Prinášame hlbokú úvahu nad otázkou, prečo Boh niekedy necháva veriacich čakať na vysvetlenia a odpovede. Skrze analýzu biblických príbehov a teologických konceptov sa snažíme pochopiť zmysel čakania a jeho úlohu v našom duchovnom živote.
Jediný Boh nám daroval poznanie viery, že žije v troch osobách ako Otec, Syn a Duch Svätý. Boží dar poznania o Božích osobách sprostredkuje Sväté písmo. Už vo Svätom písme Starého zákona sa postupne rozvíjalo vedomie o pôsobení Božieho Ducha.
Boží Spasiteľ povedal: Kto sa nenarodí z vody a z Ducha Svätého, nevojde do Božieho kráľovstva. Boh doprial, aby som sa v krste mohol znovuzrodiť z vody a z Ducha Svätého. Oslobodil si ma z dedičného hriechu, urobil si ma členom tvojej Cirkvi a Tvojím adoptovaným synom, adoptovanou dcérou, vložil si mi do srdca preddavok raja.
Abrahám: Skúška viery a čakania
Pripomeňme si najzákladnejšie udalosti, na ktorých stojí posolstvo o kráľovi Dávidovi. Abrahám, otec viery v jedného Boha, dostal pre seba a svojich potomkov krajinu Kanaán. Keď sa chystali vojsť do Egypta, povedal svojej žene Sáraj: Pozri sa, viem, že si žena krásneho vzhľadu. Keď ťa uvidia Egypťania, povedia si: Toto je jeho žena. Mňa zabijú a teba nechajú nažive. Povedz teda, že si moja sestra, aby sa mi pre teba vodilo dobre a zostal som tvojou zásluhou nažive.
Abrám dostáva rozkaz pripraviť zmluvu „na podpísanie“ a teraz čaká, kedy príde Boh. Miesto neho prilietajú supy, ktoré prilákali mŕtve zvieratá. Abrám celý deň nič iné nerobí len odháňa dravé vtáky a čaká na Boha. A Boh ho necháva čakať. Čakanie je jedna z najťažších úloh, ktorú nám Boh tu na zemi pridelí.
My čakáme na Neho a miesto Neho prilietajú dravé vtáky v podobe vtieravých, spochybňujúcich myšlienok. Má ešte význam čakať? Má význam odháňať tie naše „supy“, ktoré sa zlietajú, aby sme vzdali svoje očakávanie na Boha? To je zároveň čas, keď viera dostáva príležitosť rásť.
Boh dáva nesplniteľné sľuby, nesplniteľné z ľudského hľadiska. O krajine, ktorá bola obsadená silnými kanaánskymi kmeňmi, Boh povie Abrámovi: Túto krajinu ti dám. Boh splní ľudsky nesplniteľný sľub. Ale aj viera niekedy potrebuje uistenie. Aj tá Abrámova. Preto sa Boh rozhodne, že svoj sľub dá Abrámovi „písomne“, vo forme zmluvy, ktorú spečatí prísahou.
V Egypte prejavuje, ukazuje, že mu záleží práve na Abramovi. Napomína ho ústami faraóna, ale chráni ho a odpúšťa mu. Ako by mu chcel povedať: „Neboj sa, ja som dobrý. Som s tebou. To znamená dve veci: „Som tam, kde si ty, vidím tvoju vernosť a poslušnosť i tvoju neveru, netrpezlivosť a neposlušnosť“.
Z tohto príbehu vysvitá veľmi jasne, že Božie „Som s tebou“ znamená pre Abrama dokonca: „Nadržujem ti, teba som si vyvolil, si môj“. Boh je tu, Boh je s Abramom, vedľa neho a vo všetkej svojej božskej sile na jeho strane. Boh Abrama v Egypte napomína, ale ho chráni. Napriek zlyhaniu, napriek problémom, ktoré si spolu so Sárou znova a znova vyrábali… Boh nachádza Abrama v Chárane, sprevádza ho do Egypta, kam utiekol zo zasľúbenej zeme. Boh ide tam, kde je Abram, ale nenecháva ho tam, kde je.
