V januári 2000, počas krátkeho telefonátu, som Petra povzbudila, aby napísal knihu - životopis, pretože mal pestrý život. Ako uvidíte v mojom texte, vzal to doslovne.
Začala som písať Petrovi z internetových kaviarní v septembri 2003, po tom, čo dopísal knihu "Láska je chyba v programe" do novín. Už vtedy mu patrili všetky moje noci. Najskôr som si písala koncepty listov v noci, keďže som pre rozmýšľanie nemohla spať, aby som ich horko-ťažko mohla z kaviarní odoslať. V máji 2005 sme si dali zaviesť internet domov kvôli nemu. Na jeseň toho istého roka som mu poslala jeho prvotiny.
Chcela som mu poslať aj rozsudok súdu, ale najskôr som si chcela overiť, či to predsa len neposielam niekomu inému. Tak som ho požiadala, aby mi napísal, či je naozaj môj syn, keďže on sa počas všetkých rokov emigrácie aj pred nami tajil. Odpísal mi: "Nie, nie som Váš syn, keby som ním bol, utekal by som Vás objať. A keby som vedel, kde ten Peťo je, dovliekol by som Vám ho domov". Pochopila som to tak, že mi takýmto spôsobom vyjadruje lásku a vzťah ku mne, keďže mal určite nejaký vážny dôvod sa tajiť. Celé štyri roky som mu ďalej denne písala, až do jeho smrti bez toho, aby mi aspoň raz odpísal. Že žije som vedela len podľa toho, že aj z toho čo som mu písala, tvoril svoje knihy.
V prvých štyroch knihách kričí v deji medzi iróniou, satirou, zmyslom pre čierny humor depresia, smútok, samota, opustenosť, rozmýšľanie o samovraždách a skončenie so životom. Preto ma neprekvapili policajti, keď nám prišli oznámiť smutnú správu o Peťovi.
V jednom časopise publikoval článok odbornik Karol Kleinman o samovraždáchch, ktorý sa veľmi hodi aj na syna.Citujem: "Samovražebné mýty: Ten kto o samovražde rozpráva, ju nikdy nespácha. - Práve naopak! Ak váš blízky hovori, ze si ubliži, je ohrozenejší už iba preto, že sa týmto smerom uberajú jeho myšlienky.Samovražda prichádza bez varovania: To nie je pravda! Ten kto ju chce spáchať, dáva svojmu okoliu veľa signálov. Samovrah ostane vždy samovrahom: Na tento nezmysel zabudnite! Človek sa o samovraždu pokúsi len v určitom obdobi, keď má vážne problémy.Samovrahovia sú šialenci:. V žiadnom prípade! Len nevedia nájsť východisko zo situácie, v ktorej sa ocitli, a potrebujú pomoc zvonka." Toľko Karol Kleinmann. Preto som počítala, koľkokrát sa podobné úvahy v jeho knihách nachádzajú.
Štyri Matkinové odpovede:
- 1.10.2003: Mila MUP, niekolko dni som nebol v tejto schranke, pretoze patri gratexu a moje heslo automaticky po presnom pocte dni vyprsi a zmenit si ho mozem len v gratxe a obcas mi to aj dost trva, kym sa tam dostanem. Ale tvoje listy ma dost pobavili, musim priznat. Neviem ci si fakt dochodkyna, ved ani ty nevies co som zac, ale keby si niekedy premyslala, ze mi nieco napises a potrebovala by si nazor, ci sa mas do toho pustat, tak tu jeden mas: ANO? PIS. Ja zacinam pisat pokracovanie Polnocneho dennika, pretoze aj ta moja horda postav dalej riesi svoj zivot a ked o tom pisem, aspon sa nemusim rozhodovat, ci sa mam smiat alebo plakat. Zelam ti vsetko dobre a to v takej forme, aka ti vyhovuje. Maxim E Matkin.
- 11.6.2004: Mila MUP, ani neviem, ci je spravne, ze odpisujem. Ci tym nenarusim nejake jemne rozlozenie sil vo vesmire. Celkom sa mi pacilo byt len tichym citatelom tvojich zapiskov z nelutostneho zivotneho boja. Si mojim najoblubenejsim autorom, to musim priznat. Neprestavaj. A toto je moja nova adresa.
