Modlitba za ľudskosť: Cesta k hlbšiemu spojeniu s Bohom

Modlitba je dychom viery, je jej najvlastnejším vyjadrením. Ako volanie, ktoré vychádza zo srdca toho, kto verí a dôveruje v Boha. Zamyslime sa nad príbehom Bartimeja, postavy z Evanjelia (porov. Mk 10,46-52). Bol slepý, sedával a žobral na kraji cesty, na periférii svojho mesta Jericha. Takto tento muž vstupuje do Evanjelií ako hlas, ktorý volá z plného hrdla.

Bartimej používa jedinú zbraň v jeho moci: hlas. Začal kričať: «Syn Dávidov, Ježiš, zmiluj sa nado mnou!» (porov. v. 47). Ježiš počuje jeho krik. Bartimejova modlitba sa dotýka jeho srdca, srdca Boha, a otvárajú sa pre neho dvere spásy. Viera je mať zdvihnuté obe ruky a hlas, čo kričí, aby si vyprosil dar spásy.

Práve preto Boh potrebuje našu vytrvalosť; potrebuje, aby sme mu povedali: tu ťa mám a tu ma máš... Nepohnem sa, nikam nejdem. „Povedz mi niečo, Ježišu, povedz mi niečo,“ ako niekedy opakoval svätý Josemaría vo svojej modlitbe.

Je to prekvapujúce, ale táto túžba „prichádza z hlbín Boha“: je rovnako veľká a tajomná ako láska, ktorá ho viedla k tomu, aby stvoril každého z nás. Z našej strany stačí jednoducho postaviť sa pred neho. Miestom stretnutia nie je len oblasť citov, ani predstavivosť či rozum, ale srdce, „v našich najhlbších psychických sklonoch“.

Jakub nespustí oči z Toho, s ktorým zápasí. Musí byť sústredený, bez odklonenia kontaktu očí, bez straty smeru svojho srdca. Celý náš život je zameraný na niekoho, na „osobu Ježiša Krista, ktorého túžime spoznať, stretávať a milovať“; a postaviť ho „do centra nášho života znamená hlbšie sa ponoriť do kontemplatívnej modlitby“.

Kontemplácia a osobný vzťah s Ježišom

Kontemplácia je „pohľad viery upretý na Ježiša“; pohľad, ktorý ho hľadá a ktorý ho nikdy hľadať neprestane, ktorý ho nepustí, kým nás nepožehná, teda kým neosvieti - svetlom svojho pohľadu - „oči nášho srdca“.

Niekto ako ja, s kým sa môžem stretávať na mojej úrovni, pretože ma sám nazval priateľom (porov. Jn 15,15). Kontemplatívna modlitba nebude skutočnou, pokiaľ nebude osobná. „Aby sme sa priblížili k Bohu, musíme sa vydať správnou cestou, ktorou je najsvätejšia ľudskosť Krista.“ Ježiš je most, ktorý nás cez telesné vedie k božskému.

Ide o to, aby sme si osvojili cítenie Ježišovho srdca, aby sme sa naučili „vnútorné poznanie Pána, aby sme ho viac milovali a nasledovali“. Ako sa dnes cíti on so mnou? Nachádza súlad, harmóniu? Vnímam a prijímam jeho radosti a bolesti?

Jakub musel kráčať dlhé dni až na miesto, kde sa s ním Boh stretne. Tam nemal spoločníkov: Sväté Písmo nám hovorí, že sa táto udalosť odohráva, keď zostal sám. Nemá so sebou ani batožinu: práve všetko, čo mal, preniesol na druhý breh (porov. Gn 32,24-25). Boh ho prichádza hľadať, keď je bez obrany a oslobodený od vecí, ktoré ho rozptyľujú. Pretože na kontempláciu potrebujeme slobodu a otvorenosť srdca: nič viac ako vnímanie našej malosti a túžbu po stretnutí. Ten, na koho čakáme, sa neobjaví, ak máme srdce obsadené. Žiadna z našich túžob nesmie byť väčšia ako túžba byť s ním.

V temnote a v skúškach

Zápas sa odohráva v noci. Je to noc, v ktorej sa pohybuje viera: nemáme iný spôsob na stretnutie tvárou v tvár. Naše hľadanie sa overuje v tme, „v čistej viere, v tejto viere, ktorá nás necháva narodiť sa z neho a žiť v ňom“.

