Piešťany, mesto s bohatou históriou a kultúrou, sa môže pochváliť aj dlhou tradíciou cirkevného školstva. Prvá zmienka o rímskokatolíckej škole, zriadenej pri rímskokatolíckej fare v Piešťanoch, je v kanonickej vizitácii r. 1756.
Pretrvala ako Základná ľudová škola do r. 1945, keď bola direktívne poštátnená ako III. ZDŠ. Po roku 1991 bola reštituovaná ako "Základná cirkevná škola sv. Márie Goretti" umiestnená v budove bývalého Okresného súdu na Štefánikovej ulici (oproti fare).
V prípade Rimskokatolíckej cirkevnej školy na Štefánikovej ulici 119 ide o jeden z najvýraznejších príkladov eklekticizmu v Piešťanoch. Pôvodnú klasicistickú budovu Obecného úradu prestavali v polovici dvadsiatych rokov 20. storočia pre potreby Okresného súdu. Autorom projektu adaptácie bol v Berlíne žijúci piešťanský rodák architekt R. Scheibner. Ďalšie úpravy - posledná pri zmene účelu na školu - vonkajší eklekticistický vzhľad budovy nepoznamenali. Scheibnerova dvojica dórskych stĺpov na hlavnom portáli budovy je jediným príkladom uplatnenia takýchto stĺpov v Piešťanoch. V budove sídlila základná škola, neskôr Cirkevné gymnáziu, v súčasnosti sa tu nachádza Spojená cirkevná škola Piešťany (2. stupeň).
V bývalej škole pri fare na ulici Pod Párovcami, po rozsiahlej prestavbe a nadstavbe dvoch podlaží, bolo v r. 1992 založené Cirkevné gymnázium sv.
Pedagogické zbory obidvoch cirkevných škôl si uvedomujú akej konkurencii sú vystavené v súťaži so štátnymi školami.
Vývoj cirkevného školstva v regióne Piešťan
Už za Pribinu mali významné mocenské centrá prvky cirkevnej správy aj vzdelanosti. V blízkom okolí Piešťan vyrástli rotundy v Pobedime, na veľmožskom dvorci Kostolec-Ducové i sv. Juraja nad Nitrianskou Blatnicou - doposiaľ funkčnou.
Začlenenie našej vlasti do kultúrnej Európy po prijatí kresťanstva v 9. storočí sa stalo nepochybným historickým faktom. Moravské knieža Mojmír I. náhlym prepadom r. 833 vyhnal Pribinu a obsadením Nitrianskeho kniežatstva vytvoril Veľkomoravskú ríšu. Jej najvyšším cirkevným sídlom sa stala Nitra. Mojmírov nástupca - knieža Rastislav pozval r. 863 učených solúnskych bratov - sv. Cyrila (Konštantína) a Metoda. Našli tu už rozšírené kresťanstvo, ktorému priniesli hlaholské písmo.
Získali od Rímskej Kúrie dosiaľ nevídaný súhlas k používaniu staroslovienčiny ako štvrtej bohoslužobnej reči popri latinskej, gréckej, hebrejskej. Ľud ešte ochotnejšie prijímal kresťanstvo, keď sa mu prihováralo vlastným jazykom. Uvedené skutočnosti môžu v Slovákoch vzbudzovať oprávnenú hrdosť na predkov - ale zároveň ich zaväzujú si do budúcnosti uchovať "dedičstvo Otcov...".
Cirkevné objekty v Piešťanoch
Komplex cirkevného gymnázia a fary sa nachádza v blízkosti farského kostola Svätého Štefana. S výstavbou kostola bola v 19. storočí obnovená farská budova slúžiaca do roku 1929, keď bola postavená terajšia fara.
