Žiadna iná rieka neurčuje charakter Dolného Rakúska tak ako Dunaj, ktorý preteká zo západu na východu rovno cez jeho stred. Dunaj však nie je sám, pretože Dolné Rakúsko je bohaté na vodné toky. Mnohé rieky, ako sú Kamp, Dyje alebo Traisen vytvorili malebné údolia.
Dolné Rakúsko vás zaujme jedinečným spojením tradičnej a modernej architektúry. V historických mestských centrách sa môžete túlať krivolakými uličkami a objavovať fascinujúce stavby z rôznych období. Každé mesto vyžaruje osobitnú atmosféru, ktorú určujú jeho dejiny a kultúra, a ponúka zaujímavý pohľad na architektúru uplynulých storočí.
Na hradoch a zámkoch môžu návštevníci začuť ozvenu dávnej minulosti: mohutné múry sú svedkami osudov odvážnych rytierov, tajomných komnát a mnohých kráľovských slávností. Je to, akoby história ožívala, zatiaľ čo kráčate po kamenných chodbách a cítite závan zašlých čias. Každý hrad a každý zámok má svoju vlastnú históriu a tajomstvá, ktoré čakajú, kým ich objavíte.
Vzduch napĺňa vôňa kadidla, loďou kostola sa ozýva chorálový spev a cez stredoveké sklené okná dopadá dovnútra svetlo. Kláštory sú tajuplné, niekto by možno povedal energetické miesta. Pokoj, ktorý vyžarujú, pozýva návštevníkov zastaviť sa a celkom podľahnúť čaru pôsobivej architektúry a stáročnej histórie. Kláštory sú miesta, kde môžete posilniť svoje telo i ducha.
Kláštor Melk, majestátna baroková stavba v Dolnom Rakúsku.
Epizóda 1: Peter objavuje kulinárske poklady Dolného Rakúska
Kláštor Melk
Benediktínsky kláštor Melk je symbolom Wachau a patrí - spolu s regiónom - k Svetovému kultúrnemu dedičstvu UNESCO. Bralá kláštora boli pravdepodobne osídlené už za čias Rímskej ríše a v 11. storočí tu za vlády Babenbergovcov vzniklo duchovné a kultúrne centrum. Na začiatku 18. storočia získal kláštor svoju súčasnú podobu: slávny barokový architekt Jakob Prandtauer navrhol kláštorný komplex nezvyčajne veľkých dimenzií s nádherným kláštorným kostolom v strede.
Fakty o kláštore Melk
- Poloha: v regióne Wachau, na pravom brehu Dunaja
- Názov: kláštor Melk, oficiálne: Opátstvo Melk alebo Benediktínsky kláštor Melk
- Architekt: Jakob Prandtauer
- Stavebný sloh: Barock
- Obdobie výstavby: 1702 - 1746
Jeho umelecké stvárnenie je vskutku pozoruhodné, nakoľko sa architektovi podarilo získať na výzdobu popredných majstrov svojej doby najmä maliarov Paula Trogera a Johanna Michaela Rottmayra.
Na 60-metrovej skale pri brehu Dunaja sa nad mestom Melk vyníma stavba, najkrajšieho barokového kláštora v Rakúsku. História tohto benediktínskeho opátstva siaha až do roku 1089. Majestátne budovy s okrovo žltou fasádou mi utkveli v pamäti od prvého okamihu ako som cestoval po rakúskej diaľnici A1 z Viedne na Linz a potom cez Salzburg ďalej do Nemecka.
Pôvodne na skale nad Dunajom stál hrad. Prvé písomné správy sa o Melku zmieňujú v roku 831. Po bitke s Maďarmi v roku 955 zostalo mesto v ruinách. V 11. storočí Leopold II. Babenberský (1050 - 12. 10. 1095) pozval do Melku benediktínov z Lambachu. Pridelil im pôdu a hrad, ktorý si mnísi prebudovali na opevnený kláštor. Do opátstva boli prenesené pozostatky svätého mučeníka Kolomana. V roku 1683 muselo čeliť invázii Turkov. Majestátnu stavbu vojnové udalosti úplne zdevastovali.
Po tureckom nájazde sa kláštor len pomaličky zotavoval. Roku 1702 zahájil opát Berchtold Dietmayr rozsiahlu prestavbu komplexu. Na dnešnej barokovej podobe kláštoru sa podieľali známi architekti a stavitelia 17. a 18. storočia ako Jakob Prandtauer, Johann Bernard von Erlach (dvorný architekt troch cisárov), Josef Munggenast a ďalší umelci tej doby.
