História obce Skalité

Detailné informácie o histórii Obce Skalité nájdete v publikáciách Skalité, história najsevernejšej kysuckej obce a Monografia obce Skalité.

Prvé písomné zmienky a vývoj obce

1641 - prvá písomná zmienka o obci je v zázname z 25.7.1641 na doklade s latinským textom ako súčasť listu Alžbety Lukrécie Gašparovi Szunyoghovi, kde boli ako svedkovia riešenia sporu medzi valachmi Tešínskeho a Budatínskeho panstva aj poddaní z obce Skalité.

1662 - obec uvedená v súpise obyvateľov strečnianskeho panstva. V tomto súpise má Skalité 151 obyvateľov, čo svedčí o skoršom začiatku existencie obce. Tento rok sa donedávna považoval za rok prvej písomnej zmienky, na základe toho, že Skalité je uvedné v urbári, čiže súpise obyvateľov hradného panstva Strečno.

Cirkevná história Skalitého

1749 - zriadenie cirkevnej farnosti /odčlenením od Čadce/. Rastúci počet obyvateľov bol podnetom pre cirkevnú správu na zriaďovanie nových farností. V prvých desaťročiach patrili obyvatelia Skalitého do farnosti v Čadci, ktorá tu bola zriadená v roku l676. Veľká vzdialenosť od obce /13-25 km/ sťažovala , ba väčšine znemožňovala účasť na bohoslužbách a ostatné cirkevné úkony /krsty, sobáše, pohreby/ sa vykonávali s veľkými ťažkosťami. Preto bola v roku l749 zriadená samostatná farnosť v Skalitom, do ktorej patrilo i Čierne a Oščadnica.

1764-74 - farnosť opäť pričlenená k Čadci. Farnosť bola v r. 1761 podľa nariadenia vrchnosti pripojená k Čadci, a to z dôvodu nedostatku kňazov. Skalitský farár sa odsťahoval do Čadce a odtiaľ spravoval Skalité prostredníctvom kaplánov, ktorí sa tu po mesiaci striedali. Veriaci ľud však pracoval na odlúčení a rozdelení tejto rozľahlej farnosti tak u grófa Mikuláša Eszterházyho, ako aj na biskupskom úrade.

Vo farnosti Skalité v roku 1767 žilo 3336 katolíkov (vrátane obyvateľov dediny Čierne a Oščadnica) a z nich 940 detí. Rozhodnutím biskupa Jána Gustíniho a generálneho vikára Jána Lukáčiho bola farnosť Skalité s filiálkami Čierne a Oščadnica znovu odlúčená od farnosti Čadca roku 1772. Novým farárom v Skalitom sa stal Jozef Otrokóci (Otrokóczy), ktorý tu už pôsobil ako čadčiansky kaplán deväť mesiacov.

1774-88 - k obnovenej farnosti pričlenené Čierne a Oščadnica. K rozdeleniu samotnej skalitskej farnosti časom muselo dôjsť pre rýchly nárast počtu obyvateľstva. Farský vestník Zprávy z fárnosti v Skalitom hovorí, že k rozdeleniu prispelo i to, „...že bolo treba stavať nový kostol, ale jednako ani Oščadnica ani Čierne nemalo chuti prispieť na kostol, ktorý bol od nich príliš ďaleko“.

1788 - od farnosti odčlenená Oščadnica. Závažným dôvodom pre rozdelenie farnosti bola aj skutočnosť, ktorá je popísaná v kánonickej vizitácii farnosti Skalité z roku 1767, že cesta od skalitskej fary trvala do Čierneho hodinu a štvrť a cesta do Oščadnice tri hodiny. Preto tieto dediny nemali chuť prispievať na nový kostol v Skalitom, ktorý bol od nich tak veľmi vzdialený.

1796 - od farnosti odčlenené Čierne. Čierne bolo filiálkou Skalitého až do roku 1796. Vtedy bola ustanovená farnosť v Čiernom, ku ktorej bola pripojená aj filiálka Svrčinovec, ktorá dovtedy patrila k čadčianskej farnosti. Keďže vtedy už v Skalitom stál nový murovaný kostol, dovtedajší drevený kostol bol v roku 1796 rozobratý a prevezený do novej farnosti Čierne, kde si ho farníci opäť postavili.

I keď tento kostol určite opravili, nemohol mať dlhé trvanie, lebo bol už starý a biskup Jozef Kluch (1808-1826) v roku 1815 odporúča postaviť nový murovaný kostol. V tom istom roku bola ustanovená farnosť v Čiernom, ku ktorej bola pripojená filiálka Svrčinovec, ktorá dovtedy patrila do čadčianskej farnosti. Od 1. júla 2001 je aj Svrčinovec samostatnou farnosťou.

