Bratia a sestry, Vianoce prišli aj tohto roku. Ale povedzme to presnejšie: Z Božej milosti sme sa ich dožili aj tohto roku. Ale hneď sa aj pýtajme: Prečo ľudia tak očakávajú Vianoce? Prečo sa z nich tak tešia? Pre zasnežené úbočia hôr, žmurkajúce svetlo sviečok na vianočnom stromčeku, na úžasnú atmosféru pri vianočných koledách, na chutné jedlá, potešenie z darčekov alebo úsmevov či radosti detí? Niektorí očakávajú Vianoce iba preto, niektorí aj preto. My kresťania pre niečo úplne iné. Počúvame slová anjela: ,,Zvestujem vám veľkú radosť!
Ale pozrime sa na realitu, ktorá sa udiala pred 2000 rokmi. Jozef s Máriou kráčajú po Betleheme a nemajú kde prenocovať, nikto ich nechce prijať, každý ich odmieta. Jozef nájde maštaľku kdesi za mestom a tam ide s Máriou. Tma, zima - chlad, smrad, zvieratá, stajňa, jasle, z ktorých žrali zvieratá, zabudnutá časť za mestom. Tam sa uchýlia a tam sa narodí v noci Ježiš. Prvá návšteva: pastieri - tí poslední, ľudia, ktorí pre panských obyvateľov veľa neznamenali. A toto mesto na kraji Betlehema sa stáva centrom pozornosti ďalších 2000 rokov, ešte aj dnes.
Pozrime sa do našich sŕdc, duší, rodín, domácnosti, okolia. Všeličo tam nájdeme- možno tiež tmu a temnotu rôznych nevyriešených problémov, chlad a zimu vzájomných vzťahov, choroby, starosti. Aj tu je ťažké nájsť ideálne podmienky pre narodenie Ježiša. Ale nebuďme sklamaní. Práve tu, v našej biede a chudobe sa chce narodiť Ježiš a úplne zmeniť to, čo dosiaľ vyzeralo neriešiteľné.
Vianočná atmosféra
Je to vôbec možné? V rodine Jána a Magdy matka začala strácať záujem o deti, domácnosť. Po príchode zo zamestnania bývala vyčerpaná. Zdalo sa jej, že všetko je zbytočné, že nikde niet spravodlivosti ani lásky, ani pokoja. Toto strácanie životnej perspektívy ju začalo vnútorne rozleptávať a manžel jej nevedel pomôcť. Takto prešlo mnoho dní až stretla jednu svoju známu. Magda nechcela veriť vlastným očiam, keď videla tu známu ako radostne vyhlásila: ,,Našla som šťastie, vo viere v Boha. Chodievam do kostola. Ak chceš, poď aj ty.“ Stalo sa. Pani Magda sa začala vracať k talentu viery, ktorý kedysi dávno zakopala. Začala objavovať jeho pravdivosť, krásu, súvis so životom. Manžel a deti badali na nej zmenu. Pokojná, usmiata, so záujmom o každého člena, všímavá i na jeho najmenšie potreby. A tak po nejakom čase začala s ňou chodiť na sv. omšu aj jej dcéra Terka, gymnazistka a potom aj dospievajúci syn Tono.
Po večeroch sa začali spoločne aj modlievať až prišli Vianoce. Ale aké? Pri štedrej večeri sme si mohli tak hojne a srdečne pohovoriť, veď koľko zážitkov nám Pán požehnával každý deň, kým donedávna sme si pomaly nemali čo povedať. A keď sme dojedli, hovorí matka, zažila som ďalší zážitok: Tonko sa nezavrel do izby a Terka si nešla sadnúť ku svojej knihe, ale deti vzali gitaru a noty a spoločne sme si zaspievali vianočné koledy. Videla som, že každý žiari šťastím. O desiatej, deti odišli spievať do kostola a zostali sme s manželom sami. Po chvíli sa v tom tichu náhle ozval: ,,Koľko šťastia sme len za tých 18-rokov zmeškali“ . A potom dodal: ,,Poď, aj ja pôjdem s tebou na polnočnú. A odvtedy matka nechodievala na sv. omšu iba s deťmi ale aj s manželom. To sa stalo vďaka Božej milosti, ktorú Pán vo vianočnom čase rozdáva plným priehrštím. A čo sa udialo o niekoľko mesiacov? V rodine im pribudol prírastok.