Architektonická perla rakúskeho baroka je čiastočne prístupná verejnosti formou múzea alebo priestorov pre konanie rôznych slávností a podujatí. Príjemným zážitkom v kláštore je koncert vážnej hudby. V kostole sa konajú pravidelné bohoslužby. Krásne priestory opátstva sa postupom času stali významným kultúrnym a tiež vzdelávacím centrom. V kláštore študovali viacerí poprední rakúski intelektuáli. Škola bola známa kvalitným vzdelávacím systémom, ale aj prísnym režimom. Atmosféra, ktorá tu vládla dokázala žiakov školy primäť k tomu, aby sa venovali zdokonaľovaniu svojich vedomostí.
Pre turistov začína prehliadka v 195-metrov dlhej cisárskej chodbe. Jej dĺžka vyráža návštevníkom dych. Napriek tomu som sa nevedel dočkať okamihu, keď vstúpime do intelektuálneho srdca opátstva, knižnice. Mnísi ju po celú dobu existencie kláštora vytrvalo zveľaďovali. V policiach je uložených 100 000 zväzkov, vrátane 1 200 rukopisov z 9. až 15. storočia a 750 inkunábulí, prvotlačí spred roku 1500.
S priestormi knižnice a opátstvom Melk sa spája meno talianskeho spisovateľa Umberta Eca. Majestátnosť a skryté tajomstvá kláštora ho inšpirovali k príbehu Meno Ruže. V tejto knižnici preštudoval veľa literatúry a urobil si množstvo poznámok pre svoj najslávnejší román.
Poslednou zastávkou mojej rýchlej prehliadky kláštora bol kostol, ktorého patrónmi sú sv. Peter a sv. Pavol. Kláštor v Melku je rozhodne jedným z najväčších skvostov európskeho baroka a stojí za prehliadku, prípadne len zastávku na občerstvenie sa počas dlhej cesty.
Zámok Schallaburg, renesančný skvost Dolného Rakúska.
Zámok Schallaburg
Mimoriadne pôsobivý je Schallaburg, prekrásny renesančný zámok, ktorý vás zaujme umelecky zdobenými terakotovými arkádami a rozľahlou záhradou. Ponorte sa do živej histórie pri návšteve nádherných komnát či obdivovaní výstav s náročnou kompozíciou.
Rakúska diaľnica A1 sa nachádza 5 km južne od kláštora Melk. Impozantnú siluetu najkrajšieho renesančného zámku na sever od Álp je možné rozoznať už z diaľky. Jeho staviteľmi boli Losensteinovci. Rod bol známy láskou k umeniu, ktorá sa odrazila na vzhľade zámku, postaveného podľa vzoru talianskych palácov.
Krems a Stein: Dvojmestie s bohatou históriou
„Krems Und Stein sind drei“ - tak sa po nemecky rýmujú názvy miest a spojenie poukazuje na to, že kedysi Krems, Und a Stein existovali vedľa seba samostatne.
V roku 1614 neprestávajúce dažde spôsobili, že Dunaj sa vylial z koryta. Krems a Stein boli obohnané mestskými hradbami, ktoré zároveň slúžili ako ochrana pred povodňou. Územie medzi nimi bolo však zaplavené. Práve na tom mieste začali vtedy pred 400 rokmi so stavbou kláštora.
Ako nám prezrádza ešte aj dnes nápis na fasáde, nazývali ho po latinsky „Claustrum ad undam“, kláštor na dunajskej vlne, skrátene „Und“, a rovnako sa nazýva aj celá ulica - Undstrasse. Pozemok dostali kapucíni v spomínanom roku od salzburského arcibiskupa, povolenie od cisára Mateja mali už vybavené. Neskôr postavili aj kaplnku pre sochu Panny Márie - dar z Prahy uchovávaný v múroch kláštora. Po modlitbách k Panne Márii sa hovorilo o zázračných uzdraveniach, a preto sa Und stal aj pútnickým miestom.
Žiaľ, kláštor s kostolom v roku 1656 vyhorel, zostali len múry a podzemné priestory. Doslova z popola vstala nová stavba vďaka dobročinnosti passauského biskupa Leopolda Wilhelma a vdovy grófky Kathariny von Verdenberg. Architektom bol Talian Domenico Sciassia. Soche Panny Márie sa nič nestalo, premiestnili ju do novej kaplnky nastavanej na kláštorný kostol. Na vysviacku prišiel biskup Johann Geiger až z Olomouca.
