Balet Igora Stravinského Svätenie jari patrí k inscenáciám, s ktorými sa pre ich náročnosť zriedkavo stretávame nielen na domácich, ale aj na zahraničných scénach.
Kostýmy pre pôvodnú inscenáciu Svätenia jari, 1913
Skladateľ Igor Fiodorovič Stravinskij dielo komponoval v rozmedzí rokov 1911 až 1913 a označil ho v podtitule ako Obrázok z pohanského Ruska v dvoch obrazoch. Námet čerpal z mytológie obdobia, v ktorom pohanský rítus ovládol život Ruska. Každý rok bola vtedy jar rituálne vykúpená jedným ľudským životom a iba tak sa podľa povier mohlo zaistiť obnovenie plodnosti zeme po zime.
Obsahom baletu je paganistické vnímanie prebudenia prírody po zimnom spánku a obrodenie ľudského života vďaka obeti vybranej bytosti. Stravinskij o ňom napísal: „Raz som vo sne neočakávane zazrel obraz veľkého pohanského náboženského kultu - starí žreci sedia v polkruhu a pozorujú tanec smrti mladej dievčiny, ktorú obetovali bohu jari, aby získali jeho náklonnosť.”
Stravinského hudobný koncept skladby obsahuje na svoj čas mnoho nových elementov vrátane hudobných experimentov v tonalite, metre, rytme, napätí a disonancii. Význam Svätenia jari spočíva v revolučnom, celkom novom ponímaní rytmického prvku. Dovtedy bol rytmus podriadený melódii a forme (rytmus sa v európskej hudbe chápal ako základná a fundamentálna zložka hudby bez možnosti experimentovania), tu sa však stal nadradeným činiteľom, často priamo dominujúcim, zatláčajúcim melódiu na druhoradé miesto.
Stravinskij v skladbe narába so špeciálnymi rytmickými konštrukciami, ktoré sa označujú ako „rytmické bunky” a majú charakter a úlohu samostatných motívov. Samotný hudobný materiál hýri nesymetrickými, zdanlivo náhodne sa meniacimi metrami a prudkými disonanciami, polytonálnosťou, ostrými, akoby nezladenými zvukmi.
Dielo je napísané pre orchester obrovských rozmerov: päť fláut, štyri hoboje, anglický roh, päť klarinetov, päť fagotov, osem lesných rohov, päť trúbok, tri pozauny, dve tuby, tympany obsluhované dvoma hudobníkmi, veľkú zostavu neladených bicích nástrojov a bohaté obsadenie sláčikových nástrojov.
Hudobní analytici zaznamenali v eruptívnej partitúre výrazné prvky ruskej ľudovej hudby, Stravinskij mal ale tendenciu popierať inklináciu k citácii ruských ľudových motívov vo svojej tvorbe.
So Svätením jari, ktoré „vystavilo rodný list hudbe 20. storočia“ (Pierre Boulez), sa spája aj jeden z najznámejších škandálov v dejinách umenia. „Opustil som sálu ešte počas prvých taktov, ktoré okamžite vyvolali smiech a posmešky. Bol som zhnusený. Výkriky boli najskôr izolované, no čoskoro sa rozšírili na celé divadlo [...] v hľadisku rýchlo nastal hrozivý lomoz. [...] Aby upokojil hluk, dával Ďagilev osvetľovačom pokyn raz rozsvietiť, raz zhasnúť svetlo v sále,“ napísal skladateľ o búrlivej parížskej premiére diela 29. mája 1913.
Choreografiu pre súbor Les Ballets Russes de Serge Diaghilev vytvoril Václav Fomič Nižinskij a autorom scénických a kostýmových návrhov bol Nicholas Roerich. Balet bol po ôsmich reprízach stiahnutý z repertoáru a inscenačne bol po dekáde znovu spracovaný až choreografom Léonidem Massinem, ktorý nahradil pôvodnú Nižinského choreografiu.
Autorom námetu diela je samotný skladateľ, ktorý pri jeho tvorbe spolupracoval so znalcom pohanského praveku Nicholasom Roerichom.