Kontemplatívny zápas znamená aj čeliť znechuteniu, suchopárnosti, únave z viery, dokonca aj smútku z toho, že sa úplne neodovzdávame Pánovi, pretože máme veľa majetkov (porov. Mk 10,22); alebo vnútornému odporu voči Božej logike, ktorá sa nám niekedy zdá tak odlišná od tej našej; alebo pokušeniu, že toto nie je pre nás, že nemáme taký súcit...

V tomto momente mohol Jakub prestať zápasiť. V skutočnosti, nemal počas zápasu svoje pochybnosti? Určite áno, ale pokračoval. Je potrebné ísť ďalej s rozhodnosťou a s dušou dieťaťa, s vedomím, že kráčame po ceste lásky, čo je cesta dôvery a odovzdania.

Nepustím ťa, kým ma nepožehnáš

„Žehnaj ma.“ Patriarcha sa neuspokojí s ničím menším. Má vo svojom zovretí, zajatého, svojho Pána. Ale v čom spočíva toto požehnanie? Jakub má radosť z toho, že vidí Boha, a jeho radosť sa zväčšuje, keď si uvedomí, že aj napriek tomu, že ho videl, stále žije. Požehnanie je kontemplácia Božej tváre, ktorá nás napĺňa svojím pokojom, radosťou a milosrdenstvom. Nedosiahneme to vlastnou vôľou, ale otvorením nášho srdca darom Ducha Svätého.

Musíme teda trpezlivo čakať. Jakub musel čakať celú noc až do úsvitu. Neutiekol, nevzdal sa. Požehnanie nám bude udelené, ak oň budeme prosiť znova a znova. Urobíme to, čo je v našich silách: hľadáme ticho, sústredenie, slobodu srdca... Na Bohu je, aby dal dary skutočne kontemplatívne: poznanie, chápanie, múdrosť. My sami ich nedokážeme dosiahnuť... Sú to receptívne postoje, ktoré on dáva, keď chce. Musíme ich prosiť a čakať na ne s pokorou.

Patriarcha sa vydal na cestu a... kam išiel? To je vedľajšie. Dôležité je, že má už vrytú do duši tvár svojho Pána. „Požehnanie, ktoré patriarcha žiadal na začiatku boja, mu je teraz udelené. A nie je to požehnanie získané podvodom, ale darované Bohom zadarmo, ktoré Jakub môže prijať, pretože je sám, bez ochrany, bez ľstí a klamstiev, vzdáva sa bezmocný, prijíma porážku a priznáva pravdu o sebe“.

„Vidím Boha tvárou v tvár, a stále som nažive,“ hovorí si Jakub. Počas tohto zvláštneho zápasu postupne spoznával toho, koho mal pred sebou. Počas nášho života, vďaka našej modlitbe, postupne spoznávame Boha, začíname mu rozumieť, alebo aspoň prijímame jeho spôsoby konania, aj keď ich nepochopíme. Chceli by sme poznať jeho meno: „Kto si ty?“ Chceli by sme ho vidieť. A Boh sa ukazuje, ale zároveň sa skrýva, aby sme ho stále hľadali: aby sme žili z neho, aby sme žili z toho hľadania...

Aj my vyjdeme z boja zranení a obnovení: vykĺbia sa nám naše pozemské istoty a už nás bude viesť Božia pečať. On nás požehnal a bude nás naďalej požehnávať, ale dáva nám hlboko pocítiť, že naša skutočná istota je v ňom. A čím viac sa modlíme, tým viac si uvedomujeme, že ho potrebujeme, že potrebujeme „bojovať“ s ním. A tým viac budeme žiadať jeho požehnanie: nepustím ťa, kým ma nepožehnáš.

Ježišova ľudskosť v evanjeliách

Evankeliá nám ukazujú Ježiša ako plne ľudskú bytosť so všetkým, čo k tomu patrí: s telom, mysľou, vôľou a emóciami. V konkrétnych chvíľach sa Ježiš mohol spravodlivo hnevať, veľmi sa trápiť a dokonca plakať.

