Slovo sa stalo telom. Pri tajomstve vtelenia Slovo prijalo zmyslové telo. Podobne pri sviatostiach sa zmyslová skutočnosť (liatie vody, mazanie krizmou, gesto vysluhovateľa a podobne) spája so slovom; vyslovené sviatostné slová ,,prijímajú” zmyslové gestá a vysvetľujú ich. Štruktúra sviatostí tak ,,nachádza inšpiráciu” v samotnom tajomstve Vtelenia. Nie je to prekvapivé, ak si uvedomíme, že aj Vtelenie, aj sviatosti pochádzajú z toho istého zdroja, ktorým je samotný Pán. Boh si vo svojej múdrosti zvolil cestu posvätenia ľudstva skrze Vtelenie a v tejto ceste posväcovania pokračuje prostredníctvom sviatostí. Sviatosti tak nie sú výmyslom Cirkvi, nie sú bezvýznamnými doplnkami na ceste viery, ale sú vhodnými prostriedkami, ktoré nám vo svojej múdrosti a láske daroval vtelený Boh. Cez sviatosti nám Pán ponúka sám seba (v Eucharistii) či svoje rôznorodé dary, aby sme rástli na ceste viery, nádeje a lásky. Vtelený Boh bol človeku tak blízko, že sa ho mohol dotknúť. Božia túžba dotýkať sa človeka, a tak ho uzdravovať, pokračuje aj dnes.
Božia Múdrosť v Sviatostiach
Božia múdrosť sa prejavuje v celom organizme siedmich sviatostí. Jednotlivé sviatosti, ktoré sú určené (hlavne, ale nielen) pre náš nadprirodzený život začínajúci sa už tu na zemi, ,,nachádzajú inšpiráciu” v prirodzenom kolobehu života človeka. Človek sa najprv narodí, potom rastie a vyvíja sa, na čo ale potrebuje každodenný pokrm. Vo svojom zdokonaľovaní sa mu môže skrížiť cestu choroba, a preto potrebuje primeraný liek. Taktiež ho môžu z rôznych dôvodov (napr. zlá životospráva) opustiť sily, a tak potrebuje nový impulz, znovu nabrať silu. Navyše, človek nie je samotár, ale tvor spoločenský. Žije a zdokonaľuje sa v spoločnosti, ktorá je určitým spôsobom usporiadaná a riadená, a ktorá sa neustále obnovuje novými členmi. Tomuto prirodzenému poriadku zodpovedajú v nadprirodzenej rovine jednotlivé sviatosti. Krstom sa človek rodí pre večný život, birmovaním rastie k dokonalosti (skrze Ducha Svätého, ktorého prijíma) a Eucharistiou sa živí. Ak človek upadne do hriechu, ktorý je chorobou duše, je mu podaný liek v podobe sviatosti pokánia. Sviatosť pomazania chorých slúži človeku k obnoveniu síl a jeho upriameniu sa na jediný skutočný cieľ, na Boha. Sviatosti sú tak Božími darmi, ktoré zohľadňujú, že človek je povolaný k dokonalosti v láske nielen ako jednotlivec, ale aj ako člen spoločenstva.
Uvedená podobnosť sviatostí Cirkvi s prirodzeným vývojom človeka neznamená, že sviatosti sú bezduchým cirkevným skopírovaním a prenesením udalostí ľudského života do života viery. Nie! Skôr je nám takýmto spôsobom ukázané, že prostredníctvom sviatostí chce Božia múdrosť, teda samotný Pán, posvätiť človeka v každej jednej oblasti jeho života. Božiu múdrosť badať aj v každom aspekte jednotlivých sviatostí. Boh totiž aj pri každej jednej sviatosti vystupuje ako múdry pedagóg, ktorý nás chce pri ich prijímaní niečomu naučiť. Tá prvá spočíva v tom, že Boh nám vo sviatostiach dáva svoje milosti skrze viditeľné, hmatateľné znamenia. Boh k nám nepristupuje ako k čisto duchovným bytostiam, ale ako k telesným tvorom (ktoré majú dušu). Vo sviatostiach nám cez to, čo je viditeľné či počuteľné, dáva to, čo je neviditeľné - dar milosti. Boh teda k nám aj vo sviatostiach pristupuje spôsobom, ktorý nám je blízky a pochopiteľný, spôsobom, ktorý rešpektuje to, kým sme. Tento aspekt sviatostí nám tak dáva lekciu o spôsobe ohlasovania viery iným: nie tak, ako nám to vyhovuje, nie použitím naučených fráz, ale spôsobom, ktorý rešpektuje a vychádza z toho, komu ohlasujeme Božie slovo.
