Cirkev, ako spoločenstvo veriacich, zohráva nezastupiteľnú úlohu v živote jednotlivca i celej spoločnosti. Jej poslanie presahuje len duchovnú oblasť a dotýka sa aj sociálnej, etickej a kultúrnej dimenzie ľudského života.
Pápež František
Úlohy Cirkvi
Ohlasovanie Božieho slova (Kerygma-Martyria)
Najhlbšou podstatou Cirkvi sú jej tri úlohy: ohlasovanie Božieho slova (kerygma-martyria), vysluhovanie sviatostí (leiturgia), služba lásky (diakonia). Tieto úlohy sa navzájom podmieňujú a nemôžu byť od seba oddelené.
Vysluhovanie sviatostí (Leiturgia)
Jedny z tých vecí, nevyhnutných na duchovné prežitie, sú sviatosti. Tie zvláštne veci, kde je Slovo, tiež niečo Viditeľné a potom je tam tá Neviditeľná časť. Nevnímame ich všetci rovnako, máme rozdielny počet sviatostí, trocha iné chápanie aj prístup k nim.
Služba lásky (Diakonia)
Aj Cirkev, keďže je spoločenstvom, musí uskutočňovať lásku. Dôsledkom toho je, že aj láska potrebuje organizáciu ako predpoklad usporiadanej služby spoločenstva.
Charitatívna činnosť Cirkvi
Znamená to, že hoci sociálna služba, ktorú mali vykonávať, bola úplne konkrétna, určite bola zároveň duchovná, a preto aj ich úrad bol duchovný a uskutočňoval základnú úlohu Cirkvi, totiž organizovanú lásku k blížnemu. Vytvorením tejto skupiny siedmich, bola diakonia - služba lásky k blížnemu vykonávaná v spoločenstve a organizovaným spôsobom - čoskoro včlenená do základnej štruktúry samotnej Cirkvi.
Prejavovať lásku vdovám a sirotám, väzňom, chorým a biednym každého druhu patrí k jej podstate tak isto ako služba sviatostí a ohlasovanie evanjelia. Cirkev nemôže zanedbávať službu lásky podobne ako nemôže zanechať sviatosti a Božie slovo.
Cirkev ako Božia rodina
Cirkev je Božia rodina vo svete. V tejto rodine nesmie byť nikto, kto trpí nedostatkom toho, čo nutne potrebuje. Caritas - agapé však súčasne prekračuje hranice Cirkvi. Podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi zostáva meradlom a nariaďuje univerzalitu lásky, obracajúcej sa na človeka v núdzi, ktorého sme stretli „náhodou“ (porov. Lk 10, 31), nech je to ktokoľvek. Popri tejto univerzalite prikázania lásky je tu aj požiadavka špecificky cirkevná - že totiž ani v samotnej Cirkvi ako rodine nesmie nijaký člen trpieť núdzu. V tomto zmysle platia slová z Listu Galaťanom: „Kým teda máme čas, robme dobre všetkým, ale najmä členom rodiny veriacich“ (6, 10).
Historický vývoj služby lásky v Cirkvi
S postupom rokov a stálym rozširovaním sa Cirkvi sa služba lásky, charita, ustálila ako jedna z jej základných oblastí spolu s vysluhovaním sviatostí a s ohlasovaním Božieho slova.
V prvotnej Cirkvi sa totiž vytvorila nerovnosť v každodennej starostlivosti o vdovy medzi Helenistami a Hebrejmi. Apoštoli, ktorým bola zverená predovšetkým modlitba (Eucharistia a liturgia) a „služba slova“, sa cítili neúnosne preťažení „obsluhovaním pri stoloch“, preto sa rozhodli ponechať si základnú službu a vytvoriť na ďalšie úlohy, taktiež dôležité pre Cirkev, skupinu siedmich mužov.
Asi v polovici 4. storočia sa v Egypte ustálila forma takzvanej diakonie. V jednotlivých kláštoroch je to inštitúcia zodpovedná za komplex rôznych služieb práve kvôli službe lásky. Z týchto počiatkov sa v Egypte až do 6. storočia vyvíjala korporácia s plnou právnou mocou, ktorej svetské autority dokonca zverovali časť obilia, aby ho rozdeľovala verejnosti.
