V dejinách sú udalosti, ktoré majú trvalý význam a preto si ich každoročne pripomíname a vďaka takýmto sláveniam stále hlbšie chápeme ich význam. Bola však v dejinách významnejšia udalosť než akou bolo zmŕtvychvstanie Ježiša Krista? Veď smrť je neúprosnou hranicou pre život každého človeka bez výnimky. Od toho, či je táto hranica definitívna alebo je možné za ňu prejsť závisí náš prístup k životu. Vyjadril to už apoštol Pavol veľmi realisticky: ak niet zmŕtvychvstania, tak jedzme a pime, lebo zajtra zomrieme.
Ako sme počuli v dnešnom evanjeliu, že keď sa apoštoli Peter a Ján dopočuli, že Ježišov hrob je prázdny, doslova bežali, aby si to overili; tak dáva táto správa do pohybu mysle ľudí, ktorí si chcú overiť spoľahlivosť tejto informácie.
Treba začať pripomienkou, že Ježišovo vzkriesenie nebolo nejakým šťastným prípadom. Už počas dejín Starého zákona Pán Boh túto udalosť pripravoval v predobrazoch ako bol príbeh proroka Jonáša, ktorý bol tri dni v útrobách ryby a potom živý pokračoval vo svojom poslaní; ako boli proroctvá Izaiáša, v ktorých Boh hovorí o svojom Služobníkovi, ktorý bude nielen trpieť, ale pokračuje: „Pán dovolil zdrviť ho slabosťou; keď dá svoj život na zmiernu obetu, uvidí ďaleké potomstvo a jeho ruka úspešne vykoná Pánovu vôľu.
Podobne sú predpovede o vzkriesení Krista v Žalmoch, napr. v 16. žalme: „Lebo nenecháš moju dušu v podsvetí a nedovolíš, aby tvoj svätý videl porušenie. Ukázal si mi cestu života, naplníš ma radosťou pred svojou tvárou“.
Žalm 16 je žiarivým chválospevom s mystickým nádychom, ako to našepkáva už vyznanie viery umiestnené v úvode: „Ty si môj Pán. Pre mňa niet šťastia bez teba” (v. 2). Boh je teda predstavený ako jediné dobro a preto si modliaci sa vyberá miesto v spoločenstve všetkých tých, ktorí sú verní Pánovi: „Svätým a slávnym mužom v krajine patrí moja plná priazeň”(v. 3). Preto žalmista radikálne odmieta pokušenie k modloslužbe s jej krvavými obradmi a rúhavými volaniami (porov. v. Je to jasná a rozhodná voľba oblasti, ktorá je akoby ozvena Žalmu 73, dlhšieho spevu dôvery v Boha získanej skrze pevnú a pretrpenú morálnu voľbu: ,Veď kohože mám na nebi? A keď som pri tebe, nič pozemské ma neteší... Pre mňa je slasťou byť v Božej blízkosti a v Pánu Bohu svoju nádej mať” (Ž 73, 25.
Náš žalm rozvíja dve témy, ktoré sú vyjadrené tromi symbolmi. Predovšetkým symbolom „dedičstva”, ktorý ovláda verše 5-6: hovorí sa tu totiž o „dedičstve, kalichu a osude”. Tieto slová sa používali na opísanie daru zeme zasľúbenej izraelskému ľudu. Teraz vieme, že jediným kmeňom, ktorý nedostal čiastku zeme, boli leviti, lebo ich dedičstvom bol sám Pán. Žalmista presne hovorí: „Ty, Pane, si môj podiel na dedičstve... a je to pre mňa znamenité dedičstvo” (Ž 16, 5. Svätý Augustín komentuje: „Žalmista nehovorí: Bože, daj mi dedičstvo! čo mi dáš ako dedičstvo? Naopak, hovorí: Všetko to, čo mi ty môžeš dať mimo seba, je nanič. Ty sám buď mojím dedičstvom. Si to ty, ktorého milujem... Očakávať od Boha Boha, byť naplnený od Boha Bohom.
