V histórii slovenského národa zohral protestantizmus významnú úlohu v procese jeho emancipácie. Táto úloha sa prejavovala nielen v náboženskej, ale aj v kultúrnej a politickej sfére. Ľudovít Štúr, jedna z kľúčových osobností slovenského národného obrodenia, sa napriek prekážkam neustále snažil pracovať na rozvoji slovenského jazyka a kultúry.
Mapa rozšírenia slovenského jazyka.
Nepodliehal depresiám, ani pocitom márnosti, akokoľvek mal na to dostatok dôvodov. Pokračoval v práci o slovanských piesňach, „baviac sa na poli tom kvetistom a ako dakedy v detstve na lúkach šíreho poľa, v zabudnutí na celý svet…“
Spolupráca s českými vzdelancami
Štúr bol v kontakte s Pavlom J. Šafárikom a Václavom Hankom, básnikom a slavistom, knihovníkom Národného múzea v Prahe. Václav Hanka poslal Štúrovi niekoľko spracovaných slovanských piesní, ktoré potom Štúr použil v spise „O národných piesňach a povestiach slovanských“. Bol vďačný Hankovi, že mu poslal piesne, ďakoval mu, že bdeje v Prahe nad slovenskými záležitosťami, chcel ešte ďalšie texty, no obrátil sa na Hanku aj so žiadosťou: „Či by nechcela vaša Matica moje dielo na svoje útraty vydať a mňa zaň odmeniť? Mám na to dobré príčiny. Viete, že nemám žiadny úrad a okrem toho je mojou svätou povinnosťou podporovať drobné siroty nebohého brata. Dielo by som vám zaslal v češtine a len tú prosbu by som mal na slávnu vašu Maticu, aby mi po svojom vydaní nebránila vydať ho slovensky… Žiadam spolu, aby sa mi dala slušný honorár, t.j. taký, aký Matica za pôvodné spisy platí.
Štúr takisto zvažoval, že napíše dejiny Slovanstva a bude potrebovať od Hanku náležitú literatúru, chcel kontakt na profesora Sreznevského, s ktorým si Hanka dopisoval. „Po skončení prítomného spisu pustím sa do spracovania všeobecnej histórie Slovanstva, o čom som už mnoho premýšľal a aj niečo v tom pracoval…“
Snahy o slovenské gymnázium
V liste tiež informoval o zasadaní dištriktuálneho konventu; ten mal založiť gymnázium v Bratislave alebo Modre, ktoré malo byť slovenské. V komisii pre posudzovanie zriadenia bol aj Štúr a jej predsedom Michal M. Hodža. Štúr sa vo Viedni kvôli gymnáziu stretol aj s Karolom Kuzmánym, o ktorom napísal, že „bude nám na dobrej pomoci a on dobre stojí u ministrov“. Po návrate do Modry sa Štúr obrátil na predsedu komisie M. M. Hodžu, aby čo najskôr zvolal schôdzu výboru, nech sa už začne riešiť, kedy a kde bude gymnázium, pretože vláda proti tomu nenamieta. Podľa Štúra bude vhodným miestom práve Modra, jeho vtedajší domov.
Václav Hanka súhlasil s vydaním a tak Štúr v spolupráci s Jankom Kalinčiakom preložili spis do češtiny („O národních písních a pověstech plemen slovanských“). Knihu venoval Štúr kniežaťu Michalovi Obrenovićovi. Hankovi napísal: „Knihu som venoval kniežaťu Michalovi Obrenovićovi, aktívnemu priateľovi Slovanstva. Čo sa týka obsahu, som toho presvedčenia, že sa ani ja za dielo pred Maticou a ani ona pred verejnosťou nebude musieť hanbiť. Ale jej posúdeniu, rozumie sa, že sa ochotne podvoľujem.“ Potešilo by ho, keby dostal tridsať výtlačkov zdarma, ako to bývalo zvykom.
Bol však aj znepokojený, keď sa dozvedel, že v múzejnom zbore pre českú a slovenskú literatúru prišlo ku zmenám: obával sa, či nový výbor bude súhlasiť s vydaním jeho diela. V tom čase z výboru nečakane vylúčili na verejnej schôdzi Františka Palackého, hoci sa ho zastal Pavel J. Šafárik. Menej optimistický bol list Hankovi z júla 1852: „Ticho všade, hlucho všade… aj u nás je to tak!“ Snažil sa na gymnáziu v Modre získať miesto pre syna P. J.
