Minulosť je klenotnicou a človek rád siaha do nej. Do rúk perlu za perlou a nenazdajky nájde sa vo svete spomienok. Milujeme si svoje a milujeme si tuho. Dejiny ako jediný poklad a poklad celý: nič iného nemáme na svete okrem nej.
Je tomu 27. septembra t. r. 400 rokov, čo pápež Pavol III. prvý raz potvrdil Spoločnosť Ježišovu. P. Ježišova, čiže rehoľa jezuitov, jubiluje. Istej hrdosti sa môžu honosiť o veľa dlhšou minulosťou.
V 16. storočí bola cirkev Kristova ohrozená v celej Európe. Krajiny sa trhali od tela cirkvi. Nepriateľ napredoval všade. Autorita cirkvi a jej hlavy bola ťažko poškodená. Mnohí verili, že Boh svoju cirkev neopustí, nevedeli odkiaľ a ako príde pomoc. Vtedy sa Boh postaral aj o pomoc. Vyvolil na veľké veci sv. Ignáca.
Kto sú jezuiti?
Učeniu maly byť hlavnou úlohou Spoločnosti. Proíes S. J. mal pokyn ísť hockde, kde to vyžaduje väčšia sláva Božia. Podľa jeho žcniálneho plánu na povel pápeža do roboty. Protireformácia a stratené pozície sa pomaly vracaly. Poblúdených oviec vrátilo do pravého ovčínca Božského Pastiera. Sv. Ignáca korunovaly úspechy. Vo veľkej Nemeckej ríši, v Uhorsku, v Poľsku, Čechách, všade kde zakotvili jezuiti, znova začal rozkvitať katolícky život. Jezuiti vykonali kus práce pre jednote viery.
Na ocenenie zásluh sv. Ignáca a jeho diela sú povolanejší iní. Kto trochu zná dejiny cirkvi, utvorí si mienku o význame diela sv. Ignáca a jeho rehole. O pôsobení S. J. na Slovensku zmienime sä na inom mieste. Jezuiti vykonali si im cirkvou a rehoľou sverenú úlohu. Od národného prevratu 1918, ako každá Slov. katol. inštitúcia, je S. J. v plnom štádiu vývinu. Božiu šíri sa dielo sv. Ignáca pre spásu duší. Nech ho príjmu s takou láskou, s akou láskou a vďačnosťou im ho S. J. Slovensku venuje. E. Dr.
Spoločnosť Ježišova je výtvorom pampelónskeho obrátenca, Ignáca Loyólskeho. Ignác poznáva Krista svojím spôsobom. Kristus je v jeho očiach podstatne vodcom, kráľom, dobyvateľom. „Sume, Domine et suscipe", „Vezmi, Pane, a prijmi..." je prvou Ignácovou modlitbou. 15. aug. sedem jezuitov skladá sľuby na vŕšku Montmartre neďaleko Paríža. Ignác zapaľuje oheň tam, kde sa i sám rozblčal. Spoločnosť loví duše pre Krista a oheň znova zapaľuje srdcia. To, hľa, vnútorná stránka Spoločnosti Ježišovej.
Úradne bola založená Spoločnosť r. 1534 a r. 1540 prvý raz potvrdil Pavel III. ústavu Spoločnosti. Spoločnosť má svoje miesto medzi takzv. „ordines religiosi", rehoľami. Medzi nimi, lebo po nej povstávaly zväčša už len takzv. kongregácie. Rehoľa zaisťuje si pôdu predovšetkým v Taliansku. Ale už r. 1540 vedie Araoz Spoločnosť do Španielska, r. v istom roku P. Lefévre dorast. O rok neskôr zakladá Spoločnosť domy v Portugalsku. V apríli r. 1541 otvára sa misia v Indii, r. 1549 už i Japonsko, Brazília a Kongo v Afrike. Zatiaľ ani v Európe neochabuje pochod. R. 1552 víta jezuitov Viedeň, r. 1555 i Praha. Ide sa i do Poľska, kde v sprievode apoštolského nuncia prichádza P. Salmeron. Zakladajú sa kolégiá, semináre, ústavy pre výchovu kňazského povolania, aby si zaistila budúcnosť i rozkvet.