Druhá lekcia spočíva v tom, že sviatostné viditeľné znamenie neviaže pozornosť samo na seba, ale poukazuje na niečo dôležitejšie - na Boha, ktorý je v sviatosti prítomný (v Eucharistii), či v nej pôsobí. Liatie vody pri krste poukazuje na očistenie od hriechov a darovanie nadprirodzeného života; premenená hostia poukazuje na Pána, ktorý je v nej sviatostne prítomný a ktorý chce byť naším pokrmom. Tento aspekt sviatosti nám tak pripomína, že úlohou veriaceho nie je byť centrom pozornosti, slnkom, okolo ktorého sa iní točia, ale tým, ktorý svojím životom, svojimi slovami a skutkami poukazuje na niečo dôležitejšie: na Boha.
Šokujúca realita Eucharistie
Svätá Eucharistia
Svätá Eucharistia završuje uvádzanie do kresťanského života. Eucharistia je prameň a vrchol celého kresťanského života. „Ostatné sviatosti, ako aj všetky ekleziálne služby a apoštolské diela úzko súvisia so svätou Eucharistiou a sú na ňu zamerané. „Eucharistia vhodne naznačuje a obdivuhodne uskutočňuje účasť na Božom živote a jednotu Božieho ľudu, na ktorých sa zakladá Cirkev. Nevyčerpateľné bohatstvo tejto sviatosti sa odráža aj v rozmanitých pomenovaniach, ktorými sa označuje. Každé z nich poukazuje na určité jej stránky. Volá sa: Eucharistia, lebo je vzdávaním vďaky Bohu. Grécke slová eucharistein a eulogein pripomínajú židovské dobrorečenia, ktoré - najmä pri stolovaní - ohlasujú Božie diela: stvorenie, vykúpenie a posvätenie.
Pánova večera, lebo ide o Večeru, ktorú Pán slávil v predvečer svojho umučenia so svojimi učeníkmi, a o anticipovanie Baránkovej svadobnej hostiny v nebeskom Jeruzaleme. Lámanie chleba, lebo tento obrad, príznačný pre židovské stolovanie, Ježiš použil, keď dobrorečil a rozdával chlieb v úlohe hostiteľa, najmä pri Poslednej večeri. Podľa tohto úkonu ho učeníci spoznali po jeho zmŕtvychvstaní a týmto výrazom prví kresťania označovali svoje eucharistické zhromaždenia. Dávali tým najavo, že všetci, čo jedia jediný rozlomený chlieb, Krista, vstupujú do spoločenstva s ním a tvoria v ňom jedno telo. Pamiatka Pánovho umučenia a zmŕtvychvstania. Svätá obeta, lebo sprítomňuje jedinú obetu Krista Spasiteľa a zahŕňa obetu Cirkvi, alebo aj obeta svätej omše, „obeta chvály“, duchovná obeta, čistá a svätá obeta, lebo završuje a prevyšuje všetky obety Starej zmluvy.Svätá a božská liturgia, lebo celá liturgia Cirkvi má svoj stredobod a najplnšie sa prejavuje v slávení tejto sviatosti. V takom istom zmysle sa volá aj slávením svätých tajomstiev. Hovoríme aj o Najsvätejšej sviatosti, lebo je „sviatosťou sviatostí“.
Prijímanie, po latinsky communio (spoločenstvo, spojenie), lebo touto sviatosťou sa spájame s Kristom, ktorý nám dáva účasť na svojom tele a krvi, aby sme tvorili jedno telo. V srdci slávenia Eucharistie je chlieb a víno, ktoré sa Kristovými slovami a vzývaním Ducha Svätého stávajú Kristovým telom a jeho krvou. Cirkev verná Pánovmu príkazu naďalej robí na jeho pamiatku až do jeho slávneho návratu to, čo urobil v predvečer svojho umučenia: „vzal chlieb…“, „vzal kalich s vínom...“ Keď sa znaky chleba a vína stanú tajomným spôsobom Kristovým telom a jeho krvou, aj naďalej naznačujú, že stvorenie je dobré. A tak na ofertórium dobrorečíme Stvoriteľovi za chlieb a víno „plod práce ľudských rúk“, ale ešte prv „plod zeme“ a „viniča“, teda Stvoriteľove dary.