- 18.1.2005: Mila Mup, som ti vdacny za rok a pol, v ktorom si mi posielala svoje myslienky a cast tvojho sveta. Som pocteny kazdym riadkom, ktory od teba citam. Naozaj. Viem ze to pises tak trochu mne - tak trochu nie mne. A ja ich aj tak citam. Aj tak mi zvlastnym sposobom pripominas mamu a vasa rodina moju rodinu. Je to nevsedne spojenie, ktore takto internetovo vzniklo. Mozno to citis tak, ze mast oho dost a uz mi nenapises. A mozno si len chcela vyskusat, ci na druhom konci stale este niekto je. Jet u niekto. Som tu ja. Ak sa Ti este chce pisat, budem rad. Ak chces skoncit, za vsetko dakujem a nikdy na teba nezabudnem. Zelam ti vsetko dobre a skvely novy rok, ktory by mal byt vraj podla okoltakov uspesny a stastny po vsetkych strankach, teda uvidime.
- November 2005: Mila Mup, nie nie som Vas syn. Keby som nim bol, uz davno by som vas utekal objat. A keby som vedel, kde ten Peto je, dovliekol by som Vam ho domov. Napiste knihu, odstavcek po odstavceku, kazdy den. Bolo by to uzasne citanie.
Rozhovory s Maximom E Matkinom:
- T - Station 2.11.2006:
- OTÁZKA: Nakoľko sú Vaše virtuálne a neskôr aj knižné publikácie autobiografické?
- MEM: Autobiografické je takmer všetko, tak ako u všetkých čo píšu. Ak niekto tvrdí, že nepíše o sebe a o svojom okolí, klame. Chvalabohu sa nedá celkom určiť, čo presne je úplne moje a tak sa teda necítim tak, že behám celkom nahý pred každým, kto si kúpi moju knihu.Takto sa cítim, že mám aspoň slipy.
- Postoy 20. marec 2008:
- Vydali ste už štyri knihy, ktorá je vám osobne najbližšia?
- Všetky sú mi blízke, každá je o mne a o ľuďoch mne blízkych, len každá o inom a inak.
Rozbor knihy "Polnočný denník"
Na základe Matkinových odpovedí začínam rozoberať postavy z deja. Hneď na prvej strane je napísané: Liečila sa na psychiatrii... Peter bol zatvorený na psychiatrii keď mal 18 rokov na dva mesiace, pobyt opísal pred začatím politickej činnosti v Prahe v Charte 77 v roku 1986. Na strane 7: Sedel s nimi jeden odkvitnutý emigrant. Prvý krát Peter emigroval ešte za socializmu do Rakúska v roku 1989, druhýkrát keď ušiel asi pred mafiou do cudziny, nevedno kam a knihu písal podľa mňa už ako emigrant.
Pri pozornom čítaní Polnočného denníka sa o tomto veľa rozpisuje, je to zapletené v deji. Spomína matku - dietnu sestru. Aj tu je dosť blízko, ja som pracovala ako rehabilitačná sestra. Na strane 11 priznáva let, situáciu bez pasu a bez peňazí a nejasnú budúcnosť. Ako turista sa vo Francúzskej Polynézii mohol zdržať iba tri mesiace, takže sa tajil a túto skutočnosť treba brať do úvahy pri čítaní tejto knihy. A tiež, citujem: Ocitnúť sa v lietadle letiacom na nejaký pustý ostrov bez možnosti návratu. Na sedadle pri uličke, aby ani nevidel opúšťanú pevninu. Aj tu dáva najavo akú situáciu zažil.
Vlajka Francúzskej Polynézie
Autor má mladšieho brata, ktorého opisuje v knihe ako sestru Hysterku, s ktorou sa v čase puberty premenovali na Hysterku a Kreténa. Kretén je autorov obľúbený výraz ešte z mladosti, často ho používal aj vo svojich prvotinách, ktoré doma zanechal. S mladším bratom si v čase puberty moc nerozumel, tak to opísal týmto spôsobom. Taktiež výraz Kretén používa v každej zo svojich knižiek.
Tiež je pravdivá samovražebná historka z mladosti, ktorú povedal psychologičke na vyšetrení, ako on sám uvádza v životopise so zdôraznením politického vývoja, na základe čoho sa dostal na oddelenie psychiatrie v Martine. Na strane 17 autor spomína filmového režiséra. Filmový režisér bol Petrov strýko.
