História Svätého Martina pri Senci a jeho Kostola

Svätý Martin, dnes už mestská časť Senca, leží pod Karpatmi obklopená dubovo-hrabovými lesmi nazývanými Martinský les. V snahe priblížiť dejinný prehľad našej dedin­ky Svätý Martin za uplynulých 50. rokov od jej vzniku treba poukázať na tú skutočnosť, že ne­vznikla na nejakom úplne historicky bez­významnom kúsku zeme pod Karpatmi, ktorý okrem toho už spomenutého polstoročia nemá žiadne dejiny a že oň nemal nikdy nikto záu­jem. I keď sa o dávnej histórii Svätého Martina veľa toho nevie, bolo by vhodné pokúsiť sa z ka­mienkov vedomosti o jeho osídlení poskladať mozaiku dejín.

Svätý Martin, osada s rom. kláštorom je písomne doložená z r. V chotári sa v roku 1326 spomína aj osada Budy a v roku 1409 osada s románskym kláštorom Svätý Martin - Zenthmarton. Na území mesta sú sídliskové nálezy volútovej kultúry želiezovského typu, unětickej kultúry, skýtsko-hallštattské birituálne pohrebisko z 5. - 6. storočia pred n.l. , laténske sídlisko a nálezy z doby rímskej, slovansko-avarské pohrebisko zo 7. - 8. storočia, románsky kostol a kláštor z 11. storočia s radovým pohrebiskom.

Praveké a slovanské osídlenie

Na prvom mieste spomeňme pravek, konkrét­nejšie mladšiu dobu kamennú /9 tisíc až 7 tisíc rokov pred Kristom/. Nálezmi z tohoto obdobia sú štyri sídliskové objekty a iné drobné pred­mety. Tieto objavy významne prispeli k štúdiu osídlenia západného Slovenska v časoch pra­veku. Stredoveká osada sa tu pravdepodobne obja­vila v 6 stor. po Kr., obývaná už slovanským et­nikom so svojim pohanským kultom. V tomto časovom úseku sa nevylučuje ani existencia slovanského hradiska v tejto lokalite. Časovo mladšie osídlenie, potvrdené archeologickým výskumom je z 10.-13. stor. po. V tzv. „kolonizačnom" období /v rokoch 1150-1250/ tu s veľkou pravdepodobnosťou vzniklo cirkevné patrocínium.

Z tohoto obdo­bia pochádzajú početné stavebné a keramické pamiatky, na ktorých možno badať stopy vply­vu doznievajúcej Veľkej Moravy a nastupujúce­ho nového zriadenia. Na tomto mieste možno spomenúť nález pece so železnou truskou a de­formovanými kovovými predmetmi, čo svedčí o spracovaní železa v tejto lokalite, resp. o dru­hotnom pretavení opotrebovaného železného náradia na jeho opätovné využitie. Významnou ukážkou spôsobu obživy stredovekého človeka žijúceho v tejto oblasti sú obilné jamy, ktoré dokumentujú poľnohospodárske využitie toho­to územia. Vo výplni jednej z takýchto jám bo­la v hĺbke 1,2 m nájdená ľudská kostra. Po jej vybratí výplň pokračovala do hĺbky 3 metrov. Tento objav bol spočiatku pokladaný za kulto­vú obeť starých Slovanov, skúmaním sa však zistilo, že kostra je z 12.- 13.

Zánik a Obnova Osídlenia

V tomto období osídlenie zaniká a znova sa objavuje až v 14. storočí, kedy tu vzniká nová dedina, písomne doložená z roku 1409. V do­kumente sa spomína kostol s kláštorom, ktorý vznikol pravdepodobne už v 12.stor. Zničenie tejto dediny sa pripisuje tureckým hordám, kto­ré tu plienili v roku 1663. Ich ničivými nájaz- dami zaniklo v okolí Senca viacero dedín, me­dzi nimi aj usadlosť Amsterodam, dnešný Čer­vený Majer.

Svätý Martin v Novoveku

Na troskách stredovekej dediny vznikol ma­jer, územne patriaci do šintavského pánstva. V súpise majetku zo seneckej fary sa spomína, že v 1 8.storočí mal majer Svätý Martin dva do­my. Jeden z nich slúžil na ubytovanie majiteľa panstva v čase poľovačiek. V prvej polovici tohto storočia predvojnová Československá republika zoštátnila pozemko­vou reformou majer Svätý Martin a tým sa stala jeho vlastníkom, v 30-tych rokoch tu boli po­stavené sušiarne na tabak a maštale s nadstav­bami, v ktorých boli zriadené byty pre robotní­kov /bírešov/, pracujúcich na tunajšom veľko­statku.