V Ríme sú diakonie doložené od 7. a 8. storočia, ale už skôr, od prvých počiatkov bola služba chudobným a trpiacim podľa princípov kresťanského života predložených v Skutkoch apoštolov podstatnou zložkou Cirkvi v Ríme. Táto služba našla svoje živé vyjadrenie v osobe diakona Vavrinca (+ 258).
Cirkev a spravodlivosť
Od 19. storočia bola proti charitatívnej činnosti Cirkvi vznášaná námietka, ktorú potom aktuálne rozvinulo marxistické učenie. Chudobní, hovorí, nepotrebujú natoľko charitatívne diela, ako skôr spravodlivosť. Charitatívne diela - almužny - vlastne môžu byť pre bohatých spôsobom, ako sa vyhnúť zavedeniu spravodlivosti a upokojiť si svedomie, ponechajúc si svoje pozície, klamúc chudobných v ich právach.
Je pravda, že základnou úlohou štátu je zachovávanie spravodlivosti a že cieľom spravodlivého spoločenského poriadku je zabezpečiť každému - rešpektujúc princíp subsidiarity - jeho účasť na spoločných dobrách. Vždy to zdôrazňovala aj kresťanská náuka o štáte a sociálna náuka Cirkvi.
Treba priznať, že predstavitelia Cirkvi len postupne pochopili, že problém spravodlivej sociálnej štruktúry sa nastoľoval novým spôsobom. Nechýbali však priekopníci: jedným z nich bol napríklad biskup Ketteler z Mainzu (+ 1877). Ako odpoveď na konkrétne potreby vznikali krúžky, asociácie, jednoty, federácie a predovšetkým nové rehoľné kongregácie, ktoré v 19. storočí nastúpili do boja proti chudobe, chorobám a nevzdelanosti.
V zložitej situácii, v ktorej sa dnes nachádzame aj v dôsledku globalizácie ekonomiky, sa sociálna náuka Cirkvi stala základným ukazovateľom, ponúkajúcim hodnotné orientácie aj mimo vlastných hraníc. Zoči-voči napredujúcemu rozvoju je potrebné tieto orientácie brať do úvahy v dialógu s tými, ktorí majú vážnu starosť o človeka a jeho svet.
Úloha politiky a Cirkvi
Hlavnou úlohou politiky je správne usporiadanie spoločnosti a štátu. K základnej štruktúre kresťanstva patrí aj rozlišovanie medzi tým, čo je cisárovo, a tým, čo je Božie (porov. Štát nemôže predpisovať náboženstvo, ale musí zaručiť jeho slobodu a pokoj medzi príslušníkmi rozličných náboženstiev. Cirkev ako sociálny prejav kresťanskej viery je sama osebe nezávislá a prežíva svoju vieru vo forme spoločenstiev, ktorú má štát rešpektovať. Tieto dve sféry sú odlíšené, ale vždy vo vzájomnom vzťahu.
Sociálna náuka Cirkvi používa argumenty vychádzajúce z rozumu a z prirodzeného práva, teda z toho, čo je potvrdením prirodzenosti každého človeka. Okrem toho vie, že nie je úlohou Cirkvi, aby politicky presadila túto náuku: chce len poslúžiť formácii svedomia v politike a prispieť, aby vzrastala jasnosť pravých požiadaviek spravodlivosti a zároveň ochota riadiť sa podľa nich aj vtedy, keby to protirečilo osobným záujmom.
Cirkev nemôže a nesmie vziať do svojich rúk politický boj, s cieľom vytvoriť čo možno najspravodlivejšiu spoločnosť. Nemôže a nesmie sa stavať do pozície štátu. Ale takisto nemôže a nesmie zostať na okraji v boji za spravodlivosť. Musí sa doň začleniť cestou rozumných argumentácií a musí prebúdzať duchovné sily, bez ktorých sa spravodlivosť, ktorá si vždy vyžaduje aj odriekanie, nemôže ustáliť ani prosperovať.
