Svätenie jedál a svit tradícií počas Veľkej noci

Veľká noc je udalosť s mimoriadnym postavením nielen v cirkevnom roku, ale aj v ľudovom zvykoslovnom ročnom cykle.

Najväčšie kresťanské sviatky aj oslavu jarného slnovratu spája v sebe Veľká noc.„Veľká noc pripomína udalosti Nového zákona - ukrižovanie a zmŕtvychvstanie Ježiša Krista a spája s nimi aj prvky vítania jari.

Slávi sa prvú nedeľu po splne mesiaca, ktorý nasleduje po jarnej rovnodennosti. To znamená, že termín sa pohybuje v rozmedzí od 22. marca do 25. apríla a každý rok sa mení.

Veľkonočné sviatky v sebe spájajú dva pôvodné prvky - starší pochádza ešte z čias starých Slovanov, ktorí slávili v jarnom období solárny kult a začiatok poľnohospodárskych prác, hoci Slovania nedelili rok na štyri ročné obdobia, ale iba na dve - zimu a leto - a obrady mali urýchliť koniec zimy a návrat tepla, slnka. Kresťanstvo postupne prirodzeným spôsobom nadviazalo na slávenie tohto pohanského prírodného sviatku, ktorý sa u našich predkov tešil veľkej obľube.

S prijatím kresťanstva sa obsah sviatku, samozrejme, zmenil, ale aj v jeho kresťanskom hlavnom motíve - zmŕtvychvstaní Ježiša Krista, vstupuje do popredia symbolika víťazstva života nad smrťou.

Veľký týždeň

Kvetnou nedeľou sa začína Veľký týždeň, z kresťanského hľadiska najvýznamnejšie obdobie roka. Vrcholí v tzv. posvätnom trojdní (Zelený štvrtok, Veľký piatok a Biela sobota) slávnosťou Vzkriesenia (veľkonočná vigília) a Veľkonočnou nedeľou.

Zelený štvrtok

Posledný týždeň pred Veľkou nocou znamenal zintenzívnenie príprav na tento sviatok v duchovnom aj materiálnom živote našich predkov. Prvým z veľkonočného trojdnia bol Zelený štvrtok. Veriaci si na Zelený štvrtok pripomínajú Poslednú večeru - veľkonočnú večeru Ježiša Krista, ktorú slávil v Jeruzaleme spolu s učeníkmi. Lámal na nej chlieb a spolu z vínom ho podával svojím učeníkom ako svoje telo a krv, čím ustanovil Eucharistiu, Oltárnu sviatosť.

V Zelený štvrtok sa „zaväzujú zvony“(hovorí sa, že odlietajú do Ríma), to znamená, že v chrámoch umĺkne orgán a namiesto hláholu zvonov sa rozhrkocú rapkáče a klopačky. V minulosti chodili chlapci z jedného konca dediny na druhý a rapkáčmi oznamovali začiatok posvätného predveľkonočného ticha bez zvonov.

V tento deň kúpali matere svoje deti v jednej spoločnej vode, aby nemali v nastávajúcom roku vyrážky a chrasty. Dievky sa umývali v potoku, aby neboli pehavé a včas ráno sa chodili česať pod vŕbu alebo lipu, aby mali krásne a hebké vlasy. V tento deň sa mal siať mak, niekde aj hrach a po zime sa prvý raz vyháňal dobytok na pašu. Gazdovia každé zviera pohladili vajíčkom, aby bolo pekné, guľaté a tučné.

Zelený štvrtok bol pôstnym dňom a malo sa jesť niečo zelené, varili sa polievky alebo prívarky zo žihľavy, púpavy, špenátu, šťaveľa, či medvedieho cesnaku.