Počas druhej svetovej vojny patril Svätý Martin Slovenskej republike. Hranica s Maďarskom prechádzala Červeným Majerom. Dnes už zabudnuté a spustnuté vojenské hroby a úkryty v tunajších lesoch sú nemými svedka­mi udalostí z čias oslobodzovania ČSR v roku 1945. Správcom Svätomartinského majera bol už začiatkom 40-tych rokov, až do roku 1949 Ing. Nových trvalých obyvateľov prijal Svätý Martin takmer po troch storočiach až v ro­koch 1948-1949.

Súčasnosť

Svätý Martin je malá dedinka, ktorá má 38 ro­dinných domov a 153 obyvateľov. Je položená na rovine pod Karpatami, obklopená dubovo- hrabovými lesmi nazývanými Martinský les. Tento les netvorí' jeden súvislý celok, ale tvorí viaceré menšie viac-menej spolu prepojené po­rasty. Rozprestiera sa v južnej časti Trnavskej sprašovej pahorkatiny, ktorá je súčasťou Podunajskej nížiny, medzi Sencom, Blatným, Šenkvicami a Viničným. Jeho rozloha je 430 ha. Nadmorská výška územia dosahuje v priemere 185 m nad morom.

Podľa zistenia odborníkov rastie v Martinskom lese až 6 dru­hov dubov, čo je neobvyklá vzácnosť. Možno spomenúť dub sivozelený, dub jadranský, dub cér, dub mnohoplodý, dub letný a dub balkán­sky. Najstaršie stromy majú okolo 115 rokov. Na Slovensku sú len dve lokality, kde sú tak komplexne zachované dubové lesy. V Martinskom lese rastie tiež vŕba biela a vŕ­ba rakytová, topoľ biely a topoľ osikový. Osobitný ráz Martinskému lesu dodáva aj silné zastúpenie brestu poľného a javora poľného. Vyskytuje sa tu aj moruša biela a moruša čier­na. Moruše boli vysadené ešte pred príchodom nových obyvateľov Svätého Martina, teda pred rokom 1949. Údajne tu mala vzniknúť továreň na hodváb o čom svedčia aj vysadené moruše.

Hoci lokalita Sv. Martina a Martinského lesa nie je súčasťou chránenej krajinnej oblasti, vy­skytuje sa tu niekoľko chránených, prípadne ohrozených druhov rastlín. Z kategórie ohroze­ných rastlín sú to najmä hlaváčik jarný, cesnak guľatohlavý, berla vzpriamená, hrachor chlpatý a kocúrnik panónsky. Z veľmi ohrozených rastlín je to ostropysk chlpatý a zimozeleň by­linný. Osobitnú pozornosť si vyžaduje jasenec biely. Les je plný prírodných pokladov, ale aby sme si ich zachovali je na mieste požiadavka, aby bola činnosť človeka v tejto oblasti premyslená a plánovaná. Cez dedinku Svätý Martin nepreteká žiadna rieka ani potok. Je tu len malé jazierko ľudovo nazývané rybník. Voľakedy slúžil pre napájanie zveri. Spolu s pasienkom tvoril krásny kút čistej nedotknutej prírody a bol rajom pre oddych. Asi 500 m od rybníka sa nachádza stojatá voda. Kedysi bola neprístupná pre deti, pretože bola údajne hlboká. Asi preto dostala názov Morské oko.

O Martinský les sa vždy dobre starali miestni horári. Augustín Glasa do roku 1973, po jeho odchode do dôchodku starostlivosť o les pre­bral Martin Čepel. V súčasnosti sa o les stará p. Uplynulo 50.rokov odvtedy, čo má Svätý Martin svojich nových obyvateľov. Sú to prevažne kysuckí rodáci pochádzajúci zo Zborová nad Bystricou, Starej Bystrice, Klubiny, Riečnice, Lutiše a Vychylovky. V trid­siatych rokoch odišli so svojimi rodinami do Juhoslávie. Popredali svoje políčka i príbytky a opustili chudobné Kysuce. Ich cesty v Juhoslávii smerovali predovšetkým do dedi­niek Ledenik, Jelisavec, Bračevci, Niza, Našice a Poganovce.

