Nech Boh žehná tento príbytok: Latinský preklad a duchovný význam

Tradícia požehnania domov má veľký duchovný význam. V prvom rade by sme mali rozumieť tomu, čo vlastne znamená výraz požehnanie.

Týmto slovom, ktoré pôvodne nie je naše, najčastejšie prekladáme latinské slovo benedictio. Latinské benedicere doslova znamená dobrorečiť, teda nielen „vyprosovať dobro“, ale aj velebiť, oslavovať, vzdávať vďaky.

Slovo požehnávať vo význame, v akom bolo prebraté do slovenčiny, súvisí s nemeckým segnen a latinským signare. Znamená označiť niečo alebo niekoho nejakým znakom, obyčajne krížom, čo bol sprievodný znak udeľovania požehnania vo vzťahu k osobe alebo veci.

Výraz benedictio je však širší a len v kontexte s hebrejským beraka sa ukáže jeho skutočný význam. Toto hebrejské slovo znamená dar, čím sa naznačuje obojstranný vzťah: darca a obdarovaný.

Podstata požehnania teda nespočíva v tom, že vyprosujeme dobro pre nejakú osobu alebo označujeme znakom kríža nejaký predmet, ale že vzdávame Bohu vďaku.

Každé požehnanie je duchovnou skutočnosťou, ktorá v prvom rade vyjadruje dobrorečenie, zvelebovanie Boha, darcu všetkých dobrých darov, a zároveň je spojené s modlitbou, prosbou o jeho posilu, ochranu, dary potrebné pre nábožný život. Požehnanie je teda modlitbou, mostom medzi Bohom a človekom.

Je dôležité poznamenať, že „požehnanými“ sa nestávajú veci, ale ľudia. Prijímateľom duchovných darov, teda Božej milosti, je vždy len človek. Ak kňaz požehnáva ruženec, v skutočnosti vyprosuje požehnanie pre tých, ktorí sa ho modlia. Ak požehnáva auto, neznamená to, že by sa ono stalo „amuletom“, že by obsiahlo nejakú nadprirodzenú schopnosť, ale v modlitbe požehnania kňaz prosí za tých, ktorí auto používajú.

Rovnako je nesprávne hovoriť o „požehnávaní domov“, pretože prijímateľom požehnania nie je stavba, ale rodina, ktorá v nej býva. V Benedikcionáli nájdeme obrad „Každoročné požehnanie rodín v ich domoch“.

A čo teda znamená, že je vec požehnaná? Po prvé, ide o vyňatie veci z profánneho používania a jej „zasvätenie“ pre Boha. Napríklad požehnanie liturgického rúcha naznačuje, že tento odev sa bude používať len pri bohoslužbe a na nič iné. Požehnanie nejakého miesta, cintorína alebo parcely, na ktorej má byť postavený kostol, znamená, že na tomto mieste sa už nebude konať nič iné, len pochovávať telá ľudí alebo v chráme sláviť liturgia.

Po druhé, požehnaním získali veci novú orientáciu, sprostredkovali nový pohľad na Boha, tvorcu všetkých vecí. Arcibiskup Ján Babjak v januári vo Vysokých Tatrách požehnal nové defibrilátory.

Alebo medzi nosením škapuliara a kamienkov šťastia? V kresťanskej teológii sa na rozdiel od takéhoto vnímania spájajú dve skutočnosti. To, že aj požehnanie vecí je vždy zamerané na osoby, a to, že aj vec, predmet, nám môže pripomínať skutočnosti, ktoré nás posväcujú. Vychádza z úmyslu a modlitby cirkvi. A predovšetkým z pravej viery tých, ktorí tieto predmety používajú.

Účinok požehnaní pramení z modlitby cirkvi, avšak je sčasti závislý od osobnej nábožnosti vysluhovateľa. Nebál by som sa tu použiť aj analógiu so slovom „orodovanie“. Nemusíme ho používať len vo vzťahu k svätým, ale ku každému, kto vyprosuje Božie požehnanie.

Prijímateľ požehnania musí byť rovnako duchovne disponovaný pre prijatie Božích darov. Obrazne by sme mohli povedať, že Boh nikomu nič nevnucuje nasilu. Ponúka a dáva tomu, kto je ochotný prijať. A áno, viera je veľmi potrebná.

