Historici dokazujú, že Hybe sú prastarým sídlom, no záznamov o nich sa veľa nenachodí. Tento článok je pokusom o zhrnutie dostupných informácií bez utvárania a dotvárania konklúzií.
Rímskokatolícky Kostol v Hybiach
V Hybiach je pozostatkom prvého kostola presbytérium, ktoré bolo postavené v prechodnom slohu asi na počiatku XIII. storočia. Predstavuje presbytérium prvého kostola a to oblokom nad menzou a sanktuáriom v stene na strane evanjelia. V XV. storočí malo presbytérium nové rebrá a len dva obloky, jeden temer nedotknutý a druhý potom zamúrali. V XVI. storočí boli rozšírené obloky. Kostol v roku 1683 ľahol popolom.
Oltár v rím.-kat. chráme je veľmi vzácna starožitnosť a je ručná umelecká robota. Pozlátený bol roku 1638. Tak i kazateľňa. Na oltári je obraz Všetkých svätých z roku 1848. Na starých podstavcoch oltára na strane, na ktorej sa číta evanjelium, je socha sv. Kataríny a na strane, na ktorej sa číta epištola, socha sv. Ladislava. V chráme sú ešte dva oltáre. Oltár sv. Jána Nepomuckého a oltár Premenenia Pána.
V chráme je krypta, ktorá má štyri cely. V nich sú pochovaní dvaja kňazi a 27. 1906 do tretej znovu pochovaný maďarský básnik Valent Balassa. Matriky jestvujú od roku 1615 a umiestnené sú v archíve diecezánskom.
Nakoľko bolo možno zistiť, rím.-kat. hybskými farármi boli títo: Bernard Forschner (1675 - 1677), Ján Cseszneky (1677 - 1678), Juraj Jaromin (1679 - 1688), Adam Györy (1688 - 1689), František Dezsöffi (1689 - 1690), Juraj Ivanovits (1690 - 1692), Martin Czabaffy (1692 - 1732), Ján Baross (1733 - 1770), Adam Argay (1770 - 1810), František Rochets (1810), Peter Fabo (1810 - 1833), Alex Maťašovský (1833), Ján Kalvats (1834), Ondrej Kutsma (1836 - 1847), Štefan Hýroš (1847 - 1872), Alojz Szithey (1872), Juraj Csurila (1873 - 1889), Anton Klimczík (1889 - 1919), Ladislav Mikula (1919 - 1925), Eduard Gazdík (1925 - 1926), Ján Bukna (1926), Jozef Danko (1926 - 1931), Oto Holúsek (1931 - 1938), Štefan Šmálik (1938 - posiaľ).
Roku 1927 bolo do chrámu zavedené elektrické osvetlenie a daná doň nová dlažba. Ako majster bol Martin Scheffer z Levoče. O hybských rím.-kat. učiteľoch sú známe tieto dáta: Jozef Bisz (1873 - 1874), Ondrej Klapáč (1874 - 1879), Koloman Astalovský (1879 - 1883), Jozef Sopko (1883 - 1886), Štefan Reindl (1886 - 1890), Martin Líška (1890 - 1895), Ján Matuška (1895 - 1896), Ondrej Klapáč (1897 - 1909), Vendelín Stolárik (1910 - 1940), Jozef Kozák (1940 - podnes).
Podľa kanonickej vizitácie rím.-kat. škola stála v terajšej podobe už roku 1717. Roku 1818 bolo nadstavané poschodie. Erár ju postavil a on ju i udržiava, až na povozovú a ručnú poriadku, ktorú dávajú cirkevníci.
Evanjelický a. v. Cirkevný Zbor v Hybiach
Lutherova reformácia zavčasu prenikla aj na územie dnešného Slovenska, zvlášť medzi nemeckým živlom, ktorý mal duchovný kontakt s materskou zemou. Podľa zápisnice kanonickej vizitácie, ktorá bola 22. mája 1913 v Hybiach, hybský evanjelický zbor vznikol približne päťdesiat rokov po tom, čo Luther pribil svojich 95 téz na dvere chrámu vo Wittenbergu. Už v roku 1584 mal hybský cirkevný zbor svojho riadneho kňaza, ktorý sa menoval Leonard Szentpétery. On je prvý svojho druhu v Hybiach. Od roku 1584 do roku 1681 bol tu ev. a. v. cirkevný sbor. Až po zriadenie sboru artikulárneho bolo ešte deväť evanj. farárov. Od r. 1611 do r. bol farárom Christophorus Lucius.