Kaplnka bola v18. storočí prestavaná v barokovom slohu a slávny rakúsky maliar Daniel Gran ju ozdobil nádhernou freskou. Je to jeho posledné dielo. V roku 1796 za vlády Jozefa II., syna Márie Terézie, mal byť kláštor zrušený. Hoci sa obyvatelia Kremsu a Steinu postavili na ochranu bratov kapucínov, ktorých si vážili, nezabránili zatvoreniu kláštora a rozmiestneniu rehoľníkov do okolitých kláštorov. Uctievaná socha Panny Márie a mramorový oltár sú odvtedy ozdobou farského kostola sv. Víta v Kremse.
Opustené kláštorné budovy v roku 1807 získala cisárska armáda a tá tu zriadila prvú vojenskú nemocnicu v Európe, kým nepostavili novú. Dnešný súkromný majiteľ zriadil medzi starými mystickými múrmi aj v arkádovom dvore bývalého kláštora Und bar s predajom raritných vín, reštauráciu so špičkovou kuchyňou. Takmer štyristoročné podzemné klenby tiež otvoril verejnosti.
Und v podstate spája kedysi slávne obchodné mestá Krems a Stein. Sú ako súrodenci, ktorí vyrastali oddelene, a predsa dnes ich obyvatelia spolunažívajú v dvojmeste Krems - Stein, aj keď v podvedomí zostanú dve osobitné mestá. Hovorí sa „Man sitzt in Stein“ - sedí v Steine. Aj v oficiálnom označení najväčšej rakúskej mužskej väznice je uvedený Stein.
V celách bývalého redemptoristického kláštora si odpykávajú trest „zlí chlapci“. Sú to väzni, odsúdení najmenej na 18 mesiacov až doživotne. Možno niektorí pozorujú z okna plagáty na náprotivnom múzeu, karikatúry s vtipnými obrázkami z rakúskeho kultového filmu o detektívovi „Kottan ermittelt“. Ale domáci nie sú nadšení, že sa toto nápravno-výchovné zariadenie dáva do súvislosti iba so Steinom. V bezprostrednej blízkosti väzenia sa nachádza univerzita a budovy s múzeami tvoriace takzvanú umeleckú míľu - Kunstmeile, tie sa však propagujú pod názvom Krems.
Umelec Johann Martin Schmidt má prídomok Kremser Schmidt, hoci jeho rodný dom stojí v Steine a mal by sa vlastne volať Steiner Schmidt. To sú diskusie, ktoré zostávajú v „rodine“. Isté je, že Krems aj Stein boli v stredoveku známe obchodné mestá, žili stáročia vedľa seba, kým sa spojili. Pre mňa osobne je veľmi zaujímavé, že pred vstupom do starého mesta Krems je brána, ktorá sa nazýva Steiner Tor.
Pozrime sa na vyše 500-ročnú kremskú bránu s mestským erbom Kremsu na čelnej strane. Obyvatelia Steinu v roku 1716 domaľovali na prsia dvojitého orla písmeno „S“ ako variáciu pre Stein. Nálezy v Steine dokazujú, že tu bolo už v šiestom storočí sídlo Slovanov. Historici sa domnievajú, že územne patrilo toto miesto buď do veľkomoravského štátneho útvaru, alebo do prechodnej oblasti medzi Veľkou Moravou a Franskou ríšou.
Prvá písomná zmienka o Steine pochádza z roku 1072, teda 80 rokov po Kremse, avšak v colnom poriadku sa strážne miesto oproti Mauternu (to mohol byť iba Stein) uvádza už medzi rokmi 903 - 907. V 11. a 12. storočí boli obidve obce významnejšie ako Viedeň. Stein mal od 12. storočia colnú stanicu a monopol na soľ, ktorú privážali lodiari zo Saliny v salzburskom Halleine. Soľ bola skutočne nad zlato, nielen v rozprávke.