Sviatosti sú oficiálne úkony cirkvi, ktoré sprostredkujú Božiu milosť, Božie dary. Pôsobia samým ich vykonaním, vyslúžením, a to silou Ježiša Krista, lebo on ich ustanovil a on v nich pôsobí.

Cirkev už dávno potvrdila, že účinok sviatostí nie je závislý od osobnej svätosti ich vysluhovateľa. Treba však zdôrazniť, že sviatosti je možné prijať len vo viere. Sväteniny, požehnania, len sprevádzajú prijímanie sviatostí a ich účinok je daný modlitbou cirkvi.

Čo sa týka pojmov, v Rímskom misáli nájdeme niekoľko dôležitých výrazov. Vysvätenie (lat. ordinatio) sa týka prijatia sviatosti posvätného stavu, a to tak u biskupa, kňaza, ako aj diakona. Zasvätenie (lat. consecratio) sa týka životného stavu trvalého panenstva (zasvätenie panien). Posvätenie (lat. dedicatio) používame v spojitosti s kostolom a oltárom. Požehnanie (lat. benedictio). Tento štvrtý pojem zároveň vyjadruje aj udeľovanie svätenín, preto hovoríme o požehnaní detí, manželov, chorých a podobne. Zároveň by sa týmto pojmom dalo vyjadriť aj prijatie ministérií, teda ustanovenie akolytov, lektorov a katechétov.

Rozlišujeme posvätenie a požehnanie kostola a oltára. Posvätenie vyjadruje trvalé zasvätenie. Požehnanie kostola a oltára zas poukazuje na dočasné, prechodné určenie na slávenie Eucharistie, napríklad ak na slávenie svätých omší slúži nejaký dočasný priestor alebo kostol menšieho významu, kaplnka.

Ak ide o veci, na prvom mieste by mali byť požehnávané tie, ktoré súvisia so sviatosťami. Mnohé sväteniny akoby boli doplnkom sviatostí, vidieť to v sprievodných obradoch ich vysluhovania. Napríklad krstu predchádza požehnanie krstnej vody, krstiteľnice, olejov katechumenov i krizmy. Vopred požehnaný olej sa používa aj pri vysluhovaní sviatosti birmovania, pomazania chorých, sviatosti posvätného stavu. Požehnania takto buď pripravujú na prijatie milosti, alebo uspôsobujú na spoluprácu s ňou.

Kňazi požehnávajú svojich veriacich v závere každej svätej omše. Ale v princípe je to silná prosba adresovaná Bohu, aby naplnil svojou milosťou tých, ktorí sa zišli na slávenie Eucharistie alebo inej liturgie.

Okrem požehnaní, ktoré súvisia s vysluhovaním sviatostí, sú aj iné, ktoré sa tradične spájajú s istými sviatkami počas roka a vtedy sa aj udeľujú. Spomenuté požehnanie rodín v domácnostiach sa u nás koná v období Zjavenia Pána, v iných krajinách vo Veľkonočnom období, požehnanie hrdla na spomienku svätého Blažeja, sviec na Hromnice.

Cirkev pozná aj požehnanie budov, ktoré je spojené s ich postavením, napríklad požehnanie novej školy, nemocnice, úradu, pracovných prostriedkov, domu.

Môžeme hovoriť o tom, že požehnanie domu vyjadruje prosbu o silu, zdravie a ďalšie Božie dary, ktoré sú potrebné pre pokojný a radostný život tých, ktorí v ňom bývajú.

Keďže požehnania (sväteniny) sú úradným pôsobením cirkvi, cirkev má právo rozhodovať aj o ich vysluhovateľovi. Katechizmus Katolíckej cirkvi hovorí, že sväteniny pochádzajú z krstného kňazstva. Teda každý pokrstený je povolaný, aby bol požehnaním a aby požehnával. Preto laici môžu udeľovať niektoré požehnania.

Ak nie je prítomný klerik, môžu akolyti, lektori a iní laici na základe krstného kňazstva a s poverením ordinára predsedať tým sláveniam, ktoré sú zostavené pre nich a ktoré výslovne dovoľujú príslušné smernice.

Používanie devocionálií je však spojené s možnosťou získať odpustky. A tu treba rozlišovať. Ak niekto predmet požehnaný pápežom alebo biskupom nábožne používa v deň slávnosti svätých Petra a Pavla, môže získať úplné odpustky. Pápež František udeľuje eucharistické požehnanie.

