 1291 katolíkmi už len 204 luteránov.

Kedysi ku fare patrili ako filiálky obce - Okrut, Upohlav, Veľká Udiča, Prosné, Maríková, Klieština a Hatné. Keď sa roku 1755 stala Maríková farnosťou, pripadli tam Klieština a Hatné, takže Malej Udiči ostali len štyri filiálne obce - Okrut, Upohlav, Veľká Udiča a Prosné.

Starý kostol bol podľa kanonickej vizitácie z roku 1674 z tvrdého materiálu, s klenbou nad svätyňou, ale vežu mal drevenú. V roku 1694 bol kostol už v úbohom stave. V tom roku sa drevená veža prestavala na kamennú a iste sa pritom opravil aj kostol, len tak mohla stavba slúžiť až do roku 1783, kedy sa postavil súčasný kostol. Na stavbu kostola poukázal cisár Jozef II. 3 000 forintov. Stavba bola ukončená v roku 1783. Kostol bol zasvätený sv. Matúšovi.

Stará budova fary, podobne ako všetky fary v Trenčianskej stolici do 18. storočia, bola drevená. Okolo roku 1728 bola postavená kamenná fara. V roku 1828 sa postavila nová dvojposchodová budova fary v klasicistickom štýle.

Kostol sv. Matúša v Udiči

Neskorobarokový kostol postavený v rokoch 1780 - 1783, so zvyškami staršieho gotického chrámu zo 14. storočia. Oratórium je z roku 1782. Obnovili ho v roku 1831 a v 20. storočí. Ide o jednoloďový priestor so segmentovým uzáverom presbytéria, pristavanou sakristiou a vstavanou vežou. Interiér je zaklenutý pruskou klenbou, zbiehajúcou do nástenných, konkávne prehýbaných pilierov. Na klenbových poliach sú nástenné maľby z roku 1831.

Pôvodne predstavaná gotická veža bola pri barokovej prestavbe včlenená do pôdorysu. Hladká fasáda má konkávne zalomené nárožia. Klasicistický murovaný hlavný oltár má samostatne stojacu menzu, ústredný závesný obraz sv. Matúša evanjelistu, barokový a voľné plastiky anjelov, umiestnené na hlaviciach pilastrov. Bočné oltáre sv. Jozefa a Anny sú rokokové z roku 1781. Kazateľnica tiež rokoková má konvexno-konkávne prelamované rečnište, ozdobené reliéfmi a plastikami, na baldachýne rokajovú reliéfnu obrubu a záverečnú plastiku. Rokoková krstiteľnica je z druhej polovice 18. storočia, v nástennom baldachýne so scénou Krst Krista, v strednej výklenkovej časti doplnená novšou skupinou sôch sv. Františka Xaverského a detí z 19. storočia. Rokokové lavice majú vyrezávaný parapet. Voľné klasicistické obrazy sv. Barbory a sv. Alojza Gonzagu v pôvodných rámoch.

V roku 1990 sa rozhodovalo o oddelení týchto dvoch obcí, no kvôli neúčasti Udičancov na referende, ktorí museli v tej dobe tiež vyjadriť svoj názor, Prosné nebolo oddelené a doddnes je časťou Udiče.

Kaplnka utrpenia Pána Ježiša patrí do Udičskej farnosti a Žilinskej diecézy. Pravidelne sa tu usporiadavajú omše v utorok (16:00) a striedavo sobotu (18:00) a nedeľu (9:30). No kaplnkou akú ju poznáme dnes sa stala až v roku 1992.

Dňa 28.10.1930 bol založený hasičský zbor V Prosnom. V minulosti mal hasičský zbor za úlohu pomáhať pri žatevných prácach, chrániť majetok pred požiarmi počas nočných stráží, usporiadávanie tanečných zábav a iných akcií organizovaných v obci.

Farnosť Dolná Maríková

Farnosť Dolná Maríková patrí do Považskobystrického dekanátu Žilinskej diecézy. Takmer 2600 farníkov z Dolnej Maríkovej i filiálok Hatného a Klieštiny môže duchovnú pomoc a podporu načerpať v Kostole svätého Petra a Pavla alebo v Kaplnke svätého Jozefa v Hatnom.

Prvou zachovanou písomnou pamiatkou o obci a o celej Marikovskej doline vôbec je donačná listina, vydaná Karolom Róbertom a Anjou, uhorským kráľom pre magistra Ondreja, syna Kiliana. Listina je datovaná 12. júlom 1321. Nie je náhodou, že k donácii Marikovskej doliny došlo práve v roku 1321. Totiž 18. marca 1321 zomrel na svojom hrade v Trenčíne “Pán Váhu a Tatier“, dlhoročný odporca Karola Róberta, Matúš Čák Trenčiansky.

Pod Rímskokatolícku cirkev farnosť Dolná Maríková patria filiálky: Hatné, Klieština, Hadoše, Besné a Kátlina. Vo farnosti Dolná Maríková je farský Kostol sv. apoštolov Petra a Pavla z roku 1760 a v Hatnom je Kaplnka sv. Jozefa.