Štúr sa tiež obrátil na Hanku so zvláštnou prosbou: jedna vážená slovenská rodina zbiera rukopisy významných osobností a tak by „rada mala aj Váš, aj pána Palackého i pána Šafárika. Spis „O národních písních a pověstech plemen slovanských“ poslal Ľudovít Štúr do Prahy 24. Rukopis sa dostal na posúdenie básnikovi Karlovi Jaromírovi Erbenovi, ktorý ho ohodnotil v superlatívoch: vyjadril sa, že je to najlepšia práca, ktorá bola o tejto téme napísaná, osobitne vyzdvihol rozbor slovanských piesní. Dielo pozitívne ohodnotil aj prvý profesor českej archeológie Jan Erazim Vocel.
Na program rokovania Múzejného zboru sa Štúrov spis dostal až 5. Štúr medzitým netrpezlivo čakal, kým dielo vyjde. Keď sa mu tajomník dva mesiace neozýval, napísal list Hankovi: vyjde kniha začiatkom júla? Tak dlho čakať nemôže, potreboval by dielo - ale aj honorár - skôr. Posudzovatelia navrhli opraviť niektoré germanizmy a slovakizmy, ale aj Štúrove tvrdenia, že slovanské piesne sa zakladajú na panteizme. Štúr s úpravami súhlasil a tak tajomník Matice českej už 2. Keď kniha vyšla, Štúr aj s niekoľkými výtlačkami odcestoval do Viedne, odtiaľ poslal jeden kus Sreznevskému a ďalší exemplár zaniesol Obrenovićovi. Po návrate do Modry začal posielať knihu známym a priateľom, vybavoval korešpondenciu.
Napísal aj dávnemu priateľovi Josefovi Františkovi Fričovi, vynikajúcemu právnikovi a českému vlastencovi (bol v tom čase pokladníkom Matice českej a práve on mal na starosti vyplácanie honoráru). Josef František Frič bol otcom Josefa Václava Friča, ktorého odsúdili v roku 1849 v Prahe za prípravu májového povstania za velezradu na osemnásť rokov a trest si odpykával najprv vo vyšetrovacej väzbe na Hradčanoch a potom vo väznici v Komárne, no v roku 1854 ho omilostili a prepustili. Pred šibenicou ho zachránil iba jeho vek: nemal ešte dvadsať rokov).
Josef Frič, podobne ako Štúr, prežíval v poslednom období ťažké časy: zomrela mu manželka, syn bol vo väzení, po smrti priateľa Čelakovského a jeho manželky Bohuslavy sa staral o štyri siroty. Osud nebol v týchto mesiacoch k Štúrovi milosrdný; jeho matka chorľavela. Štúr zostal koncom leta a začiatkom jesene v Trenčíne, aby bol pri nej. Napísal bratovi Jankovi: „Janko náš! Písal som Ti, že Ti oznámim, ak by boli mamuška horšie… Ona iste je veľký duch. Anna Štúrová zomrela na žlčníkovú zimnicu 25. augusta 1853. Na pohreb prišlo veľa ľudí, omšu a pohrebné obrady slúžili aj dvaja Štúrovi priatelia: Pavel Čendekovič a Štúrov žiak Karol Ľudomil Černo.
Štúrova básnická tvorba
Zbierka má dve časti: Spevy bohatierske, historizujúce epické skladby, ako Svätoboj a Matúš z Trenčína, druhá časť sú lyricko-reflexívne básne prevažne osobných, príležitostných spomienok, básne vlastenecké, básne o prírode - ale aj básne ľúbostnej lyriky. Báseň venovanú bratovi Karolovi nazval Darmo dokola tokáte, pamiatke otca venoval báseň Duchy otcov, preč letíte, matke zase Na matkinej mohyle. Epické skladby z histórie Slovákov, tieto bohatierske poémy, boli vznešené témy z dejín Uhorska a slúžili najmä na pozdvihnutie národného sebavedomia, práve v čase, keď sa posilňoval a stupňoval bachovský absolutizmus.
Najmä osobnosť Matúša Čáka Štúra zaujímala a inšpirovala až do tej miery, že ho vo svojom romantickom ponímaní považoval za pokračovateľa odkazu Veľkej Moravy. Štúrovi znepríjemňovali život samotní Modrania; richtár Modry bol zarytý maďarón, posluhovač viedenskej vlády a ten zneužíval čoraz silnejúci policajný dozor. Keď prišli žandári do Modry na pravidelnú kontrolu, aby podali o Štúrovi správu do Viedne, tak ho richtár udal. Žandári vypočúvali Štúra oveľa dôslednejšie ako predtým: zisťovali, čo robí v Modre, či má povolenie k pobytu, z čoho žije a či má oprávnenie vychovávať bratove deti.
