Čo hovoria teológovia o teológii a prečo položiť do svojho duchovného života aj základy teológie?
Keď v tomto článku hovoríme o teológii, tak sa toto označenie týka všeobecného pohľadu na teológiu. Dobrá teológia je utváraná podľa biblického zjavenia a zakladá sa na tom, že Boh existuje, zjavil sám seba a toto zjavenie sprístupnil ľudstvu. Toto zjavenie tvorí základ všetkých teologických úvah, výpovedí a zjavení. Čo nebolo ľudstvu zjavené, nemôže byť poznané, študované ani vykladané.
Teológia a Biblia
V Biblii nachádzame Boha ktorý vstupuje do ľudského života a dejín, aby uskutočnil svoj plán vykúpenia. Biblia skôr predkladá pravdy uprostred historických situácii, ako by poskytovala systematický súpis toho čo učí. Teológia sa snaží pravdy Biblie systematizovať, aby sme im lepšie rozumeli a lepšie ich v živote uplatňovali.
Prečo študovať, alebo zaoberať sa teológiou? Hovorí sa, že osobné štúdium Biblie nevyžaduje nevyhnutne štúdium teológie. Častokrát to počuť aj vo forme: Nepotrebujem (biblických) učiteľov, mňa vyučuje Svätý Duch.
Ten, kto odmieta teológiu a aj biblických učiteľov, v skutočnosti ochudobňuje a trestá sám seba, pretože teológia, ako uchopenie celého biblického učenia, nedozierne obohacuje individuálne štúdium Písma, lebo nás učí vidieť viac z toho, čo učí každá stať.
Je to tak, ako napríklad výsledkom botanického poznania je, že na prechádzke krajinou vidíme viac z fauny a flóry než bez tohto poznania alebo výsledkom poznania elektroniky je to, že vidíme viac než len to, na čo sa dívame na obrazovke televízneho prijímača alebo monitora počítača. Tak aj výsledkom teologického poznania je, že vidíme hlbší význam a dôsledky biblických statí než obyčajne.
To, čo potrebujeme vedieť a povedať o Bohu a Synovi, vychádza z Písma. A teologické štúdium nám pomôže toto zvestovať jasnejšie než by to bolo za iných okolností (teda bez neho).
Často sa chápe vyjadrenie a štúdium biblických právd v systematickej, usporiadanej (alebo doktrinálnej) forme za niečo úplne odlišné od skutočného kresťanstva, ktoré sa zaoberá praktickými záležitosťami ako: osobný život s Bohom, zvestovanie evanjelia a pod.
Faktom ale je, že každý kresťan je teológ! Ako je to možné? Vysvetlíme si to nasledovne.
Teológia je slovo gréckeho pôvodu. Je zložené zo slova „theos“, čo znamená „Boh“ a slova „logos“, ktoré v tejto súvislosti má význam „rozumové vyjadrenie“. Slovo teológia by sme potom mohli chápať doslovne ako „veda o Bohu“ alebo „štúdium Boha“.
Alebo povedané inak, sú to myšlienky a reč, ktoré pochádzajú z poznania Boha „Ďakujem vždycky svojmu Bohu vzhľadom na vás pre milosť Božiu, ktorá vám je daná v Kristu Ježišovi, že ste v ňom obohatení všetkým, každým slovom i každou známosťou...“, 1. Korintským 1:4-5.
Povedané inými slovami a jednoducho, teológia predstavuje štúdium Boha a jeho vzťahu voči všetkému čo stvoril. Tým, že sme sa narodili znova, začali sme spoznávať Boha a preto trochu chápeme jeho prirodzenosť a jeho činy.
To znamená, že svojim spôsobom máme všetci akúsi teológiu bez toho, či sme si vôbec niekedy sadli a snažili sa učenie Písma zosystematizovať. Takže, správne chápané, teológia nie je len záležitosťou niekoľkých náboženských teoretikov so schopnosťou abstraktného myslenia a debaty, ale je to záležitosť každého jednotlivého človeka.
