Sviatok Krstu Pána je liturgickým mostom, ktorý spája Vianočné obdobie s obdobím cez rok. Počas Vianočného obdobia sme premýšľali o vtelení, narodení a o Zjavení Pána. Ježiš začína svoju službu aktom hlbokej solidarity s hriešnym ľudským pokolením. Ján Krstiteľ kázal na púšti, pozýval k obráteniu a na znak obrátenia ponúkal krst pokánia. Jánov krst nebol tým istým, ako je náš krst.
Ježiš, samozrejme, nepotreboval a nemal prečo robiť pokánie. On bol bez hriechu. Avšak to mu neprekážalo a nezastavilo ho to, aby sa slobodne rozhodol prijať krst pokánia. Ježiš sa rozhodol zjednotiť sa s padnutým ľudstvom, vziať na seba naše hriechy a znášať ich následky. Pokorne dovolil, aby ho označili za hriešnika, ktorý potrebuje pokánie. Sklonením svojej hlavy pred Jánom vo vode Jordána, sa Ježiš zjednotil s každým, kto sa rozhodol činiť pokánie. Akoby tým chcel aj dať silu každému skutku pokánia, ktorý my ľudia až dodnes robíme.
Krst v rieke Jordán
Keď dnes robíme pokánie, stretávame Ježiša v tej istej „vode pokánia.“ Pri Ježišovom krste nebol prítomný len Večný Syn, ale aj Otec a Duch Svätý. Keď si dnes liturgicky pripomíname Ježišov krst, slávime dôležitú pravdu našej kresťanskej viery. Náš kresťanský krst bol začiatkom našej jednoty s Najsvätejšou Trojicou. Krstom sme sa stali Božími deťmi, stali sme sa bratmi Ježiša Krista a chrámom Ducha Svätého. Ale taktiež oslavujeme našu jednotu s Bohom, ktorá sa obnovuje zakaždým, keď urobíme vnútorný akt pokánia za svoje hriechy. Zakaždým, keď uznáme a oľutujeme svoj hriech, znovu sa stretneme s Kristom, obnovujeme v sebe prítomnosť Ducha Svätého a potvrdíme a prehĺbime svoje prijatie nebeským Otcom.
Ježiš je pokrstený Jánom | Matúš 3
Ján Krstiteľ a jeho poslanie
V byzantskom obrade je sv. Ján Krstiteľ uctievaný viac ako ostatní svätí a hneď pod anjelmi.
Veľkosť a uctievanie sv. Jána Krstiteľa má svoje korene v evanjeliách a v cirkevnej tradícii. Sv. Jána Krstiteľa poslal Boh v moci Eliáša (porov. Mt 17, 9 - 13), aby pripravoval ľudí na príchod prisľúbeného Mesiáša (Mal 3, 1). Vo svojej úlohe Božieho posla (po grécky: angelos - anjel) mal upozorňovať ľudí na ich Vykupiteľa, „Božieho Baránka, ktorý sníma hriech sveta“ (Jn 1, 29). Týmto spôsobom bol Krstiteľ posledným z prorokov (Mt 11, 13) a svojím poslaním spájal Starý a Nový zákon. Bol aj Predchodcom (po grécky: Prodromos) Krista. Keďže pokrstil Ježiša, bol prezývaný Krstiteľ. Ako posol (anjel) Boha mal zvestovať príchod Nebeského kráľovstva v osobe Ježiša Krista.