Bratia a sestry, Kristus sa narodil v Betleheme, narodil sa i v srdci Jána, Magdy, Terky a Tona. A chce sa narodiť aj v mojom i tvojom srdci. Dovolíme mu?
Milí priatelia, nasledujúci text nechce a „nesleduje“ vôbec nič. Nie je akokoľvek „nábožensko-propagandistický“. Miestami dokonca vyzerá priam až „rúhavo“… Ale nie je to pravda. Skôr taký spontánny nápad. Hravo-láskavá „blbina“. „Kopnutie Múzou“. Pokus o „podobenstvo“, resp. akúsi aktuálnu „postmodernu“.
Na počiatku stvoril Boh nebo a zem. Tu povedal Boh: „Buď zvuk!“, a bol zvuk. Boh videl, že zvuk je dobrý; i oddelil zvuk od ticha. A Boh nazval zvuk „dňom“ a ticho „nocou“.
Potom Boh povedal: „Buď rytmus a staň sa rozdielom medzi vodou a zemou. Notou bez bodky a notou s bodkou. I stvoril Boh rytmus, a oddelil noty bez bodky od nôt s bodkou. Snaha bola, no v rytme plávame stále.
Potom Boh povedal: „Ukáž sa melódia a vynes svoje plody“. A melódia vyhnala svoje plody i zasiala svoje semeno. A Boh videl, že je to dobré, ba až úžasné. A Boh spojil hlasy. Najskôr k obzorom, teda horizontálne. Nazval to polyfóniou. A urobil dve veľké svetlá. Soprán, aby vládol nad dňom a bas, aby vládol nad nocou. (V Čarovnej to síce „vládne“ úplne opačne, ale za to určite môže kolega Diabol; dôkazom je Sarastro, jeho ex-manželka, a všetka tá pekelne krásna muzika. Tenor nevynímajúc!)
I Boh cítil, že to spájanie sa k dokonalosti síce potrvá ešte nejaké dni, roky až storočia, ale nakoniec to bude dobré. A mal pravdu. Funguje to aj po večeri a ráne dňa štvrtého, aj po celých tých storočiach. No a nieže je to dobré: Je to vynikajúce!
Tu Boh stvoril harmóniu. Hemžite sa, lietajte, hýbte sa, ploďte, množte, robte si čo chcete, hlavne však držte pokope. Vždy pri sebe a pod sebou. Vo vzťahoch úzkych, širokých, a hoci aj miešaných… Zdvojujte, čo potrebujete. Čo netreba, vynechajte… A Boh opäť raz videl, že je to dobré. Dokonalé rovnako jak polyfónia.
„Všetkým zverom zeme a všetkému vtáctvu neba, i všetkému, čo sa hýbe na zemi a v čom je dych života, dávam všetku zelenú trávu“. Ak nie je reč o marihuane (pretože napríklad aj tá nie je v dejinách hudobného umenia celkom bezvýznamná), je asi reč o šiestom „elemente“: Farbe.
V každom prípade, Boh bol zas raz nadmieru sám nad sebou spokojný. Až tak, že (Boh vie, prečo) s veľmi zvláštnym, trošku nepríčetným úsmevom zaspal.
V hlbokej polemike s Knihou Stvorenia dňa siedmeho však Boh vôbec neodpočíval. Aby plačúce bábo „učičíkal“, nesadol si za organ, a hlavne nepotreboval, aby mu za chrbtom vyspevoval spojený zbor tisíc anjelov, cherubov ani serafov. Navyše sa mu na chóre premnožili myši a na organe rozkúsali mechy! Tak zobral do rúk gitaru. A tisícpercentne prvé, čo lapil, bol D dur. Akord azda najprirodzenejší na svete. Čistý, svetlý, slávnostný, noblesný, kráľovský, „šarlátový“. (Beethoven, Mozart, Vivaldi, Händel, Bach, Charpentier, Purcell by sa zasmiali, okamžite si „ťapli“ a išli na punč. Červený.) Aj keď my, smrteľníci, tú pesničku poznáme skôr v „béčku“.
Človek si pôvodne myslí, že prišiel na niečo závratné, keď mu napadne, že ide o obyčajnú ľudovečku. Sicilianu. No potom len stačí trošíčku gúgliť, aby zistil, že „objavil Ameriku“. Toto však nie je žiadna obyčajná „uspávanka“ ani „siciliana“. Je to vesmírny úkaz. Výbuch Supernovy. Hviezda nad Betlémom. Žiarivé južné slnko uprostred temnej alpskej noci. Ako sa vraví všade, pieseň štatisticky najznámejšia v celej Slnečnej sústave, má práve dnes (24. 12.) dvesto rokov. Zapísali ju pán Franz Xaver Gruber, organista z Oberndorfu, spolu s miestnym duchovným, Josephom Mohrom. A potom išli zrejme tiež na punč. V roku 1818 bol Štedrý deň vo štvrtok. Teda Donnerstag.