Keď sme toto a takto pochopili, potom je našou povinnosťou stať sa tými najlepšími teológmi, akými len môžeme byť k sláve Božej. Naše chápanie Boha a jeho ciest je objasňované a prehlbované štúdiom knihy, ktorú Boh na tento účel dal, a tou je Biblia „Každé písmo, vdýchnuté Bohom, je aj užitočné na vynaučovanie, karhanie, naprávanie, na výchovné káznenie v spravodlivosti, aby bol človek Boží dokonalý, ku každému dobrému skutku pripravený.“ 2. Timoteovi 3:16-17.
Správne chápanie biblických doktrín je kľúčom k správnemu chápaniu všetkého ostatného. Ak máme vedieť, kto je Boh, kto sme my a čo Boh od nás chce, potrebujeme študovať Písmo, to znamená biblické učenie ako celok.
Predkladanie biblického učenie ako systematizovaného celku je úlohou teológie. V každom prípade správny každodenný kresťanský život (pobožnosť, svedectvo, učeníctvo, kresťanské vzťahy, každodenná práca atď.) sa začína správnym myslením.
Apoštoli, učitelia, vodcovia raných cirkví stojac zoči-voči praktickým problémom, vždy najprv hľadali čistotu teologickej stránky problému a potom aplikovali praktickú nápravu. Najvýraznejšie, myslím si, to môžeme vidieť v listoch Korintským, kde náprava zboru vedie cez vyučovanie Božích právd a princípov („Ale chcem, aby ste vedeli, že...“ 1. Korintským 11:3). Samozrejme je tomu tak aj v ostatných knihách Písma.
Práve v takomto najhlbšom zmysle je poznanie biblických doktrín a systematického biblického učenia kľúčom k životu. Svätý Duch používa Božie pravdy vo svojom diele, ktoré koná skrze nás a v nás.
Je samozrejmé, že správne učenie samo o sebe nestačí. Nanešťastie je možné poznanú Božiu pravdu neuskutočňovať v živote a nebyť v praktickej poslušnosti Bohu a jeho zapísanému slovu. A to je dôvodom, prečo má teológia (alebo doktrinálne učenie) často zlú povesť.
Od zdravého učenia, či zdravej teológie, sa vždy očakáva, že povedie k svätému životu. Apoštol Pavol sa modlil za zbory, modlil sa za rast ich poznania, lebo vedel, že to povedie k svätému životu („A za to sa modlím, žeby vaša láska ešte viac a viac hojnela pravou známosťou a každým vnímaním, aby ste boli schopní posúdiť, čo je dobré a čo nie, aby ste boli čistí a prostí úrazu na deň Kristov, naplnení ovocím spravodlivosti, doneseným skrze Ježiša Krista, na slávu a chválu Božiu.“ Filipským 1:9-11; „Preto aj my odo dňa, ktorého sme to počuli, neprestávame modliť sa za vás a prosiť, žeby ste boli naplnení čo do známosti jeho vôle všetkou múdrosťou a rozumnosťou duchovnou, žeby ste chodili hodne Pána, aby ste sa mu vo všetkom ľúbili nesúc ovocie v každom skutku dobrom a rastúc v známosť Boha“ Kolosenským 1:9-10).
Ak správne učenie nevedie ku svätému, duchovnému a láskou naplnenému životu, tak potom niečo nie je v poriadku. To však nie je dôvodom, aby sme teológiu zavrhovali a prehliadali. Správne myslenie a porozumenie tomu, čo Biblia učí, je takým istým vyjadrením našej poslušnosti Bohu, ako sú správne dobré skutky, pravdivá reč a má to význam prinášania slávy Bohu pravdy.
Zdravá teológia sa pritom neprejavuje len vyznaním viery, ale aj životom prinášajúcim ovocie Bohu (viď hore citované miesta Filipským 1:9-11 a Kolosenským 1:9-10). Svätý život je založený na správnej teológii (učení), lebo čomu človek verím, tým potom aj žije.
