Obec Myslina sa nachádza na južnom úpätí Beskýd, v doline Ondavy, juhozápadne od mesta Humenné. Dnes už odlesnený dedinský chotár s celkovou rozlohou 938 hektárov má mierne zvlnený pahorkatinový charakter. Nadmorská výška v strede dediny dosahuje hodnotu 190 metrov nad morom, v katastri je to 300 - 400 metrov.
Počiatky kresťanstva v regióne Zemplína nie sú do dnešných dní spoľahlivo objasnené. Vieme však, že v stredoveku žilo v Mysline obyvateľstvo rímskokatolíckeho vierovyznania a obec cirkevnoprávne prináležala do rozsiahleho biskupstva so sídlom v meste Jáger (dnes maďarské mesto Eger).
Doteraz najstaršia známa písomná zmienka o obci Myslina (v podobe „possessionum … Misle“) pochádza z roku 1307 a zachovala sa v latinsky písanej listine o výmene majetku, ktorú dňa 15. januára 1377 vydalo prepoštstvo v Lelese.
Významnú úlohu v živote Myslinčanov zohrávalo náboženstvo. V prvej polovici 16. storočia bývali v dedine rímskokatolíci (miestna farnosť je doložená už pred rokom 1549). V druhej polovici storočia sa v tunajšom okolí začali šíriť myšlienky reformácie. Podľa zásady „Cuius regio, eius religio“ („Čí je majetok, toho je náboženstvo“) museli aj myslinskí katolíci z radov poddaných prijať (na istý čas) protestantskú vieru svojho zemepána. Celý proces súvisel s patronátnym právom, ktoré malo v Uhorsku dlhodobú platnosť. Na jeho základe mal každý patrón právomoc dosadiť do farnosti takého kňaza, ktorý mu vyhovoval. Vierovyznanie zemepána - podľa starých feudálnych princípov - museli nasledovať i všetci poddaní.
Na začiatku 17. storočia sa v Humennom usadili jezuiti a o krátky čas začali s obnovou niekoľkých rímskokatolíckych farností v okolí (v roku 1615 humenskí jezuiti vypomáhali napr.
Upevni, bože - z dejín Pravoslávnej cirkvi na Slovensku do roku 1948 - Prof. ThDr. Milan Gerka, CSc.
V 17. storočí začali Myslinčania chudobnieť a postupne ich ubúdalo. Túto nepriaznivú situáciu zapríčinili najmä protiturecké vojny, protihabsburské stavovské povstania a udalosti, súvisiace s reformáciou a rekatolizáciou (protirefomáciou).
V roku 1703 vypuklo posledné - najväčšie protihabsburské povstanie pod vedením Františka II. Rákociho (Rákocziho), rodáka zo zemplínskej obce Borša. Povstalci postupne obsadili takmer celé územie dnešného Slovenska.
Obec Myslina v tomto období administratívne patrila do Zemplínskej stolice - jej prevažná časť sa rozprestierala v najvýchodnejšej oblasti dnešného Slovenska, menšia časť bola situovaná na území súčasného Maďarska. Sídlo tejto väčšej územnej jednotky sa v priebehu storočí menilo - najprv to bolo mestečko Zemplín, neskôr mesto Blatný Potok (Sárospatak).
V roku 1711 Habsburgovci a povstalci uzatvorili satmársky mier - zmluva obsahovala všeobecnú amnestiu pre účastníkov povstania, vrátenie ich majetkov (ale až po zložení prísahy vernosti panovníkovi) a garantovala nezmenenú platnosť náboženských zákonov. Začiatkom 18. storočia (konkrétne v roku 1715) bývali v Mysline členovia sedemnástich poddanských domácností - pätnástich sedliackych a dvoch želiarskych (nízky počet dedinčanov bol zapríčinený častými útekmi, resp. veľkou úmrtnosťou). Podľa národnosti mali prevahu Slováci, bývalo tu však aj niekoľko Maďarov a „Ruthénov“.