Mária Magdaléna: Od smútku k radosti
V uvedených textoch Písma stretávame Máriu, ktorá plače. Zrútil sa jej celý svet a nevie, ako ďalej. Ježiš, bol v hrobe, a teraz tam nie je! Tak toto je už priveľa! Nestačí, že sa nechal ukrižovať, ale teraz, keď chcela zabalzamovať jeho telo, zisťuje, že Ježišovo telo z hrobu zmizlo! Kto ho len mohol ukradnúť? Prečo ešte aj toto? Slzy sa jej tlačia do očí….
V tom zrazu počuje tak známe slová, tak známy hlas. Až sa jej dych zatajil. Tak nežné oslovenie, s takou láskou a porozumením vyslovené jej vlastné meno: „Mária!“ „Čože? To nie je možné!“ Utiera si slzy a vidí pred sebou stáť Ježiša! On žije? Nesníva sa jej to? Padá k jeho nohám a opäť so slzami v očiach, tentoraz so slzami radosti kričí: „Majstre!“ Ten výkrik vyjadroval všetko, čím nedávno prešla. To oslovenie, bolo vyjadrením najväčšieho šťastia a radosti z toho, že tam, kde pred chvíľkou akoby všetko končilo, zrazu akoby zázrakom sa všetko opäť začína! Smútok a žiaľ je vystriedaný radosťou a šťastím. Tie dve slová „Mária!“ a „Majstre!“ skrývajú v sebe nesmierne bohatstvo skúsenosti osobného stretnutia so vzkrieseným Ježišom. Stretnutia, ktoré resetuje zdanlivú prehru a naštartuje nové víťazstvo!
Ján: Vyhnanstvo a zjavenie
Kto to bol Ján? Ježišov najmilší učeník. Ak bol niekto Ježišovi blízky, boli to jeho učeníci. Ak bol niekto z nich ešte bližšie, boli to tí dvanásti, ktorí sa vzdali všetkého, len aby mohli byť s Ježišom. A ak boli niektorí z dvanástich Ježišovi obzvlášť milí, boli to Peter, Jakub a Ján. No podľa Písma bol jeden učeník, ktorý bol Ježišovi najbližšie. Bol to práve Ján, miláčik Pánov. Za opusteným Jánom prichádza ten, komu obetoval všetko, úplne všetko čo mal a čím bol. Ten, komu bol Ján najbližším priateľom zo všetkých.
Všetci traja, Abram, Mária a Ján, podriadili svoje životy Bohu. Napadlo vás niekedy, že Abrahám, otec všetkých veriacich, nemal žiadne náboženstvo? Nebol žid, kresťan ani moslim, aj keď všetky tieto náboženstvá ho považujú za svojho praotca. Abrahám nemal náboženstvo, ktoré by ho učilo, čo sa má a nemá veriť, čo sa má a nemá robiť. On prežil stretnutie s Bohom. S cudzím Bohom, ktorý jedného dňa vstúpil do jeho života. Vstúpil, aby už nikdy neodišiel. Mária a Ján sa tohto „cudzieho boha“, ktorý hovorieval s Abrahámom, dotýkali vlastnými rukami. Boli jeho najbližší.
Čakanie ako súčasť viery
Pán Boh tu nie je preto, aby na povel plnil naše priania. Ten, kto niekedy letel lietadlom počas pochmúrneho, zamračeného dňa, pozná ten pocit. Je týždeň zatiahnuté a vy máte pocit, že už 100 rokov nebolo inak ako opršane. Potom sa s vami lietadlo vznesie, prelezie cez mračná a okolo vás sa rozžiari jasné slnko. Vždy (pokiaľ je deň). Bez ohľadu na to, ako je dole, tam hore je vždy prekrásne slnečno.
Vrátime sa na zem, je zase škaredo, všetci sa tvária kyslo, hľadia do zeme, niekam sa ponáhľajú, ale vy, vy si ten zážitok zhora nesiete so sebou. Viera je ako to lietadlo, vyhupne vás nad mračná. A nezabudnite. Čím sú mračná ležiace nad krajom temnejšie, tým nižšie ležia a tým bližšie nad vami je to krásne slnko.
Pokiaľ nezabudneme, že Boh je s nami i tam, kde všetko nasvedčuje tomu, že sme sami, budeme ako tí cestovatelia z práve pristávajúceho lietadla, cestovatelia so zvláštnym úsmevom, ktorý hovorí: „Ja viem, ako je tam hore“.
