Prinášame plný text a audio záznam z Lectio divina, ktoré odznelo v Katedrále sv. Martina. Dnes obrátime našu pozornosť k žalmu 51 a úryvku z 12. kapitoly Druhého listu Korinťanom. Starozákonná tradícia pripisuje autorstvo žalmu kráľovi Dávidovi (porov. v. 1) a nachádza aj motív vznik žalmu v konkrétnej udalosti zo života kráľa Dávida.
Sväté Písmo Starého zákona v Druhej knihe Samuelovej v 11. kapitole opisuje previnenia kráľa Dávida. Dávid sa previnil proti manželskej vernosti s Uriášovou manželkou Betsabe. Potom prikázal, aby bol Uriáš vo vojenských operáciách vystavený najväčšiemu nebezpečenstvu, čo viedlo k Uriášovmu usmrteniu. Prorok Nátan usvedčil Dávida z jeho previnení. A tak máme dnes pred sebou kajúci žalm, ktorý zároveň ospevuje obnovu spoločenstva s Bohom.
Po Pavlovom odchode z Korintu prišli medzi tamojších kresťanov judaistickí (židovčiaci) misionári. Vyhlasovali sa za apoštolov, predkladali odporúčajúce listy, vystatovali sa mimoriadnymi charizmatickými darmi a všemožne sa snažili zdiskreditovať pred veriacimi Pavla a jeho apoštolskú autoritu (porov. 2 Kor 1,12 - 2,17; 10,7; 11,6.13.23). Pavol v snahe zabrániť ich škodlivému vplyvu a obnoviť poriadok urobil z Efezu »bleskovú návštevu« do Korintu (porov. 2 Kor 12,14; 13,1). Potom poslal do Korintu svojho spolupracovníka Títa. Keď sa potom apoštol Pavol stretol s Títom v Macedónsku, dozvedel sa od neho potešujúce správy, že totiž list, ktorý Pavol napísal Korinťanom, našiel veľkú odozvu a priviedol väčšinu Korinťanov k pokániu. Svätý Pavol hneď napísal druhý list (Druhý list Korinťanom) a poveril Títa, aby list zaniesol do Korintu a pripravil tam jeho návštevu, počas ktorej chcel urobiť v cirkevnej obci definitívny poriadok a uplatniť svoju apoštolskú autoritu a práva (porov.
Žalm 51: Volanie o milosrdenstvo a obnovu
Žalm začína priamymi prosbami k Bohu: „Bože, zmiluj sa“, „Bože, znič moju neprávosť“. Je to volanie toho, kto si uvedomuje, že klesá a zomiera a môže len a len volať o pomoc. Taká je ľudská situácia: človek je schopný urobiť hriech, ale človek nie je schopný sám sa z hriechu dostať.
Na prvom mieste je vzývané Božie milosrdenstvo, lebo v žalme nachádzame slová: „Zmiluj sa, Bože, [...] pre svoje milosrdenstvo a pre svoje veľké zľutovanie [...].“ (v. Keď Boh odstraňuje ľudský hriech, ukazuje svoju moc. Božia moc sa prejavuje iste najprv v samotnom stvorení, keď Boh stvoril slnko, mesiac, hviezdy, rastliny. Ale v konečnom dôsledku nejestvuje plnší a pravdivejší prejav Božej moci, ako keď Boh odpúšťa hriechy. Lebo Božia totožnosť, tá ktorú ukázal Mojžišovi, spočíva v tom, že je milostivý, láskavý, milosrdný.
Žalm nám obraznými vyjadreniami približuje skutočnosť hriechu, ktorá vo svojej podstate zostáva pre človeka nepochopiteľná. Prvým obrazom je obraz nečistoty, keď žalmista hovorí: „Úplne zmy zo mňa moju vinu a očisť ma od hriechu.“ Na pozadí je obraz hriechu ako nečistoty, ktorá ničí krásu človeka. Podľa knihy Genezis Boh urobil človeka dobrého, čiže aj krásneho, lebo: „urobil ho na svoj obraz a podobu“ (Gen 1,26) takým spôsobom, že v žalme 8 autor s údivom hovorí: „čože je človek, že naň pamätáš, a syn človeka, že sa ho ujímaš? Stvoril si ho len o niečo menšieho od anjelov, slávou a cťou si ho ovenčil.“ (Ž 8,5-6).