Druhá téma je téma dokonalého a trvalého spojenia s Pánom. Žalmista vyjadruje pevnú nádej, že bude uchránený od smrti, aby mohol zostať v dôvernom spojení s Bohom, čo v smrti nie je možné (porov. Ž 6, 6: 88 6). Modliaci sa používa dva symboly. Predovšetkým je to telo: exegéti nám hovoria, že v hebrejskom origináli (porov. Je tu teda predstava „celej bytosti”, osoby, ktorá nie je pohltená a zničená porušením v hrobe (porov. v. A je tu aj druhý symbol Žalmu 16, symbol „cesty”: „Ukážeš mi cestu života” (v. 11). Je to cesta, ktorá vedie k „plnej radosti” v Božej „prítomnosti", k „sladkosti bez hraníc” po Pánovej „pravici”. Je ľahké vytušiť, že tento bod žalmu prevzal Nový zákon vzhľadom na Kristovo zmŕtvychvstanie.
Svätý Pavol sa odvoláva na Žalm 16 Kristovej Paschy vo svojej reči v synagóge v pizídijskej Antiochii. V tomto svetle ho hlásame aj my: „Nedovolíš, aby tvoj svätý videl porušenie, lebo keď Dávid splnil vo svojom pokolení Božiu vôľu, zosnul, uložili ho k jeho otcom a videl porušenie.
Ďalším pevným oporným bodom je skutočnosť Kristovej smrti na kríži. Očitý svedok Ježišovej smrti, apoštol Ján, zaznamenal, že keď Ježiš zomrel, rímsky vojak mu prebodol bok, z ktorého vyšla krv a voda. Lekárskymi výskumami sa dokázalo, že v osrdcovníku sa oddelí voda - krvná plazma od krvi v prípadoch, keď niekto zomrie na puknutie srdca.
Fakt prázdneho hrobu: To, že Ježišov hrob bol na veľkonočné ráno prázdny, pripúšťal rozličné vysvetlenia. Tak ženy ako aj apoštoli boli spočiatku presvedčený, že Ježišovi nepriatelia Jeho telo premiestnili a preto je hrob prázdny. Avšak, dôkladnejšie preskúmanie takúto verziu vylučuje. Aké nekompromisné bolo nepriateľstvo farizejov voči Ježišovi, to ukázali, keď si vynútili Jeho odsúdenie na smrť. Keď o pár dní na to začínajú Jeho apoštoli šíriť správu o tom, že vstal z mŕtvych, čo by urobili radšej než, to, že by ukázali Jeho mŕtve telo v nejakom hrobe, do ktorého ho presťahovalo. Nič také však nemohli urobiť, lebo nič také nejestvovalo. Naopak, práve oni, v preventívnej obave, aby apoštoli neodniesli Ježišovo telo a potom nerozhlasovali, že vstal z mŕtvych, dali hrob zapečatiť a strážiť vojakom, ktorý na tretí deň pribehli a hlásili im, že napriek všetkému, hrob je otvorený a prázdny.
Apoštol Ján si všíma, že na mieste Ježišovho pochovania zostali uložené plachty, v ktorých bolo Jeho telo zabalené pri pohrebe. Napokon nasledovali zjavenia vzkrieseného Pána ženám i apoštolom. Mohli sa ho dotýkať, aby sa presvedčili o reálnosti Jeho vzkrieseného tela, Tomáš overoval Jeho totožnosť dotknutím sa rán po klincoch a rany v boku, Ježiš im vysvetľoval význam Jeho smrti na kríži i vzkriesenia, stretal sa s nimi na rozličných miestach počas štyridsiatich dní a oni sa mohli presvedčiť, že žije, no už nie pozemským životom, ale na inej, nám neznámej úrovni - nepodliehal zákonitostiam hmotného sveta.