Pavel III. žiadal od Spoločnosti radu i viac. Pri smrti sv. Ignáca mala Spoločnosť už vyše 1000 členov v 100 domoch. R. 1600, teda po 60 r. mala 10.000 členov, r. 1626 už 15.544, r. 1749 už 22.589 členov. Po znovuzrodení r. 1814, keď Spoločnosť prežívala ťažké chvíle v rozkol-níckom Bielorusku, vzmáhalo sa silou víťazných šíkov. R. 1900 mala zasa vyše 4000 jezuitov a dnes doťahuje Spoločnosť do 26. tisícky. V počte je skoro polovica kňazov, ostatní sú klerici a rehoľní bratia. Celá organizácia je Spoločnosť na 8 asistencií, z ktorých každá má po 5-7 provincií. Zaujímavá je sféra pôsobnosti tých tisícok ľudí. Možno povedať, že práce dosahujú skutočne rekordu pestrosti.
Iste, niektoré viac zodpovedajú úmyslom sv. zakladateľa. Spoločnosť sa ale musí prispôsobiť duchu doby a vyhovieť všetkým pálčivým otázkam času a kraja. Vychovávajú, organizujú v Mariánskych kongregáciách, v Garde B. S. duchovnými cvičeniami a ľudovými misiami. Vedú školy, nižšie, stredné i vyššie. Sú medzi nimi dogmatici a moralisti. Vydávajú množstvo časopisov, spisovateľov, básnikov, romanopiscov aťď. Známe bolo jezuitskom divadle v minulých storočiach. Nezanedbáva sa ani maliarskom umení. S osobitnou láskou venuje sa Spoločnosť zámorským misiám. Iba tak je verná tradícií prvých jezuitov. V Spoločnosti každý sa môže uplatniť so svojimi talenty. Len jedno pole je zatvorené pred jezuitom. Pred jedným uteká Spoločnosť. Sú to cirkevné úrady a hodnosti. Preto sa stáva, že Spoločnosť nedala cirkvi ani jedného pápeža zo svojich radov.
Jezuita sa konečne nájde miesto. Budú vyhýbať hodnostiam a prijmú ich len na výslovný rozkaz sv. otca. Vnútorná svätosť a dokonalosť je prvoradá. Sv. P. Kostka sa radšej zriekol všetkej svojej učenosti. P. Claver berie do svojich rúkach. Svätí a blahoslavení S. J. sú najlepší a najvyšší výsledok. Boli rozličných darmi, schopnosťami a darmi. Boli kňazi, laici, boli učenci i neučení, boli sveto-chýrni i svetu neznámi, ale všetci boli svätí. Takto sa stali ozdobou sv. cirkvi a slúžili svojím spôsobom na väčšiu česť a slávu Božiu. Je oprávnene hrdá svätou hrdosťou na svojich synov. Kanonizácia svätých zo S. J. je potvrdením, ktoré dáva sv. cirkev spôsobu života v S. J.
Len si pomyslíme na sv. Ignáca, sv. Františka Xaverského, sv. Alojza, sv. Stanislava Kôstku, sv. Jána Berchmansa, patróna kresťanských misií sv. Petra Clavera. Za 400 r. povýšila sv. cirkev na oltár svätých 24 jezuitov. Sv. cirkev vyhlásila poľského mučeníka sv. Andreja Bobolu, na Veľkú noc 1938. S. pápežskej. To je teda vec veľmi vážna. Nuž netreba sa diviť, že sv. cirkev neponáhľa sa každého vyhlásiť za svätého. Predbežne dáva mu čestný titul „blahoslavený".
| Stav | Vyhl. za blah. | Meno | Povolanie | Umučenie | Deň | Mesiac | Krajina | |
|---|---|---|---|---|---|---|---|---|
| 1853 | Ján de Britto | kňaz | mučeník | 4 | II | Portug. | ||
| 1867 | Spoločníci: 1 P, 12 Sch. | kňazi | mučeníci | 10 | P | |||
| 1867 | 2 spoločníci | kňazi | mučeníci | 16 | XI | P | ||
| 1867 | 1 spoločník | kňaz | mučeník | 25 | P | |||
| 1867 | 1 spoločník | kňaz | mučeník | 4 | P | |||
| 1867 | Ján Kr. Machado | kňaz | mučeník | 22 | Portug. | |||
| 1867 | Didacus Carvalho | kňaz | mučeník | 25 | Portug. | |||
| 1867 | Michal Carvalho | kňaz | mučeník | 25 | Portug. | |||
| 1867 | 1 spoločník | kňaz | mučeník | 6 | Jap. | |||
| 1867 | A. Ixida | kňaz | mučeník | 3 | Fr. | |||
| L. Kimura | brat rehoľ. | svätý |
To je však ešte len súkromná mienka a nemá verejnú platnosť. Keď sa vec dokázala, preberá ju rímska Kongregácia. Zo S. J. je 168 takýchto čakateľov. 1. januára slávi sv. cirkev sviatok Obrezania Pána. Evanjelium vraví, že vtedy dostal Pán Ježiš meno Ježiš. Tak i Spoločnosť Ježišova má svoje meno (lat. die Gesellschaft Jesu, Jézus Társaság, Societas Jesu). Sv. Ignác, zakladateľ S. J. bol vojakom.