Láska caritas bude vždy potrebná aj v najspravodlivejšej spoločnosti. Neexistuje nijaké spravodlivé štátne usporiadanie, ktoré by urobilo službu lásky zbytočnou. Kto sa chce zbaviť lásky, zbavuje sa sám seba ako človeka. Vždy tu budú utrpenia, ktoré si vyžadujú útechu a pomoc. Vždy tu bude samota.
Význam viery a modlitby
Ak však upúšťame od modlitby, viera vyhasína. Z Ježišovho podobenstva je zrejmé, že nejde o nejakú vieru osvietencov. Čelíme silnému pokušeniu obsah viery obmedziť len na to, k čomu sa dokážeme dopracovať naším rozumom.
Náboženstvo (latinsky religio) znamená „znovu nadväzovanie“ (religare) vzťahu človeka s Bohom. Boh chce byť mojím Bohom, ponúka mi priateľstvo. Ježiš nám prisľúbil svoju prítomnosť až do konca sveta (porov. Mt 28, 20). Pekelné brány jeho Cirkev nepremôžu. Pán nám však nesľúbil, že ju nepremôžu v Európe či na Slovensku.
Čo robí kresťanskú etiku jedinečnou
K obrode Cirkvi vždy prispeli svätci - ľudia, ktorí vidia viac než tí ostatní, lebo ich životy pokrývajú širšiu realitu. Veď človek vidí len v takom rozsahu, v akom žil a trpel. Dnešný pohodlný človek sa vyhýba Bohu; pomocou omámenia alebo nejakého potešenia uteká z hĺbky svojho bytia. Budúcnosť Cirkvi teda závisí od svätých.
Priateľstvo s Ježišom sa nerozlučne spája s misiou. Taká bola Petrova skúsenosť. Len čo vyznal svoju lásku k Pánovi, dostal od neho poslanie. My neraz podliehame pokušeniu vzdychať nad krízou a snívať o časoch rozkvetu Cirkvi. Hľadiac na toľko ľahostajnosti okolo nás, podliehame strachu, že budeme vyzerať ako naivky a ostatní sa z nás budú smiať. Avšak človek zamilovaný do Krista sa pozerá na svojho Pána a neobracia sa dozadu.
Cirkev v kríze
Cirkev v kríze nezachránia administratívne štruktúry a dokonalá organizácia, ale len stretnutie sa so živým Kristom a skutočné priľnutie k nemu. Pripomeňme si slová pápeža Františka: „Potrebujeme impulz Ducha, aby sme neboli paralyzovaní strachom a vypočítavosťou, aby sme si nezvykli kráčať len v bezpečných hraniciach. Pamätajme, že z toho, čo je uzavreté, nakoniec páchne vlhkosť, a príde nám zle“ (Gaudete et exsultate, 133).
Synoda o synode
Bytostným menom cirkvi je „synoda“ (gr. syn-odos) - „spolu na ceste“. Táto „skratka“ je vnútorným určením kresťanov. „Byť na ceste“ znamená uznať svoje provizórium, potrebu ísť, hľadať a nezastať. Kresťania sú putujúcim Božím ľudom, relatívnym bytím na ceste k absolútnemu Bohu. Iba ten, kto uznáva absolútne Bytie, môže relativizovať to svoje. Kto Ho neuznáva, má potrebu absolutizovať seba. Kresťan je slobodný k sebe samému, netrpí paranojou sebastrednosti, pretože stredobodom všetkého je Boh. Preto je kresťan nositeľom bytostnej slobody. Je ukazovateľom na Boha. Nestavia sa do pozície normy, ale ukazuje na Normu pravého človečenstva a pravej ľudskosti - na Ježiša Krista.
Synoda o synodalite
Sme spolu na ceste ako emauzskí učeníci. A keď sa k nám pridá Boh a otvorí nám Písma, majme v sebe ochotu priznať, že niekedy možno aj my ideme opačným smerom.
Rozličnosť v jednote
Rozličnosť v jednote a jednota v rozličnosti nie je iba slovná hra. Je to bytostné vyjadrenie spoločenstva veriacich. Jedno bez druhého nemôže byť. Lebo nesúrodá koexistencia rozličností bez jednoty vedie k chaosu a prílišny dôraz na jednotu bez rešpektovania rozličností vedie k uniformite. Rozličnosti musia byť integrované v možnej jednote, aby tá vytvárala „katholikos“.