Peter mal iba dvoch ozajstných kamarátov, v knihe opisuje tiež iba dvoch kamarátov. Ježiška a Trimina. Ďalší citát: " Dedičstvo po dedovi, vášnivom destilátorovi, ktorý v posledných rokoch svojho života zakopal, čo mu prišlo pod ruku. Deda tiež opisuje pravdivo, lebo bol naozaj vášnivý destilátor, navnivoč nevyšlo žiadne ovocie, ktoré sa mohlo skvapalniť. Ako dieťa chodil s ním zbierať jablká, slivky a ďalsie ovocie. Ako vidím, zapamätal si aj príhodu s dedom, keď dedo zakopal pod orech železný lemeš z pluhu na oranie a nejaké hrnce, lebo orech nechcel rodiť a dopočul sa, že keď zakope pod orech železo, tak orech začne rodiť. A skutočne to pomohlo, potom rodil dobre asi tridsať rokov. Pred dvoma rokmi ho brat vypílil a zhrdzavené železo pod ním našiel.
Deda sme museli pre parkinsonovu chorobu niekoľko rokov opatrovať. Peter pracoval v Čechách v dvoch mestách, v Kladne a Prahe. Preto nie je náhoda, že práve tieto dve mestá v knihe spomína. / Písomný doklad od jeho šéfa z Kladna je zverejnený na synovcovom webe /. Na fotke z posledného obdobia, ktorú mi poslali Petroví priatelia z Tahiti sa zdá, že má vpredu hore vytrhnutý zub, a pocity po trhaní opisuje na strane 50. O zub môže príst hocikto, toto uvádzam len tak mimochodom, lebo on si na zdravé zuby vždy potrpel. V jeho príbytku v horách na Tahiti ako aj u Bernarda sa našlo veľa zubných kefiek.
Vo svojich knihách často spomína Paríž, Parížanku, Francúzsko, učiteľku francúzštiny, francúzske voňavky. Keď posledný raz telefonoval nakrátko domov 26.1.2000 povedal niečo po francúzsky a potom sa zasmial, ospravedlnil " prepáčte ", čím naznačil že ovláda francúžtinu. A dávam si s tým do súvisu aj český časopis Elle, do ktorého prispieval a ktorý má francúzskeho majiteľa. Uvažujme, prečo uprednostňoval v každej knihe práve Francúzsko a všetko s ním spojene? Predsa žil v krajine patriacej Francúzsku.
V knihe spomína Hysterkinho manžela Exota. Mladší syn mal v skutočnosti exot-ickú manželku - španielku z Kanárskych ostrovov, ciže inšpirácia. Povedali sme mu o nej do telefónu keď bola u nás pred svadbou na návšteve, totiž Peter po svojom odchode do cudziny nám osem rokov raz ročne na chvíľu zatelefonoval. Takže mal inšpiráciu.
Otec:. Okrem frajeriek, ktoré autor otcovi vymyslel a že držal deti vystrčené z okna na siedmom poschodí / bývame na deviatom poschodí /, je otec opísaný úplne pravdivo. Jeho nepredvídateľná povaha, nevšedný rozhľad, radosť z predvádzania sa v kuchárskom umení pred návštevami, nepochopenie a neuznávanie vlastných detí Peter preciťoval viac ako jeho mladší brat extrovert. Negatívne ho opisuje vo všetkých svojich knihách. Okrem toho otec naozaj kedysi kupoval všetky encyklopédie ktoré v tom čase vychádzali, obľuboval a obľubuje víno a doteraz máme doma fotoaparát značky Praktika, ktorým sme roky fotografovali celú rodinu, neskôr aj turistický oddiel detí ktorý som sedem rokov viedla, a po nociach sme v kuchyni vyrábali fotografie.
Otec naozaj pracoval v technických službách mesta ako vedúci záhrady, kde robil automechanika a nákupcu, "kosačiek, traktorčekov, hadíc a možno aj hnojív ", čo Peťa inšpirovalo k napísaniu že otec bol kúpiť spomínaný materiál v supermarkete, kde sa stretli.
Citujem: "Sami dvaja sme sa nestretli asi desať rokov. Vždy pri nás niekto bol a my sme sa správali ako dvaja idioti, ktorí neopustia osvedčený scenár banálneho vtipkovania..." Táto veta je pravdivá, lebo v tom čase keď Peter túto knihu písal, bolo to už skoro 10 rokov čo bol v emigrácii a s otcom sa doteraz pre banálne vtipkovanie a protiotázky neviem porozprávat ani ja. Z otcových vlastností sa ušlo veľa do každej knihy.
Švédska trojka: Aj švédska trojka sa zakladá na našej príhode. Mladší syn hodne cestoval po svete, a niekde na severe Európy sa tretol s dievčatami, ktorým dal svoju adresu. Raz podvečer sedeli pred činžiakom dve dievcatá, ktore nám zazvonili keď sa začalo stmievať. Boli to cudzinky zo Švédska a hľadali mladšieho syna. Ten sa však v noci doma neukázal, niekde sa bavil dlhšie ako do rána. Tak sme ich pozvali dnu, kde u nás prenocovali. Boli oblečené iba v ľahkých šatách a mali so sebou iba spacie vaky, žiadnu inú batožinu nemali. Vraj takto cestujú po svete. Ráno sme im urobili raňajky a odišli. Peter spal tú noc vo svojej firme, príhodu sme mu povedali.
