Prenasledovanie kresťanských kňazov v histórii so zameraním na totalitné režimy

Prenasledovanie kresťanov má dlhú históriu, ktorá sa prejavovala rôznymi formami útlaku a diskriminácie. V kontexte Slovenska, obdobie totality a komunistického režimu predstavovalo obzvlášť náročné obdobie pre mnohých kňazov a veriacich.

Náboženské zloženie Slovenska v roku 2021

Kniha "Blahoslavení prenasledovaní pre spravodlivosť"

Blahoslavení prenasledovaní pre spravodlivosť je zbierka svedectiev, fotografií a overených archívnych dokumentov o tom, čo prežili prenasledovaní kňazi a laici počas totalitného režimu. Jej autorom je katolícky kňaz banskobystrickej diecézy, ThDr. Gabriel Brendza, ktorý v predslove uvádza: „Hlavným cieľom našej práce bolo spracovanie martyrológia Banskobystrickej diecézy, ku ktorému vyzval už v roku 1996 otec biskup Rudolf Baláž. Touto publikáciou sa snažíme očistiť historickú pamäť a pripomenúť skutočnosti nedávnej minulosti, na ktoré sa pomaly zabúda.“

V kapitole „Väznení kňazi“ môže čitateľ nahliadnuť cez obrázky a čiernobiele fotografie do atmosféry vtedajších väzenských priestorov, kde pre vernosť viere prežívalo svoje chvíle väzby štyridsaťdva kňazov, ktorí pôsobili v tejto diecéze. V časti ktorá rozpráva o kňazoch zomrelých násilnou smrťou sa na strane 44 nachádza reprodukovaný text z rukopisu farára z Budče, Jána Tótha. Text našli nečakane vo fare spolu s mŕtvym kňazom:

„Čo čaká dnes mňa? Pane Bože, ja to neviem. Z Tvojich rúk prijímam všetko, všetko obetujem Tebe a prinášam seba za obetu v spojení s mojím Pánom a Vykupiteľom Ježišom Kristom. V mene Jeho a pre Jeho nekonečné zásluhy Ťa prosím, ó Bože môj, daj mi trpezlivosti v utrpeniach a uspokojenie vo všetkom, čo si pre mňa určil.“

Na stránkach knihy je možné nahliadnuť do odpisov vtedajších žandárskych staníc, rozsudkov krajských súdov, cenzurovanej korešpondencie, ktorá nikdy nebola doručená prenasledovaným adresátom.

Farebnú ilustráciu tvoria reprodukcie Krížovej cesty od akademického maliara Ladislava Záborského, ktorý bol v časoch totality väznený pre svoju vieru. Jej súčasťou je anglický, francúzsky, nemecký a taliansky preklad rozhovoru s diecéznym biskupom Mons. Rudolfom Balážom pred jej publikovaním.

Príbeh kňaza Ľudovíta Rydarovského

Súčasná katolícka farnosť Bohdanovce, v okrese Košice-okolie, je pomerne mladá. Hoci sa predpokladá, že v dávnej minulosti v obci stál kostol a že v nej sídlil katolícky kňaz, s určitosťou môžeme povedať iba to, že farnosť, ako ju poznáme dnes, vznikla až v roku 1947, keď bol postavený kostol sv. Margity Márie Alacoque, ktorý je jediným kostolom na Slovensku zasväteným tejto svätici. Po Jurajovi Timkovi sa druhým správcom bohdanovskej farnosti stal Ľudovít Rydarovský. Keďže ide o mimoriadne zaujímavú osobnosť so zložitým, ale aj inšpiratívnym životným príbehom, rozhodli sme sa spracovať životný príbeh tohto kňaza s dôrazom na jeho pôvod v cudzine, odbojovú činnosť v čase 2. svetovej vojny, prenasledovanie komunistickým režimom a pôsobenie vo farnosti Bohdanovce.