Inscenovania Svätenia jari sa neskoršie chopili mnohí významní svetoví taneční tvorcovia. Ich choreografická verzia tohto diela priniesla do repertoáru baletných a tanečných súborov prelomovú a odborne vysoko hodnotenú inscenáciu, mnohé z nich sa stali ikonografickými.
Choreograf bratislavskej premiéry Karol Tóth pôsobil ako tanečník, pedagóg, umelecký šéf a riaditeľ baletu. V druhej polovici 20. storočia patril medzi našich najvýznamnejších choreografov. Zaslúžil sa o vzostup pôvodnej slovenskej tanečnej tvorby.
Sólista a choreograf Baletu SND Jozef Dolinský starší s Karolom Tóthom spolupracoval pri viacerých predstaveniach. „... Bol to veľmi vzdelaný človek. Často pracoval v zahraničí, najmä vo francúzskom Lyone, neskôr v holandskom Haagu. Dokonca založil baletnú školu na Islande,“ spomína Jozef Dolinský.
Trojčasťový večer vytvorený z premiér jednodejstvových baletov (Sergej Sergejevič Prokofiev Skýtska suita, Igor Fiodorovič Stravinskij Svätenie jari a William Bukový Rozkaz) v choreografii Karola Tótha mal v Slovenskom národnom divadle premiéru 15. novembra 1964.
V období ich vzniku bola antropologická téma staroslovienskej kultúry v centre záujmu a skúmania Karola Tótha. K tejto téme sa aj neskôr vo svojej tvorbe opakovane vracal.
Choreografiu Svätenia jari možno označiť ako vysoko náročnú a choreograf Karol Tóth sa úspešne vyrovnal s nedostihnuteľnosťou hudobnej partitúry. Pôvodný námet si čiastočne upravil, ponechal však základné rozdelenie diela a jeho celkovú štruktúru.
Na jednoduchej a pritom maximálne efektnej scéne Pavla Mariu Gábora sa pomocou svetiel a projekcie podarilo dosiahnuť obdivuhodnú atmosféru, plnú bezprostredne precítenej natívnosti. Svetelný dizajn vytváral tajomné napätie, a tým, že reflektory boli konfigurované zospodu, kreslil dramatické kontúry línií ľudského tela.
Kostýmy pre zbor podľa návrhov Ireny Schanerovej tvorili biele celotrikoty, obopínajúce postavu a vytvárajúce z tiel kompozičné línie. Šaman mal na hlave z textilného materiálu vyhotovenú čelenku, čo symbolizovalo pohanského vládcu, korunu divocha. Jeho kostým (celotrikot) bol zospodu vytieňovaný od tmavej po svetlú farbu na hrudi a ramenách. Takéto výtvarné riešenie kostýmu podporilo výrazovosť dominantných gest Šamana.
Svätenie jari v choreografii Karola Tótha v komplexnom meradle predbehlo vo svojej dobe úroveň slovenského baletného umenia. Napriek úskaliam, ktoré vyplývajú z dobového spoločenského kontextu a charakteru vtedajšej baletnej tvorby, sa choreografovi a celému realizačnému tímu podarilo touto inscenáciou dosiahnuť vysoké umelecké a odborné uznanie, divácku príťažlivosť, stotožnenie s tvorivou víziou u interpretov a vzbudiť záujem domáceho i zahraničného publika.
Balet Petruška rozpráva o troch bábkach s ľudským srdcom, ktoré bábkar priviedol k životu počas fašiangového jarmoku v Petrohrade. Petruška (postava napoly komická a napoly tragická) sa zaľúbi do Baleríny, ale súboj o ňu prehráva so silnejším Maurom. Napriek všetkému však Petruška zostáva symbolom nezlomnej lásky a nepoddajného ducha.
Svätenie jari je príbeh o sile prírody, o rituáli, v ktorom sa človek poddáva jej neúprosnej moci. Vychádza z pohanských osláv príchodu jari, kde sa má mladé dievča stať obeťou, aby privolalo priazeň prírody. V tomto spracovaní však osud vezme do rúk jej staršia sestra - rozhodne sa obetovať namiesto nej.