Nie je možné oddeliť Krista od právd, ktoré Písmo o ňom zjavuje. Niet iného Krista ako je ten, ktorý je známy prostredníctvom pravdy a učenia celej Biblie, ktoré teológia systematizuje. Slová, ktoré sú adresované Timoteovi, sú adresované každému Božiemu dieťaťu „Usiluj sa, aby si seba predstavil dokázaného Bohu, robotníka, ktorému sa netreba hanbiť, ktorý krojí slovo pravdy, ako sa patrí“ 2. Timoteovi 2:15.
Zdrojom pre teológiu je Božie zjavenie v Biblii, ale zaoberá sa aj spoločenstvom viery. Preto je teológia definovaná nielen ako „systematické uvažovanie o Bohu a Písme“, ale aj ako o „poslaní Cirkvi vo vzájomnej súvislosti s Písmom ako normou“.
Ďalším biblickým predpokladom, ktorý je vodítkom v štúdiu a systematizovaní učenia je ten, že Svätý Duch, ktorý inšpiroval písanie Biblie, vedie aj rozum a srdce veriaceho. Keď „Svätý Duch uvádza do každej pravdy“ ide tu vlastne o odkrývanie toho, čo už je dané.
Naviac, nemôže byť zásadný rozdiel medzi pravdou, ktorú kresťanské spoločenstvo poznáva skrze prebývanie Svätého Ducha a tým, čo predkladá Písmo. Pritom všetkom však treba rešpektovať skutočnosť, že konečné slovo má len a len Biblia, lebo ide o slovo Božie. Všetky ľudské slová a skúsenosti sú pravdivé len do tej miery, nakoľko sa kryjú so zjavením Biblie.
Letničné hnutie a teológia
Letničné hnutie zdôrazňuje Ducha a je preň charakteristických niekoľko jedinečných doktrín a praktík, medzi ktoré patrí krst Duchom, ktorý kresťania prijímajú po obrátení; hovorenie v jazykoch ako dôkaz tohto krstu Duchom; a používanie všetkých duchovných darov.
Tento článok sa venuje letničnému hnutiu a teológii, ktorá k nemu patrí. Skúma jeho pôvod a dva prúdy, ktoré z neho vzišli - charizmatické hnutie a tretia vlna evanjelikalizmu. Nezaoberá sa mnohými znakmi, ktoré má letničné hnutie spoločné s inými kresťanskými tradíciami, ale sústreďuje sa na jeho teologické, skúsenostné a misijné špecifiká.
Letničné hnutie a teológia, ktorá k nemu patrí, je súčasťou niekoľkých „vĺn“ celosvetových hnutí, ktoré zdôrazňujú Ducha. Začalo pred viac než storočím a spôsobilo vznik charizmatického hnutia, tretej vlny evanjelikalizmu a dokonca i heretických skupín. Hoci má letničné hnutie veľa spoločného s inými kresťanskými cirkvami a hnutiami, vyznačuje sa teologickými, skúsenostnými a misijnými špecifikami.
Letničné hnutie vzniklo na začiatku 20. storočia pri sérii udalostí, ktoré viedli k náboženskému prebudeniu na Azusa Street (Los Angeles) v roku 1906. Letničné hnutie podnietilo vznik troch dôležitých hnutí čí vĺn pôsobenia. Prvá vlna, ktorou je letničné hnutie samotné, spôsobila vznik nových denominácií (napr. the Assemblies of God [Božie zhromaždenia], the Church of God [Božia cirkev], the Foursquare Church [Štvorhranná cirkev]).
Druhú vlnu predstavuje charizmatické hnutie, ktoré začalo v 60. a 70. rokoch 20. storočia. Je pomenované podľa charakteristického dôrazu, ktorý kladie na charizmy alebo dary Svätého Ducha, a je hnutím v rámci bežných cirkví a denominácií (napr. Rímskokatolíckej cirkvi a anglikánskych cirkví), ktoré sa usiluje o zavedenie istých špecifík letničnej teológie a praxe. Treťou vlnou, ktorá začala v 80.