Prvý prípad podporuje okolnosť, že rím.-kat. záznamy sú zachovaní až od roku 1675, počínajúc Bernardom Forchnerom. Toto by oprávňovalo tvrdiť, že - keďže ani niet do tejto doby záznamov o rím.-kat. hybskom - rím.-kat. len zúrením Leopoldovým, roku 1675; vtedy vystupuje prvý historicky známy rím.-kat. hybský Bernard Forschner (1675 - 1677).
Podľa 26. artikulu evanjelici mali svoje služby Božie mať len dva kostoly, a to podľa obmedzenia snemu. I boly v Liptove dva. Na severnej strane Váhu Hybe a na južnej Paludza. Ev. a. v. sbor v Hybiach druhý raz povstal vydaním 26. artikulu roku 1681. Tento cirkevný sbor bol pre vyšný liptovský okres. Hybe sa stali strediskom nielen duchovného života každého odvetvia, ale i hospodárskeho a populačného.
Barón Matej Ostrožits z Ilavy daroval pozemok pre chrám, školu, faru, cintorín a záhrady. Na spomenutom pozemku postavil si ev. a. v. cirkevný sbor hybský chrám z brvien. Postavili ho na podobu rovnoramenného kríža. Nadstavená na múroch chrámu bola i veža. Ako chrám, i ona bola pokrytá šindľom. Nevedno, kedy zatým bola postavená škola. Sborený bol roku 1822. Trojjediného schádzali sa húfne vďační veriaci z celého horného Liptova. Matriky sú vedené od roku 1731. Všetky sú vo vzornom poriadku.
Hybské ANNALES majú túto titulnú stranu: ANNALES Augustano - Evangelicae Ecclesiae Hybbensis, quatenus Articulariter privilegiata est. Cathedram, Seriem et Successionem inde ab Anno R. s. 1681. InVarIatae reLIgIonI AVgVstanae faVIt benIgne! DoMInI, VenI, Vt spIrItV orIs tVi Intereat AntIChrIstVs! II. Tess. 2. 8. - Per Martinum Chowan, Ecclae, hujus immeritum VDM. (Letopisy ev. a. v. cirkvi hybskej odvtedy, ako bola povolená čo artikulárna. Záznamy sú od roku 1742.
Ďalším bol Joannes Dianisch. V Hybiach pôsobil od r. 1712. Po jeho smrti si sbor povolal Matthiasa Pruniho. Pôsobil však v sbore hybskom až do r. 1723. V roku 1723 prišiel Georgius Stephanides a Martin Coronides. V IV. nedeľu po Trojici roku 1745 zaujal kňazskú stanicu Martin Chovan. Chowan, pochodiaci predkami zo Záboru v Turčianskej stolici. V Hybiach požehnane účinkoval od roku 1752 do roku 1757 Joannes Csernyánszky. Na Mrákotovo miesto prišiel Georgius Fabry. Potom prešiel do nového sboru v Sučanoch Matthias Schulek. Juraja Farkaša uviedli slávnostne do úradu 20. júna 1784. Od 23. mája 1797 do 29. Orphanides. Po 50. vydania Tolerančného patentu dňa 15. mája 1822 bol položený základný kameň terajšieho chrámu. Stavba bola dokončená na jeseň roku 1826. Pri stavbe bolo výdavkov 22.000 zlatých šajnových.
Medzi významné osobnosti, ktoré vyšli z evanjelického a. v. cirkevného zboru patria Belo Klein - Tesnoskalský, Dr. Rudo Brtáň, Dr. Ondrej Mrlian, Dobroslav Chrobák, Július Lenko, Peter Jaroš a mnohí ďalší.
Vývoj Evanjelického Školstva v Hybiach
Podľa štatistických údajov z roku 1900 bolo v Hybiach 236 domov s 2051 obyvateľmi, v roku 1921 to bolo 407 domov s 2022 obyvateľmi. Podľa konfesií tu žili evanjelici, rímskokatolíci (asi 100 obyvateľov) a niekoľko židovských rodín. Obyvatelia nažívali vo vzájomnej úcte a nedochádzalo ku žiadnym náboženským konfliktom.
Vyučovalo sa v školskej budove, postavenej v rokoch 1908 - 1909. Okresný školský úrad pravidelne vykonával kontroly a na zistenie stavu či kvalít jednotlivých škôl využíval formu dotazníkov. Na tomto mieste môžeme spomenúť, že Miloš Janoška ako školský inšpektor prejavoval veľký záujem o evanjelickú ľudovú školu v Hybiach, o čom svedčia aj zachované zápisy. Stavba novej školy bola zahájená 7. apríla 1936 a posvätenie prvých dvoch tried evanjelickej ľudovej školy sa uskutočnilo 7.
