Kežmarok, perla pod Tatrami, je mestom bohatým na históriu a kultúrne dedičstvo. Medzi jeho najvýznamnejšie pamiatky patrí Nový evanjelický kostol, ktorý ukrýva mauzóleum Imricha Thökölyho, významnej osobnosti uhorských dejín.
Interiér Nového evanjelického kostola v Kežmarku
História Nového evanjelického kostola
V druhej polovici 19. storočia sa kežmarskí evanjelici rozhodli pre stavbu nového chrámu, nakoľko drevený artikulárny kostol už nespĺňal bezpečnostné podmienky. Preto delegácia cirkvi navštívila v roku 1870 pôvodom dánskeho stavebného inžiniera Teofila von Hansena, v tej dobe hlavného krajinského architekta a profesora architektúry na Akadémii vied vo Viedni, ktorý jej daroval svoje vlastné projekty a tie - ako hovorí tradícia - boli pôvodne určené pre Orient. Projekt zaujal svojou výnimočnosťou.
Nemal mať jednotný stavebný štýl, ale stavba mala obsahovať v rámci tzv. eklektického slohu prvky byzantské, románske, renesančné, maurské, ba aj rôzne orientálne. Jedinečnosť projektu Kežmarčanov zaujala - zrejme boli presvedčení, že podobná stavba sa v strednej Európe nenájde. Možno netušili, že kostol veľmi podobného vzhľadu (ale bez veže a kupoly) stojí od roku 1849 v Gumpendorfe - v časti Viedne. Projektoval ho profesor architektúry Ludwig Förster, podľa ktorého plánov sa postavila napr. synagóga v Miskolci (a ako kostol v Gumpendorfe, tak aj kostol v Kežmarku synagógu veľmi pripomína), pričom mu asistoval jeho zať - Teofil Hansen.
Hansen mal v tom čase za sebou okrem iných významných stavieb aj projekty sakrálnych budov, ako Metropolitná katedrála v Aténach (1842), Kostol pri evanjelickom cintoríne v Matzleinsdorfe vo Viedni (1858) a prestavbu Pravoslávneho kostola Svätej Trojice vo Viedni (1856-1860). Slávnostný výkop na pozemku, ktorý mesto Kežmarok darovalo evanjelickej cirkvi (v minulosti na tomto mieste bola vodná priekopa pred mestským opevnením), sa konal roku 1872 a v nasledujúcom roku sa položil základný kameň. Práce pokračovali veľmi rýchlo, už roku 1880 bol kostol zastrešený. Pre nedostatok peňazí sa stavba zastavila na neuveriteľných jedenásť rokov, a preto bol kostol ukončený a vysvätený až 2. decembra 1894.
Peniaze na dokončenie kostola sa hľadali po celej strednej Európe, pre tento účel vydal miestny farár - duša celej stavby Štefan Linberger knižku o kostole a veriaci si už dopredu kúpou zaisťovali čo najlepšie miesta v laviciach. Práce na stavbe kostola riadil kežmarský staviteľ Viktor Lazary. Celá stavba sa oproti pôvodnému plánu z neznámych príčin predĺžila o cca 10 m a jedno okno - celkovo je dlhá 80 m a široká 20 m. Stavba kostola skutočne upútala každého svojím vzhľadom podobným synagóge, avšak i mešite, no tak isto aj netradičným červeno - zeleným sfarbením.
Kostol je jednoloďový, oltárny priestor sa nachádza na úrovni poschodia. V lodi je strop delený klenbovými pásmi. Strop zdobia arabesky, vysoké okná, šesťcípe dávidovské hviezdy. Na oltári je drevená socha vzkrieseného Krista s krížom - podobné zmenšené plastiky sú aj na baldachýnoch kazateľníc. Vo všetkom vládne presná symetria - dve kazateľnice, dva rady lavíc - na ľavej strane sedeli muži, na pravej ženy. Do kostola na prízemie a organový chór sa zmestí vyše 900 sediacich osôb.
Na chóre, ktorý spočíva na neorománskych stĺpoch z čierneho tureckého mramoru, je organ - výrobok firmy Rieger z r. 1894. Je dvojmanuálový a má 30 registrov. Vysvätenie sa uskutočnilo 2. decembra. Národná kultúrna pamiatka: od 4. decembra 1981.
Nový evanjelický kostol v Kežmarku
Mauzóleum Imricha Thökölyho
Ku kostolu bolo roku 1909 pristavané mauzóleum Imricha Thökölyho (1657 - 1705), kežmarského rodáka a majiteľa hradu, veliteľa proticisárskeho povstania uhorskej šľachty a bojovníka za náboženskú slobodu. Po porážke povstania sa Thököly so svojou suitou uchýlil do Turecka do mesta Izmid, kde aj umrel.
Vstup do mauzólea pripomína výsek z kežmarského hradu renesančnými atikami, v ktorom sa Thököly narodil. Nad dverami je erb rodiny Thököly, po stranách postavy povstaleckých - kuruckých bojovníkov. V mauzóleu je sarkofág s telesnými pozostatkami Thökölyho, pôvodný náhrobný kameň z Izmidu, ako aj nový náhrobok s reliéfom Thökölyho - dielo Barnabáša Hollóa.