V Starej zmluve sa chlieb a víno prinášajú na obetu medzi prvotinami zeme na znak vďačnosti Stvoriteľovi. Ale v súvislosti s exodom (východom z Egypta) dostávajú aj nový význam: nekvasené chleby, ktoré Izrael je každý rok na Veľkú noc, pripomínajú náhlenie pri východe z Egypta. Spomienka na mannu na púšti bude Izraelu stále pripomínať, že žije z chleba Božieho slova. A napokon každodenný chlieb je plodom Zasľúbenej zeme, zárukou, že Boh je verný svojim prisľúbeniam. „Kalich dobrorečenia“ na konci židovskej veľkonočnej hostiny pridáva k sviatočnej radosti z vína eschatologický rozmer, t. j. rozmer mesiášskeho očakávania obnovenia Jeruzalema. Zázraky rozmnoženia chlebov, keď Pán dobrorečil, rozlámal chleby a prostredníctvom svojich učeníkov ich rozdelil, aby nasýtil zástupy, sú predobrazom hojnosti tohto jediného chleba, ktorým je jeho Eucharistia. Znak vody premenenej na víno v Káne už zvestuje hodinu Ježišovho oslávenia.
Prvá predpoveď Eucharistie učeníkov rozdelila, tak ako ich pohoršila predpoveď umučenia: „Tvrdá je to reč, kto to môže počúvať?!“ Eucharistia a kríž sú kameňmi úrazu. Je to to isté tajomstvo a neprestáva byť príčinou rozdelenia. „Aj vy chcete odísť?“ Táto Pánova otázka zaznieva cez stáročia ako výzva jeho lásky, aby ľudia spoznali, že on jediný má „slová večného života“ a že prijať s vierou dar jeho Eucharistie znamená prijať jeho samého. Pretože Pán miloval svojich, miloval ich až do krajnosti. Keďže vedel, že nadišla hodina odísť z tohto sveta, aby sa vrátil k Otcovi, pri večeri im umyl nohy a dal im prikázanie lásky. Aby im nechal závdavok tejto lásky, aby sa nikdy nevzdialil od svojich a dal im účasť na svojej Veľkej noci, ustanovil Eucharistiu ako pamiatku svojej smrti a svojho zmŕtvychvstania a prikázal ju sláviť až do svojho návratu svojim apoštolom, „ktorých vtedy ustanovil za kňazov Nového zákona“.
Tri synoptické evanjeliá a svätý Pavol nám odovzdali opis ustanovenia Eucharistie. Ježiš si zvolil čas Veľkej noci, aby splnil, čo prisľúbil v Kafarnaume že totiž svojim učeníkom dá svoje telo a svoju krv. „Prišiel deň Nekvasených chlebov, keď bolo treba zabiť veľkonočného baránka. [Ježiš] poslal Petra a Jána so slovami: ,Choďte a pripravte nám veľkonočnú večeru…‘ Išli teda… a pripravili veľkonočného baránka. Keď prišla hodina, zasadol za stôl a apoštoli s ním. Tu im povedal: ,Veľmi som túžil jesť s vami tohto veľkonočného baránka skôr, ako budem trpieť. Lebo hovorím vám: Už ho nebudem jesť, kým sa nenaplní v Božom kráľovstve…‘ Potom vzal chlieb a vzdával vďaky, lámal ho a dával im, hovoriac: ,Toto je moje telo, ktoré sa dáva za vás.
Ustanovenie Eucharistie pri Poslednej večeri
Takto prichádzame k uvažovaniu o ustanovení Eucharistie pri Poslednej večeri. Odohráva sa to v kontexte rituálnej večere, ktorá predstavovala pamiatku na základnú udalosť izraelského ľudu: oslobodenie z egyptského otroctva. Táto rituálna večera, viazaná na obetovanie baránkov (porov. Ex 12, 1 - 28. 43 - 51,) bola spomienkou na minulosť, no súčasne aj prorockou víziou, teda ohlásením budúceho oslobodenia. Ľud sa skutočne presviedčal, že to oslobodenie nebolo definitívne, lebo jeho dejiny boli ešte príliš poznačené otroctvom a hriechom. Pamiatka na dávne oslobodenie sa tak otvárala k požiadavke a očakávaniu hlbšej spásy, radikálnej, univerzálnej a definitívnej. A práve do tohto kontextu Ježiš umiestňuje novosť svojho daru. V modlitbe chvály, Berakah, ďakuje Otcovi nielen za veľké udalosti minulých dejín, ale aj za vlastné „povýšenie“. Keď Ježiš ustanovuje sviatosť Eucharistie, anticipuje a zahŕňa obetu kríža i víťazstvo vzkriesenia. Súčasne sa zjavuje ako pravý obetovaný Baránok, prisľúbený v Otcových plánoch už od stvorenia sveta, ako čítame v Prvom Petrovom liste (porov. 1, 18 - 20). Ježiš umiestnil svoj dar do tohto kontextu a tým zjavuje spásonosný význam svojej smrti a vzkriesenia, tajomstvo, ktoré sa stáva obnovujúcou skutočnosťou dejín a celého vesmíru. Ustanovenie Eucharistie totiž ukazuje, ako sa táto smrť, sama osebe násilná a absurdná, stala v Ježišovi najvyšším aktom lásky a definitívnym oslobodením ľudstva od zla.