Doteraz najstarší známy zápis o kostole, kňazovi i fare pochádza z r. 1332 v zozname pápežských desiatkov, zachovanom vo vatikánskom archíve. Uvádza: "... Item Petrus sacerdos Sancti Regis de Poschan..." ("... Druhý raz sa spomína fara bez uvedenia mena kňaza r. Tretí záznam je v kanonickej vizitácii z roku 1560. Ostrihomský arcibiskup Mikuláš Oláh nariadil po reformácii preveriť pravovernosť kňazov, údržbu kostolov, zachovávanie katolíckych bohoslužieb. Vizitátor označuje oba kostoly v zanedbanom stave. Z nich "vonkajší" (exterior - kláštorný, kedysi johanitský) bol už dávno opustený. Neutešený stav farnosti spôsobil ničivý prepad Turkov r. 1530. Nástup reformácie bol v znamení striedavej držby kostola v 16/17. storočí medzi katolíkmi a evanjelikmi. Až v polovici 17. Štvrtú zmienku z r. 1397 v evidencii farností ostrihomského arcibiskupstva niektorí historici spochybňujú. Originál sa nezachoval, odpisy z r.
Treba zdôrazniť, že podľa najstaršieho známeho datovania patrila piešťanská farnosť do "Nitrianskeho arcidiakonátu" - súčasti ostrihomskej kapituly. Vtedajšia územná príslušnosť Piešťan k Nitrianskej stolici i názov arcidiakonátu zavádzajú. Patrocínium sv. Štefana kráľa k miestnemu farskému kostolu je mimo akejkoľvek pochybnosti. V stredoveku je také jednoznačné a stabilné - veď tvorilo hlavný motív erbu Piešťan už v jeho najstaršej podobe z 15.
Situáciu zlepšili až osvietenské reformy Márie Terézie a Jozefa II. Vytvárali podmienky, na renováciu objektov, medzi nimi r. 1753 aj farského kostola sv. Štefana kráľa. Po rokoch prestal vyhovovať kapacitne. Od jeho postavenia pred rokom 1332 sa počet obyvateľov Piešťan r. 1756 viac ako zdvojnásobil na 2522 osôb, z toho 2452 katolíkov.
Po povodni sa farníci rozhodli postaviť nový Boží chrám. S prispením obce i majiteľov kúpeľov, grófov Erdödyovcov, sa podaril v rokoch 1828-32 postaviť terajší farský kostol sv. Štefana, kráľa. Jednoloďová stavba v klasicisticko-empírovom slohu nesie na masívnych murovaných pilieroch a obvodovom murive pozdĺžne i priečne klenbové oblúky a klenby.
Rozvoj kúpeľov sprevádzal nárast obyvateľov Piešťan v r. Teplická kaplnka, zasvätená sv. Jánovi Nepomuckému, baroková, postavená r. 1760 z milodarov veriacich medzi Riaditeľstvom kúpeľov a kníhkupectvom v Parku, odolala veľkej povodni.
Filialný kostol Nanebovzatia Panny Márie vo Veľkom Orvišti postavili r. 1760. Vďaka úsiliu miestnych veriacich v tridsiatych rokoch 20. Kocurice - miestna časť Piešťan sa stala vzorom obetavosti veriacich realizáciou novostavby kostola Krista Kráľa, konsekrovaného r.
Ďalšie historické budovy v Piešťanoch
Piešťany, mesto, ktoré vďačí za svoju ďalekosiahlu povesť jedinečným prírodným zdrojom - takmer 70° C teplej sírnej vode a liečivému peloidu - navracajúcim zdravie chorým na reumatické ochorenia, vstupujú do histórie v roku 1113 pod menom Pescan. Ich sedemstoročné jestvovanie medzi týmto dátumom a rokom 1813, kedy apokalyptická povodeň zničila takmer všetky budovy, pripomína iba neveľa pamiatok.
Z nich najstaršou je ruina stredovekého sakrálneho objektu, pochádzajúceho zo štrnásteho storočia. Po roku 1813 už možno sledovať súvislý rad dochovaných stavieb, sprítomňujúcich najmä klasicistické, romanticko - historizujúce, secesné, puristické a funkcionalistické, ale i povojnové slohové hodnoty. Viaceré stavby či celé súbory stavieb boli i formálne uznané za kultúrne pamiatky, niektoré patria i celoštátne k najvýznamnejším, medzi nimi sú i také, ktoré dosiahli aj medzinárodné uznanie.
Gotický chrám, pravdepodobne súčasť predpokladaného stavebného komplexu, azda johanitského kláštora, bol roku 1813 poškodený v takom rozsahu, že sa ho, navzdory snahám, už nepodarilo obnoviť. Na vnútroblokovom pozemku vo vlastníctve mesta Piešťany zostali iba rozrumené múry neobvyklého, dvojosového presbytéria.