O pomeroch v dedine, ktorá patrila do horovského okresu michalovského slúžnovského obvodu, nás informuje latinský rukopis o Zemplínskej stolici - ten koncom prvej tretiny 18. storočia, na základe vlastných i získaných informácií, zostavil polyhistor slovenského pôvodu Matej Bel. Myslinu tu charakterizoval nasledujúcimi slovami: „ … zahýba spolu s tým istým potokom smerom na sever, zostáva však v tom istom údolí. Pôda je máličko lepšia, úrodnejšia nielen na žito, ale aj na pšenicu, ak sa pohnojí. Videli sme tu aj vinohrad, na úbočí osadený viničom, ale plody sú trpké a biedne, jedine na zjedenie. Inakšie chotár je úzky, stiesnenejší, akoby to dedina potrebovala. Je to totiž početnejšia osada, než aby každý, kto môže hospodáriť, mal dostatok poľa, najmä keď aj dobytka boli toho roku pozbavení a postihnutí súčasne inými biedami. Obec patrí vdove po Andrejovi Sirmajovi dedičstvom, ktoré bolo prešlo na panstvo humenské.
Po smrti Andreja Sirmaiho v roku 1723 pripadla Myslina jeho manželke Juliane Sirmaiovej, rodenej Rothovej (zomrela v roku 1733). Obec potom zdedil ich syn Ladislav Sirmai (žil v rokoch 1701 - 1776), ktorý konvertoval na katolícku vieru.
V 18. storočí prebehlo na území habsburskej monarchie prvé vojenské mapovanie, nazývané aj jozefínske (ide zároveň o prvé podrobné zmapovanie územia dnešného Slovenska v mierke 1:28 800). V Zemplínskej stolici vojenskí kartografi pracovali v rokoch 1769 - 1772, údaje sa následne dopĺňali v 80-tych rokoch 19. storočia.
Obec Myslina, na mape označená ako „Mislina“ alebo „Mislin“, bola v tom čase obklopená z dvoch strán hustými lesmi. Cesty, vedúce najmä cez tento hustý lesný porast, ju spájali s Humenným, Slovenskou Volovou, Lieskovcom, Gruzovcami a Brekovom. Od Lieskovca, Gruzoviec a Slovenskej Volovej bola Myslina vzdialená hodinu peši (približne 3,8 km), od Humenného jeden a štvrť hodiny a od Ohradzian jeden a pol hodiny.
Poddaní netvorili jednoliatu sociálnu vrstvu - delili sa do troch základných skupín. Sedliaci boli zdaňovaní od usadlostí - teda od množstva polí a lúk, ktoré v obci prináležali k jednému domu s dvorom, záhradou a záhumním. Pôvodne išlo o taký kus pôdy, ktorý zabezpečoval obživu jednej rodiny (zahrnuté tu boli i predpísané dávky). Keďže populácia rýchlo rástla, usadlosti sa postupne začali deliť (na polovičné a menšie). V 18. storočí usadlosti (u nás nazývané ako „teleky“) už nebolo možné viac drobiť - hlavou rodiny sa preto spravidla stal iba jeden zo synov.
Výsledkom celého procesu urbárskej regulácie bol urbár - pre Myslinu bol vydaný v roku 1774. Obsahoval súpis tunajšieho pozemkového majetku a maximálne povinnosti miestnych poddaných voči zemepánom (propagovalo sa tiež pestovanie nových poľnohospodárskych plodín - napr. zemiakov, kukurice či ďateliny).
V roku 1785 panovník Jozef II. zrušil v Uhorsku nevoľníctvo, čím odstránil bezprávne postavenie poddaných a obnovil ich osobné slobody - mohli sa slobodne sťahovať, zakladať si rodiny, vykonávať pracovné činnosti, dávať deti do škôl, disponovať vlastným majetkom, zemepán ich nesmel z pôdy vyhnať ani usadiť v iných oblastiach. K vrchnosti tak boli poddaní viazaní už len ekonomicky, prostredníctvom prenájmu pôdy.
Presné informácie o zložení obyvateľstva (o demografickej a sociálnej skladbe) a o počte domov nám podáva celokrajinský súpis (tzv. jozefínske sčítanie) z rokov 1784 - 1787. Vyčítať z neho môžeme to, že v Mysline vtedy žilo celkovo 405 poddaných a jeden dovolenkujúci vojak, stálo 44 domov a nebýval tu žiadny šľachtic, úradník či príslušník dedinskej inteligencie (farár, resp.
