Spoločenská Etiketa v Kostole: Ako sa Správať a Obliekať s Úctou

Je pre nás prirodzené dodržovať spoločenskú etiketu pri rôznych príležitostiach. Asi každý nosí na sebe najradšej to, v čom sa cíti pohodlne a dobre. Ale vieme, že sú udalosti, ktoré majú slávnostný charakter a vyžadujú si iný prístup k oblečeniu, keď nehľadíme len na to, či sa v tom cítime pohodlne, ale aj na to, akej príležitosti sa zúčastníme. Niekedy preto trpíme chladom, inokedy sa zasa zapotíme, ale vydržíme.

Je nepísané pravidlo, že snehobiele šaty má mať na svadbe iba nevesta, že na pohreby chodíme v tmavých farbách, že na pracovných pohovoroch máme byť oblečení čisto a slušne a pod. Sú povolania s predpísaným pracovným odevom a my ich môžeme podľa neho poľahky identifikovať. Môže to mať rôzne dôvody.

Pravidlá slušného správania a spoločenskú etiketu by sme mali dodržiavať aj v chráme. Žiaľ, často na to zabúdame.

Čo Znamená Dodržiavať Spoločenskú Etiketu v Kostole?

Obrázok o dodržiavaní spoločenskej etikety v kostole však vyvolal aj negatívne reakcie, preto považujem za potrebné vysvetliť hlavnú myšlienku, aby nedošlo k nejakému nedorozumeniu.

1. Dodržiavať spoločenskú etiketu v kostole neznamená obzerať sa okolo seba a posudzovať ľudí, či sú vhodne oblečení! Znamená to pozrieť sa do vlastnej skrine a vybrať si odev, ktorým podčiarknem svoj vzťah k Bohu a význam udalosti, ktorej sa idem zúčastniť. Svätá omša je totiž Najsvätejšia obeta - sprítomňuje sa tu jediná obeta Ježiša Krista. Idem vzdávať úctu Bohu, ktorý pre mňa trpel, umrel bolestnou obetou na kríži a pre mňa vstal z mŕtvych.

2. Dodržiavať spoločenskú etiketu v kostole neznamená kupovať si drahé a značkové oblečenie! O to predsa vôbec nejde. Znamená to mať oblečenie, ktoré zahalí ramená, nemá hlboké výstrihy, nie je príliš krátke, neodhaľuje holé brucho, nepôsobí vulgárne. Spýtajme sa samých seba - vyjadruje moje oblečenie môj postoj k Bohu ako úctivý?

3. Dodržiavať spoločenskú etiketu v kostole neznamená povýšiť ju nad osobnú túžbu stretnutia sa s Bohom! Ak sa nám stane, že sme na výlete, prechádzke, turistike, nie je naším cieľom ísť na sv. omšu, a predsa sa po ceste ocitneme v blízkosti chrámu a naše srdce zatúži po osobnom stretnutí s Otcom vo sv. omši, tak na toto Božie volanie odpovedajme s radosťou a zúčastnime sa. V tejto chvíli nie je dôležité, že máme na sebe šortky a tričko bez rukávov, dôležitá je naša túžba po Bohu a jeho túžba po nás.

Rozlišujme, či sa na sv. omšu chystáme doma v pokoji a máme možnosť sa primerane obliecť, alebo sa nám sv. omša „pritrafí“ a nepočítali sme s účasťou na zhromaždení veriacich. Samozrejme, môžeme pre takéto prípady nosiť v batohu šatku, ktorou sa v kostole zahalíme a tak nás ani táto situácia nezaskočí.

4. Nesúďme iných, keď sú nevhodne oblečení. Nikdy nevieme, prečo to tak je. Možno majú nejaký zdravotný problém, možno sa ocitli v kostole náhodou, možno doma nemajú iné oblečenie, možno nikdy o spoločenskej etikete v kostole nepočuli, možno sú v období vzdoru, možno sú tu len na návšteve, možno... My nevieme, ani nemusíme vedieť, Pán Boh vie. Prejavujme našu úctu k Bohu a k blížnym myšlienkami, slovami i skutkami. Pozerajme sa kritickým okom na seba, nie na iných. Buďme tvoriví v láske, prinášajme Bohu našu obetu (napr. tým, že znesieme aj nepohodlné oblečenie, najmä v tomto teple) a buďme vďační za to, že si vôbec máme čo obliecť a že máme kostol, v ktorom sa slávia sv. omše. Nie je to všade vo svete samozrejmosť. Nech nám v tom Boh pomáha.