Považujeme za absolútne nezodpovedné, aby televízia s najväčším trhovým podielom takýmto spôsobom propagovala a podsúvala občanom Slovenska homosexuálny životný štýl a ohrozovala tým zdravý vývin i vkus dospievajúcej mládeže. Rešpektujeme dôstojnosť a osobnú slobodu každého človeka, ale sme presvedčení, že verejná propagácia akéhokoľvek minoritného sexuálneho vzťahu prezentovaná či už priamo, v narážkach alebo skryte, devastuje predstavy o manželstve a rodine, ktoré sú základňou pre dobre fungujúcu a hodnotovo, sociálne i ekonomicky stabilnú spoločnosť. Nesúhlasíme s tým, aby v takom silnom mediálnom formáte boli propagované vzorce správania, ktoré nerešpektujú hodnotové, kultúrne a historické korene obyvateľov Slovenska. Jedinečnosť muža a jedinečnosť ženy majú v tanci svoj dôležitý zmysel, ktorý je Vašou snahou o šokovanie a prinášanie niečo iného za každú cenu potieraný.
Nesúhlasíme tiež s tým, aby bol spoločenský tanec zneužitý na propagáciu homosexuálneho životného štýlu a aby bol mladej generácii podsúvaný deformovaný obraz o spoločenských tancoch. Vaša kariéra predsa nie je závislá na senzácii, pri ktorej zanikajú Vaše skutočné umelecké schopnosti. Vyzývame členov našich organizácií, sympatizantov, osobnosti spoločenského a kultúrneho života, ale aj ostatných spoluobčanov, ktorí sú rovnako ako my znechutení a pobúrení takouto nevkusnou snahou o senzáciu zo strany televízie Markíza, aby podporili tento list na stránke a nesledovali jesennú LET´ S DANCE, kým tam bude vystupovať pár dvoch mužov.
Do Šenkvíc, farnosti s katolíckou tradíciou, prišiel síce v zložitej politickej situácii, ale s nádejou, že bude môcť venovať svoje sily všetkým, ale predovšetkým mladým, o ktorých bolo treba úporne zápasiť s nastupujúcim režimom. Preto horlivo vyučoval náboženstvo (24 hodín týždenne) na národnej i meštianskej škole spolu s katechétom (4 hodiny týždenne). Prišiel s nádejou, pretože viac ako rok nemali vlastného kňaza. A nový pán farár ich veru nesklamal!
Aby povzniesol život v cirkevnej komunite a v rodinách, zorganizoval tu v roku 1947 ľudové misie a na posilnenie ich vplyvu trojdňovú duchovnú obnovu v roku 1948. Veľa síl venoval podpore katolíckych spolkov vo farnosti. Veď vtedy tu boli organizácie : Katolícka jednota, Združenie katolíckej mládeže, Dielo šírenia viery, Detinstvo Ježišovo, Ružencový spolok, Spolok Božieho Srdca Ježišovho, Spolok sv. Jozefa.
Keď prišiel pán farár na vyučovanie náboženstva, ani sme nedýchali. Príbehy, ktoré nám rozprával sme počúvali bez dychu. Preto nebol pre nás problém odpovedať na otázky, ktoré nám na konci hodiny náboženstva kládol. Dychtivo sme nasávali všetko, čo nám povedal. Mala som rada tieto chvíle. Všetko nové, čo nám ponúkal vyvrcholilo v nedeľu na svätých omšiach. Bola to skutočná oslava Boha. Dôstojnosť, s ktorou ich slávil bola nenahraditeľná. Prispieval k nej aj jeho vzhľad. Bol mimoriadne vysoký, pokojný a na tvári mal výraz nesmiernej radosti.