Dunaj ešte nebol regulovaný, domy stáli tesne pri rieke. Tam, kadiaľ vedie dnešná ulica Donaulände popri Wachauskej ceste, ešte pred dvesto rokmi priväzovali člny, loďky alebo plte a úzkymi krátkymi uličkami ich lanami vytiahli takmer po úroveň dnešnej hlavnej ulice Steiner Landstraße, aby čo najbližšie ku skladom mohli vykladať a nakladať tovar. Nechýbal ani soľný úrad, kde sa soľ vážila. Ak nebol niekto s odvážením spokojný, išiel sa sťažovať. Preto sa aj v súčasnosti hovorí: „choď sa sťažovať na soľný úrad!“, vybaví tam asi toľko ako na Slovensku na lampárni. Soľné trhy sa konali v Kremse, lebo poloha Steinu pod skalnatým bralom nedovolila mesto rozšíriť. V súčasnosti vykládku soli v Steine pripomína hostinec Salzstadl. Medzi 500 rokov starými múrmi teraz solia miestne špeciality hosťom. Ak budete mať pri návšteve šťastie, obslúži vás Tomáš zo Slovenska.
Lodiari zo Steinu neodchádzali naprázdno. Odviezli si železo, cín a hlavne víno. Predtým ako sa plavili ďalej, pomodlili sa v miestnom kostole k sv. V arkádach paláca Vecchio vo Florencii boli pri príležitosti zasnúbenia Johanny z Rakúska so synom veľkovojvodu v roku 1565 namaľované fresky znázorňujúce 16 najvýznamnejších habsburských miest. Medzi nimi Krems, ale omylom označený ako Stein. Napriek chybe je to dôkaz o význame Steinu.
Remeselná výroba rozkvitala v oboch mestách, mešťania si postavili krásne domy, vo výklenkoch fasád so soškami Márie Nepoškvrnenej, ozdobili ich peknými maľbami, sgrafitovými ornamentmi. Všetci na taký veľký dom, aby sa vyrovnal susedovmu, nemali, hoci z ulice tak pôsobil, ale za fasádou druhého poschodia bol namiesto miestnosti už iba vzduch, prázdno. V Steine je niekoľko stredovekých domov s prekvapivo veľkými a príkladne renovovanými tichými dvormi skrývajúcimi architektonické klenoty. Niektoré z nich boli hospodárske budovy kláštorov.
Hneď prvý dvor vpravo za Kremskou bránou Gottweigerhof patril od 14. do 19. storočia kláštoru Gottweig, ktorému okolo 300 roľníkov zo 79 obcí odovzdávalo desiatky. Z príjmov postavili aj ranogotickú kaplnku v minulosti zasvätenú Panne Márii. Len o pár metrov ďalej otvorená brána pozýva nazrieť do dvora Melkerhof. Pavlače ozdobené kvetmi, múry lemované konármi stromov, palmy vo výklenkoch vyvolávajú pocit mediteránneho prostredia. Už v roku 1303 to bolo hospodárstvo kláštora Melk, dnes tu oddychujú turisti hľadajúci oázu pokoja. Ani stopy po záplavách zaznamenaných na ryske pred vchodom do apartmánov, tú najkatastrofálnejšiu zažili predkovia tunajších obyvateľov v roku 1573.
Blízke námestie Minoritenplatz pripomína zakladateľa rádu menších bratov - minoritov sv. Františka. Minoriti prišli do Rakúska ešte za jeho života. V Steine postavili kláštor s kostolom sv. Ulricha uctievaného ako patróna vody. V čase reformácie v ňom skladovali soľ, v 16. storočí ho vrátili minoritom, v období sekularizácie sa stal majetkom mesta a znova plnil skladovaciu funkciu, tentoraz to bol tabak. Od 20. Schody Rugierstiege vedú medzi malebnými domčekmi s minizáhradkami na skalnom brale nahor ku kostolu Frauenbergkirche s vysokou vežou, dominantnou siluetou Steinu. Egon Schiele ju často maľoval. Takmer tri a pol tonový zvon zvonieval pri požiaroch, v súčasnosti odbíja už len umieračik. V druhej svetovej vojne mal byť roztavený, ale po vojne sa našiel pod transportným číslom 321 a dostal sa späť na svoje miesto vo veži.
Len pár krokov je vzdialená studňa Felsenbrunnen, centrum vínnej slávnosti, keď sa z nej namiesto vody môžete napiť vína. Je to časť tradície oslavy letného slnovratu v Steine. Ak to nestihnete práve v ten deň, môžete prejsť vyššie na ulicu Kellerstrasse a zastaviť sa na pohárik vína v jednej z miestnych pivníc.