Novéna k Duchu Svätému odzrkadľuje čas modlitby, ktorý apoštoli a Preblahoslavená Panna Mária strávili v Hornej Sieni v čase od Nanebovystúpenia Pána do zoslania Ducha Svätého na Turíce. Tým veľkým darom, udeleným na Turíce, bol dar Ducha Svätého. Dar, ktorý bol pre nás zaslúžený utrpením samého Ježiša Krista.
Ježiš to dal vedieť, keď povedal apoštolom: „Lebo ak neodídem, Tešiteľ k vám nepríde. Naša viera nás učí, že Duch Svätý je láska, ktorú k sebe majú Otec a Večné Slovo. Preto dar lásky, ktorý Pán vlieva do našich duší a ktorý je najväčší zo všetkých darov, je osobitne pripisovaný Duchu Svätému, ako to hovorí sv.
V tejto novéne budeme uvažovať predovšetkým o veľkej hodnote Božskej lásky, aby sme túžili po jej získaní. Boh v starovekom zákone nariadil, aby sa oheň na jeho oltári neprestajne udržoval: „… oheň na oltári treba pritom udržiavať“ (Lv 6:9). Sv. Ježiš sám prehlásil, že prišiel na svet preto, aby zapálil naše srdcia týmto svätým ohňom a že si neželá nič iné, než vidieť ho zapálený: „Oheň som prišiel vrhnúť na zem. A čo chcem? Len aby už vzplanul!“ (Lk 12:49).
To preto sa Duch Svätý rozhodol zjaviť sa v Hornej Sieni vo forme ohnivých jazykov: „I zjavili sa im akoby ohnivé jazyky, ktoré sa rozdelili a na každom z nich spočinul jeden“ (Sk 2:3). Tento svätý oheň sa zapaľuje rozjímavou modlitbou: „Pri rozjímaní vzplanul vo mne oheň“ (Ž 39:4). Ak si teda želáme horieť láskou k Bohu, milujme modlitbu.
Temnota a Svetlo: Ako Vášeň Zatemňuje Rozum
Jedno z najväčších ziel, ktoré Adamov hriech v nás spôsobil, je zatemnenie nášho rozumu skrze vášne, ktoré zatemňujú myseľ. Vášeň je ako výpar, závoj, ktorý nám bráni vidieť pravdu. Ako môže niekto utiecť od zla, ak nevie, čo je zlo? „Živočíšny človek neprijíma veci Božieho Ducha, sú mu bláznovstvom a nemôže ich pochopiť, lebo ich treba duchovne posudzovať“ (1Kor 2:14).
Sv. Mária z Pazzi zvolala: „Ó, láska nepoznaná! Ó, láska nemilovaná!“ A sv. Terézia povedala, že Boh nie je milovaný, lebo nie je poznaný. „Zošli svoje svetlo!“ (Ž 43:3). „Ty, Pane, zapaľuješ moju pochodeň; môj Boh rozjasňuje vo mne temnoty“ (Ž 18:29).
Láska ako Živý Prameň
Láska sa nazýva aj živý prameň, oheň a milosrdenstvo. Náš požehnaný Vykupiteľ povedal Samaritánke: „Kto sa napije z vody, ktorú mu ja dám, nebude žízniť naveky. Láska je voda, ktorá hasí náš smäd. Ten, kto miluje Boha naozaj z celého srdca, ani nehľadá, ani si nežiada nič iné, pretože v Bohu nachádza každé dobro.
Preto Boh, ktorý nás miluje a želá si vidieť nás šťastných, volá a dáva všetkým na známosť: „Ak je niekto smädný… nech príde ku mne a nech pije“ (Jn 7:37). Ktokoľvek chce byť šťastný, nech príde ku mne a ja mu dám Ducha Svätého, ktorý ho urobí blaženým aj v tomto živote, aj v budúcom. Preto ktokoľvek verí v Ježiša Krista a miluje ho, bude obohatený toľkou milosťou, že z jeho srdca (vôle) budú vytekať mnohé pramene svätých cností, aby spasil seba a dal život aj iným.
A sv. Ján pokračuje: „To povedal o Duchu, ktorého mali dostať tí, čo v neho uverili. Kľúčom, ktorý otvára kanály tejto požehnanej vody, je modlitba, ktorá nám zabezpečí každé dobro mocou prisľúbenia: „Proste a dostanete“ (Jn 16:24). Sme slepí, chudobní a slabí, ale modlitba nám zabezpečí svetlo, silu a hojnosť milostí.