Keď ́ súčasťou svätej omše bola poklona pri vyloženej Eucharistii, pán farár vyložil monštranciu s Eucharistiou bez toho, aby musel niekto behať okolo neho so schodíkmi. Iba sa málo načiahol a monštranciu na svätostánok bezpečne položil. Zážitok sme mali aj keď pán farár počas svätej omše rozopäl ruky, akoby cez oltár objímal celý svet. Musím poznamenať, že vtedy sa neslúžili sväté omše "tvárou k ľudu". Mal poučné kázne, v ktorých poslucháčov napomínal i povzbudzoval, dával nádej a vnášal pokoj medzi ľudí.
Keď dôstojný pán farár Alfonz Paulen prišiel do Šenkvíc, chodila som do Meštianskej školy v Pezinku. V Šenkviciach sme bývali iba niekoľko desiatok metrov od kostola a fary. Pána farára a jeho mamičku som veľmi dobre poznala. Bol to mimoriadne dobrý, ochotný a obetavý človek. Pamätám si, že pred tým, ako prišiel pán farár Paulen do Šenkvíc bolo povinnosťou farníka, ktorý potreboval služby kňaza, poslať pre neho dopravný prostriedok - kone s povozom - aby sa doviezol na miesto, kde jeho služby potrebovali ( sv. spoveď, pomazanie chorých, pohreb.... Výnimku zaviedol pán farár Paulen, ktorý tieto zavedené praktiky odmietol a sám pešo prišiel na určené miesto. Pamätám si, že nielen po Šenkviciach chodil pešo. Išiel tak aj do vzdialenejšej osady Svätý Martin. Neviem z akých dôvodov chodili aj deti z osady do školy do Šenkvíc. Aj v našej triede bolo odtiaľ jedno dievča. Šenkvice s osadou spájala poľná cesta cez Šenkvický háj. Cesta bola dlhá viac ako 5 kilometrov. Išiel pešo tam i naspäť. Pán farár tam chodil slúžiť aj sväté omše.
Mal rád ľudí a dával im to najavo spôsobom jemu vlastným - láskavým a nevtieravým. Keď pred Vianocami chodil po domoch spovedať starých a chorých ľudí, ktorí nevládali prísť na svätú spoveď do kostola, po spovedi sa ich spýtal, či niečo nepotrebujú. Najčastejšie to boli peniaze. Tak sa spýtal aj mojej svokry - spomína si pani Žilinská Helena. Poďakovala sa a peniaze nezobrala, pretože v obci bolo viac ľudí ktorí boli chudobnejší a takúto pomoc viac potrebovali. Pán farár to nerozprával, ale ľudia si to navzájom povedali. Pomocou blížnemu sa nevystatoval, bola mu vlastná. Chodili sme do kostola každú nedeľu na svätú omšu aj litánie. Každá - ním odslúžená svätá omša a pobožnosť bola pre nás hodnotným a trvalým zážitkom.
Boli sme traja súrodenci. Ja som bola najstaršia a mala som 13 rokov, brat 12 a najmladšia sestra 4 roky, keď nám v júli 1949 zomrel 39 ročný otec. Pre našu mamu a tri deti to bola veľká tragédia. Náš pán farár Alfonz Paulen, ktorý otca pochovával si nezobral ani halier, za vykonanie pohrebných obradov. Na Vianoce nám kúpil darčeky. Vedel, že mama si "takéto zbytočnosti" nedovolí kupovať. Nemyslím si, že sme boli v dedine jediní, komu pán farár na Vianoce pomohol. Pre nášho pána farára boli "vianoce" kedykoľvek, keď pomoc potreboval jeho blížny.
Vždy som bývala neďaleko kostola. Aj keď som bola v rodičovskom dome, aj keď som sa vydala. Preto veľmi dobre viem, lebo som sa toho osobne zúčastnila a pamätám si to všetko, ako nášho pána farára surovo odvliekli ŠtB-áci. Mám živo pred očami ľudí, ktorí ho prišli brániť. Všetci boli ozbrojení - ľudia s vysúkanými rukávmi a ŠtB-áci puškami. Pán farár dobre vedel, že keby im ľudia dali najmenší dôvod, boli by strieľali. Bol to múdry, citlivý a starostlivý človek a ochraňoval svojich farníkov. Nemohol dovoliť bezbrehé strieľanie do neozbrojených ľudí. Mnohí boli otcami viacpočetných rodín. Preto všetkých vyzval k pokoju slovami "Nebojte sa, veď nič zlé som neurobil. Vrátim sa!" Mal pravdu - vrátil sa, ale ako? Plakala som, ako všetci prítomní, ktorí sa zúčastnili v januári 1995 pietneho aktu uloženia jeho pozostatkov pri Kostole svätej Anny, kde denno - denne vo svätých omšiach obnovoval Kristovu nekrvavú obetu.