Ľudovít Rydarovský sa narodil 26. septembra 1891. Po štúdiu teológie v Košiciach bol 13. júna 1918 vysvätený biskupom Augustínom Fischerom-Colbriem v Dóme sv. Alžbety. Podľa rodinných spomienok tak urobil z dôvodu, že v čase budovania Česko-Slovenska bol na Slovensku nedostatok kňazov, a teda chcel pomôcť slovenskej cirkvi. Ľudovít Rydarovský bol členom Miestneho odboru Matice slovenskej v Sečovciach a ovládal štyri jazyky: slovenský, poľský, maďarský a esperanto. Jeho najvýznamnejším pastoračným pôsobiskom boli Sečovce. V rokoch 1933 - 1950 zastával funkciu sečovského dekana a čestný titul dekan mu ostal až do smrti. Veľmi zaujímavou kapitolou jeho života je pomoc prenasledovaným počas 2. svetovej vojny, no taktiež zadržanie a väznenie v komunistických žalároch v rokoch 1950 - 1951, za čo si zaslúžil titul trpiteľ pre vieru.

Pomoc prenasledovaným počas 2. svetovej vojny

Obdobie 2. svetovej vojny a prenasledovania rôznych skupín obyvateľstva (ktoré začalo už niekoľko rokov pred vypuknutím vojny), zvýraznilo mnoho životných príbehov aj tých ľudí, ktorí dovtedy neboli nijako verejne známi. Jedno z prvých výrazných antisemitských opatrení na Slovensku bolo prijaté krátko po vyhlásení Viedenskej arbitráže v novembri 1938. Po tom, čo na základe arbitráže prišlo Česko-Slovensko o celý južný pás slovenského územia, a v Maďarsku sa tak ocitli napríklad aj Bohdanovce, boli za vinníkov tejto udalosti označení Židia.

V danom čase žila v Sečovciach početná židovská komunita. Pomocnú ruku násilne vysťahovaným podal aj miestny dekan Rydarovský. Židovská náboženská obec Sečovce vo svojom prehlásení z 25. marca 1946 uviedla: „Týmto prehlasujeme a osvedčujeme, že dp. Ľudovít Rydarovský, rím. kat. farár v Sečovciach, v roku 1938, keď vtedy nastalý fašistický režim vyhnal bezbranných ľudí z ich príbytkov a vyviezol ich za hranicu československo-maďarskú v Oľšanoch, týmto úbožiakom ponechaným na milosť a nemilosť prírody pod holým nebom denne dodával úplne bezplatne chlieb a mlieko ako aj iné možné potraviny a sám osobne dozeral, aby toto jeho osobné dobrodenie bolo presne rozdelené."

Pomoc ľuďom v núdzi sa zo strany sečovského dekana nezastavila ani po vypuknutí 2. svetovej vojny. Podľa spomienok, zapísaných v rodinnom archíve, pomáhal Ľudovít Rydarovský aj poľským emigrantom, ktorí na začiatku vojny, po napadnutí západného Poľska nacistami, emigrovali do Maďarska. Našli uňho dočasné útočisko cestou na juh. Rovnako pomáhal aj židovským spoluobčanom. Bližšie sa o tom zmieňuje ďakovný list, ktorý vydala židovská náboženská obec Sečovce rok po vojne, 24. júna 1946.

Našťastie sa tieto listinné dôkazy o pomoci Ľudovíta Rydarovského zachovali dodnes. Zároveň je však paradoxom, že sa tak stalo vďaka tomu, že po nástupe komunistického režimu bol za obranu viery prenasledovaný a väznený.

Väznenie počas komunistického režimu

Pre pochopenie tejto životnej kapitoly druhého bohdanovského kňaza je potrebné vysvetliť dobové okolnosti 50-tych rokov v Česko-Slovensku. Išlo o obdobie, keď sa komunistický režim, krátko po prevzatí moci, snažil cirkvi oslabiť, zničiť, prípadne si ich podriadiť, aby medzi veriacimi propagovali „budovanie socializmu“. Jedným zo spôsobov ako to dosiahnuť, bolo zrušenie gréckokatolíckej cirkvi a prestup jej veriacich do pravoslávnej cirkvi, pretože tú si bolo možné, kvôli prirodzeným historickým vzťahom s Moskvou, ľahšie podriadiť a ovládnuť.