Žalmista priznáva s úprimnosťou previnenie, keď hovorí: „Vedomý som si svojej neprávosti a svoj hriech mám stále pred sebou.“ (v.5) To uvedomenie si nevyjadruje len to, že viem o sebe, že som hriešnik. Ale znamená to aj, že prežívam bolesť a úzkosť, hanbu, ktorá ma ťaží. Je to skúsenosť, ktorá vzbudzuje bolesť a rodí sa pred Bohom, keď si uvedomujem, ako som ho urazil: „Proti tebe, proti tebe samému som sa prehrešil a urobil som, čo je v tvojich očiach zlé“ (v. Niet pochýb o tom, že hriech škodí človeku, je narušením a rozvratom spoločenstva, je ponížením ľudskej osoby.
Vo chvíli, keď si uvedomím svoju vinu, tým činom aj ohlasujem Božiu spravodlivosť, priznávam, že Boh má pravdu, že on je spravodlivý. V žalmoch sa pomerne často opakuje: „Proti tebe, proti tebe samému som sa prehrešil a urobil som, čo je v tvojich očiach zlé, aby si sa ukázal spravodlivý vo svojom výroku a nestranný vo svojom súde.“ (v.
Žalm vyjadruje tento rozmer pozemským obrazom, že „hriešneho ma počala mať“. To znamená, že keď sa vrátim dozadu na začiatok môjho života, aj tam nachádzam hriech. Ako keby som ja, sklamaný zo svojho stavu aktuálneho sebectva a hriešnosti, chcel sa vrátiť dozadu vo svojho života a nájsť obdobie, v ktorom bolo moje srdce celkom čisté a myseľ nezaťažená. Ale nedarí sa mi nájsť také obdobie, lebo od prvých okamihov môjho života som pociťoval, že som poznačený skutočnosťou hriechu.
Prosba o odpustenie je v našom žalme vyjadrená ešte aj ako prosba o radosť: „Daj, aby som počul radosť a veselosť, a zaplesajú kosti, ktoré si rozdrvil.“ (v. 10) A potom o niečo ďalej: „Navráť mi radosť z tvojej spásy a posilni ma duchom veľkej ochoty.“ (v. 14). Čiže potrebujem, aby mi Boh znova daroval život, vrátil mi dôstojnosť stvorenia a hodnosť synovstva.
Keď žalmista prosí, aby Boh odvrátil zrak, prosí Boha, aby nepozeral na môj egoizmus a na moju pýchu. Je zaujímavé, že v žalme nasleduje prosba: „Neodvrhuj ma spred svojej tváre“ (v. 13). Akoby si tieto prosby odporovali. Na jednej strane potrebujem Božiu blízkosť a na druhej strane potrebujem aj jeho milosrdenstvo, aby nemeral ťarchu môjho hriechu len podľa spravodlivosti, v tom prípade by „Boží pohľad“ bol príčinou trestu a v konečnom dôsledku zničenia. Tu sa začína druhá časť žalmu. Žalmista prosil o Boží stvoriteľský zásah očistenia a nasleduje prosba o Boží stvoriteľský zásah obnovenia.
Práve kvôli tomu, že hriech sa hlboko zakorenil v mojom srdci, je potrebný zásah, ktorý nemôže byť len jednoduchým ľudským úkonom očistenia. Je potrebný Boží zásah, ktorý nie je v ničom menší od stvorenia: „Bože, stvor vo mne srdce čisté“. Srdce je stredom osoby, miestom ľudského svedomia, odkiaľ vychádzajú myšlienky, city, rozhodnutia človeka. Podľa chápania Svätého písma srdce je miestom ľudskej slobody. A tak „čisté srdce“ znamená, že naša vnútorná sloboda je očisťovaná od egoizmu a vlastných záujmov, že nevidíme len vlastné výhody, že nerozhoduje iba podľa vlastných túžob, ale vie vnímať skutočnosť a prijať ju.