Letničné hnutie má s kresťanstvom všeobecne mnoho spoločných znakov (napr. doktríny o Trojici a Kristovi, disciplíny ako modlitba a štúdium biblie a činnosti ako spoločné bohoslužby a evanjelizácia). Pre mnohých ľudí je hlavným špecifickým znakom letničnej teológie krst Svätým Duchom ako druhé požehnanie (druhá skúsenosť) po spasení.
Tento špecifický znak sa zakladá na dvoch doktrínach - oddeliteľnosti a následnosť. Oddeliteľnosť znamená, že znovuzrodenie a krst Duchom sú dva odlišné mocné Božie činy. Znovuzrodenie je prácou Ducha, ktorý odstraňuje starú prirodzenosť neveriacich a dáva im novú prirodzenosť, čo má za následok znovuzrodenie. Následnosť je doktrína, podľa ktorej sa krst Duchom deje následne po znovuzrodení, buď logicky alebo časovo.
Svätý Duch najskôr neveriacich znovuzrodí - to je jeho zachraňujúce dielo - a potom na nich s mocou zostúpi ako na veriacich - to je jeho dielo vyslania na misiu. Môže sa stať, že tieto dve veci sú simultánne a prebehnú naraz. Napriek tomu dielo Ducha pri spasení cez znovuzrodenie logicky predchádza jeho dielu krstu na službu - to druhé závisí na prvom.
Väčšinou sú však tieto dve skúsenosti časovo oddelené: niekedy prejdú dni, týždne, mesiace, roky či desaťročia od spasenia Duchom, kým ľudia prijmú krst Duchom ako druhé požehnanie. Podľa klasickej letničnej teológie toto druhé požehnanie vždy sprevádza glosolália alebo hovorenie v jazykoch, čo je druhým špecifickým znakom letničného hnutia.
Či už pri tomto jave ide o známy jazyk (napr. taliančinu alebo svahilčinu, no bez toho, aby ho človek predtým poznal), nejaký anjelský jazyk (1Kor 13:1) alebo zakódovanú správu (napr. X-17-pr-9-bt, ku ktorej má vykladač kľúč), hovorenie v jazykoch je prejav krstu Duchom.
Hovorenie v jazykoch slúži na oslavu Boha a jeho mocných činov (Sk 2:11, Sk 10:46), prosenie a ďakovanie (1Kor 14:13-17), hovorenie tajomstiev Bohu (1Kor 14:2,9) a keď sa v cirkvi vykladá, funguje ako proroctvo na odovzdávanie správ od Boha (1Kor 14:5). Niektoré odnože súčasného letničného hnutia už viac netrvajú na tom, že hovorenie v jazykoch je nevyhnutným dôkazom krstu Duchom.
V oboch prípadoch hovorenie v jazykoch ako dar Svätého Ducha, ktorý on cirkvi stále dáva, podčiarkuje ďalší teologický špecifický znak letničného hnutia: kontinualizmus. Podľa tohto stanoviska Duch stále cirkvi dáva všetky duchovné dary (v Novej zmluve spomínané ako charizmy), vrátane darov „znamení“ či „zázračných darov“: slova poznania, slova múdrosti, proroctiev, zázrakov, uzdravovania, hovorenia v jazykoch a výkladu jazykov (a podľa niektorých aj exorcizmu).
Preto členovia cirkvi používajú dary vyučovania, vedenia a dávania a zároveň aj dary oznamovania zjavení od Boha prostredníctvom proroctva a (vykladaného) hovorenia v jazykoch (1Kor 14). Opakom tohto stanoviska je prestalizmus, podľa ktorého Duch prestal dávať cirkvi dary „znamení“ či „zázračné“ dary.