Veľký piatok

Druhý deň posvätného trojdnia, Veľký piatok, mal byť preniknutý duchom kajúcnosti, odriekania a rozjímania. Témou pobožnosti v tento deň je jadro príbehu umučenia Ježiša Krista. V katolíckych kostoloch sa na niektorom z bočných oltárov pripravuje Boží hrob, ku ktorému veriaci chodia na Bielu sobotu modliť sa a rozjímať.

Zachováva sa tradícia, aby pri Božom hrobe vždy niekto zotrval, niekde sa to nazývalo stráženie Božieho hrobu a okrem modliacich sa veriacich to patrilo medzi čestné povinnosti hasičov - podobne ako sprevádzanie kňaza s monštranciou pri procesii. Pre rímskokatolíckych, gréckokatolíckych a pravoslávnych veriacich platí na Veľký piatok prísny pôst, ktorý sa dodnes dodržiava.

Deň, keď bol ukrižovaný Ježiš Kristus, mali naši predkovia v mimoriadnej úcte. V ten deň platí najprísnejší pôst a zákaz akejkoľvek práce. Naši predkovia považovali deň Kristovej smrti za mimoriadne magický.

Tak, ako na Zelený štvrtok, zavčas ráno utekali ľudia k vode poumývať sa, aby boli zdraví a svieži. K potoku chodievali aj ľudia, ktorí mali rôzne choroby a zranenia. Tradovalo sa, že na Veľký piatok má voda zázračnú silu a uzdravuje.

V tento deň sa nesmel zakladať oheň, variť, piecť chlieb ani orať. Zbierala sa ranná rosa ako liek na choroby a vykopávali sa rozličné zeliny ako kostihoj, chren, alebo horec, ktoré sa dávali dobytku, lebo v tento deň sa vraj rany rýchlo hoja.

Biela sobota

Ráno a predpoludnie Bielej soboty sa využívali na drobné práce, mohol sa siať, lebo zvony boli ešte zaviazané. V domácnostiach sa pralo, upratovalo a bielili sa izby. Ľudia verili, že so špinou vypudili z domu choroby, aj všetko zlé. Mohlo sa tiež siať a sadiť.

Gazdinky robili posledné úpravy interiéru a najmä chystali slávnostné jedlá. Piekli sa koláče, varilo sa údené mäso či šunka a vajíčka. Chystalo sa jedlo do košíka, ktoré sa nieslo ráno na Veľkonočnú nedeľu na posvätenie do kostola. Dievčatá maľovali vajíčka určené na pondelok pre kupačov, chlapci zasa dokončovali korbáč na pondelkovú šibačku alebo si chystali voňavky.

Piekli 'pasku' (obradný koláč), varili 'šoudru' (šunku), klobásy i vajíčka, chystali chren, 'hrutku' (syr z mlieka a vajec). Pripravovali aj kraslice - pisakni - keďže sa zvykli zdobiť nanášaním roztopeného vosku,“ opisuje J.

Postupne však všetko utíchlo v príprave na nadchádzajúce slávenie veľkonočnej vigílie, teda oslavu Kristovho zmŕtvychvstania. Rodina zvyčajne spoločne navštívila Boží hrob v kostole. Vlastná slávnosť veľkonočnej vigílie sa koná po západe slnka a nesie sa v znamení návratu svetla, stelesneného vo vzkriesenom Kristovi.

Významnú úlohu mal oheň, ktorý sa zapaľoval pred večernou omšou.

Veľkonočná nedeľa

Pre kresťanov na celom svete je Veľkonočná nedeľa najväčší sviatok, keďže zmŕtvychvstanie Ježiša Krista pre nich vyjadruje víťazstvo života nad smrťou a nádej na večný život.

Ústredným bodom Veľkonočnej nedele bola slávnostná bohoslužba, „veľká“ svätá omša. Na mnohých miestach sa zachovával zvyk čo najväčšmi sa ponáhľať z omše domov, keďže ten člen rodiny, čo prišiel prvý, mal byť prvý a najšikovnejší aj v práci na poli. Lenže musel byť opatrný, nesmel sa potknúť a spadnúť, to sa totiž pokladalo za zlé znamenie.