Spolu s prosbou ohľadom srdca ide aj prosba, ktorá sa týka ducha. Duch je spomenutý v našom žalme tri razy: „v mojom vnútri obnov ducha pevného“ (v. 12), „neodnímaj mi svojho ducha svätého“ (v. 13), „posilni ma duchom veľkej ochoty“ (v. 14). Odpustenie nespočíva len v zničení hriechu, to by bolo málo. Na prvom mieste je spomenuté, že má byť v človeku obnovená duchovná odolnosť, v jeho vnútri má byť „pevný duch“.
Žalmista ďalej prosí, aby mu Pán neodnímal svojho Svätého Ducha. Žalmista poznal Boží prísľub a požiadavku ako dôsledok zmluvy s Bohom, V knihe Exodus je zmluva vyjadrená slovami, ktoré sú vložené do Božích úst vo vzťahu k vyvolenému národu: „a budete mi [...] svätým národom!“ (Ex 19,6), čiže národom, ktorý celý a úplne patrí Svätému Bohu, ktorý nemá dvoch pánov ale jediného Pána, Boha. Rovnako aj vo štvrtej Mojžišovej knihe Levitikus je zaznamená požiadavka: „buďte svätí, lebo ja som svätý!“ (Lev 11,45).
Žalmista pokračuje ďalšou prosbou: „posilni ma duchom veľkej ochoty“. Táto prosba vyjadruje skúsenosť, že niekto môže byť ku konaniu dobrého prinútený, že môže konať dobré skutky na spôsob otroka, v strachu a podriadenosti. Ale duch ochoty vytvára vnútornú situáciu radosti z konania dobra a nasledovania Božej vôle, lebo to zodpovedá dôstojnosti a slobode Božieho syna a dcéry, ako to vyjadruje apoštol Pavol v Liste Rimanom: „Veď všetci, ktorých vedie Boží Duch, sú Božími synmi.“ (Rim 8,14) Žalmista prosí tiež, aby jeho myšlienky, slová a skutky boli vedené veľkodušnosťou, ktorá má za vzor Božiu veľkodušnosť.
Žalmista, ktorý prijal odpustenie a otvoril sa pre Božieho Ducha, je vedený k tomu, aby sa stal svedkom: „Poučím blúdiacich o tvojich cestách“ (v. 15) Aj na základe vlastnej skúsenosti rozumieme, že keď je človek v hriechu, aj jeho pery a ústa sú akoby zapečatené, nevládze chváliť Boha a ďakovať mu. Duchovný život je umŕtvený. Ale keď nám Pán poskytne svoje odpustenie, obnoví sa v nás schopnosť, že Boha chválime a ďakujeme mu.
Žalmista potvrdzuje, že vonkajšie obety môžu byť vonkajším prejavom vnútorného zmýšľania. Ale najdôležitejšou skutočnosťou pred Bohom je to, v akom stave je srdce človeka, či naozaj vo vnútri človeka sa nachádza úprimná skrúšenosť a pravdivá poníženosť pred Bohom: „Obetou Bohu milou je duch skrúšený; Bože, ty nepohŕdaš srdcom skrúšeným a poníženým.“ (v.
Posledné dva verše nášho žalmu otvárajú pohľad smerom k celému spoločenstvu. Žalmista vychádza z toho, že celé spoločenstvo vyvoleného národa môže a má prosiť kajúcne o odpustenie a stvoriteľskú obnovu z Božej strany. „Buď dobrotivý, Pane, a milosrdný voči Sionu“ (v. 20) Vrch Sion symbolizuje jeruzalemský chrám, celé mesto Jeruzalem a v konečnom dôsledku celý vyvolený národ.
Druhý list Korinťanom, 12. kapitola: Sila v slabosti
Započúvajme sa teraz do úryvku z 12. kapitoly Druhého listu Korinťanom:
Náš dnešný myšlienkovo bohatý úryvok charakterizuje téma „neosožného chválenia sa“. Pavol priznáva, že si je vedomý nebezpečenstva, ktorý vyplýva z neprimeraného chválenia sa a vo verši 1 konštatuje, že chváliť sa neosoží, ale kvôli potrebe brániť sa, „musí“ pristúpiť k tomu, aby sa chválil. Na túto cestu sa vydal preto, lebo jeho protivníci sa vystatovali pred Korinťanmi, že majú mimoriadne mystické skúsenosti. Pavol sa cíti prinútený, aby sa pochválil aj on a aby tým bránil veriacich pred propagandou odporcov.