Láska robí plodnými naše dobré túžby, naše sväté úmysly a naše dobré skutky. Láska sa nazýva „rosa“, lebo schladzuje srdce od zlých vášní a pokušení. Preto sa Duch Svätý nazýva tiež občerstvením a príjemným chládkom. V hymnuse Veni, Sancte Spiritus, sa o láske hovorí: „odpočinok v námahe, útecha v smútku“.
Láska je odpočinok, ktorý občerstvuje, lebo prvotnou úlohou lásky je zjednotiť vôľu milujúceho s milovaným. V tomto živote musí každý niesť svoj kríž, ale sv. Terézia hovorí, že kríž je ťažký pre toho, kto ho za sebou vlečie, ale nie pre toho, kto ho objíma - nesie. Nuž, je veľmi dobrá vec, predĺžiť svoju rozjímavú modlitbu do celého dňa, ako to robila sv.
„Láska je mocná ako smrť“ (Vlp 8:6). Ako nejestvuje žiadna stvorená sila, ktorá môže odporovať smrti, tak pre milujúcu dušu nejestvujú ťažkosti, ktoré by láska nemohla prekonať. Keď sa jedná o to, páčiť sa milovanému, láska zvíťazí nad všetkým. Najistejším znamením, ako zistiť, či duša naozaj miluje Boha, je, keď je práve tak verná v láske v protivenstvách, ako v priaznivých okolnostiach.
Svätí nám hovorí, že Boh je práve tak hodný lásky vtedy, keď trestá, ako aj vtedy, keď nás utešuje, lebo všetko robí z lásky a pre naše dobro. Sv. Ján Zlatoústy považoval sv. Pavla v okovách za šťastnejšieho, než sv. Tak sa svätí mučeníci uprostred svojich múk radovali a ďakovali Bohu za tú najväčšiu priazeň, ktorá sa im mohla dostať - trpieť z lásky k Nemu.
Sv. Duch Svätý sa nazýva „sladký Hosť duše“. Toto je veľký prísľub, ktorý urobil Ježiš Kristus tým, ktorí ho milujú, keď povedal: „Ak ma milujete, budete zachovávať moje prikázania. Duch Svätý nikdy neopustí dušu, hovorí Tridentský Koncil, ak z nej nie je vyhnaný: „Neopustí, iba ak by bol on prvý opustený“ (Sess. 5, č.
Nuž Boh prebýva v duši, ktorá ho miluje, ale žiada nás, aby sme ho milovali z celého svojho srdca. Neznesie žiadnych rivalov. Takto píše sv. Divíme sa, či si Ježiš zasluhuje celú našu lásku? „Dal sa ti celý,“ hovorí sv. Tak, ako Duch Svätý, ktorý je nestvorená láska, je nerozlučiteľným uzlom, ktorý spája Otca s Večným Slovom, práve tak zjednocuje aj dušu s Bohom.
Slovami sv. Augustína: „Láska je cnosť zjednocujúca nás s Bohom.“ To tiež znamená, že Božia láska zjednocuje jeho s nami. Zväzky sveta sú zväzkami smrti; zväzky Boha sú zväzkami života a spásy. Pred príchodom Ježiša Krista ľudia ušli pred Bohom a obrátili sa k pozemským cieľom. Ale milujúci Boh poslal svojho Syna, aby ukul zväzky lásky.
„Majte lásku,“ hovorí sv. Pavol, „ktorá je zväzkom dokonalosti“ (Kol 3:14). Láska je zväzok, ktorý v sebe zjednocuje všetky ostatné cnosti a robí dušu dokonalou. „Miluj Boha a rob, čo chceš,“ je slávny výrok sv. Láska je poklad, o ktorom Evanjelium hovorí, že musíme zanechať všetko, aby sme ho dostali, lebo láska nás robí účastníkmi Božieho priateľstva: „Ona je pre ľudí nevyčerpateľným pokladom. Kto ho používa, nadobúda Božie priateľstvo“ (Múd 7:14).
Hľadaj len toto jedno dobro, ktoré v sebe obsahuje všetky ostatné dobrá. Ten, kto nájde Boha, nájde všetko, čo si môže želať. „Hľadaj radosť v Pánovi a dá ti, za čím túži tvoje srdce“ (Ž 37:4). Ľudské srdce neprestajne vyhľadáva veci, ktoré by ho mohli urobiť šťastným, ale ak ich očakáva od stvorení, bez ohľadu na to, koľko ich získa, nikdy nebude spokojné. Ak hľadá jedine Boha, Boh uspokojí všetky jeho túžby.