Napokon poveruje svojich apoštolov, aby dosvedčovali pravdu o Jeho zmŕtvychvstaní ľuďom a to nielen ako informáciu, lež ako výzvu k správnemu zorientovaniu svojho života, čiže k pokániu, k obráteniu a k prijatiu odpustenia hriechov, ktoré nám Ježiš získal svojou obetou na kríži. Tu vidno praktický dôsledok pravdy zmŕtvychvstania: nejde iba o jednu zo senzácií v dejinách, ale ide o skutočnosť, ktorá má praktický význam pre náš každodenný život, pre náš vzťah k Bohu a pre spôsob ako žijeme. Ľudia na to nereagovali vždy nadšene; práve naopak, apoštolov toto svedectvo stálo život.
Vďaka apoštolskej postupnosti, ktorá sa odovzdávaním viery a biskupským svätením dostala až po naše časy, nám Cirkev spoľahlivo odovzdáva toto svedectvo apoštolov. Nech nás aj dnešné slávenie Veľkej noci v spoločenstve s Cirkvou, utvrdí a prehĺbi vo viere v skutočnosť Kristovho zmŕtvychvstania, ale aj v nádeji, že Boh nás k tomuto istému cieľu povoláva. Práve aj v tomto našom malom spoločenstve, ktoré je ale súčasťou celej Cirkvi, je prítomný vzkriesený Pán - vo svojom slove a o chvíľu v Eucharistickom chlebe. Stretnime sa s Ním s radostnou a vďačnou vierou, prosme ho o upevnenie našej viery v Jeho zmŕtvychvstanie a svojím životom i slovami buďme šíriteľmi pravdy o Jeho zmŕtvychvstaní i o jeho praktických dôsledkoch.
V Ježišovom zmŕtvychvstaní sa splnila dopredu pre Ježišovu osobu nádej na vzkriesenie mŕtvych na konci čias. Ježišovo zmŕtvychvstanie potvrdilo Ukrižovaného ako Božieho Syna (Sk 13,33; Rim 1,3n; porov. Sväté písmo používa na označenie Ježišovho zmŕtvychvstania predovšetkým dva grécke pojmy: egerein (vzkriesiť) a anastanai (nechať vstať, resp. vstať). Výraz aneste (on vstal) znamená, že Ježiš už nie je pri mŕtvych, ale žije.
V tomto duchu sa veriaci byzantského obradu od nedele Paschy až do stredy pred Nanebovstúpením Pána (= 40 dní) pozdravujú: Christós anésti! - Alithós anésti! Christós voskrése! - Voístinu voskrése!; Kristus vstal z mŕtvych!
Historický Ježiš zdieľal nádej na vzkriesenie mŕtvych na konci čias, ako ho obhajovali v jeho dobe aj farizeji. Nechceme, bratia, aby ste nevedeli, ako je to so zosnulými, aby ste sa nezarmucovali ako ostatní, čo nemajú nádej. Lebo ak veríme, že Ježiš zomrel a vstal z mŕtvych, tak Boh aj tých, čo zosnuli, skrze Ježiša privedie s ním (4,14, porov. 1,10). V Ježišom zmŕtvychvstaní Boh potvrdzuje svoju stvoriteľskú moc a vernosť zmluve, lebo je to Boh, resp. jeho Duch, „ktorý vzkriesil z mŕtvych Ježiša“ - takto takmer rovnako znejúce vyznanie Ježišovho zmŕtvychvstania v Corpus Paulinum (Rim 4,24; 8,11; 2 Kor 4,11; Gal 1,1; Ef 1,20; Kol 2,12).
Spása, ktorá má základ v Ježišovej smrti a zmŕtvychvstaní, sa darúva v krste (Rim 6,4; porov. Ef 2,6) a vo viere (Gal 2,20; 2,36n). V Kristovi sa veriaci stane „novým stvorením“ (2 Kor 5,17; porov. Gal 6,15). Kto verí v Krista, bude žiť, pretože Kristus je „vzkriesenie“ (Jn 11,25n; porov. 6,39). Od Ježišovho zmŕtvychvstania možno primerane hovoriť o Bohu už len so zreteľom na zmŕtvychvstalého Ukrižovaného a Ducha, ktorý ho vzkriesil.