Je užitočne pochopiť zmysel dvoch pojmov, čiže „videní a zjavení“, ktoré sú predmetom chválenia sa. Ide o dva pojmy, ktoré vyjadrujú dva rozličné spôsoby mystických skúseností. Zdá sa však, že Pavol nezaraďuje výslovne medzi zjavenia napríklad zjavenie Vzkrieseného na ceste do Damasku (Sk 9,1-6), hoci v Liste Galaťanom, keď hovorí o svojom povolaní za apoštola, tvrdí, že Boh rozhodol “zjaviť mu svojho Syna” (Gal 1,16).
Pavol opisuje svoju skúsenosť a hovorí o sebe v tretej osobe („poznám človeka“), ako keby išlo o inú osobu. Tento vyjadrovací spôsob mu umožňuje zmierniť vlastné chválenie sa a prekonať rozpaky, keď hovorí o udalosti tak intímnej a osobnej. Vyjadrenie „poznám človeka v Kristovi“ poukazuje na osobu so živou hlbokou vierou „v Krista“ (porov. 2Kor 5,17.19; Rim 6,11.23).
Neuvádzajú sa žiadne informácie o mieste a ani o obsahu videnia či zjavenia. Vo verši 3 Pavol vyslovuje pochybnosť o spôsobe mystickej skúsenosti. Nevie, či sa udiala “v tele alebo mimo tela”. Chce tým vyjadriť, že nevie presne určiť spôsob, akým sa uskutočnil tento mimoriadny kontakt s Bohom. Túto okolnosť vyzdvihuje zámerne, aby zdôraznil, že spôsob, akým sa to udialo, nemá žiaden význam vo vzťahu ku samotnej skúsenosti.
Použitím pasívneho vyjadrenia, byť uchvátený, sa podčiarkuje, že „uchvátenie“ sa uskutočnilo výlučne z Božej milosti. Výraz „tretie nebo“ spolu s výrazom „raj“ poukazujú na transcendentné skutočnosti a následne na priamy a osobný kontakt Pavla s Božou skutočnosťou. Apoštol uzatvára svoj opis a pripúšťa, že počul „nevysloviteľné slová“. Toto vyjadrenie naznačuje, že išlo o duchovné a transcendentné skutočnosti, ktoré boli poskytnuté Pavlovi a on nie je schopný vyjadriť ich ľudskými vyjadrovacími prostriedkami.
Vyjadrovací prostriedok rozdvojenia, že totiž raz hovorí za seba v prvej osobe a potom hovorí v tretej osobe akoby hovoril o inom, mu umožňuje preniesť chválenie sa na toho, o ktorom hovorí v tretej osobe, na človeka, ktorý je plne odovzdaný Božiemu pôsobeniu. Je to vlastne tak, že všetka chvála v skutočnosti patrí samotnému Bohu, lebo Pavol pokladá za vlastné iba svoju ľudskú slabosť. A teraz sa chce chváliť „svojou slabosťou“. Spojenie prostredníctvom „chválenia sa“ (verše 1 a 6) podčiarkuje ešte viac rozpaky ba aj nebezpečenstvo, ktoré pre veriaceho predstavuje samotné chválenie. Hoci Pavol sa v podstate môže chváliť, ale vyhýba sa tomu, aby si Korinťania nemysleli, že má dajakú zásluhu na svojich mimoriadnych zážitkoch. Dokonale vidí, že to spôsobila milosť (nie síce bez jeho spolupráce) a ďakuje Bohu.
Ide o veľmi diskutovaný „osteň v tele“ a o „satanovho posla“, ktorý ho má biť po tvári, aby sa nevyvyšoval. Apoštol hovorí, že má osteň „v tele“. Druhý obraz „satanov posol“ môže mať súvis s tým, že vo Svätom písme sa opakovane rozličné utrpenia a choroby pripisujú pôsobeniu zlého ducha (porov. Lk 13,16; 1Kor 5,5).