Oproti mauzóleu je na podobu vchodu do mauzólea zhotovený drevený nástenný pomník Kežmarčanom - evanjelikom, ktorí padli počas I. svetovej vojny.
Mauzóleum Imricha Thökölyho v Kežmarku
Imrich Thököly: Život a odkaz
Imrich Thököly (1657 - 1705) zohral významnú úlohu nielen v histórii mesta Kežmarok, ale aj vo vývoji stavovských povstaní uhorskej šľachty proti Habsburgovcom. Aj vďaka jeho povstaniu bol roku 1681 cisárom zvolaný krajinský snem v Šoproni, ktorého výsledkom boli okrem iného aj dva články týkajúce sa evanjelikov. Gróf Imrich Thököly de Késmárk sa narodil 25. septembra 1657 na Kežmarskom hrade. Jeho otec bol Štefan II. Thököly a matka Mária rodená Gyulaffyová. Mal päť súrodencov. Adam (september 1652 - október 1652) a Štefan (1654-1655) zomreli v detstve.
Rod Thökölyovcov bol najznámejším a najdlhšie pôsobiacim hradným panstvom. Pôsobili tu štyri generácie rodiny Sebastián, Štefan I., Štefan II. a Imrich, ktorí žili na Kežmarskom hrade v rokoch 1579 - 1684. Po smrti Štefana I., ktorého pochovali k otcovi do rodinnej hrobky v kostole Sv. Kríža (v tom čase patril evanjelikom), prišiel na jeho miesto syn Štefan II. (1623 - 1670) Jeho matka bola Katarína Thurzó (jedna zo siedmich dcér palatína Juraja Thurzu). Po smrti palatína sa roku 1653 stal Štefan II. na Orave a oravským županom. Keď mal Imrich dva roky, jeho matka ako 22 ročná zomrela. Roku 1667 začal mladý Imrich študovať na evanjelickom kolégiu v Prešove.
Celé 17. storočie ako aj začiatok 18. storočia v Uhorsku boli poznačené neustálymi povstaniami uhorskej šľachty. Príčin na vznik povstania bolo niekoľko: nespokojnosť uhorskej šľachty, ktorá sa chcela podieľať na vláde krajiny a kontrolovať panovníka - ten však jej snahy nerešpektoval. Celé spomínané obdobie poznačila protireformácia - vystupovanie Habsburgovcov proti protestantským cirkvám. Keďže väčšina Slovenska bola v tomto období protestantská, ľud sa proti týmto rozhodnutiam búril. Stále viac sa znižovala životná úroveň ľudu - mestá i dediny museli platiť cisárskemu dvoru obrovské dane a vydržiavať cisárske vojská. Na juhu Slovenska stále bašovali Turci a Habsburgovci si s nimi nevedeli dať rady.
Povstaleckí vojaci sa nazývali kurucmi. Imrichovi Thökölymu sa spočiatku darilo - obsadil celé Slovensko. Po týchto úspechoch povstalcov bol roku 1681 cisár Leopold nútený zvolať do Šopronu krajinský snem, ktorý uzákonil náboženskú slobodu a povolil protestantom za určitých podmienok stavať tzv. artikulárne kostoly i školy (vzťahovalo sa to aj na Kežmarok). Thököly sa ako jeho predchodcovia taktiež spojil s Turkami, ktorí súčasne bojovali proti Habsburgovcom. Turci ho dokonca roku 1682 korunovali za kráľa Horného Uhorska (Slovenska), sultán poslal Imrichovi symboly kráľovskej moci - vazalskú korunu, kráľovský plášť, meč, budzogáň a zástavu - každý symbol mu odovzdal iný turecký paša.
Keď sa kurucké vojská priblížili na Spiš, Kežmarčania boli v rozpakoch. V auguste 1678 vstúpili kuruci do Kežmarku. Hneď vrátili protestantom odňaté kostoly, fary, školy. No počiatočná radosť mesta rýchlo ustúpila - kuruci práve tak isto plienili a rabovali ako cisárski žoldnieri a vôbec im nezáležalo na tom, že Kežmarok je rodisko ich najvyššieho veliteľa, ba možno mnohí o tom ani nevedeli. Knieža si urobilo z kežmarského hradu prepychové sídlo, hoci sa tam takmer vôbec nezdržiavalo.
Hviezda Thökölyho však tiež nesvietila dlho - definitívne zhasla v bitke pod Viedňou v roku 1683, kde cisár s pomocou Poliakov porazil spojené kurucko - turecké vojská. Na Spiš prichádzajú cisárske vojská, vzdáva sa im aj Kežmarok a skladá prísahu vernosti cisárovi. Napokon bol Imrich nútený uchýliť sa k svojim bývalým spojencom Turkom. Odišiel s manželkou i najbližšími spolubojovníkmi do Turecka, kde v meste Izmid aj zomrel. Dňa 13. septembra 1705. Hoci si na smrteľnej posteli prial byť pochovaný v niektorom z evanjelických kostolov na Spiši, nebolo to v tom čase možné.