Narodila som sa v dome, ktorý stál oproti farského úradu v Šenkviciach. Môj otec Jozef Novák bol kostolníkom a členom farskej rady. Priestory fary a farského dvora boli mojim druhým domovom. V jeden deň, bolo to v zime a na fare sme sa podelili s pánom farárom o radosť, že sa pôjdeme korčuľovať na "šúre" - moji dvaja starší bratia a ja - bola som dobrá korčuliarka. Práve vtedy bol na fare aj nový pán kaplán Titus Zeman. Spýtal sa nás, či môže ísť s nami. Samozrejme, že mohol! Bol to zvláštny veselý pohľad na pána kaplána v reverende na korčuliach. V jeden deň si zvolal pán farár Alfonz Paulen farskú radu, aby sa s nimi poradil. Členmi farskej rady boli Jozef Novák, kostolník, Július Strašifták, ktorý bol otcom Tomáša, ktorý v ďalších dňoch farskej histórie zohral veľmi dôležitú úlohu. Chodil s pánom farárom na stretnutia s neznámymi utečencami a ich prvý kontakt bol najsôr cez ochotného Tomáša. Keď tento si neznámeho preveril a potom pozval pána farára,ktorý celé stretnutie sledoval. Bol miništrantom a dôverníkom dp. farára.
Pán farár Alfonz Paulen oznámil členom farskej rady, že vyhovel žiadosti pána biskupa Buzalku a prijal za pomocného kaplána a učiteľa náboženstva saleziána Titusa Zemana. Titus Zeman prišiel do Šenkvíc začiatkom októbra 1949. Dp. farár Alfonz Paulen bol jediným kňazom z farností Modranského dištriktu, ktorý ani chvíľu neváhal a bol ochotný prijať ŠtB hľadaného kňaza! ... Titus Zeman poznal zlú situáciu po februári 1948 pre Cirkev, kňazov a rehoľníkov v Československu. Prvé kroky režimu pozostávali z internácii rehoľníkov v sústreďovacích kláštoroch, ako bol kláštor v Podolínci a ich následnej likvidácii. Preto požiadal pána farára Paulena o pomoc pri presune rehoľníkov a bohoslovcov do zahraničia, na ktoré sa podujal. Ich cieľom bolo Taliansko cez rieku Moravu a Rakúsko.
Pomoc pána farára Paulena pozostávala zo zabezpečenia ubytovania a stravy pre utekajúcich rehoľníkov, kňazov a bohoslovcov, ktorí chceli opustiť republiku, v ktorej nemohli slobodne vykonávať činnosť, na ktorú boli povolaní. Pán farár upozornil členov farskej rady na možné ťažkosti spojené s pomocou ukrývaných kňazov. Všetci členovia farskej rady súhlasili s poskytnutím kresťanskej pomoci uvedomujúc si jej nebezpečnosť v daných podmienkach. Mali však práve preto zásadnú podmienku - nikto nebude ubytovaný na fare! Všetci budú ubytovaní u Silvestra Baričiča na Cerovom.
Všetci členovia farskej rady boli ženatí a boli otcami často viacerých detí. Bolo to ohrozenie z prezradenia, ale aj ohrozenie zo straty živiteľa rodiny. Všetci s návrhom súhlasili. Snažili sa, aby z pochopiteľných dôvodov o tejto činnosti šenkvických farníkov vedelo čo najmenej ľudí. Ani Titus Zeman nebýval na fare, ale na Cerovom u Silvestra Baričiča. Oveľa neskôr vyšlo najavo, že Silvester Baričič veľmi dobre zorganizoval ubytovanie utečencov!
Najstaršia, v roku 2021 ešte žijúca - vtedy 97 ročná pani spomína : "Keď pán farár začal pomáhať Titusovi Zemanovi pri ukrývaní rehoľníkov a bohoslovcov pred ich odchodom do zahraničia, pán farár im kupoval čižmy, aby mali nohy v teple, veď to bolo od jesene do skorej jari, keď počasie nebolo práve najpríjemnejšie. Môj brat Ondrej Somorovský - pretože mal vo svojom dome predajňu s obuvou (prezývali ho "Baťa"), preto všetok predaj čižiem pánovi farárovi zabezpečil. Brat povedal, že aj keď dal p.