Podľa tohto spôsobu interpretácie “osteň v tele” by nebol fyzickou alebo duševnou chorobou, ale by opisoval pokorujúce utrpenie, ktoré apoštolovi spôsobujú protivníci. Táto možnosť vysvetlenia je podporená aj použitým vyjadrenia o “bití po tvári”, ktoré je v Novom zákone použité ako konkrétny urážajúci úkon jedného človeka voči druhému, čiže má tiež rozhodne antropologický význam (porov.
Odpoveď z neba vytvára paradoxný vrchol neosožného chválenia sa: „Stačí ti moja milosť, lebo sila sa dokonale prejavuje v slabosti.“ Ide o ústredné vyjadrenie celej Pavlovej obrany pred protivníkmi. Boh potvrdzuje svoju veľkodušnú a premieňajúcu lásku voči Pavlovi a zároveň sa dar Božej premieňajúcej lásky rozlieva aj na celú Cirkev1. Vyjadrenie “stačí ti” podčiarkuje význam Božieho daru, ktorý podopiera ľudské sily.
Pavol dostal odpoveď, ktorá učí všetkých, aby neboli zameraní na seba, že si vystačia sami, ale aby si uvedomili svoje jestvovanie, že sú aj napriek krehkosti a slabosti v Božích prozreteľných rukách. Podľa Božej prozreteľnosti Božia milosť umožňuje človekovi, aby žil podľa Božieho plánu, pričom je zachovaná úplne aj sloboda človeka.
Prorocké zjavenie, ktoré dostal Pavol, predstavuje uistenie, že je na správnej ceste. Pavol vidí, že osteň v tele ho podľa ľudských mier robí neschopným, aby dosiahol svoj cieľ, nedovoľuje mu účinne vykonávať apoštolskú službu, robí ho jedným slovom “slabým”. „Slabosť“ predstavuje neschopnosť vo vzťahu k predloženému poslaniu v oblasti telesnej či duchovnej, pričom Božia „moc“, Božia sila, účinkuje naplno, aby zachránila človeka. Táto záchranná moc môže prejaviť všetky svoje možnosti („dokončiť, zavŕšiť“), účinkuje naplno práve v ľudskej slabosti.
Apoštol teda prijíma „radšej“ logiku slabosti, „a tak sa radšej budem chváliť svojimi slabosťami“. Zdá sa, že to „radšej“ vyjadruje Pavlovu nadšenú reakciu, keď rozširuje Pánove slová na svoju osobnú situáciu. Je to odpoveď jeho protivníkom a Korinťanom ohľadom pravého kritéria, ktorým sa majú hodnotiť Kristovi apoštoli. Tí tzv.
Pavol si volí radšej svoje slabosti. Potupy sa môžu vzťahovať aj na postoje pýchy a hrdosti, ktoré prekonával počas svojej služby. Pavlova núdza je naznačená v 6. kapitole Druhého listu Korinťanom1, pričom prenasledovania pripomínajú to, čo zažil od židov a pohanov a čo spomenul v 11. kapitole Druhého listu Korinťanom2 s podčiarknutím úteku z Damasku (2Kor 11,32-33). Je jasné spojenie s predchádzajúcimi vymenovaniami, v ktorých apoštol opísal paradoxnú situáciu svojej služby, prostredníctvom ktorej sa zjavuje Božia spása.
Pavol vidí teraz všetku pozitívnu duchovnú hodnotu „slabosti“, „nedokonalosti“ a všetkého, čo z toho vyplýva. Žije a bojuje v utrpení „pre Krista“. Toto vyjadrenie ukazuje motív, kvôli ktorému Pavol chápe ako kladné všetky tieto skúsenosti, pri ktorých z hľadiska ľudskej autonómie vo vzťahu k Boh je plne primerané, aby sa im človek vyhol. On sa im nechce vyhnúť, lebo v nich prežíva spoločenstvo s Kristom, ktoré sa tak stáva ešte hlbším a to je potom predstavené a ohlasované aj iným, a to je cieľom apoštolátu.