Afroamerické spirituály a gospelová hudba
Obidva historické a formové druhy sú si veľmi blízke, avšak čas a prostredie, v ktorom vznikali spirituály boli odlišné od priestoru, v akom sa rozvíjala gospelová hudba. Gospelová hudba priamo vychádzala zo spirituálov, čím sa stala duchovným dedičom afroamerickej ľudovej hudby. Viaceré charakteristické prvky boli prenesené zo spirituálov do gospelovej hudby. Jedným z najdôležitejších zachovaných znakov je obsiahnutie duchovného posolstva - v obidvoch prípadoch ide predovšetkým o naplnenie hlbokého vnútorného prežívania vzťahu medzi Bohom a človekom, pokým spirituál smeruje skôr k objektívnemu vzťahu, gospel stále viac zdôrazňuje individuálne prežívanie tohto vzťahu. Gospeloví hudobníci bežne používali východiskový hudobný materiál prvotných spirituálov, čím vlastne špeciálne nerozlišovali medzi jednotlivými druhmi.
Ukazuje sa tiež, že nie sú celkom jednoznačné ani všeobecné konštatovania, ako platné premisy, pretože ich možno na konkrétnych príkladoch poprieť. Napríklad tvrdenie o výlučne afroamerickom pôvode spirituálov a gospel songov, alebo doteraz platný predpoklad, že spirituály sú staršie a gospel music mladšia, či anonymný pôvod spirituálov, možno spochybniť. Uveďme ako príklad pieseň Amazing Grace a Oh Happy Day. Hoci Amazing Grace asociuje pre mnohých poslucháčov okruh afroamerického spirituálu, po hlbšom skúmaní historického pôvodu zistíme, že je to kresťanský hymnus, ktorého autorom je anglikánsky kňaz John Newton (1725-1807), patrí teda skôr do okruhu „white spirituals“, a aj typická časomiera tohto hymnu Amazing Grace v ¾ metre tomu nasvedčuje, predsa je však svojou základnou melodickou kostrou, ktorá využíva jednoduchú pentatoniku, blízka starým spirituálom.
Rovnako Oh Happy Day je pôvodne kresťanský hymnus zo začiatku 18. storočia v ¾ metre od J. A. Freylinghausena a Philip Doddridgea, avšak stal sa známym až vďaka úprave Edwina Hawkinsa z roku 1967, ktorý ho aranžoval pre miešaný spevácky zbor, pridal výraznejšie frázovanie, refrén z verzie Edwarda F. Rimbaulta, čím priblížil pôvodný hymnus populárnej piesni a okruhu gospel music. Toto všetko nám často sťažuje jednoznačne určiť hranice medzi spirituálom a gospel songom. Je vôbec možné vymedziť hranice, ktoré sú v mnohých prípadoch porušované? Nie sú gospelové piesne len „jazzovými“ spirituálmi?
Afroamerické spirituály sú piesne, vytvorené pôvodnými africkými obyvateľmi, ktorí boli násilne prevážaní z Afriky a predávaní do otroctva v Spojených štátoch amerických. V synkretickom procese v prípade spirituálov splynula hudobná básnická a náboženská európska tradícia s africkým dedičstvom, presadeným do USA. Násilným vniknutím do ich osobitej kultúry boli deformované prirodzené hodnoty ako reč, mentalita, náboženstvo… Jediné, čo dominovalo a nedalo sa negovať alebo adaptovať, bol rytmus a špecifické hudobné cítenie.
Spirituály sú jednoduché, prosté, často až naivné a extatické výpovede negramotných ľudí. Spĺňali všetky kritériá ľudovej hudby. „Strhovaní ohnivými prejavmi svojich kazateľov vykrikovali, tlieskali kazateľovi, ktorý vyjadril slovami ich najvnútornejšie pocity… Potom prepukol spev, ktorý vyrastal bezprostredne z kázania. So živelnou silou, akoby sa otvorili priepasti priehrady, prýštili tóny, tvorili sa slová a vznikali melódie. Z rytmu dupajúcich nôh a tlieskajúcich rúk sa formoval spev, narastal, roznecoval sa, zrýchľoval, predlžoval sa na celé hodiny.. Nikto vtedy nemohol tušiť, že tieto jednoduché piesne otrokov raz preniknú zo zaprášených kostolov Juhu až do najväčších koncertných sál a vzbudia pozornosť v celom svete.“[1] Texty spirituálov boli zrozumiteľné a často mali jednotvárny spád. Postava Ježiša z Nového zákona, ktorý nezištne miluje všetkých bez rozdielu, predstavovala veľkú symboliku pre Afro-Američanov. Viaceré príbehy zo Starého zákona ako Daniel, Mojžiš a Dávid im boli veľmi blízke.