Pri pohľade na Kristovo vzdychanie môžeme pre nás vytušiť istú milosť. Vidíme skutočnú ľudskosť Krista a s ňou aj jeho stotožnenie s našou situáciou. Nielenže v kapitolách 7 - 8 Markovho evanjelia (ako aj inde) prejavuje výrazne ľudské emócie - ktoré má vďaka svojmu človečenstvu, nie božstvu -, ale vidíme Ho, ako sa k nám približuje.

Tento obraz Ježiša je iný, ako si ho možno máme tendenciu predstavovať alebo vykresľovať. Zdravý, bezhriešny citový život nie je taký jednorozmerný, ako by sme si mohli myslieť.

Modlitba ako protest a nádej

Viera, ako sme to videli u Bartimeja, je volanie; neviera je udúšanie tohto volania. Udúšať to volanie je istým druhom „nedobrej lojálnosti“. Viera je protest proti neblahému stavu, ktorého dôvod nechápeme; neviera je obmedziť sa na znášanie nejakej situácie, ktorej sme sa prispôsobili. Viera je nádej byť zachránení; neviera je navyknúť si na zlo, ktoré nás sužuje a zostať tak aj naďalej.

Modlitba a vzťah s Bohom

Modlitba patrí všetkým: ľuďom každého náboženstva a pravdepodobne aj tým, ktorí žiadne nevyznávajú. Modlitba sa rodí v skrytosti nás samých, v tom vnútornom mieste, ktoré často duchovní autori nazývajú „srdce". Modliť sa teda nie je u nás niečo vedľajšie, nejaká naša druhoradá a okrajová schopnosť, ale je to najintímnejšie tajomstvo nás samých.

V dedičstve našej viery sa nenachádzajú vyjadrenia ako „poddanstvo“, „otroctvo“ alebo „vazalstvo“; avšak slová ako „zmluva“, „priateľstvo“, „prísľub“, „spoločenstvo“, „blízkosť“. Boh je priateľ, spojenec, ženích. V modlitbe sa s ním môže vytvoriť vzťah dôvery, je to tak, veď v „Otčenáši“ nás Ježiš naučil obracať sa neho s množstvom žiadostí. Boha môžeme prosiť o všetko možné; vysvetľovať všetko, porozprávať všetko.

Modlitba a stvorenie

Prvá stránka Biblie sa podobá na veľký hymnus vďakyvzdania. Rozprávanie o stvorení sveta je rytmizované refrénmi, kde sa neustále zdôrazňuje dobrota a krása každej veci, ktorá existuje. Krása a tajomstvo stvorenia vyvoláva v srdci človeka prvé hnutie, ktoré vzbudzuje modlitbu. Modlitba človeka je úzko spätá s pocitom úžasu.

Ak sme občas v riziku, že beh života so všetkými jeho trpkosťami v nás udusí dar modlitby, stačí rozjímavý pohľad na hviezdne nebo, západ slnka, kvet..., aby sme znovu zažali iskru vďakyvzdania. Modlitba je prvou silou nádeje. Pretože ľudia modlitby uchovávajú základné pravdy; sú tými, čo opakujú, predovšetkým sebe samým a potom aj všetkým ostatným, že tento život, napriek všetkým jeho námahám a jeho skúškam, napriek jeho ťažkým dňom, je plný milosti, nad ktorou možno žasnúť.

Modlitba príhovoru

Kto sa modlí, nijako neponecháva svet za svojím chrbtom. Ak modlitba neobsahuje radosti i bolesti, nádeje a úzkosti ľudstva, stáva sa akousi „ozdobnou“ činnosťou, postojom povrchným, teatrálnym, postojom čisto do vnútra. Všetci potrebujeme vnútornosť: odobrať sa na nejaké miesto a venovať čas nášmu vzťahu s Bohom. Ale toto neznamená unikať z reality.

Takto muži a ženy modlitby vyhľadávajú samotu a ticho, nie preto, aby mali od iných pokoj, ale aby lepšie načúvali Božiemu hlasu. Niekedy sa odoberajú zo sveta, do skrytosti vlastnej izby, ako to odporúčal Ježiš (porov. Mt 6,6), avšak kdekoľvek sú, udržujú dokorán otvorené dvere svojho srdca: otvorené dvere pre tých, ktorí sa modlia bez toho, že by vedeli, že sa modlia; pre tých, ktorí sa vôbec nemodlia, ale nosia v sebe pridúšaný výkrik, skrytú prosbu; pre tých, ktorí pochybili a zblúdili z cesty...