Kostol sv. Kataríny Alexandrijskej v Pribyline
Najstaršia správa o Pribyline, ktorá svedčí o existencii tamojšej farnosti, z nej vyplýva, že trvanie Pribyliny treba predpokladať 2-3 desaťročia skôr (Uličný 2014, s. zač. 14. storočia). Pribylinu vybudovali pravdepodobne obyvatelia využívajúci zákupné právo na čele so šoltýsom. Pribylinčania si vybudovali kostol zasvätený sv. Kataríne. Pôvodne gotický kostol postavili na mieste pri pravom brehu Belej, dodnes zvanom Kostolisko, okolo ktorého stáli obydlia tunajších poddaných. Posledná správa o kostole, vtedy ešte stál. V zoznamoch liptovských farských kostolov z tohto obdobia sa pribylinský kostol nevyskytuje, lebo bol často bez farára (vakantný), prípadne bol filiálnym kostolom. Pribylinská farnosť neexistovala, pribylinčania patrili do svätopeterskej farnosti.
Keďže dravá voda Belej ohrozovala záplavami obydlia i murovaný kostol, presunuli sídlisko na západnejšie miesto, kde si postavili drevený kostol, ktorý im slúžil do zač. 19. stor. Evanjelici si postavili drevený kostol za platnosti tolerančného patentu. Od tohto storočia tu jestvovali dva kostoly a dve farnosti.
CZ ECAV Pribylina
CZ ECAV Pribylina prežíval vzácny čas 15. októbra 2017 v 18. nedeľu po Svätej Trojici. Spoločne sme sa tešili pri 115.výročí posvätenia chrámu Božieho a ďakovali sme Pánu Bohu za dokončené dielo opravy veže kostola. Pribylinský evanjelický kostol bol postavený roku 1902 podľa projektu renomovaného architekta Milana Michala Harminca. Tento rok sme sa s Božou pomocou na konci marca pustili do opráv jeho štyridsať metrov vysokej veže. Nový šat dostala poškodená plechová krytina, ktorá bola vymenená za novú medenú. Zoradené, premazané i natreté boli hodiny zo všetkých strán veže. Klampiari a murári odviedli precíznu prácu pri oprave poškodených ríms okolo hodín a na priečelí kostola. Nezabudli sme ani na ochranu kostola pred bleskom.
Počas slávnostných nedeľňajších služieb Božích nás slovom Božím povzbudila i napomenula sestra seniorka Mgr. Katarína Hudáková. Písmo sväté nám dosvedčuje od samého počiatku kresťanskej cirkvi, že chrám bol miestom každodenného stretávania kresťanov. Projekt opravy veže kostola bol náročný, no vďaka vzájomnej spolupatričnosti a finančnej pomoci sme ho mohli realizovať. Vážime si každého, kto sa do tohto diela zapojil sponzorsky, formou milodaru alebo modlitieb.
V súčasnosti v Pribyline nájdeme tieto sakrálne stavby:
- Evanjelický kostol, jednoloďová neorománska stavba s polygonálnym ukončením presbytéria a predstavanou vežou z rokov 1901-1902.
- Rímskokatolícky kostol sv. Kataríny Alexandrijskej, jednoloďová neobaroková stavba s polygonálnym ukončením presbytéria a predstavanou vežou z roku 1910.
- Baptistická modlitebňa, halová stavba s pravouhlým záverom, bez veže, z roku 1914.
Daniel Miloslav Bachát pôsobil v Pribyline ako evanjelický farár v rokoch 1861-1874.
Múzeum Liptovskej Dediny v Pribyline
Na okraji vodného diela Liptovská Mara sa nachádza Múzeum liptovskej dediny v Pribyline. V areáli múzea sa nachádza kópia ranogotického kostola Narodenia Panny Márie z Liptovskej Mary aj s pôvodným zariadením a goticko-renesančný kaštieľ z Parížoviec.
Jednoloďový kostol s pravouhlo ukončenou svätyňou zaklenutou ťažkou krížovou klenbou postavili medzi rokmi 1260 až 1280 v slohu ranej gotiky. Predchádzal mu románsky kostol spred roka 1200. V 14. storočí k severnej stene presbytéria pristavali sakristiu. Neskôr priestor presbytéria rozšírili a nadobudol polygonálny uzáver. Začiatkom 16. storočia pribudla kratšia južná loď.