Kostol v Skalitom

Školstvo v obci

1812 - prvá škola v obci /na farskom pozemku/. Prvá zmienka o existencii školy v ústredí je v kronike obce, ktorá udáva, že škola bola postavená v roku l812 na farskom pozemku. V roku 1854 bola prebudovaná. Pozostávala z dvoch učební, bytu pre učiteľa- organistu a izby pre druhého učiteľa. Ako učitelia sa tu vystriedali viacerí členovia rodu Bielkovcov: Daniel, Ondrej, Vincent a Mikuláš. V tom čase boli pristavené aj dve učebne pri škole v ústredí. Začiatkom 2O. rokov mala škola vyše l2O žiakov.

1857 - postavená nová škola pre celú obec.

1912 - postavené dvojtriedne školy Prostredná a Horná. Dvojtriedna škola prostredná bola postavená v roku 1912. Mala dve učebne, dva kabinety a dvojizbový byt pre riaditeľa školy. Pretože sa v nej učili žiaci šiestich postupných ročníkov, vyučovanie bolo nielen dopoludnia, ale aj odpoludnia a navyše niektoré ročníky boli spojené. V roku l986 , po otvorení novej l4 triednej školy na Kudlove, bola škola zrušená a neskôr budovu odpredali súkromnej stolárskej firme, ktorá tu pôsobí doteraz.

Dvojtriedna škola Horná bola postavená taktiež v roku 1912 s rovnakými priestormi ako škola Prostredná. Mala aj približne rovnaký počet žiakov a systém striedavého vyučovania so spojenými ročníkmi. Od roku 1948 boli vyššie ročníky začlenené do osemročnej školy v ústredí obce. V roku 1986 bola škola zrušená, odpredaná a v súčasnej dobe je v nej penzión Cechospol s pohostinstvom.

1944 - začiatok vyučovania v novej osemtriednej škole v ústredí /1.9./. V roku 1944 bola postavená nová škola s 8 učebňami Je to školská budova oproti starému cintorínu. Stará škola na tom istom pozemku bola predtým asanovaná. Do roku l948 absolvovali žiaci celú 8- ročnú povinnú školskú dochádzku na jednej škole. V roku l948 došlo k reorganizácii: Prostredná a Horná škola slúžili len pre žiakov l. až 4. ročníka /národné školy/ a škola v ústredí mala osem ročníkov /osemročná stredná škola/. Jej riaditeľom bol jeden rok Jozef Potočár a od roku 1950 Ladislav...

Doprava a spoje

1885 - začiatok prevádzky na železnici Čadca-Zwardoň. Viac ako dvesto rokov tvorila spojnicu medzi obcou a ostatným Svetom iba cesta, prechádzajúca údolím rieky Skaliťanka- Čierňanka do mesta Čadca. Tu sa od povýšenia na mesto výnosom Márie Terézie v roku l778 konali každý týždeň dobytčie jarmoky. V roku l871 bola otvorená Košicko-bohumínska železnica, prechádzajúca Čadcou. Znamenalo to veľké priblíženie svetu smerom do ostatných častí Slovenska i do susedného Sliezska, Moravy a Čiech.

Železnica však bola stále vzdialená lO-18 kilometrov od obce. Túto nevýhodu odstránila až výstavba železničnej trate z Čadce po Zwardoň. Stavba mala aj vojensko-politický význam, čo sa potvrdilo počas oboch svetových vojen. Celá železničná trať bola odovzdaná do užívania 3. novembra 1884. Nepochybne to bol významný impulz pre rozvoj obce.

1885 - zriadenie poštového úradu. Poštový úrad bol v obci otvorený v roku 1885, teda zároveň s otvorením železničného spojenia. V kronike obce je zaznamenané, že poštvedúcou bola manželka Jozefa Závadského /jej meno nie je uvedené/, ktorá pôsobila v tejto funkcii celých 3O rokov od roku 1900 do roku 1930. Ešte v roku 1939 boli však v obci len štyria abonenti telefónov : notársky úrad, žandárska stanica a dva verejné telefóny na poštovom úrade a na turistickej chate v Serafínove.

Kultúrne a spoločenské udalosti

1911 - postavená prvá kaplnka na Kudlove. V Skalitom-Kudlove sa nachádza Kaplnka Povýšenia sv. kríža. Kríž, ktorý pred ňou stojí, pochádza z roku 1835 a bol vyhotovený z iniciatívy horlivého farníka Juraja Krčmárika. Postavil ho domáci kamenár Andrej Špilák. Púte pri tomto kríži sa začali konať po významnej udalosti, ktorú zachytil miestny farár Jozef Randík vo svojich Zprávach z fárnosti na Skalitom: V roku 1905 bolo veľké sucho - od jari až do sv. Anny (26. júla) nepršalo. Hrozilo, že všetka úroda vyjde navnivoč. Ľudia sa s veľkou úzkosťou zhromaždili pri spomínanom kríži a modlili sa za úrodný dážď. Ešte v ten deň začalo pršať.