Spor gréckokatolíkov s pravoslávnymi a so štátom sa prejavoval aj v sečovskej farnosti, kde vtedy pôsobil Ľudovít Rydarovský. Ten v jednej zo svojich kázní, počas bohoslužby vo filiálke Bačkov 14. mája 1950, verejne obhajoval gréckokatolíkov proti nútenej pravoslavizácii. O tejto kázni sa dozvedelo Krajské veliteľstvo Štátnej bezpečnosti (ŠtB) v Košiciach a o štyri dni nato podalo trestné oznámenie Okresnej prokuratúre Košice. Príslušníci ŠtB však už v noci, z 15. na 16. mája okolo druhej hodiny, vtrhli na farský úrad v Sečovciach a odvliekli so sebou 58-ročného dekana Rydarovského spolu s kaplánom.

Po zatknutí strávil dekan Rydarovský štyri mesiace vo väzbe vo väznici Krajského súdu v Bratislave, kým neprebehlo hlavné pojednávanie. Z tohto obdobia sa zachovala aj prijímacia listina väznice, v ktorej je opísaný takto: „výška 172, postava silná, čelo stredné, ústa súmerné, tvár guľatá, fúzy holené, zuby chybné, farba tváre zdravá, obočie gaštanové, oči hnedé, brada oválna, zvláštne znamenie - jazva po operácii kýly.“

Počas väzobného stíhania sečovského dekana prebehli výsluchy svedkov, a súdu boli doručené aj listy, ktorými chceli niektorí ľudia pomôcť obľúbenému kňazovi. Listy hovorili o tom, ako sečovský dekan pomáhal prenasledovaným počas vojny a že ide o čestného a statočného človeka.

Hlavné pojednávanie s obvineným sa uskutočnilo 13. septembra 1950 na Štátnom súde v Bratislave a trvalo iba jednu hodinu, od 13:00 do 14:00. Po prečítaní obžaloby Ľudovít Rydarovský dodal: „Obžalobe som porozumel, vinným sa necítim.“ V závere vyhlásil predseda senátu rozsudok, podľa ktorého Ľudovít Rydarovský „dňa 14. mája 1950 v Bačkove verejne poburoval proti republike, proti jej ľudovodemokratickému zriadeniu, jej spoločenskej a hospodárskej sústave, zaručeným ústavou…“ Senát Štátneho súdu v Bratislave ho týmto odsúdil na trest odňatia slobody v dĺžke šesť mesiacov, peňažný trest 1000 Kčs a konfiškáciu majetku.

Senát pod vedením dr. Eugena Wagnera tejto požiadavke vyhovel a trest odňatia slobody predĺžil o ďalších šesť mesiacov. Jedným z trestov pre odsúdeného bolo prepadnutie majetku. Podľa Miestneho národného výboru v Zborove „menovaný nemá žiaden majetok hnuteľný ani nehnuteľný v obci Zborov.“

Ľudovít Rydarovský si trest vytrpel vo väznici v Leopoldove a v pracovnom tábore v Močenku. Prepustený na slobodu bol na výročie svojej kňazskej vysviacky 13. júna 1951. V tom čase bola bohdanovská farnosť po odchode Juraja Timka bez kňaza. Navyše, celé obdobie 50-tych rokov 20. storočia bolo poznačené nedostatkom kňazov z dôvodu ich väznenia, povinnej vojenskej služby alebo neudelenia štátneho súhlasu zo strany komunistickej vrchnosti.

Veriaci z Bohdanoviec sa preto rozhodli prevziať iniciatívu a vlastnými silami si zabezpečiť kňaza pre svoju mladú farnosť. „Medzi ľuďmi sa roznieslo, že nejaký bývalý farár zo Sečoviec je bez fary, lebo práve prišiel z väzenia. To boli tie 50-te roky, keď zatvárali kňazov.

Prenasledovanie evanjelických kňazov v Turčianskom Svätom Martine

Myšlienky reformácie Martina Luthera sa po roku 1517 v Turci pomerne rýchlo rozšírili. Turčianskosvätomartinský kňaz Laurentius-Vavrinec už r. 1536 vpísal do zápisničnej knihy mesta Turč. Sv. Martina Predhovor v evanjelickom duchu. Pod jeho vplyvom sa celá turčianskosvätomartinská cirkev stala evanjelickou a služby Božie sa uskutočňovali v najstaršom martinskom (rímskokatolíckom) kostole.