V Dolnej Marikovej preskúmal v 50. a 60. rokoch významný slovenský archeológ Dr. A. Petrovský - Šichman jedno z významných Slovanských hradísk, ktoré s vysokou pravdepodobnosťou patrili pôvodne práve do sféry vplyvu uvedeného centrálneho hradiska v Divinke. Jedná sa o hradisko, ktoré sa nachádza na skale Široká v časti nazvanej Šimunky.

História Kostola sv. Petra a Pavla v Dolnej Marikovej siaha až do roku 1758, kedy bol postavený. Odvtedy už prešiel viacerými rekonštrukciami a úpravami. Jednou z posledných bola aj výmena veže. V r. 2016 dostal kostolík novú strechu a o rok neskôr novú fasádu a okná. V roku 2016 sa zrealizovala onova strechy kostola, v roku 2017 obnova fasády kostola a výmena okien a v roku 2018 obnova vnútorných omietok kostola so sanačnými prácami v celom kostole, výmena troch vchodových dverí, nové osvetlenie, nové el. vykurovnie.

Obyvatelia Dolnej Marikovej mali veľmi radi duchovného Cyrila Šujaka. Jozef Šujak hovorí, že v minulosti nastala aj doba, keď režim prenasledoval kňazov a výnimkou nebol ani ich pán kanonik. „Pre prenasledovanie nemal život veru ľahký. Prežil, a pán Boh mu nakoniec dal dožiť sa vysokého veku.

Cyril Šujak bol významnou osobnosťou farnosti. Za bývalého režimu bol prenasledovaný, no nezatrpkol. Jeho spomienky sú vzácnosťou.

Obec Dolná Mariková organizuje každých 5 rokov Stretnutie Marikovských rodákov. Prvýkrát sa stretnutie konalo v r. 1994 a v tomto roku, 29. júna sa uskutoční v poradí už šieste. Publikáciu vydala obec Dolná Mariková pri príležitosti 700. výročia prvej písomnej zmienky o obci a pokrstená bola 28. augusta 2021.

Pod Rímskokatolícku cirkev farnosť Dolná Maríková patria filiálky: Hatné, Klieština, Hadoše, Besné a Kátlina. Vo farnosti Dolná Maríková je farský Kostol sv. apoštolov Petra a Pavla z roku 1760 a v Hatnom je Kaplnka sv. Jozefa.

Prehľad kňazov a svätých omší vo farnosti Dolná Maríková:

Obnovenie Nitrianskeho biskupstva vychádzalo aj z vnútropolitických pomerov Uhorskejríše. Nitra aj za vlády Arpádovcov nestratila svoje významné politické,hospodárske, ale aj kultúrne postavenie.

Biskup Maurus uvádza v hagiografickom spise miesto pochovania chrám, ktorý menuje „Bazilikou sv. Emeráma, mučeníka. Pristretnutí v Päťkostolí sa rokovalo okrem dôležitých politických záležitostíaj o cirkevnom usporiadaní kráľovstva. Nové a definitívne usporiadanieštátoprávnych pomerov, podľa ktorých obdržal knieža Gejza vládu nad jednoutretinou uhorského kráľovstva - teda aj nad Nitrou, kde už pred ním panovaljeho dedo Vazul a otec Belo -, nevyhnutne vyžadovalo aj usporiadanie novejcirkevnej organizácie.

Možnosa právom domnievať, že išlo o jednoduchý prechod z prepoštstva na biskupstvoasi bez väčšieho osobitného majetkového zabezpečenia. Včase obnovenia biskupstva sa stretáme aj so správou o Nitrianskej kapitule,a to v listine z r. 1111, známej už v spore zoborského kláštora.

Vývojsprávy archidiakonátov, tak ako aj v susedných, krajinách opieral sa ovtedajšie politické rozdelenie územia a vznikol z dôležitejších hradnýchfár, ako napr. Trenčín, Nitra i Hradná (Gradna). Popri týchto sav XI.

V15. storočí Nitrianske biskupstvo zasiahli husitské vpády. Značná časťdiecézy bola poznačená plienením husitov. Husitskánáuka sa rozšírila aj medzi ľudom.

Ján Krabáč dochádzal do Nesluše, pretože v obci ešte nebola postavená farská budova. Za jeho pôsobenia bol postavený kostol (1814-1816) aj nová farská budova v Nesluši.

Po ukončení teologických štúdií bol v roku 1840 vysvätený za rímsko­katolíckeho kňaza. Pôsobil vo viacerých slovenských farnostiach. Po vysviacke pôsobil desať rokov ako kaplán v Lednici pri Púchove. Od r. 1850 spravoval susednú farnosť v Zubáku. Ako farár a dekan pôsobil v Nesluši v rokoch 1862-1889.

tags: #mala #udica #farnost