Zo záznamov vizitácie (kontrolnej návštevy) jágerského biskupa Františka Barkóciho (Barkóczy) z leta 1749 sa dozvedáme, že v Mysline (ako súčasti rozsiahlej farnosti so sídlom v Humennom) vtedy bývalo 253 rímskokatolíkov (z toho 68 detí do prvého svätého prijímania) a 7 gréckokatolíkov (z toho bolo jedno dieťa). V obci stál drevený filiálny rímskokatolícky kostol, zasvätený Nanebovstúpeniu Pána - mal hlavný i bočný oltár a vo veži sa nachádzali 2 zvony (väčší bol zasvätený mučeníkovi Eppi Donatimu a menší svätej Helene - ten biskup František Barkóci posvätil dňa 10. júla 1749 v Humennom). V rokoch 1755 - 1763 si Myslinčania postavili nový murovaný barokový filiálny kostol, zasvätený opäť Nanebovstúpeniu Pána - ešte aj v 70-tych rokoch 18. storočia sa v ňom slúžili bohoslužby len raz do mesiaca (na sviatok Nanebovstúpenia Pána).
Rímskokatolíci v Mysline jednoznačne dominovali aj v prvej polovici 19. storočia. Okrem katolíkov bývali v dedine v roku 1828 aj dvaja protestanti a 8 židov (zaznamenaní sú v tzv. židovskej tabuli).
V roku 1848 uhorský snem zrušil v krajine poddanstvo - zanikli tým roboty a iné poddanské povinnosti, bývalí urbariálni poddaní dostali do spoločného vlastníctva tzv. urbársky majetok. K zmenám v Zemplínskej župe - v porovnaní s inými časťami Uhorska - dochádzalo len veľmi pomaly. Sedliakom bola poskytnutá možnosť odkúpiť si pôdu, ktorú dlhé roky obhospodarovali, a chudobnejší obyvatelia (bývalí želiari a podželiari) začali pracovať ako robotníci na poľnohospodárskych veľkostatkoch v okolí, resp.
Miestnemu obyvateľstvu bola v polovici 19. storočia poskytnutá možnosť vysťahovať sa - mnohí tak urobili a odišli za prácou do zámoria (najmä do USA a Kanady).
V roku 1893 bolo v chotári Mysliny ako veľkostatok (pozemkové vlastníctvo s celkovou rozlohou pôdy nad 100 katastrálnych jutár, pričom jedno katastrálne jutro - kj - predstavuje plochu 0,575 ha) charakterizované iba jedno hospodárstvo - gróf Aladár Andráši (Andrássy) tu vlastnil spolu 919 kj pôdy, z toho najviac (vyše 500 kj) tvoril les. Samotná obec vlastnila 245 kj - z toho najväčšiu výmeru (146 kj) predstavovali pasienky, v majetku samosprávy bola aj časť lesného porastu. V roku 1897 v obecnom katastri hospodárilo vyše 60 gazdovstiev. Dedinský chotár (aj s intravilánom) mal rozlohu 1 612 kj - z toho orná pôda tvorila 643 kj, les 591 kj a lúky a pasienky 337 kj. Pri hospodárení dominovala ručná práca, roľníci využívali tiež konské dvojzáprahy.
V roku 1900 v obci bývalo 427 obyvateľov. Podľa národnosti boli najpočetnejší Slováci (žilo ich tu 368), niekoľko ľudí sa prihlásilo i k iným národnostiam (maďarskej či nemeckej). V konfesionálnej štruktúre dominovali rímskokatolíci, po nich nasledovali gréckokatolíci, zaznamenaných bolo aj pár luteránov, kalvínov a židov.
Pravoslávie na Slovensku je menšinovým náboženstvom, ku ktorému sa podľa štatistík z roku 2001 hlási okolo 0,9 % obyvateľov Slovenskej republiky. Pravoslávni veriaci žijú hlavne vo východnej časti štátu.
Pravoslávnych veriacich pribúdalo hlavne po vzniku Česko-Slovenska a po zákaze gréckokatolíckej cirkvi po roku 1950.
Chrámy zasvätené Svätému Duchu majú na Slovensku bohatú históriu a kultúrny význam. Tieto sakrálne stavby sú často centrami duchovného života a miestami, kde sa veriaci stretávajú, aby si pripomenuli a oslávili dar Ducha Svätého.