Primerané Správanie v Kostole

Primerané spoločenské správanie chýba na Slovensku v mnohých oblastiach života. I pre etiketu platí, že to, čo človek nemá z domu, nemôže ani odovzdať ďalej.

• Deti v Kostole: Rodiny s malými deťmi by som nevyčleňovala spomedzi iných veriacich spôsobom, že tu budú ženy, tam muži a tamto rodiny. Každý rodič by mal sám odhadnúť, či jeho dieťa bude pokojné, a prípadne by si mal sadnúť tak, aby s plačúcim dieťaťom mohol rýchlo z kostola vyjsť. Pritom treba našľapovať na špičky, aby sme tlmili hluk.
• Úcta ku Krstiteľnici: V súčasnosti nechávajú mladí rodičia svoje deti počas bohoslužieb vykrikovať, zabávať sa, behať po kostole. Čo sa mi vonkoncom nepáči, je, že nechávajú deti napríklad strkať ruky do krstiteľnice a sadať tesne pod obetným stolom, pravdaže, chrbtom k oltáru. Pre mňa, ešte ako miništranta, bola krstiteľnica posvätné a tajomné miesto, na ktoré som sa vždy pozeral s nesmiernou úctou.
• Znak Pokoja: Etiketa utieranie rúk pred ich podaním nedovoľuje; odporúča sa krátky a pevný stisk, počas ktorého nie je vlhkosť dlane cítiť. Ja by som tu však zvolila istý kompromis a vopred sa pripravila na podanie ruky - utrela by som si ju už v predstihu vreckovkou. Rukavice sa nedávajú dole len vtedy, ak sú súčasťou oblečenia. Prečo nie. No nie pri znaku pokoja a bratskej lásky. Veď podanie rúk je prejavom, že sa navzájom nehneváme a že Boh môže prísť k nám. A takýto signál sa má vyslať otvorenou a nezaodetou dlaňou.
• Spovednica: Tak ako v banke, na pošte a všade, kde sa prichádza do styku so súkromnými informáciami, aj pri spovednici platí dodržiavanie osobnej zóny. Ba pri sviatosti zmierenia ešte viac, pretože tieto rozhovory nesmie počuť nikto iný. Preto treba v kostole zariadiť, aby nedochádzalo k tomu, že ostatní veriaci si môžu vypočuť rozhovor medzi spovedníkom a spovedajúcim sa. Na dodržiavanie diskrétnej vzdialenosti veriacich od spovednice možno pokojne použiť dva kovové stĺpiky spojené ozdobnou stuhou. Sledovanie času spovedania sa iných veriacich sú zvláštne praktiky, ktoré nepatria do kostola. Ak sú pri spovednici v kotole hodiny, treba ich dať radšej preč.
• Sväté Prijímanie: Môžem dbať iba na svoje dieťa. Žiadneho človeka nemôžeme a nesmieme nútiť chodiť ani na svätú omšu, tieto „veci“ musia vychádzať zo srdca, nemôžeme ich nikomu dávať príkazom. Môžem ho však nenápadne usmerniť vlastným životom, skutkom, príkladom, nie slovami ani násilným presviedčaním.

Oblečenie a Vzhľad v Kostole

Človek, ktorý vchádza do kostola a chce sa zúčastniť na slávení svätej omše, by mal byť čisto, vkusne a aj trochu sviatočne oblečený. Dámy by sa mali vyhnúť mikrosukniam a hlbokým výstrihom, páni krátkym nohaviciam. To, čo si dnes najmä v lete ľudia obliekajú do kostola, je vhodné skôr na kúpalisko.

• Oblečenie: Tomu by potom malo zodpovedať oblečenie a aj naše správanie.
• Sedenie: Na kraji sedí muž, žena by tam nemala sedieť. Ak vchádzajú muž a žena do lavice, ktorá je už skraja obsadená, prvý do lavice vstupuje muž, aby žene uvoľňoval cestu. K sediacim ľuďom sa otáčame tvárou.
• Líčenie: Do kostola by som radila len decentné líčenie i konzervatívnejšiu úpravu zovňajšku. Nikdy však nepoznáme dôvod, pre ktorý sa žena silnejšie nalíčila - možno pod vrstvou mejkapu skrýva na tvári nejaký hendikep. Nemôžeme nikoho posudzovať a už vôbec nie odsudzovať.
• Klobúky: V našom kultúrnom kontexte by dámy nemali do kostola nosiť obrovské klobúky. Tie sú vhodné skôr na dostihy.