Odvtedy sa na tomto mieste zhromažďovali ľudia na modlitbách sv. ruženca. Keďže veriaci boli pri modlitbe veľakrát rozohnaní rozmarmi počasia, rozhodli sa - ako píše Jozef Randík - postaviť kaplnku. O stavbu sa zaslúžil najmä skalitský farník Andrej Serafín, ktorý pre novú kaplnku z milodarov veriacich zadovážil aj zvon. Prvá, drevená kaplnka bola postavená v roku 1911, ale nebola stabilná, preto ju museli zbúrať. Po zakúpení nového stavebného materiálu zo zbierky veriacich v roku 1912 bola postavená nová kaplnka, tentoraz už z pevného muriva. V roku 1915 sa kúpili do kaplnky drevené sochy Panny Márie a sv. Jána, apoštola, ktoré posvätil farár Jozef Badík. Tieto sochy, žiaľ, zhoreli pri požiari kaplnky v roku 1959. Kaplnka bola viackrát opravovaná a prestavaná (rok 1922, 1929 - bola pokrytá plechom a vydláždená kamennými kockami, v roku 1944 - prestavba kaplnky, kúpená nová plastika Pána Ježiša, v roku 1960 - obnova po požiari v roku 1959, zadovážené nové sochy). V súčasnosti sa pri kaplnke koná výročná púť a slávnostná sv. omša v nedeľu po sviatku Povýšenia sv. kríža (14. septembra).

1924 - založená obecná knižnica. Obecná knižnica bola v obci zriadená v roku 1924.Významnejšie výsledky dosiahla až v povojnovom období, keď bol knihovníkom učiteľ Jozef Slaninák. V tejto úspešnej činnosti pokračovala knihovníčka Justína Časnochová spolu s Ľudmilou Stenchlákovou. Za ich pôsobenia získala knižnica v roku 1978 najvyššie rezortné vyznamenanie- titul Vzorná knižnica, ktorý udeľovalo Ministerstvo kultúry najlepším knižniciam na Slovensku.

1929 - postavený kultúrny dom /Dom katolíckej charity/.

1926 - založený dobrovoľný hasičský zbor /16.6./. Dobrovoľný hasičský zbor bol založený v obci 16. júna 1926.Od počiatkov svojej činnosti patril medzi najaktívnejšie dobrovoľné organizácie.

Skalité počas svetových vojen

1914-18 - v I. svetovej vojne padlo 52 obyvateľov obce. Prvá svetová vojna si vyžiadala spomedzi obyvateľov obce 52 obetí. Ich zoznam je na pomníku pod kostolom. Boli to muži, ktorí padli na frontových bojiskách.

1938 - polovica obce pričlenená k Poľsku /25.11./. Hoci Rada veľvyslancov v Spaa rozhodla v prospech Česko-Slovenska, že hranica ostane nezmenená, poľská propaganda napriek tomu neutíchala a neustále prízvukovala, že na severnej Orave a v okresoch Čadca i Spišská Stará Ves žije na tisíce Poliakov. Poľská propaganda to zdôrazňovala aj napriek tomu, že čo sa týka Čadčianskeho okresu, ani poľskí vedci neboli jednotní, ktoré obce treba považovať za poľské. Pri tejto protičeskoslovenskej propagande boli obyvateľom žijúcim v pohraničí sľubované po prevedení revízie hraníc rôzne hospodárske výhody. Poľskí príslušníci pohraničnej stráže začali v pohraničí robiť rôzne vyzvedačské akcie.

Aktivity poľskej vlády o zabratie pohraničného územia Česko-Slovenska sa nezastavili, práve naopak. Prípravy na dlho očakávaný akt začali vyvrchoľovať v roku 1938. V apríli boli v Poľsku povolávaní vojaci v zálohe k svojim vojenským útvarom. Ostatní vojaci v zálohe, žijúci v pohraničných obciach, boli ozbrojovaní puškami. Starostovia poľských obcí boli povolávaní na okresný úrad do poľského Tešína, kde im bolo nariadené, aby obstarávali vhodné ubytovanie pre väčší počet vojska. Do okolia pohraničnej obce Istebné dorazilo vojsko už 25. apríla. Medzi poľským obyvateľstvom bola rozširovaná správa, že Poliaci najneskôr 3. mája zaberú oblasť Tešínska v Čechách a Fryštacký okres.