Áno, žijeme asi v dobe, v ktorej neradi čakáme. Uvedomujem si to aj sám na sebe a svojich „netrpezlivostiach“. Povzbudzuje nás k tomu aj súčasný spôsob života. To, že nemusíme na nič čakať, nás svojím spôsobom učia aj technológie. Všetky procesy sa v živote nejako zrýchľujú. Som však presvedčený, že čakanie je dôležité, aby sme ostali ľudskými. Čakanie sa týka aj našich vzťahov. Aby mohli naše vzťahy rásť, potrebujeme dať druhým priestor. Nemôžeme vymeniť človeka, ktorý nám nevyhovuje, ako nejakú vec. A toto vyžaduje určitú trpezlivosť a schopnosť čakať.
Keď sa rozprávame o tomto čakaní, je potrebné povedať, že je orientované na cieľ. Možno je bližšie veriacim ľuďom, pretože nejde o bezcieľne čakanie. Je to čakanie, ktoré je spojené s nádejou, že to, na čo čakáme, raz príde. V kresťanskej viere je však dôležitý nielen aspekt orientovania sa na budúcnosť, teda na to, že očakávame nejaké naplnenie prísľubov. Je v nej prítomné už aj naplnenie niektorých prísľubov. Toho už a ešte nie.
Pri tomto rozhovore o čakaní, trpezlivosti či pripravenosti mi však chýba ešte jedno slovo, a to je prekvapenie. To je možno niečo, čím by som sa snažil prihovoriť aj ľuďom, ktorí neprežívajú tento čas z náboženského hľadiska. Možno by som im položil otázku, či sa ešte vedia nechať prekvapiť alebo už majú pocit, že poznajú život a, ako sa hovorí, všetko vedia a všade boli. Priznať si, že aj môj vnútorný svet má určité hranice a že spoza tých hraníc môže stále niečo nové do môjho života vstúpiť, totiž vyžaduje pokoru.
Ježiš hovorí, že „kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi“. Veľa som uvažoval, čo to znamená, a myslím si, že aj naše ľudské vzťahy sú znamením Božej lásky v tomto živote. Tiež si myslím, že možno aj pre ľudí, ktorí nepraktizujú našu kresťanskú vieru, je tento čas príležitosťou, aby sa zmierili. V jednej prosbe sa píše, aby sa pri jasličkách zmierili všetci hnevnící. Dnes, keď sa už vianočná atmosféra presúva aj do nákupných centier, chtiac-nechtiac asi všetci prežívame nejakú prípravu na Vianoce. Aj pre týchto ľudí to teda môže byť príprava na znovuvytvorenie rodinnej pohody a harmónie vo svojom živote. Môžu uvažovať nad tým, ako urobiť znovu krok tam, kde ich vzťahy ochladli, kde sa so svojimi blízkymi vzdialili, kde sa z rôznych dôvodov pohnevali.
V slovenčine aj v cudzích rečiach majú slová utrpenie a trpezlivosť ten istý slovný základ. Myslím si, že na to, aby sme sa naučili byť trpezliví, je preto potrebné prijať aj momentálny stav nenaplnenia a s tým spojenú bolesť alebo nepohodlie či prázdnotu. Jeden mladý muž raz prišiel za starým mníchom a pýtal sa ho, čo má robiť, aby sa stal svätým. Starec mu na to povedal, že keď chce byť dokonalý, tak má ležať, keď leží, sedieť, keď sedí, a kráčať, keď kráča. Práve na svätcoch a umelcoch si často všímam túto schopnosť vnímať bohatstvo každého prítomného okamihu. Náš momentálny život je potenciál, ktorý je často nenaplnený, a práve preto, aby mohol byť naplnený, potrebuje svoj priestor. A ten vytvárame možno práve aj tým, že sa staneme vnímavými.