Hoci je určite ťažké zovšeobecniť skúsenosti prívržencov letničného hnutia, ktoré ich odlišujú od iných kresťanov, pre mnohých ľudí je pre skúsenostné prežívanie letničných kresťanov typické nasledovné:
- Prvé skúsenostné špecifikum vyplýva z prvého teologického špecifika: dvojstupňová skúsenosť so Svätým Duchom. Prívrženci letničného hnutia najprv zažijú regeneráciu Duchom, a potom zažijú krst Duchom (niektoré letničné skupiny uznávajú trojstupňovú skúsenosť: znovuzrodenie, posvätenie a krst Duchom ako zmocnenie pre službu).
- Druhý špecifický znak vyplýva z tohto druhého požehnania: mocný, takmer fyzický pocit, že Boh je skutočný a prítomný.
- Tretí špecifický znak vyplýva z letničného dôrazu na duchovné dary. Kontinualizmus sprevádza presvedčenie, že dary nie sú vyhradené len pre takzvaných vodcov v cirkvi, ale že Duch ich dáva všetkým, aj tým najnižším, členom. Táto demokratizácia darov často vedie k strate rozlišovania medzi duchovenstvom a laikmi.
Opäť platí, že hoci je ťažké zovšeobecňovať misijné špecifiká prívržencov a cirkví letničného hnutia, mnohí ľudia uznávajú nasledovné dôrazy. Prvým špecifickým znakom je urgentnosť misie. Po krste Svätým Duchom letniční kresťania a ich zbory berú vážne Veľké poverenie a sú zmocnení a motivovaní k evanjelizácii, zakladaniu zborov a prinášanie evanjelia na nové miesta.
Popri ohlasovaní evanjelia a zakladaní zborov sa prívrženci letničného hnutia pravidelne venujú službe uzdravovania a vyslobodzovania. Tento druhý špecifický znak vyplýva z ich teologického presvedčenia, že choroba, utrpenie a útlak sú prejavmi hriechu alebo pôsobenia démonov.
Verní Ježišovým pokynom pre jeho učeníkov („Ježiš si zavolal Dvanástich a dal im silu a moc nad všetkými démonmi, ako aj moc uzdravovať z neduhov. Vyslal ich hlásať Božie kráľovstvo a liečiť chorých“ Lk 9:1-2) letniční veriaci ohlasujú dobrú správu, uzdravujú chorých a vyháňajú démonov.
Špecifické znaky letničného hnutia teda spadajú do troch oblastí: teologickej, skúsenostnej a misijnej. Všetci veriaci majú právo na to, čo Otec sľúbil - krst Svätým Duchom a ohňom. Majú ho horlivo očakávať a úpenlivo sa oň usilovať, ako prikázal náš Pán Ježiš Kristus. Tak konali všetci v ranej kresťanskej cirkvi.
Krst Duchom prináša silu k životu a službe, udelenie darov a ich používania pre dielo služby (Lk 24:49; Sk 1:4, 8; 1Kor 12:1-31). Táto skúsenosť je oddelená od skúsenosti znovuzrodenia a nasleduje po nej (Sk 8:12-17, Sk 10:44-46, Sk 11:14-16, Sk 15:7-9).
Reakcie na letničné hnutie a jeho teologické, skúsenostné a misijné špecifiká sú zmiešané a niekedy dokonca jedovaté. Problémy s letničným hnutím sú nasledovné.
- Po prvé, dvojstupňové kresťanstvo, ktoré vzniklo vyvyšovaním kresťanov pokrstených Duchom Svätým, ktorí hovoria v jazykoch, nad ostatných kresťanov (t. j. tých, ktorí nemajú takú skúsenosť) je nebiblické. Pripomína to rozdelenie na skupiny, ktoré Pavol explicitne kritizoval v 1. Korinťanom, inšpirovanom biblickom texte, o ktoré sa letničná teológia krstu Duchom a hovorenia v jazykoch čiastočne opiera. Nadšené reči o druhom požehnaní môžu zmiasť a dokonca odradiť tých, ktorí ho nezažili. Zdôrazňovanie druhého požehnania môže navyše navodzovať dojem, že práve táto jedna skúsenosť povzniesla tých, ktorí ju mali, nad bežné skúšky a pokušenia života.