Takto Ježiš včleňuje svoje radikálne novum do starobylej židovskej obetnej večere. Pre nás kresťanov nie je nevyhnutné opakovať túto večeru. Ako správne hovoria otcovia, figura transit in veritatem: to, čo ohlasovalo budúce skutočnosti, teraz prenecháva miesto pravde samotnej. Starobylý obrad sa naplnil a bol definitívne prekonaný prostredníctvom daru lásky vteleného Božieho Syna. Pokrm pravdy, Kristus obetovaný za nás, dat... Príkazom „toto robte na moju pamiatku“ (Lk 22, 19; 1 Kor 11, 25) nás Kristus vyzýva, aby sme boli v súlade s jeho darom a sviatostne ho predstavovali. Týmito slovami Pán takpovediac vyjadruje očakávanie, že Cirkev, zrodená z jeho obety, prijme tento dar a pod vedením Ducha Svätého rozvinie liturgickú formu sviatosti. Pamiatka na jeho dokonalý dar totiž nespočíva v jednoduchom opakovaní Poslednej večere, ale v Eucharistii, teda v radikálnej novosti kresťanského kultu. Ježiš nám tak zanechal úlohu vstúpiť do jeho „hodiny“: „Eucharistia nás vťahuje do aktu Ježišovej obety. Podstatné premenenie chleba a vína na jeho telo a krv vkladá do stvorenstva princíp radikálnej zmeny, akoby určitý druh „štiepenia atómov“, aby sme použili dnes dobre známy obraz, vnesený do najhlbšej intimity bytia, zmenu určenú vyvolať proces premeny skutočnosti, ktorého posledným cieľom bude premena celého sveta, až do toho stavu, keď Boh bude všetko vo všetkom (porov. 1 Kor 15, 28).
Svojím slovom, chlebom a vínom nám sám Pán ponúkol základné prvky nového kultu. Cirkev, jeho nevesta, je povolaná každodenne sláviť eucharistickú hostinu na jeho pamiatku. Tak vpisuje vykupiteľskú obetu svojho ženícha do dejín ľudí a sviatostne ho sprítomňuje vo všetkých kultúrach. Z tohto dôvodu je potrebné, aby sme v nás prebúdzali vedomie o rozhodujúcej úlohe, ktorú zohráva Duch Svätý v rozvoji liturgickej formy a v prehĺbení Božích tajomstiev. pôsobiaci už pri stvorení (porov. Gn 1, 2), je plne prítomný v existencii vteleného Slova: Ježiš Kristus bol počatý z Panny Márie dielom Ducha Svätého (porov. Mt 1, 18; Lk 1, 35); na začiatku svojho verejného pôsobenia ho na brehu Jordánu vidí zostupovať na seba v podobe holubice (porov. Mt 3, 16), v tomto istom Duchu koná, hovorí, plesá (porov. Lk 10, 21); a je to on, v kom môže obetovať seba samého (porov. Hebr 9, 14). V takzvaných rozlúčkových rečiach, ktoré zachytáva Ján, Ježiš dáva do jasného vzťahu dar seba samého vo veľkonočnom tajomstve s darom Ducha svojim učeníkom (porov. Jn 16, 7). Len čo vstal, nesúc na svojom tele znaky utrpenia, môže zoslať Ducha (porov. Jn 20, 22) a svojim dáva účasť na vlastnom poslaní (porov. Jn 20, 21). Bude to Duch, ktorý potom naučí učeníkov všetky veci a pripomenie im všetko, čo Kristus povedal (porov. Jn 14, 26), veď to je úloha Ducha pravdy (porov. Jn 15, 26), aby voviedol učeníkov do plnej pravdy (porov. Jn 16, 13). V rozprávaní Skutkov apoštolov Duch zostupuje na apoštolov, zhromaždených na modlitbách spolu s Máriou v deň Turíc (porov. 2, 1 - 4), a dáva im poslanie ohlasovať všetkým národom radostnú zvesť. Pôsobením Ducha Svätého teda sám Kristus zostáva prítomný a pôsobiaci vo svojej Cirkvi, počínajúc jej vitálnym stredobodom, ktorým je Eucharistia.