Jurinovci mali v Ledeniku strýka, nuž išli za ním. A s nimi sa na dlhú cestu za chlebom vydávali aj ďalší. V Juhoslávii sa mali lepšie, ale vždy boli iba cudzincami. Túžili po domovine a preto keď sa dozvedeli o možnosti vrátiť sa späť, využili ju a prišli. Na Kysuce už ale nemohli, nič tam už nemali. Žiadali presŕd- lenecký úrad o pridelenie pôdy a bývanie. Až 8 týždňov strávili niektoré rodiny v železničných vagónoch v Senci v očakávaní, čo s nimi bude. Aj keď to nebolo ľahké, ich žiadosti bolo časom vyhovené. Noví obyvatelia chceli mať svoje príbytky a vlastnú strechu nad hlavou a preto museli za­čať budovať. Chýbali im základné podmienky pre život. Nebolo tu takmer nič, voda iba pro­vizórna, ani prístupová cesta, ani elektrina. Podmienky pre život si museli postupne vytvá­rať sami.

Začali nad rybníkom kopať studňu. Bola hlboká 23 m. Ostatné bolo vŕtané až do hľbky 304 m. V dedine stravovali po rodinách tých, čo vŕtali studňu. V roku 1955 zaviedli obecný vodovod cez celú dedinu. Neskôr vyvŕ­tali a vybudovali novú studňu, ktorá zabez­pečuje kvalitnú vodu pre všetkých obyvateľov až doteraz. Postupne bola vybudovaná elektri­na a cesta. Martinčania si spoločne dali zhoto­viť stavebný plán a v rokoch 1953 a 1954 za­čali kopať základy pre nové domy. Ľudia, ktorí tu žili museli šetriť ako na strave, tak aj na ob­lečení, ak si chceli vybudovať dôstojné príbyt­ky. Vtedy nemali také podmienky a možnosti ako neskôr ich deti. V roku 1956 sa do nových rodinných domov sťahovali prví obyvatelia. Boli to rodiny Blažeja Jurinu, Martina Mičiana a Vavrína Kubicu. Dnes tu máme postavené ro­dinné domy, moderne zariadené so všetkým vy­bavením ako v meste. Zatiaľ chýba dobudova­nie plynu.

Obyvatelia Svätého Martina chodili nakupo­vať do mesta Senec. V roku 1953 tu bol prvý obchod so zmiešaným tovarom. Vedúcim bol Imrich Mitka. Neskôr prevzala obchod jeho dcéra Anna Mitková. V roku 1967 bol postave­ný v dedine nový obchod a pohostinstvo, ktoré slúžili potrebám miestnych obyvateľov. Dodnes sa tu predávajú základné potraviny, nápoje a všetko pre potreby domácnosti. Treba pripomenúť, že aj keď sa tu obyvatelia usadili v malom počte boli medzi nimi zastú­pené všetky profesie potrebné k životu človeka. Apolónia Targošová pôrodníčka, ktorá pomáha­la na svet všetkým deťom, ktoré sa narodili do­ma. Vtedy neboli sanitky a ani lekár nablízku.

Pamätáme si, že niektoré ženy doma šili pre svoje deti oblečenie napr: Dorota Potočárová, Amália Pavlusová a Žofia Targošová. Zvonár a stohár Jozef Kobela spolu s manželkou Annou ukladali slamenné stohy. Kováč bol František Čepel a elektrikár a údržbár bol Ján Minarčík. Stolár bol Jozef Ligda a tesár Ladislav Mitka. Treba zdôrazniť mimoriadnu pracovitosť tu­najších žien, ktoré v minulosti vykonávali všet­ky ťažké práce zarovno s mužmi.

Blažej Jurina a Štefan Škorvaga boli kľúčový­mi osobnosťami, ktoré zorganizovali návrat ky­suckých rodákov z Juhoslávie domov na Slovensko. Súhlas k vycestovaniu im pomohol vybaviť p.Nemota, predseda klubu Čechoslová- kov v Juhoslávii. Boli ťažké povojnové časy, na Kysuce sa vrátiť nemohli a preto bolo potrebné hľadať vhodné miesto na usadenie. Mali niekoľ­ko ponúk, ale oni chceli iba štátnu pôdu, ktorú predtým nikto nevlastnil. Svätý Martin bolo miesto, ktoré spĺňalo ich požiadavky. Vybaviť toto miesto nebolo vôbec ľahké, museli tvrdo zápasiť, aby dosiahli svoj cieľ. Úradné záleži­tosti vybavili za pomoci povereníkov vnútra p.Okáliho a p. Vrbovského a tiež tajomníka Jednotného zväzu slovenských roľníkov p.

Blažej Jurina - bol vodcovský typ, čo dokazo­valo aj jeho postavenie kapitána a komisára zvláštneho oddielu armády Josipa Brosa Tita, počas II. Svetovej vojny, kde bol aj zásobova- teľom. Za odbojovú činnosť v Juhoslávii mu bo­lo prezidentom ČSSR udelené štátne vyzname­nanie „Rad červenej hviezy". Po usadení vo Svätom Martine sa stal prvým predsedom druž­stva. Družstvo pod jeho vedením bolo prospe­rujúce, preto bol aj ocenený medajlami pri príležitosti 10. a 20. Výročia založenia JRD. Pri príležitosti 50.