Vzkriesený Ukrižovaný sa zjavoval apoštolom, svojim učeníkom a učeníčkam. K zjaveniam Zmŕtvychvstalého Pavol počíta aj svoj zážitok pri Damasku (1 Kor 15,8). Vek rozprávaní o nájdení prázdneho hrobu (Mt 28,1-8; Mk 16,1-8; Lk 24,1-12; Joh 20,1-10) je síce vo výskume dodnes predmetom sporov, napriek tomu ich nemožno považovať jednoducho za legendy. Nedá sa spochybniť historické jadro týchto správ. A tak prázdny hrob v spojení so zjaveniami Zmŕtvychvstalého mohol byť považovaný za svedectvo o Ježišovom telesnom vzkriesení.
Keď odišli, prišli do mesta niektorí zo stráže a oznámili veľkňazom všetko, čo sa stalo. Tí sa zišli so staršími, poradili sa a dali vojakom veľa peňazí so slovami: „Tak vravte: ‚V noci prišli jeho učeníci a kým sme my spali, oni ho ukradli.‘ A keby sa to dopočul vladár, my ho uchlácholíme a postaráme sa, aby sa vám nič nestalo.“ Oni vzali peniaze a urobili tak, ako ich poučili. Podľa židovského chápania vzkriesenia mŕtvych, ktoré zdieľajú farizeji, zmŕtvychvstalý už nie je v hrobe. Apoštol Pavol to sotva videl inak, pretože bol žiakom farizejov (Sk 23,6; porov. Fil 3,5). Aj v grécky hovoriacich cirkevných obciach nachádzame predstavu, že Ježišovo zmŕtvychvstanie zahrnuje uchránenie jeho mŕtveho tela od rozkladu.
Mužovia, Izraeliti, počujte tieto slová: Boh u vás potvrdil muža, Ježiša Nazaretského, mocnými činmi, divmi a znameniami, ktoré, ako sami viete, Boh skrze neho medzi vami urobil. A vy ste ho, vydaného podľa presného Božieho zámeru a predvídania, rukami bezbožníkov pribili na kríž a zavraždili. Ale Boh ho vzkriesil a zbavil múk smrti, lebo ho nemohla držať vo svojej moci. Veď Dávid o ňom hovorí: „Pána mám vždy pred očami, lebo je po mojej pravici, aby som sa nezakolísal. Preto sa raduje moje srdce a môj jazyk plesá, aj moje telo odpočíva v nádeji. Lebo nenecháš moju dušu v podsvetí a nedovolíš, aby tvoj Svätý videl porušenie. Ukázal si mi cestu života, naplníš ma radosťou pred svojou tvárou.“ Bratia, dovoľte mi otvorene vám povedať o praotcovi Dávidovi, že zomrel, pochovali ho a jeho hrob je u nás až do dnešného dňa.
Je nepravdepodobné, že by Ježišov hrob bol neznámy alebo že učeníci si ho splietli. Ježišovo zmŕtvychvstanie a s ním spojené zoslanie Ducha (Jn 20,22n; porov. 1Kor 12-14; Sk 2) viedlo k založeniu Cirkvi ako Božieho ľudu Novej zmluvy, ktorý slávi krst (Mt 28,19; porov. Na základe Duchom pôsobeného spojenia so Zmŕtvychvstalým sa Cirkev nazýva Kristovým „telom“ (1 Kor 12,12n.27; Rim 12,5). V spojení s nanebovstúpením Ježišovo zmŕtvychvstanie zjavuje jednotu Syna s božským Otcom v nebi a je základom eschatologickej vlády Syna. Táto vláda zahŕňa Kristov druhý príchod a s ním spojenú Kristovu funkciu sudcu živých i mŕtvych na konci čias.