Pri vyslovovaní mena Najsvätejšej Trojice, mena Ježiša Krista, Panny Márie alebo svätca, na ktorého počesť sa slávi omša, robíme pri liturgii úklon hlavy. Niektorí veriaci sa spontánne prežehnajú, keď kňaz požehnáva vodu alebo iné predmety a robí znak kríža.

Zaujímavá poznámka je uvedená v Enchiridione odpustkov, ktorý pre ich získanie uvádza, že požehnaný predmet určený na náboženské účely sa má používať zbožne, nábožne. A keď už neslúžia svojmu účelu, ako ich zlikvidovať, napríklad adventný veniec či požehnanú vodu? Ak už neslúžia tomu, na čo boli určené, treba ich zničiť tak, aby nedošlo k ich zneucteniu. Ak sa dajú spáliť, treba ich spáliť, ak nie, tak uložiť do požehnanej zeme, napríklad na cintorín. Požehnanú alebo krstnú vodu vyliať na miesto, po ktorom sa nechodí.

Použitie požehnanej vody je symbolom očistenia a pripomenutím krstu. Súčasťou obradu exorcizmu je aj požehnanie vody a soli.

Obsahom modlitby nad jedlom je predovšetkým vyjadrenie vďaky Bohu za dary, ktoré nám vo svojej štedrosti dal. Určite nemôžeme povedať, že cieľom modlitby je to, aby nám napríklad pokazené jedlo neuškodilo.

Oslavu Boha a jeho chválu vyjadrujú aj požehnania ostatných vecí, ktoré človek prijíma.

V najnovšom vydaní Rímskeho misála bolo totiž zvolanie „Zvelebený Boh naveky“ nahradené slovami „Požehnaný Boh naveky“.

Slovo „požehnať“ v jeho pôvodnom význame (z nemeckého segnen) znamená poznačiť osobu alebo vec znakom kríža, zasvätiť ju Bohu a pritom prosiť o Božiu priazeň (v germánskych a severských jazykoch nájdeme množstvo obmien tohto slova, napríklad: segnon v starej saštine, zegenen v holandčine, segnian v starej angličtine). Všetky tieto slová súvisia s latinským pojmom signum, čo znamená znamenie, znak, v slovesnom tvare signo, signare, ktoré vyjadruje označiť niečo nejakým znakom.

Latinský výraz „Benedictus (es,) Deus“ je vhodnejšie preložiť slovami „Si zvelebený, Bože“ alebo „Dobrorečíme ti, Bože“. Pojem „požehnaný Boh“ by mohol byť použitý, ale len vo význame, že on je blažený sám v sebe, je ten, kto vlastní všetky dary, duchovné i hmotné. Nie však v kontexte vďakyvzdávania (čo napokon znamená grécky pojem eucharistia) za prijaté dary. Preto aj mnohé iné slovenské texty správne prekladajú slovo benedictus pojmom (z)velebený.

V kontexte požehnania príbytku sa často používa fráza "Nech Boh žehná tento príbytok". V latinčine by sa táto fráza dala preložiť rôznymi spôsobmi, v závislosti od presného významu, ktorý chcete vyjadriť. Niektoré možnosti zahŕňajú:

• "Benedicat Deus domui huic" - Nech Boh žehná tento dom.
• "Sit benedicta haec domus a Deo" - Nech je tento dom požehnaný Bohom.

Tieto frázy vyjadrujú úprimnú túžbu, aby Boh ochraňoval a naplnil domov svojou prítomnosťou.

Požehnanie domu je starobylá tradícia.

Použitie požehnanej vody

Použitie požehnanej vody je symbolom očistenia a pripomenutím krstu. Súčasťou obradu exorcizmu je aj požehnanie vody a soli.

Modlitba nad jedlom

Obsahom modlitby nad jedlom je predovšetkým vyjadrenie vďaky Bohu za dary, ktoré nám vo svojej štedrosti dal. Určite nemôžeme povedať, že cieľom modlitby je to, aby nám napríklad pokazené jedlo neuškodilo.

Oslavu Boha a jeho chválu vyjadrujú aj požehnania ostatných vecí, ktoré človek prijíma.

tags: #nech #boh #zehna #tento #pribytok #po