Čím viac milujeme Boha, tým svätejší sa stávame. Sv. František Borgia hovorí, že je to modlitba, čo vovádza božskú lásku do ľudského srdca. Čím je v srdci viac pozemského, tým menej je tam miesta pre svätú lásku. Ale, aby sme sa stali svätými, treba mať predovšetkým túžbu a rozhodnutie pracovať na tom. Diabol sa možno bude pokúšať predstaviť nám túto túžbu po svätosti ako pýchu. A to by aj tak bolo, ak by sme sa spoliehali na našu vlastnú silu. Musíme mať preto odvahu urobiť silné predsavzatie a začať. Modlitba dokáže všetko.
Duchu Svätý, Božský Utešiteľ! Klaniam sa Ti ako svojmu pravému Bohu, práve tak, ako sa klaniam Bohu Otcovi a Bohu Synovi. Zjednocujem svoje chvály s tými, ktoré prijímaš od všetkých anjelských chórov. Ty si pôvodca všetkých nadprirodzených darov, Ty si obohatil nesmiernymi milosťami dušu Preblahoslavenej Panny Márie, Matky Božej.
Najsvätejšia, Nepoškvrnená Panna a Matka moja, Mária. Ty si Matka môjho Pána, kráľovná sveta, orodovnica, nádej a útočisko hriešnikov. Tebe vzdávam česť, ó, vznešená Kráľovná a ďakujem Ti za všetky dobrodenia, ktorí si mi doteraz preukázala, obzvlášť za to, že si ma zachránila od pekla, ktoré som si už toľkokrát zaslúžil.
Milujem Ťa, ó, lásky najhodnejšia Pani a z lásky k Tebe sľubuejm, že Ti vždy budem slúžiť a všemožne sa vynasnažím, aby Ti aj iní slúžili. Po Bohu, všetku svoju nádej skladám v Teba a od Teba a Tvojho príhovoru očakávam svoje spasenie. Ó, Matka Milosrdenstva, príjmi ma za svojho služobníka a vezmi ma pod svoj ochranný plášť. A keďže si u Boha taká mocná, osloboď ma od všetkých pokušení, alebo mi vypros aspoň toľko sily, aby som ich až do smrti vždy mohol premôcť. Prosím Ťa o pravú lásku k Ježišovi Kristovi a dúfam, že raz šťastlivo umriem. Ó, Matka moja! Pre Tvoju lásku k Bohu Ťa prosím, ráč mi vždy pomáhať, ale obzvlášť v poslednej hodinke môjho života. Neopusť ma, kým ma neuvidíš medzi blaženými v nebi. Tam Ti budem ďakovať a Tvoje milosrdenstvo chváliť celú večnosť.
Dnešný starozákonný úryvok pochádza z prvej časti knihy Deuteronómium (Dt 1-11), ktorá obsahuje dejinné spomienky prepletené povzbudeniami k vernosti Jahvemu, a je súčasťou „druhej Mojžišovej reči“ (Dt 4, 44-27,26), ktorá začína opakovaním Desatora (Dt 5,6nn) z Ex 20 (v trochu upravenom znení), ale jej hlavným obsahom sú tzv. deuteronomické zákony (od 12. kap.), ktoré mali nahradiť tzv. Kniha zmluvy z Ex 20,22-23,19. Dnešný úryvok je súčasťou kap.
Dnešná perikopa, resp. jej časť od v. 4, je najznámejším úryvkom celej Piatej Mojžišovej knihy. Je to úryvok z modlitby známej ako Šema Israel (Počuj, Izrael), ktorú sa už tisícročia až dodnes veriaci Židia modlia aspoň 2x denne (ide v zásade o rannú a večernú modlitbu - podľa slov Dt 6,7: či budeš líhať alebo vstávať).
Obsahom nášho úryvku je vyznanie viery v jediného Boha (pravdepodobne zamerané proti polyteizmu rozšírenému v starovekom svete) a zhrnutie celého náboženského života do jediného prikázania lásky k Bohu. Samotnú modlitbu Šema a prikázanie lásky k Bohu predchádza prikázanie o Božej bázni: Boj sa Pána, svojho Boha. Bázeň pred Bohom nie je strach z Boha. Bázeň by sme mohli najlepšie opísať asi slovom „úcta“.