Medzi významné pravoslávne chrámy na Slovensku patria:
- Katedrálny chrám sv. kniežaťa Alexandra Nevského v Prešove
- Chrám Zoslania Svätého Ducha v Michalovciach
Pravoslávny chrám sa začal v meste Prešov stavať v roku 1946 a dokončený bol v roku 1950. Na jeho financovaní sa podieľali darmi pravoslávni veriaci z Česko-Slovenska a zahraničia. Posvätený bol 11. februára 1950 s požehnaním pražského metropolitu Jelevferija archimantritom Andrejom.
Chrám je vybudovaný v duchu tradícií pravoslávnej ruskej architektúry. Zdobí ho päť cibuľovitých kupol, ktoré pripomínajú typickú architektúru starého cárskeho Ruska. Zasvätený je kniežaťu svätému Alexandrovi Nevskému, ktorého pravoslávna cirkev považuje za obrancu pravoslávia. V chráme sú uložené relikvie sv. Alexeja Tótha, rodáka z Kobylnice.
Chrám Zoslania Svätého Ducha v Michalovciach je kláštorným chrámom a patrí do komplexu kláštora gréckokatolíckych redemptoristov. Objekt kláštora bol vybudovaný v rokoch 1930 - 1931. Gréckokatolícki redemptoristi sa v ňom usadili v jeseni 1931.
Redemptoristi sa rozhodli stavať nový chrám, zasvätený Svätému Duchu, podľa plánov Vladimíra Sičinského, ktoré upravil Juraj Byrtus. Ten tiež naprojektoval zvonicu. Dňa 2. júla 1934 sa začali kopať základy novej budovy. Posviacku základného kameňa chrámu vykonal 22. júla 1934 kanonik a riaditeľ eparchiálneho úradu v Užhorode - Msgr. o. Alexander Jankovič.
V rokoch 1934 - 1935 firma michalovského staviteľa Juraja Byrtusa vybudovala samotný Chrám Zoslania sv. Dňa 29. septembra 1935 vladyka Alexander Stojka (1890-1943) z Užhorodu, spolu s vladykom Nikolajom Čarneckym CSsR (1884-1959) z Kovľa, posvätil Chrám Zoslania Svätého Ducha v Michalovciach.
Po zásahu štátnej moci do cirkevných pomerov patril chrám v rokoch 1950 - 1990 pravoslávnej cirkvi (stal sa katedrálou, zasvätenou sv. Trojici).
Po roku 1990 je kláštor a chrám opäť v rukách pôvodných vlastníkov, teda gréckokatolíckych redemptoristov michalovskej viceprovincie.
Pri chráme stojí zvonica, v ktorej sú umiestnené 3 zvony (posvätili ich v 30. rokoch 20. storočia). Chrám bol 27. septembra 2015 povýšený na Baziliku minor.
Pred niekoľkými rokmi boli do bočného oltára v chráme slávnostne uložené pozostatky blahoslaveného Metoda Dominika Trčku. Prešovský vladyka Peter Pavol Gojdič OSBM si veľmi vážil pôsobenie redemptoristov na území jeho eparchie, pričom Dominika Metoda Trčku nazval „pilier prešovskej eparchie".
Redemptoristom sa až v októbri 1969 podarilo previezť jeho telo do Topolian, kde po pohrebe bol pochovaný na mestskom cintoríne v Michalovciach. Tam odpočívalo až do 17. septembra 2001, keď bolo znova exhumované a neskôr prenesené a uložené do sarkofágu bočného oltára v C.
| Rok | Udalosť |
|---|---|
| 1307 | Prvá písomná zmienka o obci Myslina |
| 1749 | Vizitácia jágerského biskupa Františka Barkóciho |
| 1755-1763 | Výstavba nového murovaného kostola v Mysline |
| 1785 | Zrušenie nevoľníctva Jozefom II. |
| 1946-1950 | Výstavba pravoslávneho chrámu v Prešove |
| 1950 | Zákaz gréckokatolíckej cirkvi |
| 1950-1990 | Chrám v Michalovciach patrí pravoslávnej cirkvi |
| 1990 | Navrátenie kláštora a chrámu v Michalovciach gréckokatolíckym redemptoristom |
Pravoslávny chrám Alexandra Nevského v Prešove
Chrám Zoslania Svätého Ducha v Michalovciach
tags: #pravoslavna #cirkev #piesok