Bolo to zámerne šikanovanie: žandári boli zvedaví ešte aj na to, kde bol v lete, či má pas a s kým sa po večeroch stretáva. Vedeli aj o tom, že ho pred nedávnom navštívil Hurban. O modranskom burgermajstrovi a jeho suite písal Hurbanovi ako o slávnej maďarónskej modranskej rade, ale vzápätí po vyšetrovaní sa Štúr išiel žalovať do Prešporku dištriktuálnemu komandantovi, ktorý bol „veľmi pohnutý nad týmto vyšetrovaním a už aj cítime následky toho. Ale tlak na Štúra sa napriek tomu badateľne stupňoval.
Bál sa stretávať s Hurbanom a tak si s ním dohováral tajné schôdzky: „Ak bys ešte bol nestratil vôľu a mohol bys, hádam reku vybehneš, však vieš, kade pôjdem a kde zastanem. Urob ako znáš za najlepšie… Kebys reku, tak do Trnavy pribehnul, či by sa nám bolo dobre spolu previezť až ta k Strážam, k tej ceste do Vrbového.
Čoraz častejšie sa Štúr stretával s Jankom Kalinčiakom, s ktorým nielen spolupracoval pri písaní niektorých textov, najmä básnickej zbierky, ale zhovárali sa o mnohých vážnych témach. Politické a spoločenské pomery boli neutešené, pocit sklamania a nenaplnených ambícií bol frustrujúci. Pribudla ďalšia zlá správa: 2. júna 1852 zomrel v Trnave v mladom veku talentovaný básnik, historik, dramatik, prekladateľ, redaktor Slovenských pohľadov Mikuláš Dohnány.
Dobrou správou bolo, že po udelenej amnestii prepustili Josefa Václava Friča. Len čo sa Frič vrátil z väzenia, rozhodol sa vydávať ilustrovaný časopis Praha, ktorý sa mal venovať literatúre a literárnej kritike. Lenže podobne ako Hurban, ani on nemal dostatok finančných prostriedkov, tak sa podujal na vydávanie almanachu Lada-Nióla. Štúr ho v týchto zámeroch podporoval, ale keď v roku 1855 vyšlo prvé číslo almanachu, bol sklamaný. Pritom Lada-Nióla bolo obsahovo i graficky zaujímavé a podnetné dielo: almanach bol venovaný Božene Němcovej a básnikovi Hynkovi Veselému, boli v ňom poviedky M. Brodského, Josefa V. Friča, Anny Sázavskej (neskoršej manželky J.V Friča), preklady veršov Heineho a Puškina, básne mladých básnikov, ktorí nadväzovali na odkaz Karla Hynka Máchu, úvaha J. Čelakovského a i.
Názov Lada-Nióla predstavuje mená dvoch bohýň: českej Lady a litevskej Nióly, ktorá bola symbolom už vyhynutých mýtov. Nióla sľúbila, že raz pošle na svet svoju dcéru, božskú Ladu, ako znovu vzkriesený mýtus. Keď Josefa V. Friča prepustili z väzenia, Štúr ho radostne privítal: „Vítam Jozefa drahého v lone rodine Vašej a pritláčam si ho na srdce rozčúlené. Pozdravujem Ťa po prestátom utrpení, môj drahý a buď istý, že v tej samej dôvere a láske ako predtým trvám k Vám všetkým a v hodinách trudných zabieha k Vám duša moja…“ Štúr sa tešil na nový Fričov časopis a propagoval ho medzi priateľmi a známymi, ktorí mu sľúbili, že si ho predplatia.
„Či všetci slovo dodržia, neviem, ale myslím, že na Slovensku bude predsa viac odberateľov a snáď aj niekoľko spolupracovníkov.“ Aj Janko Kalinčiak prisľúbil, že bude Fričovi posielať príspevky, keďže „má niečo pod perom , keď to dokončí, má Ti to v úmysle poslať“. Ďalej Štúr Fričovi oznamoval, že on sám mu prispievať nebude, pretože sa pohrúžil do slovanských dejín, ale chce byť Fričovým pomocníkom. „Ak máš pohromade všetko, čo má byť, neváhaj, lebo pripozdieva sa, tak myslím, ako u vás, tak aj u nás. Slovensko sa mohlo zdať predtým mládencom, teraz však inak vyzerá… Ostatne myslím, nelíšime sa. U mňa sa od tých čias mnoho minulo.
Hoci očakávaný almanach signalizoval nástup novej českej poézie, Štúrovi sa nepáčil. Napísal Fričovi prísnu kritiku, ku ktorej sa pripojil aj Janko Kalinčiak: „Odvráť sa od tých výparov západných a obráť oči i uši i srdce ku svetu slovanskému, poznaj bedlivo svet náš a ako Ti radím, zalez i do sveta starožitného, ktorý sa nad ničotnosťou tých dní strmí v celej vznešenosti svojej…“ Štúr bol presvedčený, že česká spoločnosť sa odklonila od spoločnej viery a túžob slovanskej rodiny. Nepáčilo sa mu, že Frič - do ktorého vnášal toľko nádejí a na ktorom si „slovenský kmeň toľko zakladal“ - vydal dielo, ktoré sa nevenuje záležitostiam Slovanstva.