V tomto horizonte lepšie chápeme rozhodujúcu úlohu Ducha Svätého pri eucharistickom slávení a osobitne vo vzťahu k prepodstatneniu. Uvedomenie si tejto skutočnosti možno dobre zdokumentovať u cirkevných otcov. Svätý Cyril Jeruzalemský vo svojich Katechézach pripomína, že my „vzývame milosrdného Boha, aby zoslal svojho Svätého Ducha na obetné dary, ktoré máme pred sebou, aby on premenil chlieb na Kristovo telo a víno na Kristovu krv.
Prostredníctvom eucharistickej sviatosti Ježiš zapája veriacich do svojej vlastnej „hodiny“; tak nám ukazuje puto, ktoré chcel vytvoriť medzi sebou a nami, medzi svojou osobou a Cirkvou. Veď sám Kristus v obete kríža zrodil Cirkev ako svoju nevestu a svoje telo. Cirkevní otcovia obšírne meditovali nad vzťahom medzi pôvodom Evy z boku spiaceho Adama (porov. Jn 2, 21 - 23) a novej Evy, Cirkvi, z otvoreného boku Krista, ponoreného do spánku smrti: z prebodnutého boku, hovorí Ján, vyšla krv a voda (porov. Kontemplatívny pohľad na „toho, ktorého prebodli“ (Jn 19, 37) nám umožňuje uvedomiť si príčinný vzťah medzi Kristovou obetou, Eucharistiou a Cirkvou. Eucharistia, to je Kristus, ktorý sa nám daruje, a tak nás neustále buduje ako svoje telo. primárna kauzalita je tá, ktorá je vyjadrená v prvej formule: Cirkev môže sláviť a adorovať tajomstvo Krista prítomného v Eucharistii práve preto, že sám Kristus sa ako prvý daroval Cirkvi v obete kríža. To, že Cirkev môže „konať“ Eucharistiu, je plne zakorenené v dare, ktorým sa jej daroval sám Kristus. Aj tu objavujeme presvedčivé vyjadrenie svätého Jána: „On nás miloval prvý“ (1 Jn 4, 19). Tak aj my pri každom slávení vyznávame primát Kristovho daru. Kauzálny vplyv pri počiatkoch Cirkvi poukazuje na to, že on nás miloval „ako prvý“ nielen v chronologickom, lež aj v ontologickom zmysle.
Eucharistia je teda konštitutívna pre samo bytie a činnosť Cirkvi. Táto skutočnosť, jasne prítomná v Tradícii, nám pomáha viac si uvedomiť nerozlučnosť Krista a Cirkvi. Pán Ježiš, obetujúc sám seba za nás, vo svojom dare účinne predpovedal tajomstvo Cirkvi. Pozoruhodné je, že Druhá eucharistická modlitba pri zvolávaní Ducha Svätého takto formuluje modlitbu za jednotu Cirkvi: „nech nás všetkých, ktorí máme účasť na Kristovom tele a krvi, združí v jedno Duch Svätý“. Tieto slová nám jasne vysvetľujú, že res eucharistickej sviatosti je jednota veriacich v cirkevnom spoločenstve. Na vzťah medzi Eucharistiou a communiom už upriamil pozornosť aj Boží sluha Ján Pavol II. vo svojej encyklike Ecclesia de Eucharistia. Práve skutočnosť jedinej Eucharistie, ktorá sa v každej diecéze slávi okolo vlastného biskupa, nám ukazuje, ako samotné partikulárne cirkvi jestvujú in a ex Ecclesia. Preto „jednota a nerozlučnosť Pánovho eucharistického tela zahŕňa jednotu jeho mystického tela, ktorým je jedna a nerozlučná Cirkev. Z tohto dôvodu sa každý veriaci pri eucharistickom slávení nachádza vo svojej Cirkvi, teda v Kristovej Cirkvi. Podčiarknutie tohto eucharistického koreňa cirkevného spoločenstva môže účinne prispieť aj k ekumenickému dialógu s cirkvami a cirkevnými spoločenstvami, ktoré nie sú v plnej jednote s Petrovým stolcom. Veď Eucharistia objektívne vytvára silné puto jednoty medzi Katolíckou cirkvou a ortodoxnými cirkvami, ktoré si zachovali pravú a úplnú podstatu eucharistického tajomstva.