Rušivé Vplyvy a Ako na Ne Reagovať

Elementárna slušnosť káže vypnúť si pred vstupom do kostola mobilný telefón. Často sa však stáva, že počas svätej omše niekomu telefón zazvoní, ba dokonca niekto v kostole aj telefonuje. Môže sa to prihodiť, s tým treba počítať, sme jednoducho ľudia, sme omylní. Aj pri zvonení cudzích mobilných telefónov však ide v prvom rade o našu osobnú koncentráciu na svätú omšu. No prijať hovor alebo posielať SM S správy v kostole je neslušné!

• Rozhovory: Rozprávajúcich sa treba upozorniť vhodne, čo najkratšie a najúctivejšie, aj s milým úsmevom. Nikdy totiž nevieme, prečo a o čom sa môžu rozprávať, hoci by sa rozprávať nemali.
• Známi: Keď v kostole zbadáme známeho, ktorý je od nás ďaleko a chceme ho pozdraviť, stačí ho skontaktovať očami, pousmiať sa, kývnuť hlavou. Keď sa s ním chceme rozprávať, môžeme ho počkať po svätej omši a vonku si pohovoriť. V kostole nie.

Akosi „národnou“ vlastnosťou Slovákov je ustavične si všímať iných, posudzovať ich. Niektorí veriaci sa priveľmi koncentrujú na svojich bratov a sestry aj počas svätých omší, keď by ich myšlienky mali byť upriamené úplne iným smerom.

Praktické Rady

• Príchod na Svätú Omšu: Keď niekto príde neskôr na svätú omšu a chce si sadnúť, ale voľné miesto je len v prvej lavici, mal by dbať o to, aby nerušil ostatných, ktorí prišli včas. Treba sa snažiť ísť potom krajom, nie stredom kostola, ani rýchlo, ani pomaly, ak ženám klopkajú opätky, mali by sa snažiť ísť po špičkách. Každý by sa však mal usilovať stihnúť začiatok svätej omše, aj keď nie vždy je to z rozličných príčin možné.
• Invalidný Vozík a Barly: Ak má človek invalidný vozík, barly alebo inú pomôcku, bez ktorej sa ťažko pohybuje, mal by ich umiestniť tak, aby neprekážali iným veriacim. Platí to aj pri batohoch či iných taškách, treba ich uložiť tak, aby nezavadzali ostatným ľuďom.
• Dáždnik: Mokrý dáždnik v nijakom prípade nekladieme pod nohy inému človeku. Odporúča sa vložiť mokrý dáždnik, ak je skladací, do igelitovej tašky alebo vrecúška. Takto zabalený ho môžeme dať aj do kabelky. Keď máme veľký dáždnik, ktorý sa nevmestí do igelitovej tašky, alebo ju nemáme so sebou, treba starostlivo zvažovať, kam ho v kostole položíme či oprieme. Na lavicu alebo drevenú podlahu mokrý dáždnik nepatrí.
• Almužna: Každý veriaci by mal prispievať milodarmi podľa svojich možností. Keď si niekto môže dovoliť dať na kostol sto eur, vďaka Bohu, že mu Pán požehnal túto možnosť. Mali by sme ale pamätať, že každý náš milodar by mal predstavovať nezištné konanie v prospech iného a na úkor seba. Bohu je milšie, keď dá niekto aj posledný cent, ako keď dá niekto tisíc eur, ktoré mu vôbec nebudú chýbať.
• Fotografovanie: Fotograf alebo kameraman, ktorý fotografuje alebo nakrúca záznam z prvého svätého prijímania, birmovania, zo svadby, z krstu či pohrebu, by sa mal správať tak, aby nerušil ostatných veriacich. Dobrý fotograf alebo kameraman je ten, koho takmer nevidíme, akoby tam ani nebol. Aj v kostole existuje istá zóna, do ktorej už fotograf a kameraman nemôže vstúpiť, a to by mal rešpektovať.

V komunikácii je vždy najdôležitejších prvých 30 sekúnd stretnutia s iným človekom. Počas tejto polminútky by sme mali pôsobiť uvoľnene a pozitívne. Takže sa aj v kostole pozrime na veriacich, ku ktorým si prisadáme do lavice, pozdravme ich - či už slovne, alebo jemným kývnutím hlavy.

Denne by sme mali venovať sebe 30 minút: pomodlime sa v súkromí a tichosti, prečítajme si knihu, choďme na prechádzku, cvičme, alebo len tak leňošme. Takáto investícia do seba sa nám isto vráti aj v tom, že budeme pokojnejšie reagovať aj na nepríjemné podnety.

Tabuľka: Zhrnutie Etikety v Kostole

Použitá literatúra: Spoločenská etiketa platí aj v kostole. Príloha Katolíckych novín, 2011.

tags: #spolocenska #etiketa #plati #aj #v #kostole