Spirituály mali aj ďalšiu veľmi zaujímavú funkciu v dobe, keď vznikali. Používali sa ako tajná šifra, mapa pre útek z otroctva.[2] Spirituály vznikali spontánne, improvizovane a spočiatku sa šírili len ústnym podaním, čo spôsobovalo výrazné interpretačné odchýlky od originálov. V súčasnosti je zaznamenaných na nahrávkach viac ako šesť tisíc spirituálov.
Táto systematika spirituálov nie je jediná, okrem nej je známa aj stratifikácia Marshalla W. „Spirituály sú najcharakteristickejšie a všeobecne najväčšmi cenené prvky amerického folklóru. Prvú zbierku Slave Songs of the United States vydal v roku 1867 William Francis Allen, Charlec Pickard Ware a Lucy McKim Garrison a o niekoľko rokov zopár súborov špecializovaných na predvádzanie tohto pôsobivého druhu hudby začalo cestovať po svete a usporadúvať koncerty, ktoré sa stretávali s nadšeným súhlasom a uviedli spirituály do sveta komornej hudby.“[5] Ak chceme byť historicky korektný, prvé zápisy spirituálov vznikli ešte 50. rokoch 19. Po zrušení otroctva v roku 1865 sa postupne vytrácala potreba spievať o utláčaní, nespravodlivosti, krutosti a túžbe po slobode[6]. Spirituály, ako hudobný druh, ukončili svoju existenciu a nahradila ju nová, modernejšia duchovná černošská hudba - gospel song. Pri komponovaní ranných gospelových hymnov sa využívala technika spirituálov call and response, synkopický rytmus a improvizácia.
Počiatky tradičnej gospelovej hudby spadajú do 20. rokoch 20. storočia. V tomto období sa dostáva spolu s jazzom a blues do širokého povedomia amerického publika. Začali sa realizovať prvé veľké koncerty, nahrávacie spoločnosti vydávali albumy gospelových hviezd, vznikali prvé gospelové rádiové stanice, televízia vysielala programy gospelovej hudby. To všetko znamenalo, že gospelová hudba pomerne rýchlo vstúpila na hudobný trh a začala sa premiešavať s ďalšími populárnymi hudobnými štýlmi. Pre biele publikum sa stávala čoraz viac atraktívna energická hudba Afro-Američanov. V 50. a 60.
Pre uvedomenie si podstatných rozdielov medzi tradičným spirituálom a tradičným gospelom sme vytvorili tabuľku, v ktorej zdôrazníme základné odlišnosti medzi oboma historickými typmi.
jednoduchá - opakovanie jednej témy/vety - aaa… resp. At Calvary (Daniel Towner), Father Can you Hear Me (Tiffany Evans), Joyful, Joyful We Adore Thee (Henry Van Dyke) , I Will Folow Him (J.W. Stole), Oh, Happy Day (J.A.
Thomas A. Dorsey, Mahalia Jackson, Sister Rosetta Tharpe, Clara Ward, Roberta Martin, Edwin Hawkins, The Dixie Hummingbirds, Soul Stirrers, C. - je najčastejšie spievaný, nahrávaný a najobľúbenejší hymnus vo svete. Pieseň dosiahla neuveriteľný počet nahrávok, len v Spojených štátoch amerických je to viac než 3000 nahrávok od rôznych interpretov[7] a vysoké číslo hudobných predvedení (okolo 10 mil. ročne). Svojou jednoduchou melódiou a výrazným textom prenikla do mnohých oblastí nielen hudobného diania.