Teta Mary: Pod tetou Mary sa skrýva náš ujo Lajoš, ktorú ako ju opisuje Peter je síce otcova teta / strýko /, ale s matkou si padli do oka je úplná pravda. Ujo bol za slovenskeho štátu dôstojnik, ktorého väznili najskôr Nemci a po komunistickom prevrate bol odsúdený na doživotie v procese, v ktorom popravili aj troch mladých študentov. Po amnestii v roku 1961 bol prepustený z väzenia a zamestnal sa na bani Cígeľ, kde chodil po železnici s drezinou. Nikdy už sebavedomie nenadobudol. Žila mu tu v meste sestra s rodinou. Po jej smrti trávil 25 rokov až do svojej smrti / zomrel ako 90 ročný 17 novembra v roku 2002 / každé Vianoce Štedrý večer u nás. Pretože pri vínku sa mu dobre diskutovalo s manželom, a obaja boli výreční, pravdepodobne sa im podarilo z Petra vychovať aj politicky rozmýšľajúceho človeka / neskôr disidenta/.
Ujo v podstate nikomu nedôveroval, iba mne dovolil aby som sa mu posledných sedem rokov života po ľahkej cievnej príhode udržiavala domácnosť, chodila dávať predpisovať lieky a neskôr keď zoslabol, sprevádzala ho po lekárskych vyšetreniach. Čiže sme si padli do oka. Peter spomína v súvislosti s tetou Mary modré šialočky. Tie skutočne ujo Lajoš vlastnil, a po jeho smrti ich zdedil mladší syn aj s bytom závetom, takže ešte existujú.
Citát z knihy: " - Možno je život tety Mary jednou z mojich alternativ, - povedala Hysterka a zapálila sviečku aj pod zarámovaným ľúbostným listom. Napísala ho teta svojmu milencovi keď mala osemnásť rokov. Nikdy ho neodoslala. Tak sa jej milenec oženil s inou a odišiel do Argentíny. List si teta držala na očiach na dôkaz toho, že aj jeden čim môže zmeniť život človeka na nepoznanie ". Peter chcel pravdepodobne upozorniť týmto listom na svoj list, ktorý napísal na argentínske zastupiteľstvo v Prahe zrejme keď sa mu už podvodnik, ktorému dôveroval a zamestnal ho vo vlastnej firme, vyhrážal a nútil ho robiť vo vlastnej firme čo chcel on, v ktorom sa Peter pýtal, či može emigrovať do Argentíny. Odpísali mu, že môze, ale musí sa o seba postarať sám, štat mu nepomôže. List mi vtedy ukázal, máme ho odložený.
Dom tety Mary situoval do domu dedka a babky, kde ako to verne opísal v knihe je predná a zadná bránka. Predná bránka je pred vstupom do domu z bočnej cesty, a zadná bránka je vstup z hlavnej cesty cez záhradu, most nad potokom do dvora a do domu. Citujem z knihy:" Prečo som tete Mary znechutene vysvetľoval, prečo ma je na gymnáziu škoda " Peter sa na gymnáziu podľa jeho slov a slov učiteľov v poslednom ročníku nudil a už bol presvedčený čo chce robiť, chcel vystúpiť zo školy, že si individuálne doštuduje predmety, zamestná sa na vrátnici a bude robiť politiku a bojovať za demokraciu. Takto to zdôvodňoval aj nám.
Orechový liker: Aj táto časť knihy sa zakladá na inšpirácii z našej rodiny. Otec spolu s kolegom zo záhrady vyrábali každý rok rôzne druhy bylinkových likérov, takzvaných lizáčikov. Medzi nimi aj orechový, z ktorého sa každý rok ušlo aj ujovi Lajošovi. A prečo - citujem -"bol na fľaši štítok s nápisom - 1991 - PREKRÁSNA JESEŇ a myslim , že teta tým nemyslela počasie, ale nejakú avantúru, ktorou sa zaoberala súčasne s výrobou likéru." Náročky som kúsok citovala, lebo jeseň roku 1991 bola naozaj posledná, ktorú Peter prežil doma. Veď v júni 1992 utiekol do sveta.
tags: #polynezsky #boh #lesov