O 200 rokoch neskôr cisár František Jozef udelil Imrichovi Thökölymu, jeho nevlastnému synovi Františkovi Rákóczimu II. a ďalším exulantom milosť a povolil previesť ich ostatky do Uhorska. V roku 1906 boli jeho pozostatky exhumované a prevezené do Kežmarku. Rakva Imricha Thökölyho sa nenašla pod náhrobným kameňom, ale pri označenom strome. Falošné miesto posledného odpočinku bolo vytvorené zámerne. Nájdené ostatky boli prevezené do Istanbulu, odkiaľ ich nalodili do Rumunskej Konstanci spolu s ostatkami Františka Rákocziho II. a ďalších prívržencov.
V prístavnom meste na brehu Čierneho mora boli ostatky preložené na špeciálny vlak smerujúci do Budapešti a následne do Košíc. V Košiciach sa konala pietna rozlúčka Rákocziho II. a ostatných exulantov, ktorí dodnes odpočívajú v krypte pod Dómom sv. Ostatky Imricha boli privezené do Kežmarku v utorok 30. októbra 1906. Kežmarok bol pri tejto výnimočnej udalosti slávnostne vyzdobený. Po vyše dvoch storočiach sa s obrovskou pompéznosťou vrátili ostatky kráľa do jeho rodného mesta.
Rakva s veľkolepým smútočným sprievodom odetým do kuruckých uniforiem putovala v pohrebnom koči zo železničnej stanice mestom až k hradu. Na jeho zaplnenom nádvorí odznela pietna rozlúčka za účasti kňazov, hodnostárov a širokej verejnosti. Po rozlúčke v hrade bola rakva premiestnená do nového evanjelického kostola, a tam vystavená pod kazateľnicou. V roku 1909 bolo k boku kostola pristavené mauzóleum, kde Imrich Thökökoly odpočíva dodnes.
Organ v Novom evanjelickom kostole
Po dokončení monumentálnej stavby nového evanjelického kostola v Kežmarku, ktorý bol posvätený 2. decembra 1894, postavila organárska firma Rieger z Krnova (Jägerdorf) dvojmanuálový organ s 30 registrami v štýle hudobného romantizmu. Dňa 23. decembra 1893 obdržal predseda cirkevnej rady Paul Keller potvrdenie objednávky od firmy Rieger na základe ponuky zo dňa 26. septembra 1893, ktorá obsahovala popis jednotlivých častí organu a súpis nákladov na materiál.
Pôvodne firma Rieger navrhla pre organovú skriňu, ktorú rovnako ako kostol projektoval Teofil Hansen, dokonca trojmanuálový organ s 50 registrami. Cirkevný zbor požadoval Hohlflöte 8’ z druhého manuálu presunúť do prvého namiesto registra Flauta traversa 4’ a register Flute Harmonique 8’ presunúť do druhého manuálu. Od dňa prevzatia organu mala plynúť päťročná záruka na výrobu všetkých častí tohto nástroja. Organ bol postavený a odovzdaný do užívania 20. júna 1894 pod opusovým číslom 434. V katalógu firmy je však vedený pod nesprávnym číslom 437. Má mechanické traktúry a kuželkové vzdušnice. Patrí k najväčším dvojmanuálovým organom, ktoré postavila firma Rieger na Slovensku do konca 19. storočia.
V organe sa nachádza spolu 1869 píšťal. Den Prospekt der Orgel füllen 55 Pfeifen der folgenden Register aus: Principal 16‘ (20 Pfeifen), Principal 8‘ (11 Pfeifen), Geigen-Principal 8‘ (12 Pfeifen), Principal-bass 16‘(12 Pfeifen).
Organové skladby:
- J.S.Bach - Jesu meine Freude - BWV 610
- J.S.Bach - O Mensch, bewein' dein' Sünde gross - BWV 622
- J.Zimmer - Prelúdium a dvojitá fúga cis-mol
doc. Mgr. art. Anna Predmerská-Zúriková
Ďalšie zaujímavosti v Kežmarku
Okrem Nového evanjelického kostola a mauzólea Imricha Thökölyho sa v Kežmarku nachádza množstvo ďalších historických pamiatok, ktoré stoja za návštevu:
- Kežmarský hrad: Máloktorý slovenský hrad sa nachádza v centre mesta, pevnosti boli zväčša postavené na návrší. Výnimkou je práve Kežmarský hrad, ktorý stojí takmer v centre historického mesta.
- Radnica: Radnica je dominantou kežmarského námestia. Jej stavba sa ukončila v roku 1461.
- Drevený artikulárny kostol: Tento kostol je vskutku unikátny - postavený je totižto iba z dreva, drevené boli aj klince. Kežmarský drevený artikulárny kostol je zapísaný v zozname UNESCO.
- Evanjelické lýceum: V súčasnosti sa v priestoroch lýcea nachádza jedna z najväčších školských historických knižníc v strednej Európe, knižný fond pozostáva zo 150-tisíc kníh.
Drevený artikulárny kostol v Kežmarku