Ktokoľvek môže zaklopať na dvere modliaceho sa a nájsť v ňom či v nej súcitné srdce, ktoré sa modlí bez vyraďovania kohokoľvek. Modlitba je naším srdcom a naším hlasom, a stáva sa srdcom a hlasom mnohých ľudí, ktorí sa nevedia modliť, alebo sa nemodlia, alebo sa nechcú modliť, alebo sa im nedá modliť sa: my sme ako orodovníci srdcom a hlasom týchto ľudí, ktorý sa dvíha k Ježišovi, dvíha sa k Otcovi.

V samote modlitby - či už je to samota dlhotrvajúca, alebo je to polhodinka na modlitbu - sa človek oddelí od všetkého a všetkých, aby znovu našiel všetko a všetkých v Bohu. Takto modliaci sa človek prosí za celý svet, nesúc na svojich pleciach bolesti a hriechy. Modlí sa za všetkých a za každého zvlášť: akoby bol „anténou“ Boha v tomto svete.

Modlitba má na srdci človeka. Jednoducho človeka. Kto nemiluje brata, nemodlí sa naozaj. Možno povedať, že s duchom nenávistným alebo ľahostajným sa nedá modliť. Modlitba sa odovzdáva iba v duchu lásky. Kto nemiluje, predstiera, že sa modlí, alebo si myslí, že sa modlí, ale nemodlí sa, pretože mu chýba práve ten duch, ktorým je láska.

Cnosti a kresťanský život

Cnosti podľa pápeža Františka:

• Misionárstvo a pastoračnosť
• Spôsobilosť a bystrosť
• Spiritualita a ľudskosť
• Príkladnosť a vernosť
• Racionálnosť a vľúdnosť
• Krotkosť a odhodlanosť
• Láska a pravda
• Poctivosť a zrelosť
• Ohľaduplnosť a pokora
• Štedrosť a pozornosť
• Nebojácnosť a pripravenosť
• Dôveryhodnosť a striedmosť

Modlitba a spomalenie

Ak človek pozorne načúva dnešnému svetu, z každej strany počuje stony zhonu, stony napätia a stresu, ktoré nás všetkých tak veľmi ničia. A týka sa to doslova každého, týka sa to tak ľudí pracujúcich v rozličných profánnych oblastiach sveta, ale žiaľ dotýka sa to aj tých, ktorí sa rozhodli kráčať duchovnou cestou a nasledovať Ježiša.

Zníženie našej rýchlosti. Akčný bl. Dobre si pamätáme na iného blahoslaveného, na bl. Jána Pavla II. Ten počas svojho dlhého pontifikátu spustil mnoho projektov, absolvoval 104 apoštolských ciest do zahraničia, kde sa stretával s miliónmi veriacich aj neveriacich ľudí, otvoril brány Vatikánu a nechal tam vstúpiť okrem kňazov aj mnohých laikov, s ktorými stoloval, komunikoval.

Odpoveď? Bl. Ján Pavol II. bol na kolenách. Bol na kolenách tak pred Eucharistiou ako aj pri modlitbe ruženca. Vo svojom apoštolskom liste Rosarium virginis Mariae - Ruženec Panny Márie z roku 2002 sa vyznáva, že táto modlitba je jeho najobľúbenejšou modlitbou a mala dôležité miesto v jeho duchovnom živote už od mladosti (RVM 2). V tom istom liste ďalej dodáva, že modliť sa ruženec vlastne znamená s Pannou Máriou kontemplovať Kristovu tvár. Ruženec predstavuje najefektívnejší prostriedok, ako medzi veriacimi pestovať oddanosť rozjímaniu nad kresťanským tajomstvom a učiť umeniu modlitby.

Ruženec pomáha dosiahnuť spomalenie životnej rýchlosti. Kontemplatívna modlitba ruženca pomáha modliacemu ponárať sa do hĺbky nad jednotlivými tajomstvami Ježišovho života. Každý desiatok umožňuje viacnásobným opakovaním tajomstva hlbšie nahliadnuť do Ježišovej tváre. Hľadenie do Kristovej tváre pomôže modliacemu pomaly chápať zmysel Ježišových slov a skutkov. Modliaci sa túži inšpirovať Ježišom, túži ho vo svojich slovách a skutkoch nasledovať.

tags: #modlitba #za #ludskost #text