Vďaka zmŕtvychvstaniu má Kristus jedinečným spôsobom podiel na Božej moci. To sa vyjadruje nielen vo vzývaní ako Kyrios, ale takisto v uctievaní zmŕtvychvstalého Pána (Fil 2,10; porov.
Pavlova kázeň pred Židmi. - 16 Tu Pavol vstal, rukou dal znamenie, aby bolo ticho, a povedal: „Muži, Izraeliti a vy všetci, čo sa bojíte Boha, počúvajte! 17 Boh tohto izraelského ľudu si vyvolil našich otcov a povýšil tento ľud, keď býval v cudzine, v egyptskej krajine. Potom ho z nej vyviedol zdvihnutým ramenom 18 a asi štyridsať rokov znášal ich správanie na púšti. 19 Vyhubil sedem národov v kanaánskej krajine a lósom rozdelil ich krajinu 20 asi na štyristopäťdesiat rokov. Potom im dával sudcov až po proroka Samuela. 21 Vtedy si žiadali kráľa a Boh im dal Kíšovho syna Šaula, muža z Benjamínovho kmeňa, na štyridsať rokov. 23 Z jeho potomstva dal Boh podľa prisľúbenia Izraelu Spasiteľa, Ježiša. 24 Pred jeho príchodom Ján hlásal všetkému izraelskému ľudu krst pokánia. 25 Keď Ján končil svoj beh, hovoril: ,Ja nie som ten, za koho ma pokladáte.
26 Bratia, synovia Abrahámovho rodu, a tí, čo sa u vás boja Boha, nám bolo poslané toto slovo spásy. 27 Lebo obyvatelia Jeruzalema ani ich vodcovia ho nepoznali, odsúdili ho, a tak splnili slová Prorokov, ktoré sa čítajú každú sobotu. 28 A hoci nenašli nič, za čo by si zasluhoval smrť, dožadovali sa od Piláta, aby ho dal zabiť. 29 A keď splnili všetko, čo bolo o ňom napísané, sňali ho z dreva a uložili do hrobu. ,Ty si môj syn. 36 Lebo keď Dávid splnil vo svojom pokolení Božiu vôľu, zosnul, uložili ho k jeho otcom a videl porušenie. 37 Avšak ten, ktorého Boh vzkriesil, nevidel porušenie. 38 Nech je vám teda známe, bratia, že skrze neho sa vám zvestuje odpustenie hriechov. Od všetkého, od čoho vás nemohol ospravedlniť Mojžišov zákon, 39 v ňom je ospravedlnený každý, kto verí.
42 Keď potom vychádzali, prosili ich, aby im o tom rozprávali aj v nasledujúcu sobotu. 43 A keď sa zhromaždenie rozišlo, mnoho Židov a nábožných prozelytov išlo za Pavlom a Barnabášom. Pavol a Barnabáš sa obracajú na pohanov. - 44 V nasledujúcu sobotu sa skoro celé mesto zišlo počúvať Pánovo slovo. 45 Keď Židia videli zástupy, plní žiarlivosti rúhavo odporovali tomu, čo hovoril Pavol. 46 Tu Pavol a Barnabáš povedali smelo: „Predovšetkým vám sa malo hlásať Božie slovo, ale preto, že ho odmietate a sami sa pokladáte za nehodných večného života, obraciame sa k pohanom. 48 Keď to počuli pohania, radovali sa a oslavovali Pánovo slovo a uverili všetci, čo boli vopred určení pre večný život. 49 A Pánovo slovo sa šírilo po celom kraji. 50 Ale Židia poštvali nábožné ženy z vyšších vrstiev a popredných mešťanov, podnietili proti Pavlovi a Barnabášovi prenasledovanie a vyhnali ich zo svojho kraja. 51 Oni na nich striasli prach z nôh a odišli do Ikónia.
Časová os vysvetľujúca 3 dni a noci – Veľká noc / Pesach
