Svätý Andrej Bobola, významná postava Spoločnosti Ježišovej, sa narodil pravdepodobne v roku 1592 na zámku neďaleko Sandomira v juhovýchodnom Poľsku. O jeho detstve sa nezachovalo veľa informácií. Sviatok sv. Andreja Bobolu sa slávi 16. mája, v Poľsku 21. mája.
Vstup do rehole a štúdiá
V roku 1611 vstúpil Andrej do rehole jezuitov vo Vilne. Po dvoch rokoch noviciátu zložil prvé sľuby a začal študovať filozofiu, ktorá trvala tri roky. Po ukončení štúdia bol poslaný do Brunsbergu ako vychovávateľ. Svojou milou povahou si získal srdcia mládeže, za čo mu predstavení vyslovili uznanie. Následne bol preložený do vyššej jezuitskej školy v Pultusku, kde pôsobilo asi osemsto chlapcov z popredných poľských rodín. Po dvoch rokoch vychovávateľskej praxe začal študovať teológiu (1618-1622). Za kňaza bol vysvätený 12. marca 1622.
Pôsobenie ako kňaz a misionár
Po vysvätení sa stal správcom kostola v Nieswieži (1623-1624). Keďže sa ukázal ako výborný kazateľ a ľudový misionár, na želanie predstavených odišiel do Vilna (1624-1630), kde mali jezuiti pri kostole sv. Kazimíra svoj dom. V tom čase sa vo Vilne rozpútal boj medzi uniátmi a pravoslávnymi, rímskokatolíkmi a protestantmi.
Náboženské napätie v Poľsku a Litve
Koncom 16. storočia bolo Poľsko mocným a veľkým štátom, ale v jeho vnútri sa už vtedy ukazovali rozkladné prvky. Z náboženskej stránky Poľsko a Litva boli katolícke, Biela Rus a ukrajinské krajiny zasa pravoslávne. V roku 1595 rusínski a ukrajinskí biskupi síce vyhlásili zjednotenie (úniu) s rímskokatolíckou Cirkvou, no značná časť kňazstva a ľudu zostala pravoslávna. Z toho nastal boj medzi zjednotenými (uniátmi) a nezjednotenými, ktorí neraz napádali zjednotených, zbíjali v ich dedinách, pálili kostoly alebo im ich odoberali. V tomto boji zahynul nejeden kňaz. Tak zbili v roku 1623 vo Vitebsku arcibiskupa zjednotených sv. Jozafáta Kunceviča. Z tohto stručného náčrtu vtedajších pomerov sa dá usúdiť, aká práca čakala Andreja vo Vilne.
Andrej pochopil vážnosť čias a vhodný čas pre prácu a záchranu duší. Ostal vo Vilne až do roku 1630 a pôsobil tam s ďalšími dvanástimi kňazmi. Prinášal hladným dušiam nielen chlieb z neba - Božie slovo, ale navštevoval aj chudobných a bedárov a rozdával im chlieb každodenný. Keď sa vo Vilne v roku 1625 rozšíril mor, Andrej chodil s rehoľnými bratmi z domu do domu a obetavo poskytoval pomoc, neľakajúc sa, že sa päť kňazov stalo obeťou nákazy. V tých časoch zložil aj slávnostné - večné sľuby. Potom ho predstavení poslali na Bielu Rus.
Ako predstavený kláštora v Bobrujsku nad Berezinou usporiadal tamojšie rozhárané pomery a potom ho zasa preložili na iné miesta. Tak strávil istý čas v Plocku, vo Varšave, zasa vo Vilne, do roku 1642 sa zdržal v Lomži, kde bol správcom škôl, radcom predstaveného a kazateľom, v rokoch 1643-1646 hlásal Božie slovo v Piňsku. Svojou láskou, úprimnosťou a dobrotou privádzal ku Kristovi aj zaťatých rozkolníkov a tvrdošijných odporcov misionárov. Pravoslávni mu dali meno „dušechvat“, uchvatiteľ duší, ako zavraždenému plockému arcibiskupovi sv. Jozafatovi Kuncevičovi. Ťažká práca ho však tak vyčerpala, že ho odvolali do Vilna. Ale ani tam neodpočíval. Viedol mariánsku družinu, kázal a vyučoval. Keď sa už zotavoval, na Ukrajine vypukla vzbura kozákov proti krutému režimu poľskej šľachty. Vzbura sa rozšírila na Bielu Rus a Litvu.