Na Veľkonočnú nedeľu sa tešili najmä dospievajúce dievčatá, pretože im prvý raz založili na hlavu partu, a takto sa mohli vybrať do kostola. Skončil sa pôst, ľudia si dopriali zo všetkých jedál a stolovanie malo tiež svoje pravidlá. Všetci sa mali dobre najesť, aby boli sýti po celý rok.

V obciach, kde sa na Veľkonočnú nedeľu nosili posväcovať jedlá, často rodiny vyčkali až na ne. V košíku, zvyčajne pod krásnym vyšívaným obrúskom, gazdiné prinášali na nedeľnú omšu posvätenie chlieb, šunku, klobásy, maslo, vajíčka, soľ, chren, koláče alebo veľkonočné obradové pečivá, fľašu vína či pálenky. Posväteným jedlám sa pripisovali magické vlastnosti.

Tradičným veľkonočným jedlom sú vajíčka. Pokladajú sa za symbol nového života a plodnosti.

Z posvätených jedál sa nesmelo nič vyhodiť. Preto sa omrvinky a škrupiny z vajec odkladali a pri prvej oračke ich vysypali do prvej brázdy ako obeť zemi.

Dievčatá si pred svitaním česali vlasy pod smutnou vŕbou, aby ich mali zdravé, pekné a dlhé. Potom v domácnostiach nastalo veľké upratovanie.

Veľkonočný pondelok

Na Veľkonočný pondelok bolo na dedinách rušno. Oddávna to bol tradičný sviatok mužov, mládencov a chlapcov, ktorí od skorého rána chodili po šibačke či oblievačke. Zvyky tohto dňa boli naozaj rozmanité: niekde sa šibalo, niekde oblievalo, a zasa inde aj šibalo, aj oblievalo.

Za polievanie a šibanie dostávali mládenci od dievčat maľované vajíčka, štamperlík pálenky, mladší koláč a pár koruniek. Dnes chlapcov obdarúvajú čokoládovými vajíčkami a figúrkami, peniazmi, ale opäť sa vracajú ručne maľované vajíčka.

Na celom Slovensku sa oblievačka končí pred obedom. V utorok mohli dievčatá poliať mládencov - spravidla väčšie tých, ktorých dolapili na ulici. Šlo o starší žartovný zvyk, ktorý sa však už v súčasnosti nevyskytuje.

Korbáče si chlapci a mládenci chystali už týždeň pred šibačkou a niektoré boli skutočne majstrovskými dielami. Parádny korbáč bol vizitkou slobodného mládenca. Plietli sa z rozličného počtu prútov, jednoduchšie šestoráky a osmoráky sa naučili pliesť vari každý dedinský chlapec, na desatoráky, dvanástoráky či ešte zložitejšie si len naozajstný majster.

Pri šibaní sa hovorili šibačkové riekanky, každý mládenec mal tú svoju obľúbenú.

Šibanie je starý magický rituál, pri ktorom sa využíva mágia dotyku. Korbáče sa plietli z mladých vŕbových prútikov, ktoré sú na jar čerstvé, naliaté miazgou a ich kontakt s dievčenským či so ženským telom mal preniesť pružnosť, ohybnosť, mladosť, a krásu aj na dievčatá a ženy. Podobne to bolo s oblievačkou (kupačkou) - dievčatá a ženy sa oblievali „živou“ vodou (z potoka či zo studne) a jej čerstvosť mala tieto vlastnosti sprostredkovať aj dievčatám, aby boli čerstvé a rýchle v práci.

Pôvod šibačky a oblievačky tkvie ešte v predkresťanskom období, keď Slovania slávili sviatky jari ako symbol plodnosti a dotyk vŕbových prútikov so ženským telom znamenal odovzdávanie plodivej sily.

tags: #svatenie #jedal #svit