Počiatky slovenského jazyka siahajú až do 5. storočia. Prehľad vývoja slovenského jazyka je možné rozdeliť do dvoch hlavných období: predspisovné a spisovné.
Predspisovné obdobie
- Praslovančina (do 8. storočia)
- Staroslovienčina (9. storočie)
- Stará slovenčina (od 10. storočia)
- Latinčina na území Slovenska (11. - 18. storočia)
- Čeština na území Slovenska (14. - 19. storočia)
- Kultúrna slovenčina (16. - 18. storočia)
Praslovančina
Praslovančina je prajazyk, ktorým hovorili predkovia Slovanov. Z praslovančiny sa vyvinuli všetky slovanské jazyky. Obsahovala špecifické hlásky, ktoré sa v slovenčine nezachovali, napr. samohlásky tvrdý jer (ъ) a mäkký jer (ь), nosové samohlásky (ę), (ǫ), polomäkké spoluhlásky (napr.
Staroslovienčina
Prvým spisovným, kultúrnym a liturgickým jazykom Slovanov bola staroslovienčina. V roku 863 ju priniesli na územie Veľkej Moravy učitelia a misionári Konštantín a Metod (solúnski bratia). Vytvorili ju na základe kultúrnej reči vzdelancov slovanského pôvodu, ktorí pochádzali z okolia Solúna. Jej súčasťou boli jery, nosové samohlásky i dlhá samohláska ě. Prídavné mená mali menné i zložené skloňovanie, slovesá mali tvary prítomného času, budúceho času a tri tvary minulého času - imperfektum, aorist, pluskvamperfektum. Lexika obsahovala slová prevzaté z gréckeho a latinského jazyka.
Na území Veľkomoravskej ríše prijala mnoho prvkov z domáceho jazyka. S určitými zmenami sa používa dodnes ako bohoslužobný jazyk katolíckej cirkvi byzantského obradu (tzv.
Stará slovenčina
Po rozpade Veľkej Moravy bolo územie dnešného Slovenska postupne začlenené do uhorského štátu. Ten mal rozmanité národnostné zloženie a jeho obyvatelia hovorili viacerými jazykmi. Spisovným a liturgickým jazykom sa stal latinský jazyk. Slovenčina sa vyvíjala najmä v hovorenej podobe ako osobitý západoslovanský jazyk.
Latinčina
Latinčina mala v minulosti dominantné postavenie takmer v celej Európe. Bola jazykom vzdelancov, kráľovských kancelárií, cirkevných inštitúcií, ale aj rôznych iných orgánov. V Uhorskom kráľovstve plnila funkciu úradného i liturgického jazyka. V staršom období mala slovenčina popri latinčine ľudovú formu a rozvíjala sa najmä v ústnej podobe (piesne, legendy).
Čeština
V 14. storočí prenikala čeština na naše územie pôsobením českých duchovných na kapitulských školách. Významne tomu prispel vznik pražskej univerzity v roku 1348. Univerzitu navštevovali aj slovenskí študenti, ktorí si osvojovali podobu českého jazyka. Kontakt s češtinou bol umocnený v 15. storočí prostredníctvom husitských a bratrických výprav a v 16. storočí aj reformáciou kresťanskej cirkvi. Čeština bola prijateľnejšia ako latinčina alebo nemčina, a tak jej vplyv stále silnel. Slováci vkladali do češtiny domáce jazykové prvky - slovakizmy. Tieto prvky využívali zámerne alebo z dôvodu nedostatočnej znalosti cudzieho jazyka. Takýmto spôsobom sa formovala slovakizovaná čeština. Slovakizovaná čeština bola neoficiálnym jazykom. V úradnom styku sa používal najmä variant kultúrnej češtiny - biblická čeština (kralická čeština) z tzv. Kralickej Biblie, vydanej na konci 16. stor.
Kultúrna slovenčina
V 16. storočí sa v úradnom i cirkevnom styku popri latinčine a češtine začala používať aj kultúrna slovenčina. Mala nadnárečovú formu, bola primerane štylisticky diferencovaná, ale nebola uzákonená, kodifikovaná - nachádzala sa v predspisovnej fáze. Formovali sa kultúrne varianty slovenčiny - kultúrna západoslovenčina, kultúrna stredoslovenčina, kultúrna východoslovenčina. Na dôležitosť existencie jazykovej normy ako prví poukázali kamaldulskí mnísi z červeného kláštora, ktorí pod vedením Romualda Hadbavného preložili bibliu do kultúrnej západoslovenčiny ovplyvnenej češtinou. V roku 1763 zostavili Slovník latinsko-slovenský. Otázkou spisovného slovenského jazyka sa zaoberal aj Jozef Ignác Bajza, autor dvojdielneho románu Reného mláďenca príhodi a skúsenosťi. Pri písaní si zvolil vlastnú jazykovú normu.