- Druhým problémom je, že letničné hnutie môže uprednostňovať bezprostredné skúsenosti s Duchom pred tradičnými prostriedkami milosti. Aspoň podľa niektorých zástancov letničného hnutia krst Duchom, prorocké zvesti, božské vedenie a podobne viac závisia na priamych skúsenostiach s Bohom než na bežných prostriedkoch, cez ktoré Boh vo svete koná.
Postačia dva príklady: (1) údajné zvesti od Boha, ktoré nie sú v súlade s Písmom, spochybňujú rozhodnutia vodcov cirkvi alebo odporujú dobre podloženým postupom (napr. Je dôležité pamätať na to, že Božia prítomnosť a jeho konanie uprostred jeho ľudu je vždy sprostredkované. Príkladov sprostredkovania je mnoho. Zjavenie: Boh hovorí k svojmu ľudu cez svoje Slovo, Bibliu. Kristus: Boh prišiel medzi svoj ľud vtelením Syna, jediného prostredníka medzi Bohom a ľudskými bytosťami. Zmierenie: Boh zachraňuje svoj ľud cez smrť Krista ako zástupnú obeť zmierenia, ktorá nesie trest za ľudský hriech. Spasenie: Boh aplikuje Kristovo dielo ohlasovaním evanjelia a jeho prijímanie pokáním a vierou. Prítomnosť: Boh je v štruktúrovanom vzťahu so svojim ľudom, ktorým je pre kresťanov nová zmluva.
Tretím problémom je dôraz letničného hnutia na nezvyčajné, dokonca senzačné konanie Svätého Ducha: hovorenie v jazykoch, proroctvo, zázračné uzdravovanie a podobne. Takmer žiaden kresťan by nenamietal, že Boh niekedy (a možno častejšie, než si myslíme) koná predivne. Je správne, keď kresťania ďakujú za sny a vidiny o Ježišovi v moslimskom svete, ktoré viedli k obráteniu desaťtisícov ľudí. Je náležité, keď sa kresťania tešia zo zázračného uzdravenia ľudí s rakovinou. Je vhodné, keď kresťania oslavujú a poslúchajú jasné usmernenia, ktoré dostanú cez skutočné proroctvá.
Najvážnejší problém sa týka nebiblických či dokonca heretických skupín, ktoré nejakým spôsobom vychádzajú z letničného hnutia alebo sú s ním spojené. Jednou z nich je Oneness Pentecostal Church (Letničná cirkev jednoty), ktorá popiera Trojicu, vyznáva istú formu modalizmu a krstí ľudí v mene Ježiša - a nie v mene Otca, Syna a Svätého Ducha. Ďalšou skupinou je hnutie evanjelia prosperity, podľa ktorého Boh chce, aby jeho ľud bol zdravý, bohatý a úspešný. Treťou skupinou je takzvané hnutie „slovo viery“, ktoré zdôrazňuje, že slová vyslovené s vierou vytvárajú skutočnosť, o ktorej hovoria (napr. zdravie namiesto choroby).
Pomerne nedávnou skupinou je Bill Johnson a Bethel Church. Toto hnutie popiera Božiu zvrchovanosť nad hriechom, utrpením, chorobou a smrťou a tvrdí, že rovnako, ako bol Ježiš človekom naplneným Svätým Duchom, ktorý konal zázraky, aj kresťania naplnení Duchom majú konať zázraky.
Letničné hnutie (spolu s charizmatickým hnutím a treťou vlnou evanjelikalizmu) a teológia, ktorá k nemu patrí, je celosvetové hnutie, ktoré zdôrazňuje Ducha. Hoci má mnoho podobných doktrín a praktík ako iné kresťanské cirkvi a hnutia, má špecifické teologické, skúsenostné a misijné prvky.
Dogmatická teológia
Zatiaľ čo pri vzniku univerzít bola teológia chápaná ako jedna zo základných vied, v novovekej histórii sa môžeme stretnúť s vylučovaním teológie vrátane dogmatickej teológie z oblasti vedy. Toto vylučovanie je zdôvodňované tým, že teologické disciplíny nie sú schopné sprostredkovať ľudstvu spoľahlivú pravdu v rámci svojho zamerania.