Úcta je dôsledkom ale aj predpokladom skutočnej lásky. Nemôžeme milovať toho, koho si naozaj nevážime. Úcta alebo bázeň znamená rešpekt pred milovanou osobou. Ak niekoho milujem, nesmiem ho len tak urážať. A musím si vážiť to, čo si váži on. Z náboženského hľadiska to znamená rešpektovať Božie prikázania.
Práve tento rešpekt k tomu spôsobu života, ktorým žije Boh, a ktorý je vyjadrený morálnymi zákonmi, je prejavom lásky k Bohu z našej strany. Zachovávanie Božích príkazov, resp. život podľa zákonov lásky, viaže Boh s požehnaním voči tým, ktorí ich budú zachovávať: aby si (dlho) žil. Nejde však o nejaký obchodný vzťah: ja ti dám, keď ty mi dáš. Ide o prirodzený dôsledok života s Bohom, ktorý je prameňom života.
V dnešnom úryvku 2x nachádzame výraz „Počúvaj“. Je to kľúčové slovo celej knihy Deuteronómium a istým spôsobom aj celej židovskej zbožnosti. Počuť znamená nielen „počúvať“, ale aj „poslúchať“, zachovávať, žiť podľa počutého. Hlavný dôraz sa teda kladie na poslušnosť. Biblický koncept poslušnosti je tak trochu v protiklade s modernou romantickou predstavou lásky. Poslušnosť kladie dôraz na skutky, nie na emócie.
To však neznamená, že láska k Bohu má byť akási „bezcitová“, znamená to len, že láska k Bohu - a nielen k Bohu - musí byť založená na hlbších motívoch než je len povrchné náboženské nadšenie (alebo v prípade ľudí chvíľkový cit zamilovanosti). Výraz srdce (hebr. leb, resp.foneticky lev), ktorý sa nachádza v našom úryvku tiež 2x, má iný význam ako v moderných jazykoch.
Srdce v Biblii nie je v prvom rade považované za sídlo citu, emócií, čo je symbolika vychádzajú zo skutočnosti zrýchlenia tepu pri citovom vzrušení či rozrušení, ale jeho chápanie v staroveku vychádza zo skutočnosti, že srdce je v strede ľudského tela, a teda podľa starovekých predstáv aj v strede človeka samotného, čiže jeho osobnosti, a je teda hlavne symbolom rozumu a vôle a centra ľudského myslenia, uvažovania a rozhodovania sa (preto možno slovo srdce v Biblii občas pokojne preložiť aj ako „myseľ“). Milovať Boha celým srdcom a mať Božie slovo vo svojom srdci teda neznamená akýsi náboženský zápal, ale skôr životnú skúsenosť, že Boha a jeho slovo treba brať vážne, lebo Boh je najmocnejším prvkom reality, ktorá nás obklopuje, nie je len akýmsi nepodstatným elementom vyskytujúcim sa kdesi na okraji nášho života.
Pri čítaní tejto state evanjelia je dobré si uvedomiť, že sa už nachádzame v poslednom týždni Ježišovho života, krátko pred jeho smrťou a zmŕtvychvstaním. Ježiš už vstúpil do Jeruzalema (por. Mk 11,1-11), vykonal tajomný prorocký čin v chráme (por. Mk 11,15-19) a židovská Veľrada sa už rozhodla Ježiša zabiť (por. Mk 11,18). V ďalších dňoch na Ježiša slovne útočia jeho nepriatelia a Marek uvádza tri Ježišove spory s jeho oponentmi: o Ježišovom oprávnení vykázať kupcov z chrámu, o dani cisárovi a o vzkriesení.
Otázka neznámeho zákonníka (rabína) o tom, ktoré prikázanie je najväčšie, u Marka (na rozdiel od Matúša 22,34-40 a Lukáša 10,25-28) vyznieva ako priateľský rozhovor a nie ako „pokúšanie Ježiša“. Dôvod možno uvádza Matúš, keď tohto rabína označuje za farizeja a farizeji na rozdiel od saducejov verili vo vzkriesenie, preto tento rabín po Ježišovom spore so saducejmi o vzkriesení pristupuje k Ježišovi ako „k svojmu človeku“.
Rabín kladie otázku, ktorá zamestnávala mnohých znalcov Písma Ježišovej doby. Rabín sa nepýta na „najdôležitejšie“ ale na „najväčšie“ prikázanie, teda na prikázanie, ktoré akosi sumarizuje Tóru (Zákon, učenie Pentateuchu), je jej jadrom, kľúčom k chápaniu ostatných zákonov, ktoré usmerňovali náboženský život židovskej komunity. V skutočnosti už jestvovalo niekoľko dobrých odpovedí na túto otázku, napr. v Starom Zákone sa nachádzajú akési súhrnné skratky Tóry, napr. v Mich 6,8: Boh ti oznámil, človeče, čo je dobré, čo Jahve žiada od teba; iba konať, čo je správne, milovať láskavosť a žiť pokorne so svojím Bohom (preklad A. Boteka).