Právom potom náš Pán vyhlásil o sv. Jánovi Krstiteľovi: „Hovorím vám: Medzi tými, čo sa narodili zo ženy, nie je nik väčší ako Ján“ (Lk 7, 28). K týmto slovám velebenia sv. Teodor Studita († 826) dodáva: „Je potrebné, aby sme vychvaľovali Jána Krstiteľa, keď ho tak veľmi vychválil samotný Kristus, ktorý je Pravda a večné Božie Slovo/večný božský Logos?“ (porov. Druhým dôvodom skorého uctievania sv. Jána bol jeho neskazený a asketický život na púšti, pre ktorý ho Otcovia oslavovali ako „pozemského anjela v ľudskom tele“ (sv. Sofrón, PG 87, 3340). Sv. Ján Krstiteľ, naplnený Svätým Duchom už od matkinho lona (Lk 1, 15), strávil celú svoju mladosť na púšti, kde sa pôstom a modlitbou pripravoval na svoje jedinečné poslanie. Keď sa objavil v oblasti Jordánu, aby kázal pokánie, bol odetý do odevu z ťavej srsti (Mt 3, 1 - 6), čo bolo tradičné rúcho pre prorokov. „Robte pokánia, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo“ (Mt 3, 2). Zhromaždil skupinu učeníkov a po uvedení do asketického života ich učil, ako sa modliť. Týmto spôsobom bol sv. Ján Krstiteľ inšpiráciou pre púštnych otcov, ktorí ho považovali za svojho zakladateľa a pravý vzor pustovníckeho života.Aby sme ešte raz citovali svätého Sofróna Jeruzalemského, sv. Ján Krstiteľ „odišiel na púšť, aby nenapodobňoval ľudí, ale anjelov“ (porov. PG 87, 3352). Skoré uctievanie sv. Jána Krstiteľa bolo posilnené opakovaným nájdením jeho relikvií, ktoré Boh oslávil mnohými zázrakmi. O popularite Krstiteľa svedčia nielen všetci evanjelisti, ale aj dobový židovský historik Jozef Flavius, ktorý okolo roku 90 zaznamenal, že z dôvodu popularity Krstiteľa sa kráľ Herodes Antipas obával povstania ľudu.
Ježišov krst ako zjavenie identity
Od najstarších čias Cirkev (v prvom rade Cirkev na Východe) teda túto udalosť chápala ako „epifániu“, ako zjavenie Ježišovej identity, identity Božieho Syna, ktorý je súčasne prisľúbeným Mesiášom. Po poklone tajomných mágov od východu (Mt 2,1-12) Cirkev v tejto udalosti od najstarších čias vidí druhú udalosť v evanjeliách, v ktorej možno spoznať Ježišovu pravú identitu Božieho Syna a Mesiáša. Svedkom vnútorného významu tejto udalosti, vyjadreného uvedenými obrazmi, je v Markovom evanjeliu len sám Ježiš (podobne aj u Matúša). V Jánovom evanjeliu Ján Krstiteľ sám seba označuje za svedka významu tejto udalosti (por. Jn 1,32n), dosvedčuje hlavne zostúpenie Ducha na Ježiša: Na koho uvidíš zostupovať Ducha a spočinúť na ňom, to je ten, čo krstí Duchom Svätým (Jn 1,33bn).
V prvom rade si vysvetlime veľmi stručne význam „otvoreného neba nad Ježišom“. Jedine u Marka nachádzame v tomto texte grécky výraz schizomenous(od gr. slovesa schizein, t.j. roztrhnúť, rozdeliť), čo v skutočnosti neznamená len „otvorené“, ale „roztrhnuté“ nebo. Roztrhnuté nebo, to bol sen prorokov (por. Iz 63,19b: Kiežby si prelomil nebesá a zostúpil), okamih, keď Boh vypočul prosby prorokov a opäť otvára raj, z ktorého boli ľudia vyhnaní pre svoj hriech, pre vzburu voči Bohu; odvtedy je raj, t.j. nebo, pre ľudí zatvorené, a strážia ho cherubíni „s vytaseným ohnivým mečom“ (por. Gn 3,24). Toto je najvyšší a najhlbší zmysel spásy, na ktorý už mnohí Židia v Ježišovej dobe zabudli - spása ako nielen pozemské požehnanie, ale ako možnosť opätovného vstupu do raja, ako možnosť večného života v nebi, v Božom kráľovstve.Marek zámerne to isté grécke sloveso používa aj pri opise Ježišovej smrti, keď hovorí, že Chrámová opona sa roztrhla vo dvoje odvrchu až dospodku (por. Mk 15,38). Obe tieto scény - Ježišov krst aj Ježišova smrť - sú okrem tohto slovesa prepojené aj deklaráciou Ježišovho božstva tak hlasom nebeského