Každý človek je schopný Boha, hľadačom Boha i vlastného presahu. Každý človek je legitímnym bytím, rovnako dotknutý Stvoriteľom, rovnako pozvaný k životu. Každý ľudský príbeh, viac či menej vydarený, dotvára obraz človečenstva. Každú snahu človeka o „svoje byť“ je potrebné nechať vysloviť a počúvať.
Potreba počúvania
Sme pohltení a ponorení do slov, ktoré dennodenne počúvame, ale aj rozprávame iným. No napriek tomu, často vidíme, že si ľudia prestávajú rozumieť. Je to aj tým, že sme zavalení povinnosťami a nemáme čas jeden na druhého. Potrebujeme toľko toho urobiť, že nemáme čas vypočuť si toho druhého. Sme zahľadení do seba a nepočujeme Boží hlas.
Pane Ježišu, dotkni sa našich uší, nauč nás počúvať ľudí, najprv počúvať, viac počúvať. Nauč nás rozprávať sa s ľuďmi po ľudsky, po kresťansky. Naše slovo nech nie je kameňom, nech nie je zraňujúcim mečom, nech nie je súdnym výrokom. Nauč nás rovnováhe medzi počúvaním a rozprávaním, medzi vysielaním a prijímaním. Skôr ako sa dotknem nejakých uší a jazyka, podvihnem moje oči a srdce k tebe. Daj, aby som svojim dotykom nezraňoval, ale uzdravoval.
Morálne hodnoty a hriech
Slávny ateista Richard Dawkins vo svojej knihe Selfish Gene (Sebecký gén) píše: “Vo vesmíre elektrónov a sebeckých génov, slepých fyzikálnych síl a genetických replikácií niektorí ľudia ubližujú a iní majú šťastie. Nenájdeme v tom žiadny rytmus, zmysel ani spravodlivosť.
V tomto bode niektorí neveriaci začínajú odpovedať trochu ako veriaci. Jednoducho povedia: „Proste to tak je.“ Bodka. Radšej sa tým ďalej nezaoberajú. Odvážnejší sa však pokúsia nájsť nejaký základ, podľa ktorého by sme mohli posudzovať morálne hodnoty bez toho, aby sme potrebovali Boha. Zdá sa mi, že bez Boha máme v podstate štyri možnosti - a úprimne, žiadna z nich nie je príliš uspokojivá.
Ak sú morálne hodnoty skutočne len otázkou biológie, prečo by sme sa nimi mali riadiť? Cieľom evolúcie predsa nie je odhaliť pravdu a lož, ale len to, čo je výhodné pre prežitie. Môžeme však ísť ešte ďalej. Prečo je prežitie samo o sebe dobrá vec? Prečo by malo byť lepšie, aby ľudstvo existovalo, ako keby neexistovalo? Naozaj si myslíme, že keď niekto zavraždí nevinného človeka, dotkne sa nás to len preto, že niekto porušil nejaký biologický proces?
Týmto štandardom je samotný Boh. On je zdrojom všetkých objektívnych morálnych hodnôt. Ako kresťania nechápeme dobro a morálne hodnoty ako niečo, čo existuje nezávisle od Boha, alebo ako niečo, čo sa Boh svojvoľne rozhodol prikázať alebo zakázať. Dobro samo je zakorenené priamo v ňom - v jeho podstate a prirodzenosti. Boh je samotným štandardom dobra. Dobro nie je mimo neho a nie je ani len súborom prikázaní alebo zákazov. Boh je samotné dobro.
Hriech je fundamentálna zrada toho, kým je Boh a prečo nás stvoril. Je to život v klamstve o tom, čo je svet skutočne zač. Keď som pyšný, žijem tak, ako keby som bol stredom všetkého.
Evanjelium nás volá k tomu, aby sme verili, že Ježiš je lepší - lepší než čokoľvek iné. Vidieť Krista takého, aký skutočne je, znamená stratiť úžas nad sebou samým a nad vecami tohto sveta a namiesto toho nájsť nový, oveľa hlbší úžas nad ním.
tags: #preco #potrebujeme #cirkev