Oblasti metafyziky, s ktorými teológia pracuje, sú podľa názoru hlavného prúdu súčasných vedcov nedokázateľné.
Teológia vo všeobecnosti znamená vedu o Bohu. Dogmatická teológia vychádza z faktu, že Boh nám zjavil pravdu o sebe a o spôsobe, ktorým sa rozhodol spasiť nás.
Aby sme mohli správne zistiť aj po mnohých rokoch, čo vlastne je pravé Božie slovo a odlíšiť ho od rozličných bludov a nepresností, Boh toto svoje slovo odovzdal Cirkvi, ktorú vyzbrojil schopnosťou toto slovo verne, pravdivo a neomylne vysvetľovať a odovzdávať ďalším generáciám až do konca vekov (porov 1Tim 3,15). Táto úloha pravdivého odovzdávania a vysvetľovania Božieho slova sa uskutočňuje prostredníctvom Magistéria katolíckej Cirkvi.
Vyhlásenie takýchto výrokov sa deje prostredníctvom pápeža, ktorý keď „hovorí s najvyššou učiteľskou mocou (ex cathedra), t.j. Druhý spôsob neomylného interpretovania takejto neomylnej zjavenej pravdy sa deje prostredníctvom biskupov, ktorí „i keď sú roztrúsení po svete, ale spojení zväzkom spoločenstva medzi sebou a s nástupcom Petrovým, ak sa pri podávaní svojho autentického výkladu dohodnú vo veciach viery a mravov na nejakom výroku ako definitívne záväznom, neomylne predkladajú učenie Kristovo.
Do prvej skupiny patria tie definitívne pravdy, ktoré so zjavením logicky súvisia a určitým spôsobom z neho vyplývajú.[5] Medzi takéto pravdy patrí napríklad náuka o vyhradení kňazského svätenia len mužom, alebo náuka o nedovolenosti eutanázie.[6] V priebehu dejín Cirkvi sa môže stať, že Magistérium dospeje až k poznaniu, že tieto pravdy sú v Zjavení prítomné a tak ich vyhlási ako zjavené dogmy patriace do prvej kategórie. Podobne to bolo s vývojom hodnotenia náuky o neomylnosti pápeža v otázkach viery a mravov. Vedomie tejto pravdy sa v Cirkvi v priebehu dejín prehlbovalo, až vyvrcholilo na I.
Do druhej skupiny definitívnych právd patria tie, ktoré majú so zjavením len historickú súvislosť.[8] Sú to pravdy ako, legitimita konania ekumenického koncilu, alebo legitimita voľby pápeža.[9] Je zjavné, že napríklad spôsob voľby pápeža nie je obsahom Bohom zjavených právd. Je však faktom, že zjavenou pravdou je plnosť jurisdikčnej moci pápeža a tak aj jeho ustanovenie spôsobu voľby nového pápeža, ktoré vzniklo v apoštolskej dobe, teda v dobe Zjavenia. Analogicky je teda legitímne na základe plnej jurisdikčnej moci pápeža v inej historickej dobe ustanoviť iné a predsa legitímne pravidlá voľby nového pápeža. Tieto výroky patriace do kategórie definitívnych právd na princípe historickej súvislosti so Zjavením sa vzhľadom na svoju povahu vyhlásiť za zjavené nedajú.
Do tretej kategórie výrokov Magistéria patria tie, ktoré hlása pápež alebo kolégium biskupov pri výkone autentického Magistéria, aj keď tieto výroky nemienia vyhlásiť za definitívne. Tu patria pápežské encykliky, adhortácie, apoštolské listy či pastierské listy. Všetko, čo nám Boh zjavil sa teda uchováva v Tradícii Cirkvi neomylne uchovávanej Magistériom.
tags: #pociatky #krestanstva #teologia