Najstaršia funkčná budova v meste - pôvodne Panský hostinec zaznamenaný roku 1806 medirytcom J. Fischerom - je pravdepodobne zhodná s objektom, ospievaným už v roku 1642 Adamom Trajanom z Benešova v oslavnej básni Saluberrimae Pistinienses Thermae ako "... veľký dom , ktorý magnátom vznešeným iba / príjemný príbytok skytá ...".
Klasicistický kostol slúži veriacim od roku 1831. Postavili ho na mieste odstráneného staršieho „staropiešťanského“ chrámu, po ktorom novostavba prevzala patrocínium.
Pôvodnú klasicistickú budovu Obecného úradu prestavali v polovici dvadsiatych rokov 20. storočia pre potreby Okresného súdu. Autorom projektu adaptácie bol v Berlíne žijúci piešťanský rodák architekt R. Scheibner.
Vybudovaný z podnetu kúpeľného lekára F. E. Scherera v roku 1863 podľa anonymného projektu. Od prvopočiatku slúžil ubytovaniu a stravovaniu kúpeľných pacientov z radov príslušníkov armády.
Rozložitá, solitérna budova stojí na okraji Mestského parku od roku 1894. Vznikla podľa návrhu eklekticky tvoriaceho architekta I. Alpára a navzdory viacerým neskorším úpravám si zachovala väčšinu pôvodného dekóru.
Neveľký, jednoloďový, novogotický sakrálny objekt postavili v roku 1897 podľa projektu neznámeho autora, ako náhradu za zbúranú barokovú kaplnku sv. Jána Nepomuckého, ktorá svojho času stála v susedstve bývalého Panského hostinca. Kaplnku zasvätili Božskému srdcu Ježišovmu.
Vonkajším vzhľadom honosný, takmer palácový objekt vznikol v polovici prvého decénia dvadsiateho storočia spojením a prestavbou dvoch susediacich meštianskych domov, pochádzajúcich z prvej štvrtiny devätnásteho storočia. Autorstvo eklekticistickej úpravy priečelia, s už prebleskujúcimi náznakmi secesie, sa pripisuje architektonickej kancelárii tandemu H. Böhm - Á. Hegedűs.
Jednoloďový, vo výraze novogotický chrám postavili roku 1905 podľa projektu J. Krátkeho. Strohá loď má tri polia zaklenuté krížovou klenbou a rovný uzáver - z priestoru nie je vyčlenené presbytérium.
Liečebný dom, pôvodne funkčný hotel nazvaný Grand Hotel Royal, postavili v roku 1906 podľa projektu architekta A. Oberländera. Bola to prvá veľká hotelová stavba v Piešťanoch s kapacitou 160 lôžok a s bohato dimenzovanými jedálenskými, spoločenskými a ďalšími potrebnými priestormi i terasami.
Budovu, postavenú podľa anonymného projektu, odovzdali do užívania v roku 1906. Jej charakteristickým exteriérovým znakom je tehlové, režné murivo; skladobné možnosti lícovej tehly sú zúročené v plastickej výzdobe fasád, kde predovšetkým rímsové partie ponúkajú pestrú vzorkovnicu skladieb v podobe zuborezov, rozmanitých výstupkov či iných ozdôb.
Kúpeľný hotel Thermia Palace a s ním prevádzkovo spojený balneoterapeutický objekt Irma vybudovali v rokoch 1910 - 1912 podľa projektu architektov H. Böhma a Á. Hegedűsa.
Postavený v roku 1912 podľa projektu architektov Böhma a Hegedűsa. Secesná, štvorpodlažná budova s dvomi vežovými rizalitmi, prečnievajúcimi o výšku ďalšieho podlažia, bola naformovaná ako nárožný objekt medzi ulicami Winterovou a Rázusovou, komponovaný na zachytenie priehľadov dvoch ďalších ulíc.
Realizovali ju v roku 1912 podľa projektu architektov H. Böhma a Á. Hegedűsa, čo pripomína i neveľká mramorová tabuľa na severovýchodnej fasáde.
Symetrická, vejárová kompozícia, rozvinutá okolo centrálne situovaných balneoprevádzok, pochádza z vojnového roku 1916 a je chronologicky posledným dielom architektov Böhma a Hegedűsa v Piešťanoch.