Tvrdí s neuveriteľnou slávnostnosťou: „keď som slabý, vtedy som silný“. Pavol sa dostáva k vrcholu kresťanského paradoxu. Túto vetu máme pokladať za záverečnú odpoveď Pavlovým protivníkom. Ich chválenie sa nemá hodnotu, lebo ich robí autonómnymi vo vzťahu ku Kristovi. On si volí prebývať radšej v stave, v ktorom sa podľa kritérií ľudí, ktorí si zakladajú na sebe samých, prejavuje nespôsobilosť vo vzťahu k apoštolským úlohám, lebo práve a jedine v tomto stave slabosti môže v ňom naplno pôsobiť Kristova sila. Tu môžeme teda hovoriť o kresťanskom paradoxe, ktorý vychádza z „Kristovej slabosti“ (porov. 1Kor 1) a je prítomná aj v Pavlovej slabosti (2Kor 12).
Mravná sila: Odolnosť a vytrvalosť v úsilí o dobro
Podľa Katechizmu katolíckej cirkvi „mravná sila je morálna čnosť, ktorá zabezpečuje nepoddajnosť v ťažkostiach a vytrvalosť v úsilí o dobro. Posilňuje predsavzatie odolávať pokušeniam a prekonávať ťažkosti v morálnom živote. Čnosť mravnej sily dáva schopnosť premáhať strach (porov. KKC 2848) a to aj strach zo smrti, a čeliť skúškam a prenasledovaniam (porov. KKC 2473). Robí človeka schopným ísť až tak ďaleko, že sa zriekne vlastného života a obetuje ho na obranu spravodlivej veci.“ (KKC 1808).
Môžeme byť silní, pevní, odolní a statoční, či smelí iba ak uznáme, že sme krehkí, či už v rozmere telesnom alebo duchovnom. Každý z nás má v sebe v hĺbke určitý strach, všetci máme niečo, čo nás znepokojuje a vyrušuje. Na druhej strane, keby sme si mysleli, že sme nezraniteľní, nemohli by sme sa stať skutočne odvážni a silní. Boli by sme len jednoducho opovážliví, ale neboli by sme silní v kresťanskom zmysle a v hlbokom ľudskom zmysle: silný je ten, kto vie byť slabý.
Prečo znesieme spomenuté ťažkosti? Aby sa zjavila Božia sila, aby sa Ježišov život prejavil na našom živote. V nás ako ľuďoch pôsobí smrť, ale máme vieru. Uvedomujeme si význam kresťanskej mravnej sily, lebo počas nášho života sme vystavení rozličným úzkostiam a obavám a často kvôli týmto obavám sme v pokušení zanechať dobro a pris...
Tabuľka: Kľúčové posolstvá zo Žalmu 51 a 2. listu Korinťanom
| Zdroj | Kľúčové posolstvo |
|---|---|
| Žalm 51 | Volanie o Božie milosrdenstvo a odpustenie, uznanie vlastnej hriešnosti, prosba o obnovu srdca a ducha. |
| 2. list Korinťanom, 12. kapitola | Sila sa prejavuje v slabosti, chvála patrí Bohu, prijatie utrpenia pre Krista. |
| Katechizmus katolíckej cirkvi | Mravná sila je čnosť, ktorá umožňuje odolávať ťažkostiam a vytrvať v úsilí o dobro. |
Verše z listu Efezanom (5, 1-33): Život v svetle a láske
V Liste Efezanom sa píše:
- (KAT) Napodobňujte Boha ako milované deti.
- (KAT) a žite v láske tak, ako aj Kristus miluje nás a vydal seba samého Bohu za nás ako dar a obetu ľúbeznej vône!
- (KAT) Smilstvo a akákoľvek nečistota alebo lakomstvo nech sa ani len nespomenú medzi vami, ako sa patrí na svätých.
- (KAT) ani mrzkosť, ani hlúpe reči a neprístojné žarty, lebo to sa nesluší; radšej vzdávajte vďaky.
- (KAT) Lebo uvedomte si a pochopte, že ani jeden smilník, ani nečistý, ani chamtivec, čo je modloslužobník, nemá dedičstvo v Kristovom a Božom kráľovstve.
Tieto verše zdôrazňujú dôležitosť života v svetle a láske, vyhýbanie sa hriechu a nečistote, a napodobňovanie Boha v našich životoch.