Pani Zdenka Baričičová si okrem iného spomína i na rozprávanie pána Františka Bokroša, ktorý bol členom farskej rady počas pôsobenia dp. farára Alfonza Paulena v Šenkviciach a neskorším kostolníkom, ako bol svedkom rozhovoru dp. farára s mamičkou. Sťažoval sa jej, že chce pomôcť núdznemu, ktorý potrebuje väčšiu čiastku peňazí a on už nemá z čoho by mu mohol požičať. V tom čase som bola tehotná so štvrtým synom a bývali sme spolu s rodinou v dome mojich svokrovcov. Nebolo to ďaleko od kostola a od domu mojich rodičov.
Priezvisko Somorovský nebolo v Šenkviciach zriedkavé a pritom sme nemuseli byť ani rodina. Tak sa stalo, že ku nám pribehla menovkyňa Somorovská Helenka, hodne mladšia odo mňa a celá zadýchaná ma požiadala, aby som utekala domov, lebo k nim prišli "tajní" a hľadali u nich pána farára Paulena. Pretože prišli k nesprávnym Somorovským, a Helenka predpokladala že pán farár je u mojich rodičov, požiadala ma, aby sme pánovi farárovi povedali, aby sa schoval. "Pán farár schovajte sa! Keď som dobehla domov, počula som slová : Pán farár, schovajte, sa u nás vás hľadajú tajní" a vzápätí som počula hlas pána farára : ... A kam sa schovám? Nebudem sa schovávať, veď oni by si ma tu aj neskôr našli! Nemám sa prečo báť. Keď ma otec zbadal, spýtal sa ma: a ty tu čo robíš?
Ale to sa už rýchlosťou blesku rozšírila správa, že tajní nám chcú zobrať pána farára a ľudia ho chceli brániť, ale pán farár to nedovolil a bol presvedčený, že nemajú dôvod trestať ho a opakoval, že on nič zlé neurobil a on sa vráti. Sľúbil to, ale sľub splniť nemohol .... V tom čase boli pred kostolom vysoké kríky orgovánu, za ktoré sa tajní na ulici poschovávali. Z kríkov im trčali hlavne zbraní. Ďalší boli na fare vo dvore i v kostole. Bolo ich desať a boli vyzbrojení puškami, ktoré im trčali spod kabátov. Svedectvá z obdobia po odvlečení vdp. Alfonza Paulena zo Šenkvíc môžeme sprostredkovať iba z dokumentov, ktorými sú výpovede obžalovaných v žalobe prokurátora, zo Zápisnice o hlavnom pojednávaní zo dňa 21.júna 1952 na Štátnom súde v trestnej veci proti Alfonzovi Paulenovi a spol.
Don Leonard Tikl: Narodil sa 11.mája 1902 v Dúbravke. Ľudovú školu vychodil vo svojom rodisku. Saleziánsky noviciát si vykonal v Taliansku (1922-1923). Pokračoval v gymnaziálnych a filozofických štúdiách v Genzane pri Ríme (1923-1925). Na pedagogickú prax ho vyslali do mesta Macerata (1925-1928). Teológiu študoval v Ríme (1928-1930) a v Ľubľane. V ústrednom dome saleziánov na Miletičovej ulici redigoval časopis Saleziánske zvesti, kde uverejnil správu o masakroch v Katynskom lese, za to ho potom neskôr komunistický režim odsúdil do väzenia za distribúciu časopisu z obdobia Slovenskej republiky, ktoré pribalil koadjútor Jozef Baťo k aktuálnemu číslu Saleziánskych zvestí po vojne, mal byť spolu s J. Baťom súdený. Hrozil im vysoký trest. Pôsobil aj ako tajomník inšpektora (provinciála) saleziánskeho diela na Slovensku. Po násilnom zrušení Saleziánskej spoločnosti z noci z 13. na 14. apríla 1950 bol internovaný do kláštora vPodolínci(krycia operácia pre násilnú likvidáciu mužských rehoľných rádov komunistickým režimom niesla názovAkcia K). Don Tikl bol najstarším členom tretej Titusovej výpravy. Od februára do apríla 1951 sa skrýval.