Druhý vatikánsky koncil pripomenul, že „ostatné sviatosti, ako aj všetky cirkevné služby a apoštolské diela úzko súvisia so svätou Eucharistiou a sú na ňu zamerané. je sviatosťou trojičného spoločenstva. ukazuje, ako sviatostná „ekonómia“ napokon determinuje aj spôsob, akým Kristus, jediný Spasiteľ, prostredníctvom Ducha Svätého dosahuje našu existenciu v špecifickosti jej okolností. Cirkev sa prijíma a zároveň vyjadruje v siedmich sviatostiach, skrze ktoré Božia milosť konkrétne ovplyvňuje existenciu veriacich, aby sa celý ich život, vykúpený Kristom, stal obetou príjemnou Bohu. V tejto perspektíve by som tu chcel podčiarknuť niektoré prvky, na ktoré poukázali synodálni otcovia a ktoré nám môžu pomôcť pochopiť vzťahy všetkých sviatostí s eucharistickým tajomstvom.
Ak je Eucharistia skutočne prameňom a vrcholom života a poslania Cirkvi, z toho potom vyplýva predovšetkým to, že cesta kresťanskej iniciácie má ako svoj oporný bod možnosť pristupovať k tejto sviatosti. Nesmieme totiž nikdy zabudnúť, že sme pokrstení a birmovaní v zameraní na Eucharistiu. Táto skutočnosť zahŕňa úlohu napomáhať v pastoračnej praxi jednotnejšie chápanie cesty kresťanskej iniciácie. začlenení do Cirkvi a stali sme sa Božími deťmi, je vstupnou bránou ku všetkým sviatostiam. Krstom sme boli včlenení do jediného Kristovho tela (porov. 1 Kor 12, 13), kňazského ľudu. Je to však účasť na eucharistickej obete, ktorá v nás zdokonaľuje to, čo sme prijali v krste.
V tomto ohľade treba venovať pozornosť téme poriadku sviatostí iniciácie. V Cirkvi jestvujú rozličné tradície. a detí52. Tieto rozdiely však nie sú dogmatickej povahy, ale pastoračného charakteru. Konkrétne treba overiť, ktorá prax môže v skutočnosti lepšie pomôcť veriacim dať do stredu sviatosť Eucharistie ako skutočnosť, ku ktorej celá iniciácia smeruje. Nech v úzkej spolupráci s kompetentnými dikastériami Rímskej kúrie biskupské konferencie preveria účinnosť súčasných postupov, aby sa kresťanovi výchovným pôsobením našich spoločenstiev pomohlo čoraz viac dozrievať a dosiahnuť v jeho živote autenticky eucharistické chápanie, aby tak mohol dať primeraným spôsobom dôvod svojej nádeji pre naše časy (porov. 1 Pt 3, 15).
Treba si uvedomiť, že celá kresťanská iniciácia je cestou obrátenia, ktorou treba prejsť s Božou pomocou a s neustálou podporou cirkevného spoločenstva, či už keď si dospelý žiada vstúpiť do Cirkvi - ako sa to stáva v krajinách prvej evanjelizácie a v toľkých sekularizovaných oblastiach -, alebo keď rodičia žiadajú sviatosti pre svoje deti. V tomto ohľade by som chcel upriamiť pozornosť predovšetkým na vzťah medzi kresťanskou iniciáciou a rodinou. V pastoračnom pôsobení treba do programu iniciácie vždy začleniť aj rodinu. Tu by som chcel zdôrazniť význam prvého svätého prijímania. U toľkých veriacich necháva tento deň právom v pamäti hlbokú stopu ako prvý okamih, v ktorom - aj keď len počiatočným spôsobom - zakúsili dôležitosť osobného stretnutia s Ježišom. Farská pastorácia musí primerane vedieť doceniť túto významnú príležitosť.
Prehľad Sviatostí Katolíckej Cirkvi
| Sviatosť | Účel |
|---|---|
| Krst | Narodenie pre večný život |
| Birmovanie | Rast k dokonalosti skrze Ducha Svätého |
| Eucharistia | Živenie duše |
| Pokánie | Uzdravenie z hriechu |
| Pomazanie chorých | Obnovenie síl a upriamenie na Boha |