Ježiš sám sa azda inšpiroval (por. Mt 7,12; Lk 6,31) citátom veľkého rabína svojej doby, rabbiho Hillela (1 st. pred Kristom), ktorý vytvoril podobnú skratku Zákona: „Nerob druhým, čo nechceš, aby robili tebe. V tom je celý Zákon, zvyšok je len komentár“. Ježiš vo svojej odpovedi neznámemu rabínovi odkazuje na text Šema Israel ako na srdce Zákona (Tóry, t.j. Pentateuchu, ale mohli by sme povedať aj celého Svätého Písma Starého Zákona). To je veľmi zaujímavý výber, ktorý poukazuje na to, že Židia sa nemýlili, keď práve tento text považovali v Zákone (v Tóre) za podstatný, takže si ho podľa Mojžišovho nariadenia (Dt 6,8-9; 11,18.20) kládli počas modlitby na svoje čelá a priväzovali na ruky (tefilim, foneticky správnejšie tfilin, po grécky nesprávne phylakterion, lebo toto grécke slovo znamená skôr magický amulet) a pripevňovali si ich na veraje dverí svojich domov (tzv.
Ešte zaujímavejšiu vec Ježiš urobil, keď k tomuto podstatnému textu Písma pridal ako jadro Tóry vyššie spomenuté prikázanie o láske k blížnym ako o rovnocennom prikázaní s láskou k Bohu. Tým Ježiš geniálne prepojil obe tabule Desatora do jedného celku. Židia proti takémuto prepojeniu vlastne ani nemohli namietať (a aj zákonník chváli Ježiša za toto prepojenie týchto dvoch príkazov Tóry do jedného celku), lebo bolo logickým vyústením skutočnosti o jednote Dekalógu, akurát to nikoho predtým nenapadlo urobiť to takým jednoduchým spôsobom (Židia totiž prikázania Desatora nedelili na prikázania o láske k Bohu a prikázania o láske k blížnym, to je kresťanský spôsob delenia Dekalógu, založený práve na Ježišovom učení o Hlavnom či Najväčšom prikázaní ako dvojjedinom prikázaní lásky k Bohu a blížnym).
Toto Ježišovo spojenie dvoch prikázaní Tóry do jedného celku na základe jednoty Dekalógu, ktorý obsahuje tak prikázania týkajúce sa vzťahu voči Bohu ako aj voči blížnym (napokon aj proroci kládli veľký dôraz na spravodlivosť v konaní voči blížnym ako na prejav pravej nábožnosti), svedčí o tom, že Ježiš ako človek mal dokonalé poznanie Písma a právom bol aj svojimi nepriateľmi považovaný za učeného rabína, preto ho aj oslovovali titulom Učiteľ (por. napr.
Samozrejme, odlišnosť v chápaní prikázania lásky k blížnym Židmi a Ježišom nie je len v dôraze, ktorý Ježiš dáva na toto prikázanie, keď ho kladie na jednu rovinu s prikázaním o láske k Bohu, ale aj v Ježišovom chápaní toho, kto je náš blížny, ako to vysvetľuje Lk 10,25-37, a teda v jeho rozšírení tohto chápania na všetkých ľudí, nielen na príslušníkov svojho náboženského spoločenstva, ba dokonca aj na nepriateľov (por. Mt 5,44; Lk 6,27-35.
Netreba ale zabúdať aj na skutočnosť, že tieto dve prikázania nie sú nahraditeľné jedno druhým, akoby napr. láska k blížnym sama osebe bola zadosťučinením Božej vôli aj bez lásky k Bohu, ako nás o tom chce presvedčiť sekulárny humanizmus, ktorý je degeneráciou kresťanstva. Obe tieto lásky patria k sebe a jedna bez druhej je pokrivením správneho učenia o láske. Kde sa stratí láska k Bohu, deformuje sa aj láska k blížnym a naopak (...
| Prikázanie | Význam |
|---|---|
| Milovať budeš Pána, svojho Boha | Odpoveď na Božiu lásku, spoločenstvo vôle a myšlienok |
| Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého | Láska k ľuďom v Bohu a s Bohom, pohľad Kristovými očami |