Svätenie jari naživo
Igor Stravinskij bol veľmi plodný skladateľ - skomponoval vyše 120 skladieb všetkých hudobných foriem - opery, symfonické a baletné diela, oratória, kantáty, omše ... V slovanskom období prevzal a ďalej rozvíjal skladobné princípy ruského folklóru. V kompozíciách neoklasicistického obdobia ťažil zo starších hudobných slohov, najmä klasicizmu a baroka.
Máloktorý z hudobníkov 20. storočia prešiel takou pestrou životnou cestou ako práve Stravinskij. Jeho prvou vlasťou bolo predrevolučné Rusko, počas 1. svetovej vojny strávil roky azylu vo Švajčiarsku, po revolúcii sa so svojou vlasťou rozišiel a prijal v roku 1934 francúzske štátne občianstvo, počas 2. svetovej vojny emigroval do USA a po jej skončení sa stal štátnym občanom Spojených štátov amerických. Dobové okolnosti, rôzne spoločenské a národné prostredie, zanechali hlboké stopy v jeho umeleckom charaktere.
Tri hlavné obdobia tvorby Igora Stravinského
- Slovanské (ruské) obdobie: Vták Ohnivák, Petruška, Svätenie jari
- Neoklasicistické obdobie: Pulcinella, Koncert pre klavír a orchester
- Seriálne obdobie: Tri piesne Wiliama Shakespeara, Requiem canticles
V Stravinského partitúrach slovanského obdobia sa dominantnou formotvornou a významovou zložkou stal rytmus. Pre zdôraznenie jeho úlohy v príslušnom diele zaviedol Stravinskij niektoré inštrumentálne novoty (napr. vo Svätení jari sa objavujú ako štvrtá samostatná skupina bicie nástroje).
Prvý radikálny zvrat v Stravinského umeleckom vývine, aj vo vývoji ruskej hudby 20. storočia, priniesla pantomíma Petruška (1910-11). Východiskom Petrušky zostal síce ruský sloh baletu Vtáka Ohniváka, no impresionistický kolorit už v ňom ustupoval do pozadia.
V rokoch 1911-13 vytvoril Stravinskij dvojdielny balet Svätenie jari, ktorý predstavuje jeden z vrcholov jeho tvorby.
Neoklasicizmus a neofolklorizmus sa stali po 1. svetovej vojne význačnými ukazovateľmi ciest novej francúzskej hudby. Tieto klasicizujúce tendencie sa u Stravinského objavili v jednodejstvovom balete Pulcinella - hudobne ním poprel mnohé z toho, čo prinieslo jeho „slovanské” obdobie (na motívy G.B.Pergolesiho použil archaický hudobný materiál), a to najmä niektorými charakteristickými formotvornými a štýlovými princípmi: výraznými melodickými líniami, prevahou diatoniky nad chromatikou, priezračným inštrumentálnym koloritom a koncertným exponovaním nástrojov klasického orchestra (1919).
V tomto období Stravinskij komponuje väčšinou inštrumentálne skladby koncertného rázu. Súvisí to aj s rozsiahlou interpretačnou činnosťou Stravinského po roku 1918 v Paríži (dirigent a klavirista), ktorá tvorila neodlučiteľnú súčasť jeho umeleckej aktivity.
Dokážete identifikovať leitmotívy v Stravinského Svätení jari? - klasická serenáda
Po Schönbergovej smrti Stravinskij prijíma spoločne s nastupujúcou skladateľskou generáciou západných kompozičných škôl serializmus (po roku 1951) ako formotvorný princíp svojej hudby. Prvými skladbami dôsledne seriálnými a prísne kontrapunktickými boli vokálno-inštrumentálne kompozície Tri piesne Wiliama Shakespeara a In Memoriam Dylan Thomas - na pamiatku anglického básnika, s ktorým pripravoval spoločný hudobno-dramatický projekt a ktorý nečakane zomrel.