Štefan Škorvaga - bol prvým podpredsedom družstva. Spolu s Blažejom Jurinom tvorili dvojicu, ktorá sa vzájomne doplňovala a tak zabezpečovala celý chod družstva. Štefan Škorvaga bol hudobne nadaný, hral na husliach do vysokej staroby doprevádzal svätú omšu hrou na organe. Výraznou črtou v jeho živote bola neustála túžba po vedomostiach.

JRD bolo právne datované od I.januára 1949. Toto družstvo bolo jedným z tých siedmich dru­žstiev, ktoré boli označované ako predvoj ko­lektívneho hospodárenia na Slovensku. Martinčania sa roboty nebáli a myšlienka spo­ločnej práce im tiež nebola cudzia. Za predsedu JRD si zvolili Blažeja Jurinu. Za podpredsedu Štefana Škorvagu. Začiatky spo­ločnej práce boli ťažké. Družstvo začínalo veľ­mi skromne. Vtedy nemali ešte stroje, celým ich majetkom bolo niekoľko párov koni, tro­cha osiva, krmiva a pšenice. Boli radi, že sa znova niekde usadili. Niekedy pracovali aj bez výplaty, ale nereptali, naopak usilovne sa zapájali do spoločnej práce. A ešte si pritom aj zaspievali. Martinskí družstevníci hospodárili na 212 ha poľnohospodárskej pôdy, z ktorej bolo 1 76 ha ornej. Najvyššie príjmy však mali z 10 ha vý­mery tabaku.

Pestovanie tabaku prevzali od bý­valého veľkostatkára Pálku. Tabak bol vždy veľ­mi výnosnou plodinou. Pravdaže potreboval dobrú starostlivosť i kvalifikovaný prístup k pes­tovaniu. Z odrôd tabaku pestovali: tabak Tisský, Virgínia, Zlatá Virgínia a neskôr R1 a R2. Z obilnín pestovali s výbornými výsledkami na 90 ha jačmeň a pšenicu. V r. Po ukončení zberu úrody pripravili dožinky. Po splnení kontigentu /odovzdanie povinnej dávky pre štát/ si vytvorili najprv rezervu pre dobytok a až potom mohli zbytok rozdeliť po­dľa odpracovaných jednotiek aj pracovníkom. Na jednu pracovnú jednotku prideľovali 3 kg obilia. V živočíšnej výrobe sa orientovali na chov hovädzieho dobytka, chov ošípaných, hydiny a vodnej hydiny. Vybudovali svojpomocne no­vú maštaľ a hydináreň.

Ďalšou pracovnou príležitosťou pre mužov bola gátrová píla. Venovali sa spracovaniu guľatiny na rezivá. Základy pre pílu vybudova­li svojpomocne.Pílu inštaloval Ján Minarčík. Píla bola finančným prínosom pre družstvo. Počas existencie družstva sa tu vystriedalo niekoľko predsedov. V roku 1973 martinskí družstevníci spojili svoj chotár so seneckým. Ľuďom, ktorí stáli pri základoch tohoto družstva nebolo ľahké sa v tejto veci rozhodnúť, pretože samostatné hos­podárenie aj polia im prirástli k srdcu. Museli pochopiť nátlak štátnych orgánov a ísť do spo­ločného. Pracovných síl ubúdalo, mladí uteka­li do mesta . Preto sa rozhodli pre spoločné hospodárenie so seneckým družstvom, neskôr aj so štátnymi majetkami. Toto spoločné hospo­dárenie trvalo do roku 1992. Vzdelávanie a škola boli vždy základom pre rozvoj spoločnosti.

Prvá škola bola zriadená v jednom byte ešte na majeri. V roku 1948/1949 ju navštevovalo 1 8 našich deti. Prvým učiteľom v tejto škole bol Štefan Šalkovič z Blatného, ktorý tu vyučoval už predtým bírešské deti a ktorý ako prvý začal s deťmi nacvičovať divadelné hry od Palárika. Staršie deti chodili do školy do Šenkvíc . Tento stav trval až do roku 1952. Vtedy si obyvatelia svojpomocne postavili drevenú školu. Mikuláš Pavlus a tesár Laco Mitka. Ján Ligda, Anton Pavlus a Peter Škorvaga vozili na trakto­re zo Senca materiál. V starej škole sa vyučova­lo až clo roku 1959. Medzitým raz vyhorela.