Vznikla v rokoch 1924 - 1925 podľa návrhu v Piešťanoch žijúceho architekta S. Brescianiho; neskôr bola upravovaná podľa projektu architektonickej kancelárie J. Merganc - O. Klimeš. Na priečelí je umiestnená tabuľa s menami autora i stavebnej firmy a s dátumom výstavby.
Postavili ju v roku 1926 podľa projektu novorenesančne tvoriaceho architekta L. Skřivánka. K autorovým výrazovým prostriedkom patrila i sgrafitová rustika, aplikovaná na všetkých fasádach. Budova dala námestiu merítko, ktoré predurčilo jeho, už naozaj mestskú podobu.
Špeciálne sanatórium vzniklo v rokoch 1925 - 1926 prestavbou romantického penziónu z 19. storočia, uskutočnenou podľa návrhu avantgardného architekta, piešťanského rodáka Pavla Weisza; Palace sanatórium postavili na mieste zbúraného staršieho domu v rokoch 1929 - 1930 podľa projektu J. Merganca a O. Klimeša.
Medzivojnový, vo výraze zvrchovane moderný penzión s miestnosťami pre ubytovanie klientov, s lekárskym pracoviskom i pre ambulantných pacientov, s bytom majiteľa - lekára - a s niekoľkými obchodnými miestnosťami, postavili v roku 1927 podľa projektu architekta A. Slatinského.
Vznikol na konci dvadsiatych rokov dvadsiateho storočia - medzi rokmi 1927 - 1930 - podľa projektov S. Brescianiho (Dr. Cmunt), F. Weinwurma a A. Szőnyiho (Anna, Riviéra), G. Gerendaya (Erna), A. Slatinského (Paula), Weinwurma a Vécseiho (Lívia).
Obe budovy postavili podľa projektov architekta A. Leitersdorfa: Hron, pôvodne známy pod menom Dr. Müller v roku 1927, Kláru, resp. Claru v roku 1928.
Dve susediace funkcionalistické budovy, postavené v rokoch 1929 - 1930 pre dvoch stavebníkov podľa projektov piešťanského rodáka architekta P. Weisza.
Dvojpodlažnú budovu na križovatke ulíc v strede mesta postavili v rokoch 1929 - 1931 podľa projektov architekta Emila Belluša.
Prvý záznam o existencii školy pochádza ešte z roku 1754 a história budovy je naozaj nesmierne bohatá. Budova má za sebou už 250 rokov existencie a od roku 1754 tu pôsobila rímskokatolícka ľudová škola. Neskôr v roku 1788 bola používaná pre účely židovskej školy a v roku 1831 bolo nadstavené nové poschodie.
V roku 1928 postavili obyvatelia svojpomocne telocvičňu s názvom „Orlovňa“, ktorú od roku 1935 užívala za Slovenského štátu „Slovenská katolícka mládež“. Škola slúžila počas Druhej svetovej vojny ako ubytovacie zariadenie pre rumunských vojakov. Koľko škôl na Slovensku nájdete takých, ktorých pôvodný účel bola sýpka?
Nová škola našla svoju strechu v roku 1924 v prerobených priestoroch poľnohospodárskeho objektu, kde existuje dodnes. Jej prvý až štvrtý ročník navštevuje dokopy 17 detí, čo je podľa slov jej riaditeľa Petra Turzu na „historickom minime“. Spomína si na doby, keď po chodbách pobehovalo aj päť desiatok šarvancov.
P. Turza priznáva, že Damoklov meč nad nimi visí už roky: „Škola už pred rokmi skončila v Prašníku, končí v Ratnovciach, Borovciach… Pán minister vymyslel limity minimálneho počtu žiakov a to je likvidácia takmer všetkých takýchto škôl na Slovensku.“ Obecný úrad údajne zatiaľ miestnu školu rušiť nechce, musí však na ňu vždy dofinancovať náklady. Kúri sa v nej ešte gamatkami, stropy niekdajšej sýpky sú vysoké. Žiadalo by sa aj centrálne kúrenie, aj zateplenie budovy, aj výmena okien. Peniaze sa však nájdu ledva na základný chod školy a fondy Európskej únie?
tags: #piestany #rimskokatolicka #cirkevna #skola