Štúr sa odvracal od romantizmu, ktorý nezobrazuje reálny svet, ale iba pikantnosti, po ktorých západná spoločnosť baží, „ako neviazanosť v kruhu rodinnom, v obci nevera, vyvýšenie pôžitku každodenného a rozkoše za modlu zvrchovatú. Romantizmus už bol vo svetovej literatúre na ústupe, čoraz väčšmi sa najmä v próze zobrazovala realistická skutočnosť; autorom takýchto diel bol aj Janko Kalinčiak, s ktorým sa Štúr často stretával. Kalinčiak bol spočiatku autor romantických príbehov, postupne však začal zobrazovať vtedajší súčasný život slovenskej - najmä zemianskej - spoločnosti.
O romantizme v poézii Štúr napísal, že to „je duch nad prirodzenosťou horujúci, viac ale idúci na to, aby moc a výsosť svoju preukázal, ako pravde napospol víťazstvo pripravil, pretože tiež viac si zakladajúci na výmysloch, ako na pravdách podstatných. Josef V. Frič mal však celkom iný názor, Štúrova kritika ho nemilo prekvapila a jeho odmietavý postoj nečakal. Friča nahneval Štúrov postoj, reagoval rozhorčene a bránil svoj almanach.
Štúr sa s odpoveďou neponáhľal, odpovedal, až keď vášne trochu opadli. Ale ani potom svoj názor nezmenil: „My sme Ti písali úprimne a bez obalu, jednak ako priateľovi, s ktorým dobre myslíme, tak sme to zvyklí robiť.“ Almanach kritizovali aj viedenské časopisy a keď si Štúr prečítal tieto recenzie, chcel sa Friča zastať. Bol to zjavný Štúrov odklon od západných ideových hodnôt. Mal pocit, že Česi sa izolujú od Slovanov a čoraz viac sa obracajú na Západ. Márne sa však snažia vytvoriť niečo veľké, pretože okrem diel Palackého a Máchu sa z ich tvorby vytráca tvorivý duch, bol to pre neho súmrak českej kultúry.
Úspech knihy o povestiach slovanských podnietil Štúra k tomu, aby pripravil rozšírené a doplnené vydanie. Nazbieral nové podklady, chcel svoje dielo takmer zdvojnásobiť. Aj pri tomto vydaní sa musel porozhliadnuť po vydavateľovi v Čechách: obrátil sa listom na Františka Palackého, s ktorým spolupracoval a ktorý mu požičiaval knihy. Chcel od neho, aby zistil možnosti, či by kniha mohla vyjsť v Matici českej alebo v inom vydavateľstve. Pomoc hľadal aj u Františka Ladislava Riegra, ktorý mal v českej politike vplyvné postavenie. Palacký mu však neodpovedal, tak sa netrpezlivo obrátil na Martina Hattalu, aby Palackého posúril: ak to ten neurobí, nech Hattala jedná sám. V tom istom liste Hattalovi napísal, že stále literárne pracuje, v Modre sa má s kým pozhovárať, ale inak je na Slovensku smutno, málokto čo robí.
Aj iné národy majú svoje ľudové piesne, ale nikde ich nie je také množstvo „ani sú nie takej krásy ako u nás“. Slovania svoje zvyky, žiale, radosti, vznešené i všedné udalosti dokážu v poetickej podobe preniesť do ľudovej piesne a tým vyjadruje svoje city a obrazotvornosť. Podľa Štúra sú indoeurópske národy najbližšie Slovanom, je to ich „brat najmilší“, ale ony sa prejavujú inými cestami a spôsobmi. Uviedol príklady: Indovia budujú chrámy, Peržania tvoria sväté knihy, Egypťania pyramídy, Gréci prekrásne sochy, Rimania sa prezentujú čarovnou maľbou, Nemci dojímavou hudbou. Slovanská duša je jemná, má citlivý vzťah k Bohu a k prírode, je ovplyvnená mnohými legendami a mýtmi.
Tak mýtus o vzniku slovanských národov sa opieral o starú poľskú legendu, ktorá opisovala troch bratov: Lecha, Čecha a Mecha - pričom Mech bol považovaný za Rusa - ktorí boli praotcovia poľskej, česko-južno-slovanskej a ruskej vetvy kmeňa Slovanov. Podľa tejto legendy t...
Ľudovít Štúr a moderné Slovensko
tags: #protestantizmus #a #emancipacia #slovenskeho #naroda