V prvom období (do r. 1710) mal martinský zbor veľký podiel na šírení reformácie v Turci. Aj preto naň doliehal výrazne tlak protireformácie, čo sa prejavovalo nielen v sporoch o chrám, ale aj v prenasledovaní martinských evanjelických kňazov. Turčiansky Svätý Martin musel napríklad opustiť Andrej Carbonarius (1623), ktorý bol turčianskym seniorom, i farár Daniel Dubravius (1629), ktorý po vynútenom odchode založil Ev. a. v. zbor v Záturčí. Ako väzeň prešporských protireformačných súdov putoval na galeje - s evanjelickými kňazmi a spisovateľmi, Tobiášom Masníkom, Jánom Simonidesom a Jurajom Lánim - aj absolvent wittenberskej univerzity, nadaný martinský evanjelický učiteľ a rektor Michal Paulovič, rodák z Dolného Jasena, ktorý v Neapole roku 1675 ako galejný otrok zahynul.

Protihabsburgovské povstania Imricha Tökölyho a Františka Rákocziho II., od ktorých si protestanti v Uhorsku sľubovali náboženské slobody, nemali očakávaný úspech. Po prehre rákociovských vojsk pri Trenčíne roku 1708 a príchode víťazných cisárskych vojsk generála Hajstera r. 1709 do Turca boli turčianskym evanjelickým zborom odobraté chrámy - s výnimkou artikulárnych kostolov v Necpaloch a Ivančinej.

Druhú etapu možno ohraničiť rokmi 1710 - 1782. V tomto čase nemal Turčiansky Svätý Martin nemal evanjelický kostol a evanjelického kňaza. Bola to neobyčajne ťažká doba. Náboženský život martinských evanjelikov mohol sa odohrávať iba v domácnostiach. Na nedeľné služby Božie dochádzali do artikulárneho chrámu do Necpál, kde sídlila i dobropovestná seniorálna evanjelická latinská škola, na ktorej študovali i mnohí synovia martinských evanjelických rodín.

V období totality po roku 1948 boli väznení i ďalší evanjelickí duchovní, pôsobiaci v Martine, napr. dlhoročný martinský kňaz Ľudovít Vajdička, martinský katechéta Otto Vízner, ale i Július Madarás, Pavel Uhorskai a Ján Agnet, ktorí začas v Martine pôsobili. Ľudovít Vajdička patril medzi príkladných evanjelických farárov, ktorí sa stali symbolom odporu voči ateistickému režimu.

Prenasledovanie spôsobilo po roku 1948 úpadok duchovného života na celom Slovensku. Ev. a. v. cirkev na Slovensku i martinský ev. zbor však neprestali žiť. Mali na tom zásluhu nielen spomínané osobnosti, ale aj ďalší martinskí ev. kňazi. Práve oni za vyše 450 rokov existencie evanjelického zboru v Martine vytvárali dobrý základ pre duchovný život.

Súčasné prenasledovanie kresťanov vo svete

Globálne prenasledovanie kresťanov je realitou aj v súčasnosti. Podľa organizácie Open Doors viac ako 380 miliónov kresťanov je vystavených „vysokej miere prenasledovania a diskriminácie pre svoju vieru“, pričom prenasledovaný je každý siedmy kresťan na svete, čo zahŕňa každého piateho kresťana v Afrike a dvoch z piatich kresťanov v Ázii.

Často sa však stáva, že informácie o prenasledovaní kresťanov sú ideologicky zneužívané na presadzovanie politických cieľov. Napríklad, niektorí politici obviňujú ukrajinskú vládu zo „zákazu kresťanskej viery“ a hovoria o „prenasledovaných kresťanoch na Ukrajine“, pričom ignorujú kontext a dôvody, ktoré viedli k určitým opatreniam ukrajinskej vlády voči Pravoslávnej cirkvi na Ukrajine.

Podobne, niektorí influenceri obviňujú Izrael z prenasledovania kresťanov, pričom ignorujú skutočnosť, že Izrael je jedinou krajinou na Blízkom východe, ktorá zaručuje náboženskú slobodu a kde počet kresťanov neustále rastie.

Je dôležité si uvedomiť, že prenasledovanie kresťanov je vážny problém, ktorý si zaslúži pozornosť. Zároveň je však potrebné kriticky pristupovať k informáciám o prenasledovaní kresťanov a odmietať ich ideologické zneužívanie.

Prehľad prenasledovania kresťanov vo svete

tags: #prenasledovany #krestansky #knazy