Autorom pôvodného textu je anglikánsky kňaz John Newton (1725-1807). Bola to modlitba, osobné vyznanie napísané tesne po jeho obrátení. Vyznáva sa z chýb, ktoré v živote urobil a túži po novom lepšom živote v Božej prítomnosti.[8] John bol známy ako obchodník s otrokmi. Prežil silnú búrku na lodi a v ohrození života pocítil Božiu milosť, ktorá mu zachránila život. Svoj zážitok zhrnul do textu piesne Amazing Grace: „Úžasná milosť, aký sladký to zvuk, čo zachránil úbožiaka, akým som bol. Bol som stratený, ale našli ma, bol som slepý, ale teraz vidím.“ Vzdal sa obchodu s otrokmi, stal sa ich zástancom a dal sa na štúdium teológie. Pochopiteľne, ako Angličan sa stal anglikánskym kňazom.[9] John Newton spolupracoval s britským politikom Williamom Wilberforceom na zrušení otroctva vo Veľkej Británii,[10] čo sa definitívne podarilo v roku 1807. Príbeh Johna Newtona neostáva nepovšimnutý ani v súčasnosti.
Amazing Grace bola po prvýkrát predvedená Johnom Newtonom v anglickom meste Olney v decembri roku 1772 ako súčasť jeho novoročnej kázne. Publikovaná bola o sedem rokov neskôr v zbierke Olney Hymns. Časť tejto zbierky tvorilo aj 67 hymnov Newtonovho priateľa a básnika Wiliama Cowpera (1731-1800), zvyšných 348 napísal sám Newton. Hymny boli písané ako časť kázní a boli prednášané ako výklad posolstva z biblie. Časom sa tieto hymny zhudobňovali a spievali počas liturgie. Hymny spievané v Olneyskom kostole sa stávali veľmi populárnymi a dostávali sa do širokého povedomia predovšetkým vďaka svojej priezračnosti a jednoduchosti, na ktorých si Newton dal veľmi záležať. To môžeme povedať aj o Amazing Grace, ktorého základom je čistý rým, jednoduchý rytmus a nenáročný výber slov.
Melódiu Newton prevzal z jednej starej americkej ľudovej piesne, ktorá vznikla na amerických plantážach a pôvodne sa nazývala Loving Lambs, čo by sme voľne preložili ako Milé jahniatka.[11] V roku 1835 bola v Spojených štátoch publikovaná veľká notová zbierka The Southern Harmony, ktorú pripravil americký skladateľ William Walker (1809-1875). Walker zapísla do nôt 335 známych aj menej známych piesní a hymnov, používaných v Amerike. Do roku 1867 bolo vytlačených a predaných približne 600 tisíc výtlačkov. V zbierke nachádzame aj spirituál Amazing Grace pod názvom New Britain. Je to prvý zverejnený notový zápis tohto spirituálu. Prostredníctvom tejto notovej zbierky sa Amazing Grace veľmi rýchlo stala populárnou v celej Amerike.
V roku 1900 americký skladateľ Edwin Othello Excell (1851-1921) vytvoril ďalšiu zbierku piesní For the Sunday School and Church (Pre nedeľné školy a kostoly), kam zaradil aj Amazing Grace. Excell výrazne upravil melódiu spirituálu. Pôvodná melódia starej ľudovej piesne bola ťažkopádna, interpretácia bola náročná, a jednotlivé prechody vyznievali komplikovane. Nová melódia sa stala omnoho príjemnejšou, jednoduchšou a prijateľnejšou. Vďaka Excellovmu spevníku sa veľmi rýchlo ujala a používa sa až do súčasnosti. Do spevníka zaradil len prvé tri pôvodné strofy z Newtonovho originálu a doplnil štvrtú novú strofu. K hlavnej melódii pripísal ďalšie tri hlasy, ktorými dotvoril príjemnú harmóniu spirituálu.
Hudobná forma je jednoduchá, jednodielna, symetricky rozdelená do štyroch menších úsekov - a a´ b a´´. Harmónia je postavená na štyroch základných akordických funkciách G D D7 C / I, V, V7 a IV stupni. Z nenáročnej harmonickej štruktúry /a: I-V7- IV→I; a´: I-V7→I; b: I-IV→I; a´´: I-V7→I/ je zreteľné stále ukotvenie v tonike. zároveň zdôraznené aj najväčšími rytmickými hodnotami). Najvýraznejší moment nastáva v 7. takte, kde dosiahne melódia svoj vrcholný, najvyšší tón d2 (ten sa potom ešte dvakrát zopakuje). Pôvodné ¾metrum je zachované. Rytmus je riešený veľmi podobne, miestami repetitívne, používa dva základné rytmické patterny.