Zatiaľ, kým si pán učiteľ Šalkovič plnil vojenské povinnosti martinské deti vyučoval Gejza Kornúth z Trnavy a neskôr Zuzana Štefeková. Učila tu dva roky. Obyvatelia Svätého Martina pamätajú, že práve u nej sa schádzala všetká mládež a ona pokračovala v nacvičovaní diva­delných hier. Pán učiteľ Šalkovič tu potom učil ešte po skončení základnej vojenskej služby v školskom roku 1954/1955. Neskôr sa tu vy­striedalo ešte niekoľko učiteľov. Spomenieme Jozefa Pecára z Kráľovej pri Senci. Kamil Žák dochádzal zo Šenkvíc, vyučoval v šk. roku 1957/1958. Najmä on iniciatívne priložil ruky k výstavbe novej školy. Pani učiteľka Marienka Tušová z Blatného vyučovala v školskom roku 1958/1959. Rada chodievala s deťmi do príro­dy na vychádzky a učila ich spoznávať rastliny a stromy. Najdlhšie obdobie učiteľovania tu prežili manželia Harangózoví. Pôsobili tu od roku 1959 do roku 1971. Naposledy tu učila pani učiteľka Vlasta Šulková. Martin ako materská škola. Denne autobusom privážajú deti zo Senca. Martinské deti boli šikovné a učenlivé a preto sa z nich stali inžinieri, lekárka, učiteľky, zdra­votné sestry, dobrí remeselníci ako napr.

Vtedajší učitelia boli nositeľmi spoločenského a kultúrneho života. Pán učiteľ Štefan Šalkovič prvý začal organizovať vo Svätom Martine tra­dície majálesov. Prvý majáles sa konal nad sta­vidlom pri rybníku. Mládež tu vyrastala taká istá ako všade inde. Rada sa zabávala, al... Farský obvod: Senec; kb. História Mesto sa spomína v roku 1252 ako Zemch, v roku 1360 Wortperk v roku 1451 Senncz, Sempcz, v roku 1920 Senec maďarsky Szempc, Szenc, nemecky Wartberg. Na území bola obec Bodszeg, ktorá je doložená v roku 1360 ako Bodzeg (v roku 1400 ju tunajší zemania Ondrej a Benedikt Bodo odkázali bratislavskej kapitule. Zanikla a časť jej chotára pripadla Hrubému Šúru a Kráľovej) V chotári sa v roku 1326 spomína aj osada Budy a v roku 1409 osada s románskym kláštorom Svätý Martin - Zenthmarton.

Na území mesta sú sídliskové nálezy volútovej kultúry želiezovského typu, unětickej kultúry, skýtsko-hallštattské birituálne pohrebisko z 5. - 6. storočia pred n.l., laténske sídlisko a nálezy z doby rímskej, slovansko-avarské pohrebisko zo 7. - 8. storočia, románsky kostol a kláštor z 11. storočia s radovým pohrebiskom. Vtedajšia obec patrila panstvu Šintava. Okolo roku 1480 získala právo trhu a vyvíjala sa ako zemepanské mestečko s mýtom,v roku 1714 a 1720 rozšíreným o jarmočné právo. Od 17. storočia bol Senec jedným z najvýznamnejších hospodárskych a obchodných centier na južnom Slovensku. V rokoch 1615 - 57 sa tu niekoľkokrát zišli župné zhromaždenia. V roku 1701 je doložený cech krajčírov, v roku 1745 cech hrnčiarov a džbánkarov, v roku 1767 murárov. V roku 1720 mal Senec vinica, krčmu a 60 daňovníkov, v roku 1828 250 domov a 1781 obyvateľov.

V rokoch 1774 - 80 bola v budove Veľký štift polepšovňa pre ženy s textilnou manufaktúrou. Od 18. storočia pracovala tehelňa, koncom 18. storočia Szakmáryho manufaktúra na konopnú priadzu, v roku 1860 liehovar a rafinéria, v 19. storočí Esterházyovský podnik na spracovanie srsti, výrobu kief a metiel. Obyvatelia sa zaoberali aj poľnohospodárstvom, chovom a obchodom s dobytkom a vinohradníctvom. Po parcelácii majetku grófa Esterházyho tu v roku 1924 vznikla kolónia presídlencom zo stredného Slovenska a z Moravy. V rokoch 1938 - 45 bol Senec pripojený k Maďarsku Po roku 1945 sa sem prisťahovali Slováci z Rumunska.

Vývoj počtu obyvateľov Svätého Martina

tags: #senec #svaty #martin #kostol