Pravoslávna cirkev je kresťanská cirkev, ktorá sa hlási k učeniu Ježiša Krista. Vznikla pred takmer 1000 rokmi pri prvom veľkom rozdelení cirkvi a nepodlieha pápežovi. Existuje viacero pravoslávnych cirkví, pričom každá má na čele patriarchu.
Hlavný rozdiel medzi katolíkmi a pravoslávnymi je v odlišnom slávení liturgie a v inom uctievaní svätých. Hlavou pravoslávnej cirkvi je ekumenický patriarcha, ale každá pravoslávna cirkev má aj svojho vlastného patriarchu. Pravoslávni duchovní nežijú v celibáte a majú rodiny.
Pravoslávna cirkev sa riadi podľa juliánskeho kalendára, čo znamená, že Vianoce oslavujú 7. januára a Veľkú noc majú posunutú o 13 dní. Pravoslávni sú iným slovom ortodoxní.
Medzi pravoslávim a rímskym katolicizmom je spor o pôvod Svätého Ducha, keď v katolíckom vierovyznaní Svätý Duch vychádza z Otca a Syna a v pravoslávnom len z Otca. Ďalej je to podávanie eucharistie (prijímania) pod oboma spôsobmi - aj malým deťom, čo ešte nemali spoveď.
Celkovo sa môže zdať, že vo viacerých veciach sú benevolentnejší (ako napr. umožnenie sobášiť sa viackrát, aj rozvedeným), ale je to cirkev ortodoxná a dodržiavajú zásady evanjelia prísnejšie. Majú prísnejší a dlhší pôst, viac sviatkov, viac svätých, ktorých si každá pravoslávna cirkev vyhlasuje sama. Napríklad v Rusku a na Ukrajine nemôže do chrámu vstúpiť žena s nepokrytou hlavou.
Kňazi sa ženia, ale majú aj rehole a dosť prísne. Baštou reholí je ostrov Athos, kde je veľa kláštorov rôznych pravoslávnych cirkví a vstup naň majú len muži.
Sviatosti (tajiny) v Pravoslávnej cirkvi
Pravoslávie vysluhuje sedem sviatostí (tajín):
- Krst
- Myropomazanie (birmovku)
- Eucharistiu
- Spoveď
- Kňazstvo
- Manželstvo
- Pomazanie chorých
Eucharistiu vysluhujú pod obomi spôsobmi (telo aj krv), kňazom sa môže stať i ženatý muž, čo sa týka rozvodu, taktiež sú v ňom trochu otvorenejší a birmovanie a prvé prijatie Eucharistie sa vykonáva hneď spolu s krstom.
Omšu nazývajú božská liturgia, svätá liturgia alebo jednoducho liturgia. Pravoslávne cirkvi sú jednotlivo pomenované podľa krajín alebo národov (Ruská, Srbská, Bulharská cirkev...) a každá cirkev má svoju synodu.
Pravoslávne cirkvi neuznávajú primát pápeža nad celou cirkvou a ani jeho neomylnosť. V Nicejsko-carihradskom vyznaní nepoužívajú Filioque (i Syna).
S rímskou sa nielenže líši vyššie spomínaným faktom, že duch svätý pochádza len z otca, ale aj otázkou pannenstva Bohorodičky, či prísnejšími pôstami, dĺžkou liturgie, jazykom alebo aj dreskódom...
Spoveď v Pravoslávnej cirkvi
Sviatosť zmierenia je sviatosť, počas ktorej sa penitent (kajúcnik) vyznáva zo svojich ľahkých a ťažkých hriechov kňazovi alebo biskupovi prostredníctvom tzv. ušnej spovede alebo súkromnej, individuálnej spovede. Je to istá forma duchovnej terapie, ktorá má pomôcť človeku napredovať v duchovnom živote, uzdraviť zranenia spôsobené hriechom a zároveň je to prejav kajúcnosti a vďačnosti voči Bohu.
Epitímia môže byť aj úsilím aspoň čiastočne vynahradiť dôsledky spáchaných hriechov konaním dobra. Kňaz udeľuje odpustenie v mene Božom. V rímskokatolíckej a pravoslávnej cirkvi je spoveď jednou zo siedmich sviatostí.
Pre nás Eucharistia je jednotou s našim Spasiteľom a Bohom, ale takisto jednotou s tými, ktorí sú vôkol nás. Eucharistia pôsobí nielen v rozmere vertikálnom, ale i horizontálnom.
V slovanskej tradícii je tajina Eucharistie tesne spojená s tajinou Pokánia (spoveďou), čo je dedičstvom 18. stor., žiaľ, ktoré so sebou prinieslo a pevne zakorenilo medzi nami zvyk pristupovať k spovedi a Eucharistii raz - dva krát v roku. Samozrejme, že ak niekto k Eucharistii pristupuje raz v roku, jeho život nie je aktívne prepojený so životom Cirkvi, tak je spoveď potrebná.