Po skončení I. svetovej vojny v roku 1918, po podpise mierových zmlúv a vytýčení hraníc, sa Poľsko nikdy nestotožnilo s faktom, že Tešínsko pripadlo Česko-Slovensku. Aby sa mohol tento stav zmeniť, Poľsko čakalo na vhodnú medzinárodnopolitickú situáciu. Naplnenie tohto času prišlo po mníchovskom diktáte (29. septembra 1938), keď ČSR stratila medzinárodné renomé, autoritu, prestíž, spojencov i obranyschopnosť. Situácia v štáte bola navyše vnútorne nestabilná autonomistickým pohybom na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi, čo v roku 1938 vyústilo do vytvorenia autonómnych vlád (7. októbra slovenskej na čele s Jozefom Tisom, 11. októbra podkarpatskoruskej s Andrejom Bródym).

Vláda ČSR už 1. októbra 1938 musela vyhovieť ultimátu Poľska a odstúpiť územie Tešínska, ležiaceho v susedstve Kysúc. Po prijatí Žilinskej dohody 6. októbra 1938 sa Slováci rozhodli žiť naďalej s Čechmi v novej česko-slovenskej federácii. Toto rozhodnutie malo za následok nespokojnosť poľskej vlády, preto sa poľskí zodpovední činitelia rozhodli požiadať o hraničnú úpravu na poľsko-slovenskom pohraničí v rozsahu požiadaviek z roku 1919, t. j. priznať Poľsku tie pohraničné úseky, ktoré mu boli odmietnuté rozhodnutím mocností z 28. júla 1920.

25. novembra 1938 poľské vojsko po prestrelkách obsadilo severnú časť obce po železničnú trať, vtiahlo až do Skalitého-Ústredia.

1939 - oslobodenie obce spod poľskej okupácie /1.9./. Dňa 1. septembra 1939 na svetovej politickej scéne vyvrcholilo napätie medzi hitlerovským Nemeckom a Poľskom a Nemecko začalo obsadzovať Poľsko. Začala sa II. svetová vojna a obyvateľom Skalitého svitla nádej, že budú môcť získať späť zabraté časti obce. Dlho očakávaný koniec poľskej okupácie obce teda paradoxne nastal na začiatku novej okupácie, tentoraz samotného Poľska.

1942 - obyvateľ Arpád Feuerman s manželkou a deťmi odvlečený do vykynožovacieho tábora v Oswienčime /21.7./. K obetiam fašistického vyčíňania treba pripočítať aj rodinu Arpáda Feuermana, majiteľa chaty na Serafínove, ktorého odvliekli s manželkou a dvoma deťmi do koncentračného tábora v Osvienčime, odkiaľ sa žiaden z nich nevrátil.Artúra Lichtensterna s manželkou a dcérou zachránil pred podobným osudom Jozef Tatarka - Gojnicek, obyvateľ osady U Čaneckých, ktorý ich ukrýval tri roky až do oslobodenia, hoci sa tým vystavoval nebezpečenstvu s najťažšími dôsledkami. Za tento humanistický čin ho vláda štátu Izrael vyznamenala čestným titulom Spravodlivý medzi národmi. Aj ďalší obyvatelia poskytovali dočasné prístrešie /prenocovanie/ utečencom , ktorí utekali z nacistami okupovaného Poľska.

Život v gete počas II. svetovej vojne

Povojnové obdobie

1941 - posviacka Kalvárie Sedembolestnej Panny Márie /31.8./. Plány na výstavbu Kalvárie v Skalitom zhotovil murársky majster Jozef Fürst z Čadce v júni 1940 a zároveň k nim pripojil aj návrh na rozpočet Stavba Kalvárie a úprava terénu v okolí kostola boli dokončené v auguste 1941. Najväčšiu zásluhu na stavbe kaplniek Kalvárie Sedembolestnej mal Peter Černo - miestny administrátor farnosti, vládny komisár (starosta obce) Jozef Časnocha-Mikš - predseda výboru, Koloman Horniš z Kysuckého Nového Mesta - poslanec slovenského snemu a čestný predseda výboru, ktorý zároveň sprostredkovával intervencie a vymáhal subvencie.

1943 - otvorenie ozdravovne na Serafínove /21.8./. Ešte v medzivojnovom období tu boli vybudované tri turistické chaty , ktoré boli hojne navštevované turistami zo Slovenska, Česka i susedného Poľska. Stredisko kooperovalo s lyžiarskymi zariadeniami v susednom Zwardoni. V tridsiatych rokoch tu boli štyri chaty. Ich majiteľmi boli Arpád Fogel /r.1942 vyhorela/, Jaroslav Slama, Arpád Feuerman /pri úprave hraníc r. 1939 pripadla Nemecku/, a Ondrej Ivanek. V roku 1943 tu bola vybudovaná moderná zotavovňa pre železničiarov, ktorá však bola v šesťdesiatych rokoch znárodnená a využívala sa ako detská liečebňa až do roku l990. Ostatné tri chaty postupne chátrali, až zanikli. Hlavnou príčinou tohto úpadku bolo uzavretie hraníc s Poľskom.

tags: #penzion #druzba #sv #omsa