Spisovné obdobie
- Bernolákovské obdobie (koniec 18. stor. a začiatok 19. stor.)
- Štúrovské obdobie (polovica 19. stor.)
- Hodžovsko-hattalovská reforma (1852)
- Matičné a martinské obdobie (1863 - 1875 a koniec 19. stor.)
Bernolákovské obdobie
Bernolákovské obdobie sa začalo v roku 1787, keď bola uskutočnená prvá kodifikácia spisovného jazyka. Zaslúžil sa o ňu jazykovedec, katolícky kňaz Anton Bernolák, ktorý uzákonil spisovný jazyk na základe kultúrnej západoslovenčiny trnavského typu s určitými prvkami kultúrnej stredoslovenčiny. Neskôr vyšlo dielo Slowár Slowenskí, Česko-Laťinsko-Ňemecko-Uherskí (1825 - 1827). Išlo o prvý veľký slovenský tlačený výkladový slovník. Jeho autorom bol Anton Bernolák, no slovník bol vydaný až po jeho smrti. Dielo vyšlo zásluhou Juraja Palkoviča. Bernolákovčina sa stala oficiálnym spisovným jazykom katolíckych vzdelancov, bola literárnym i školským jazykom. Jej výučba prebiehala v Spišskej Kapitule v období od 1819 do 1852. Evanjelická inteligencia však používala tzv. diakritický pravopis - na odlíšenie písmen sa používali diakritické znamienka (napr. mäkkosť sa už neoznačovala zdvojením spoluhlásky, napr.
Štúrovské obdobie
Po skončení 18. storočia mala dominantné postavenie v otázke jazyka Štúrova družina. Ľudovít Štúr bol slovenský národný buditeľ, kodifikátor, spisovateľ, jazykovedec, politik, filozof, publicista, pedagóg, evanjelický kňaz, historik, ktorý je považovaný za jedného z najvýznamnejších predstaviteľov slovenského národa. Ľudovít Štúr sa v roku 1843 na fare v Hlbokom dohodol s evanjelickými vzdelancami Jozefom Miloslavom Hurbanom a Michalom Miloslavom Hodžom na podobe spisovnej slovenčiny.
Štúrovčina sa odlišovala od bernolákovčiny. Obsahovala aj prvky z ľudového jazyka, a preto bola prístupnejšia bežným komunikantom ako bernolákovčina. Medzi bežnú populáciu sa dostávala prostredníctvom bohatej tvorby štúrovcov. Tvorba štúrovskej generácie sa zaraďuje do literárneho romantizmu. Prvou tlačenou knihou v štúrovčine bol almanach Nitra II (1844), ktorý redigoval J. M. Hurban. Štúr sa usiloval získať povolenie na vydávanie slovenských novín. Toto povolenie mu bolo udelené vo februári 1845, a tak od tohto roku (do roku 1848) začali vychádzať prvé slovenské politické noviny Slovenkje národňje novini. Bol to dvojtýždenník obsahujúci literárno-náučnú prílohu Orol tatranský.
Jedným z najaktívnejších kritikov Štúrovho spisovného jazyka bol jeden z jeho spolukodifikátorov Michal Miloslav Hodža. Terčom jeho kritiky bol najmä štúrovský pravopis. Hodža požadoval, aby sa do slovenčiny zaviedli také hlásky, aké sa vyskytujú aj v iných slovanských jazykoch. K Hodžovi sa pridal jazykovedec Martin Hattala a pod vedením tejto dvojice došlo v Bratislave v roku 1851 k dohode o hodžovsko-hattalovskej reforme. So zmenami súhlasil aj Ľ. Štúr.
Matičné a martinské obdobie
V matičnom období sa na šírení spisovnej slovenčiny najvýraznejšie podieľala Matica slovenská, ktorá sídlila v Turčianskom Svätom Martine. Vychádzalo tu množstvo časopisov a príručiek spisovnej slovenčiny, zároveň sa starala o výskum jazyka.
Martinským obdobím v dejinách spisovnej slovenčiny nazývame obdobie po zániku Matice slovenskej (1875) po rok 1918. V tom čase bola spisovná slovenčina ovplyvňovaná kultivovanou, hovorenou, ľudovou rečou z okolia Martina. Táto podoba jazyka sa stala základom martinského úzu. Martinský úzus bola podoba spisovnej slovenčiny, ktorá sa uplatňovala v textoch vydavateľstiev, redakcií, spolkov a iných kultúrne a literárne činných inštitúcií. Veľkým prínosom bolo dielo Rukoväť spisovnej reči slovenskej, ktoré vydal S. Cambel na začiatku 20 storočia (1902). Bola to normatívna príručka, ktorá opisovala upravenú kodifikáciu spisovnej slovenčiny.