Spoveď v Pravoslávnej Cirkvi
Ale, ak niekto žije s Cirkvou, modlitbou, vedomím Božej prítomnosti vo svojom živote a má v sebe túžbu po jednote s Christom cez tajinu Eucharistie, tomu je spoveď potrebná natoľko, nakoľko v sebe cíti potrebu urovnať svoj vzťah s Hospodom Bohom, ktorý sa narušil niečím nevydareným - hriechom v našom živote.
V gréckej tradícii nie každý duchovný má právo spovedať, a tak sú v každej eparchii vyznačení spovedníci. Gréci pritom k Eucharistii pristupujú veľmi často., Eucharistia nie je zviazaná so spoveďou - spoveď slúži k zjednoteniu sa s Bohom vtedy, keď sme sa od Boha odvrátili.
Ak začujeme vo svojom srdci túžbu po častejšom prijímaní sv. Darov, je potrebné porozprávať sa so svojim spovedníkom. Vo chvíli, kedy povieme, že sme toho dôstojní, sme práve najmenej hodní toho, lebo nás pohltila pýcha.
Sviatosť Eucharistie (Prijímanie)
Účasť na Eucharistii je základným elementom tradície Cirkvi. Nie je nič väčšieho na tejto Zemi, čo by viac vystihovalo našu jednotu s Christom, ako je tajina (sviatosť) Eucharistie. Tak ako povedal Christos: „Kto je moje Telo a pije moju Krv, prebýva vo mne a ja v ňom“. To je závdavok večného života.
Eucharistia je daná pre našu spásu, k odpusteniu hriechov. Je výrazom jednoty s Bohom, ale aj výrazom našej lásky k Bohu, a tiež poďakovaním za Jeho lásku k nám. Boh nám dal túto tajinu, aby sme mohli byť v jednote s Ním, aby sme sa mohli k Nemu navrátiť. Boh nikdy neodvracia Svoju tvár od nás - práve naopak, to my sa neustále obraciame od Neho.
Všetky tajiny sú výnimočným darom Boha, aby sme sa nestratili v tomto svete ponorení do jeho chaosu, aby sme mali nádej a možnosť dosiahnuť iný život. Kto sa nenarodí z vody i ducha, nemôže vojsť do Kráľovstva - i v pravde treba povedať, kto nepristupuje k tajinám, sám sa odlučuje od Cirkvi.
Kanóny Cirkvi hovoria, že ak niekto počas troch nedelí za sebou bez vážneho dôvodu nepristupuje k Eucharistii, má byť odlúčený od Cirkvi. Preto aj duchovný, ktorý tri nedele za sebou neslúži Liturgiu a nepristupuje k sv. tajine Eucharistie, má byť potrestaný. V minulosti sa to týkalo všetkých veriacich.
Pristupovanie k Eucharistii nie je cieľom samým v sebe - cieľom je dosiahnutie spásy. Ak skutočne milujeme Boha, tak musíme prichádzať k tejto tajine.
Ďalším fenoménom cirkevného života, ktorý sa u nás zmenil na pravidlo, je prijímanie detí bez spovede ohraničené 7 rokom života (mladším školským vekom). Častokrát sa bohužiaľ stáva, že tu pristupovanie k Eucharistii končí.
„Nebráňte maličkým prísť ku Mne“, - hovorí Christos. Duchovní i rodičia majú učiť deti pristupovať k tajomstvu Eucharistie. Vek 7 rokov je dohodnutou hranicou, ktorá hovorí, že dieťa v tom čase už dokáže rozlišovať, čo je dobré a čo zlé. Ale to všetko je individuálne., sú deti, ktoré sú si toho vedomé vo veku 5 - 6 rokov, ale sú deti, ktoré si hranice dobra a zla začínajú uvedomovať oveľa neskôr. Preto je potrebný individuálny prístup, treba dieťa pozorovať, časom možno poslať k spovedi, ale neodlúčiť dieťa od prijímania Eucharistie.
Všetci sme povolaní k spáse - Inej cesty ako cez sv. Ak chceme ako cirkevné spoločenstvo obstáť v dnešnej dobe, musíme odpovedať na veľkú výzvu, ktorá stojí pred nami, a to navrátiť sa k eucharistickému stolu, ako centru života Cirkvi.
Je našou veľkou duchovnou biedou, keď prijímanie sv. Darov Tela a Krvi Hospodina si dokonca „zdogmatizovane“ obkrešeme na raz - dvakrát v roku a na namiesto pokánia, ako priepustku k prijímaniu, splníme podmienku neraz formálnej spovede. Skutočne je treba zdôrazniť - že spoveď nie je priepustkou k Eucharistii. Takéto vnímanie, tak veľkého tajomstva, akým je sv.
tags: #spoved #prijimanie #u #pravoslavnych