Aj v 21. storočí sa stretávame s častými interpretáciami tohto spirituálu. Novou hudobnou formou duchovnej piesne sú praise and worhip, ktoré sa v 70. rokoch odčlenili od profánnej populárnej hudby a súčasne od „afro-americkej“ gospel music, pretože nadväzujú na pop music alebo pop rock.[15] Pri tomto novom prejave duchovných piesní však môžeme sledovať predchádzajúcu príslušnosť k afro-americkým spirituálom. Dôkazom toho je worship/chválová verzia spirituálu Amazing Grace od popredného predstaviteľa a interpreta súčasnej gospelovej hudby Chrisa Tomlina. V jeho spracovaní získava spirituál nový názov Amazing Grace (My Chains Are Gone)/ Úžasná milosť (Moje reťaze sú preč). Hodnotíme ju ako jednu z najdôveryhodnejších premien, pretože vyjadruje a zároveň napĺňa pôvodné posolstvo hymny. Toto prevedenie sa javí ako novodobý spirituál prenesený do 21. storočia. Hĺbka slov, ľahkosť prednesu, jednoduchá priezračná harmónia, upokojujúci prejav, častá repetícia a rozvíjanie dôležitých úsekov - tým všetkým oslovuje mladých ľudí v novom miléniu. Táto verzia bola zverejnená v roku 2006 na albume See the Morning.
Výrazné zmeny, v porovnaní s bežne interpretovanými verziami, sa objavujú v novom frázovaní. Rytmické frázy sú kratšie, zrozumiteľnejšie a výraznejšie oddelené. Ďalším výrazným zásahom do pôvodnej verzie je zmena metra z ¾ na 4/4. Pôvodná melódia je hneď v úvode porušená, Chris Tomlin ostáva v ľahšej melodickej línii a na rozdiel od verzie E.O. Excella, používa len malé intervalové kroky, najčastejšie sekundové. Pôvodná tónina sa mení z Gdur na Fdur. V harmónii nedochádza k žiadnym výrazným zmenám. Základné harmonické postupy - I - IV/I - I - V/I - I/III - IV - I (F - B/F - F - C/F - F/A - B - F) navyše upevňuje v stále znejúcom centrálnom tóne f, drží sa hlavnej tóniny.
Zaujímavou dokomponovanou časťou je refrén[17] a záverečná krátka kóda, ktorými sa celkovo mení charakter a forma piesne. Z jednodielnej formy sa tu stáva dvojdielna AB s pridanou kódou, pričom A diel je opäť zložený zo štyroch menších dielikov - a a´ b a´´. Pridaný diel B/refrén nesie v sebe stopy gradácie z prvého A dielu. Rozšírenie formy o refrén približuje pôvodný spirituál dnešnému vnímaniu poslucháča, zvyknutého na repetitívnosť refrénu a súčasne okruhu pop music alebo pop rocku. Nedochádza tu k výrazným harmonickým zmenám, čo môže na prvý pohľad pôsobiť opäť triviálne.
My chains are gone I’ve been set free / Moje reťaze sú preč! Časťou repetíciou obracia pozornosť práve na túto časť. Prvýkrát zaznieva po dvoch strofách a potom po každej odspievanej strofe. V závere skladby sa k refrénu vracia aj po krátkej kóde, ktorej text a melódia je jednoduchá, ľahko zapamätateľná, smerujúca k adorácii. Táto črta je príznačná pre worship: „(But God) Will be forever mine, You are forever mine“/ (Ale Boh) Bude navždy môj Si navždy môj! Harmónia je tu opäť nasmerovaná na centrálny tonálny súzvuk. Jednoduchý prechod z dominanty do toniky V/I - I (C/F - F) , typický pre pokojné ukončenie.
Pretlmočením do tejto hudobnej formy dostáva Amazing Grace nový mladistvý výraz, prevzatý z pop music alebo pop rocku.
Doteraz sme sa zmieňovali len o verziách spracovaných v pôvodnom anglickom jazyku. Zaznamenávame však viac ako päťdesiat zverejnených jazykových premie...
Amazing Grace
Tabuľka: Rozdiely medzi tradičným spirituálom a tradičným gospelom
| Charakteristika | Spirituál | Gospel |
|---|---|---|
| Pôvod | Afroamerickí otroci | Afroamerická komunita |
| Témy | Útlak, túžba po slobode, nádej | Radosť, viera, osobný vzťah s Bohom |
| Hudobné prvky | Jednoduché melódie, call and response | Synkopický rytmus, improvizácia |
| Interpretácia | Prostá, emotívna | Energická, expresívna |