Dávid bol posledný zo synov, najmladší. Pán Boh, keď povoláva, nepozerá na to, kto sme, ku ktorému národu patríme, či sme v rodine najstarší alebo najmladší, čiže či máme vyhradené osobitné miesto alebo nie. Pán Boh nepozerá na to všetko a ide ďalej, vyvolí si posledného, najmladšieho, ktorý sa venuje ako pastier ovciam, ktorý je ešte bezbranný a neskúsený. Pán Boh nás prekvapuje. Koná spôsobom, ktorý nezodpovedá obvyklému ľudskému konaniu. Keď sa nám odhaľuje, ako koná Pán Boh, zisťujeme, že žiada proroka, aby nepozeral na obvyklé ľudské meradlá.
Je pravda, že Sväté písmo prináša posolstvo aj o tom, ako sa Dávid previnil, ale zároveň aj potvrdzuje, že sa Dávid nechal vždy aj osloviť Božím duchom, aby po hriechu konal pokánie a aby začínal nanovo. Vedomie o Božej láske voči každému z nás, objavujeme vo svojom vnútri, lebo s vierou prijímame skutočnosť, že sme stvorení na Boží obraz a že sme aj pôsobením Božieho Ducha povýšení za Božie deti.
Počatie života každého človeka je stvorením na Boží obraz, lebo každý človek od svojho počatia je povolaný k životu v láske. Náuka našej viery to vyjadruje v katechizme takto: „Svätý krst je základom celého kresťanského života, vstupnou bránou do života v Duchu (vitae spiritualis ianua), [...] .“ (KKC 1213)
Každý si môžeme a máme uvedomiť, že máme vo svojom živote chvíľu, odkedy začal v našom živote pôsobiť Boží Duch Svätý. Od krstu pôsobí v nás Boží Duch Svätý a je našou životnou úlohou sa pre jeho pôsobenie vždy viac otvoriť a nechať sa viesť. Boží Duch nepôsobí magickým spôsobom. Pôsobí tam, kde človek slobodne spolupracuje. Pán Boh sa obracia na našu slobodu, pozýva nás, aby sme spolupracovali s Duchom Svätým. Tieto dve skutočnosti musia ísť spolu. Krst zostáva na celý život ako Boží dar, ktorým Pán ozdobil naše duše svojou pečaťou.
Či je smrť blízko nás, či v živote niekoho z našich najbližších, alebo aj keď sa nám zdá, že je ešte ďaleko. A v takejto úzkosti sa pýtame: Čo ma čaká? Choroba? Krátka? Alebo to bude dlhý boj? Tragický koniec? Čo sa stane? Kam vlastne pôjde moja duša? Kam pôjde to, čo nevidím v zrkadle? A predsa je to niečo, čo mňa robí mnou?
Aby človek nemusel pociťovať úzkosť pred smrťou, aby sa nebál samoty, aby nemal neistotu, čo ho čaká, musel tú úzkosť, samotu a opustenosť prežiť Ježiš Kristus sám. Pána Ježiša ukrižovali o deviatej hodine ráno. Bolo poludnie a po celej zemi nastala na tri hodiny tma. Dieťa volá na Otca: „Éli! Prečo si ma opustil? Ale iná cesta neexistovala.
A tak sa opýtajme samých seba: Prečo musel Ježiš povedať na kríži: Bože, prečo? Tú známu otázku, ktorú som Bohu položil(a) už stokrát? Aby som nebol(a) sám. Ak to dovolím, tak už nikdy! Nikdy vo svojom živote, ani pred smrťou, ani v jej okamihu a ani vtedy, keď moja smrť bude minulosť. Pretože ja už v tom nie som sám (sama). Je tam so mnou Ježiš, ktorý toto všetko zobral na seba.
Prečo ma Boh núti čakať? - Chýba mi pokoj, 3. časť
Ak úprimne požiadaš Ježiša, aby vstúpil do tvojho života, on to urobí a už ťa nikdy neopustí. Nadviažeš tým vzťah s Bohom a on ti dá večný život.
Dôverujme Kristovi a za žiadnych okolností od neho neodchádzajme. Prijímajme sviatosti Cirkvi a modlime sa stále. Náš Pán, ktorý má aj všetky vlasy na našich hlavách spočítané sa o nás dokonale stará a nenechá nás dlho čakať s pomocou. Skúška našej viery prináša vytrvalosť. A skúška, ktorá na nás dolieha je iba ľudská. A Boh je verný. On nás nedovolí skúšať nad naše sily, ale so skúškou dá aj schopnosť, aby sme mohli vydržať.