Otcapri Ježišovom krste(Mk 1,11; Mt 3,17; Lk 3,22b) ako aj slovami pohanského stotníka pri Ježišovom kríži: „Tento človek bol naozaj Boží Syn“ (Mk 15,39).Druhým obrazom je zostúpenie Ducha na Ježiša „ako holubica“. Máme tieto slová chápať doslovne alebo ide zase iba o obraz (vizualizácia zostupovania Ducha na Ježiša)? Zaujímavé je tu vyjadrenie evanjelistu Lukáša, že Duch zostúpil na Ježiša „v telesnej podobe ako holubica“ (Lk 3,22a). Biblisti sa však väčšinovo zhodujú, že nešlo o priamo telesnými zmyslami vnímaný jav (napokon Ducha nemožno priamo vnímať telesnými zmyslami, hoci prejavy jeho moci a pôsobenia občas áno), ale o duchovné poznanie. Symbol holubice je v Starom Zákone pomerne častý, hoci ho nemožno jednoznačne spojiť s Duchom Svätým (napokon Starý Zákon ešte nepoznal tajomstvo Božej Trojice), počnúc „vznášaním sa Ducha nad vodami“ pri stvorení (por. Gn 1,2; rabínska tradícia k tomuto textu dodáva v Talmude vysvetlenie, že „Boží duch sa vznášal nad vodami ako holubica strážiaca svoje mladé“), pokračujúc holubicou s čerstvou olivovou ratolesťou v zobáku, ktorá Noemovi zvestovala koniec Božieho trestu nad ľudstvom (por. Gn 8,11n) a končiac symbolom holubice ako obrazu Izraela v Knihe žalmov (Ž 68,14) a v Piesni piesní (Pies 2,14).Posledným obrazom, ktorým sa budeme krátko zaoberať, je „Otcov hlas z neba“ a jeho posolstvo (v podstate to isté posolstvo, len s výzvou k poslušnosti Ježišovi, adresoval nebeský Otec trom Ježišovým apoštolom pri Ježišovom premenení na vrchu - por. Mk 9,7; Mt 17,5; Lk 9,35). Slová nebeského Otca pri Ježišovom krste (u Marka a Lukáša sú tieto slová adresované priamo Ježišovi: „Ty si ... v tebe ... “, u Matúša sú akoby objektívnym vyjadrením určeným aj iným poslucháčom: „Toto je ... v ktorom ... “) silne pripomínajú slová mesiášskeho žalmu: „Ty si môj syn. Ja som ťa dnes splodil“ (Ž 2,7), ale ich obdobu môžeme vidieť aj v Prvej piesni o Pánovom služobníkovi u proroka (Druho)Izaiáša: „Hľa, môj služobník priviniem si ho, vyvolený môj, mám v ňom zaľúbenie. Svojho ducha som vložil na neho“ (Iz 42,1).
Tabuľka: Porovnanie udalostí pri krste Ježiša v evanjeliách
| Udalosť | Marek | Matúš | Lukáš | Ján || -------------------- | --------- | --------- | --------- | --------- || Otvorenie neba | Áno | Áno | Áno | Nie || Duch ako holubica | Áno | Áno | Áno | Áno || Hlas Otca | Áno | Áno | Áno | Nie || Svedectvo Jána | Áno | Áno | Áno | Áno |
Ježišov krst v Jordáne treba teda prednostne chápať ako mesiášske znamenie, ktoré má potvrdiť Ježišovu úlohu Mesiáša, teda ako „pomazanie Ježiša Duchom Svätým od Otca“. Súčasne sa tu však okrem identity Mesiáša zjavuje aj tajomstvo Najsvätejšej Trojice, vzťah Otca a Syna ako aj Ducha Svätého voči Otcovi a Synovi, a teda sa tu zjavuje aj Ježišovo božstvo.
Tieto slová tým, ktorí dobre poznajú Sväté Písmo (a prví kresťania, pochádzajúci zo židovstva Starý Zákon poznali veľmi dobre) pripomínajú aj láskyplný vzťah medzi Abrahámom a jeho synom Izákom a prejav Abrahámovej lásky k Bohu - ochotu obetovať svojho syna: „Vezmi svojho syna, svojho jediného syna Izáka, ktorého miluješ (t.j. svojho milovaného syna), a choď do krajiny Morja! Tam ho obetuj ako zápalnú obetu na jednom z vrchov, ktorý ti ukážem“ (Gn...
Krstom Pána Ježiša sa začala jeho verejná misijná činnosť, napĺňa sa jeho poslanie od Otca a stáva sa záchrancom pre tých, ktorých nazve bratmi a sestrami. To, že Pán Ježiš prijal krst, je veľkým povzbudením pre našu vieru, pretože krstom dochádza u nás k najväčšej zmene života; krstom sa nám otvára nebo, ktoré bolo hriechom prarodičov zatvorené.
tags:
#pan #jezis #nepokrstil #jana #krstitela