V interiéri kostola je pôvodný mobiliár z 2. polovice 17. storočia. Tvoria ho dva dvojetážové ranobarokové oltáre. Hlavný oltár Panny Márie s plastikami Madony s Dieťaťom, uhorských kráľov sv. Štefana a sv. Ladislava, sv. Alžbety Durínskej a sv. Kataríny v spodnom rade. Na bočnom oltári Všetkých svätých sú plastiky panien mučeníc: sv. Doroty, sv. Barbory, sv. Kataríny a sv. Margity Antiochijskej. Severná stena hlavnej lode a časť presbytéria sú vyzdobené transfermi stredovekých malieb zo 14. storočia. Nad vchodom do sakristie je freska Danielov súd.
Výstavba priehrady Liptovská Mara sa začala v roku 1965. Z pamiatkového hľadiska za najvýznamnejší objekt bol označený tento chrám. Pri výskumoch kostola sa totiž odkrylo pieskové podložie, ktoré bolo príčinou opakujúcich sa opráv. Svätá omša sa naposledy v Kostole Panny Márie slúžila v júni tohto roku pri príležitosti 50. výročia sobáša manželov, ktorí sa brali ešte v pôvodnom marskom kostole.
Interiér kostola sv. Kataríny (Kremnica)
Kostol sv. Martina v Dovalove
V Liptovskom Hrádku sa nachádza rímsko-katolícky kostol sv. Martina z Tours v mestskej časti Dovalovo. Pochádza pravdepodobne z druhej polovice 13. storočia. Bol postavený na kopci nad obcou, aby dominoval okoliu. Orientovaný bol podľa tradície v smere západ - východ a predstavuje typickú ukážku vidieckeho typu sakrálnej ranogotickej jednoloďovej stavby s pravouhlým uzáverom presbytéria, čo je typické práve druhú až tretiu tretinu 13. storočia.
Kostol sv. Martina bol v priebehu 15. a 16. storočia sídlom farnosti, ktorá zahrňovala dediny Belsko, Dovalovo, Malé Dovalovo a Pribylina. V čase svojho vzniku bol však zrejme filiálnym kostolom farnosti sv.
V dovalovskom kostole sa v stredoveku nachádzali pravdepodobne tri oltáre - jeden v presbytériu, hlavný, a dva po bokoch stien lode pri víťaznom oblúku. V rokoch 1928 - 1930 sa do budapeštianskeho múzea zo súkromných rúk dostali dve dvojice maľovaných oltárnych krídel a jeden pár pevných oltárnych krídel. Boli identifikované ako krídla troch rôznych oltárov, pochádzajúcich z rokov 1500 - 1520.
Dejiny katolíckeho kostola v Dovalove nie sú známe v 15. a prvej polovice 16. storočia. Čo sa týka reformácie v dejinách Liptovského Hrádku a jeho mestskej časti Dovalovo, tá sa začala zrejme niekedy medzi rokmi 1550 - 1560.
Kostol sv. Martina si prešiel nákladnou prestavbou na začiatku 17. storočia, kedy hrad Hrádok, spolu s celým panstvom vlastnila horlivá evanjelička Magdaléna Zai so svojimi manželmi. Boli zatreté stredoveké fresky a trámový strop kostola bola prekrytý renesančnou klenbou. Neskôr, na konci 17. storočia, bola miesto drevenej zvonice, ktorá stála v blízkosti kostola, postavená veža ku kostolu.
Dovalovské oltáre boli vybudované v roku 1768 za farárovania Františka Fehérpatakyho (1723 - 1765) a Ignátza Papánka (1765 - 1777). Vyrobené sú z dreva a boli ladené do spoločnej farby - zelenej, ktorá má pôsobiť ako mramor - nazýva sa to „iluzívne mramorovanie“.
V kostole sa nachádzajú tri oltáre - vo svätyni (v presbytériu) je oltár sv. Martina z Tours, pri pohľade od dverí kostola na pravej strane je oltár sv. Jozefa Nazaretského a vľavo oltár Piety. Na pravej strane od sv. Jozefa je socha svätice, odetej v mníšskom habite - zeleno-striebornom, ktorá vo svojej pravej ruke drží Kristovo srdce a v ľavej ruke kríž. Zrejme ide o sv. Katarínu Siensku, jednu z patrónov Európy, zdravotných sestier a farských sekretárok a hospodýň.