28. 10. 1918 vznikla Československá republika. Z hľadiska jazyka išlo o významnú udalosť, pretože sa slovenčina po dlhých rokoch snaženia a bojov o svoju suverenitu stala štátnym, úradným a vyučovacím jazykom Slovákov (popri češtine - nie v sľubovanom rovnoprávnom postavení). Slovenský národ nemal dostatok vzdelancov, ktorí by dokázali zabezpečiť fungovanie štátnej správy, a preto boli nútení prijať pomoc z Čiech. Kontakt s českým jazykom napomáhal hnutiu čechoslovakizmu, ktorého snahy v 20. rokoch 20. storočia vrcholili. Čechoslovakizmus je politická a ideologická koncepcia snažiaca sa o jednotný československý národ, zjednotenie českého a slovenského jazyka do československého jazyka.V duchu týchto predstáv vyšli v roku 1931 Pravidlá slovenského pravopisu, ktoré boli vydané pod vedením V. Vážného. V týchto pravidlách bola lexikálna zásoba obohatená o české slová a obsahovali návrh uvádzať v slovníku slová bez dvojhlások. Hlavnými predstaviteľmi tohto hnutia boli T. G. Masaryk a E. Vydanie týchto pravidiel so sebou prinieslo aj vlnu kritiky. Reakciou na tieto pravidlá bolo založenie časopisu Slovenská reč (1932) v Košiciach. O jeho vznik sa zaslúžili H. Bartek, J. Škultéty, Ľ. Novák a ďalší. Tieto snahy o očistenie národného jazyka označujeme ako purizmus a autori časopisu Slovenská reč dostali pomenovanie puristi (puro, z tal., špan.
V roku 1943 vznikol jazykovedný ústav (neskôr premenovaný na Jazykovedný ústav Ľudovíta štúra Slovenskej akadémie vied - toto označenie nesie aj v súčasnosti). Došlo k zjednoteniu pravidiel o spodobovaní.V tvaroch minulého času sa prestal odlišovať rod (len koncovky -li, napr. Neskôr vyšli zásadné diela slovenského jazyka. V roku 1966 vyšla Morfológia slovenského jazyka (kolektív jazykovedcov) a v roku 1984 vyšli Pravidlá slovenskej výslovnosti (od Á. Kráľa). V roku 1968 bol vydaný Ústavný zákon o československej federácii - vznikla jednotná československá federácia.
1991 - vyšli Pravidlá slovenského pravopisu, ktoré priniesli výrazne zmeny v pravopise:písanie veľkých písmen (Ulica mieru a nie ulica Mieru),zmena pravidiel písania čiarky pred priraďovacou spojkou a, i, aj, ani, alebo, či (Peter alebo Pavol?),slovenský jazyk - názov vyučovacieho predmetu na vysvedčení,tvary činného príčastia prestali byť výnimkou z rytmického krátenia.1995 - vyšiel Zákon Národnej rady Slovenskej republiky o štátnom jazyku slovenskej republiky;2000 - vyšli Pravidlá slovenského pravopisu, 3. vydanie (kodifikačná príručka);2003 - Krátky slovník slovenského jazyka, 4.
Slovensko vysvetlené za 9 minút (história, geografia a kultúra)
Písanie čísloviek
Pri písaní čísloviek sa často zarazíme nad tým, či ich napísať spolu ako jedno slovo, alebo oddeľovať ako viac slov. V neskloňovanom základnom tvare píšeme číslovky ako jedno slovo. Takto môžeme dokonca písať aj vyššie zložené číslovky, hoci tu máme zároveň možnosť pre prehľadnosť oddeľovať tisícky, stovky a desiatky s jednotkami. Napr. 7 283 - sedemtisíc dvesto osemdesiattri; 15 348 848 - pätnásť miliónov, tristoštyridsaťosemtisíc osemsto štyridsaťosem.
Pri skloňovaní základných čísloviek oddeľujeme od zvyšku jednotky. V radových číslovkách tiež oddeľujeme jednotky od desiatok. V zložených oddeľujeme aj tisícky a stovky, podobne ako pri zložených základných číslovkách. Zároveň je - rovnako ako pri základných číslovkách - prípustné písať aj celú zloženú radovú číslovku ako jedno slovo. Čiže 528. - päťstodvadsiatyôsmy, ale aj päťsto dvadsiaty ôsmy.
Spisovné sú aj podoby čísloviek s jednotkami na začiatku: jedenadvadsať, päťatridsať, jedenadvadsiaty, päťatridsiaty. Tie sa vždy - aj pri skloňovaní, aj vo funkcii radovej číslovky - píšu ako jedno slovo. Základné číslovky začínajúce sa na jeden- majú, navyše, privilégium sklonného tvaru.
Spisovné je tiež nesklonné používanie základných čísloviek, ktoré sa v tom prípade tiež píšu spolu. Dovedna sa píšu aj zložené prídavné mená s číslovkou: štvorramenný, dvestodvadsaťvoltový, poldruhakilový.