V polovici roku 1652 sa Andrej vrátil do Piňska. Ľud si dobre pamätal jeho kázne a opäť s láskou obklopoval svojho pastiera. Chodil po okolí z dediny do dediny, vyhľadával hriešnikov, blúdiacich vo viere, kázal, učil sväté pravdy. Odpoveďou na nenávisť rozkolníkov bola láska, zvýšená horlivosť, vyučovanie katechizmu. Naplno si zaslúžil názov „apoštol Piňska a Polesia.“ Boh požehnával jeho prácu.
Pre Polesie bol mimoriadne ťažký rok 1657. Chmelnického spojenci, kozáci, Uhri a Rumuni sa stretli v rozhodnom boji s Poliakmi. Plienili krajinu, ničili mestá a dediny, pálili gazdovstvá, kostoly, školy, jezuitské kláštory, zabíjali duchovenstvo a ľud verný katolíckej Cirkvi. Páter Bobola vtedy žil v Bobrujsku, kde bolo trocha pokojnejšie. Nezdržal sa tam dlho, lebo ho poslali do Piňska, aby upevňoval vo viere ohrozených katolíkov.
Mučenícka smrť
Ale ani Piňsk sa neuchránil pred krvavou revolúciou. Katolíci a uniáti ušli do blízkych lesov. Jeziuiti, aj Andrej, sa uchýlili do dedinského majera pri Janowe. Toto mestečko Andrej pred dvoma rokmi takmer celé obrátil na katolícku vieru. Ale ani tam nenašiel pokoj. Kozáci sliedili po jezuitoch, hľadali „dušechvata“, uchvatiteľa duší. Mešťan Jakub Četvertynka vedel, kde sa Andrej ukrýva, a prezradil ho.
V deň pred sviatkom Nanebovstúpena Pána pripravoval svojich veriacich kázňou a spovedaním na nasledujúci sviatok. Keď sa modlil po svätej omši, pribehli Janowskí utečenci so správou, že kozáci smerujú na majer Peredyle šľachtica Przychockého, kde bol Andrej. Andrej nechcel ujsť, ale chcel podstúpiť mučenícku smrť, po ktorej vrúcne túžil, ako vysvitá z listu z počiatku roku 1657, keď odišiel do Piňska. Keď boli kozáci už blízko, Janowčania donútili Andreja, aby nasadol do prichystaného voza a pokúsil sa ujsť prenasledovateľom. Pri dedine Mihilny neďaleko Janowa padol však kozákom do rúk. Pohonič opustil voz, skryl sa v lese a Andrej zostal sám. Hrdinsky počkal na útočníkov. Keď ho obkolesili, padol na kolená a zvolal: „Buď vôľa Tvoja!“
Andrejov pokoj prekvapil kozákov. Zatíchli. Vtedy sa mu jeden z kozákov prihovoril: „Prestúp na našu vieru a neurobíme ti nič zlého.“ Andrej mu vážne odpovedal: „Radšej vy sa obráťte, lebo s tými vašimi bludmi sa nespasíte.“ Do kozákov vošla zúrivosť. Vyrútili sa na neho s nadávkami: „On nás bude ešte obracať? On nás chce priviesť k tomu, aby sme zradili vieru? Odmerajme mu po kozácky, prekliatemu jezuitovi!“ Teraz ho chceli donútiť, aby odpadol. Strhli mu kňazské šaty do pása, priviazali ho k plotu a začali ho biť nahajkami (bičíkmi). Keď to videli dedinčania, pracujúci na poli, zo strachu sa rozutekali a neodvážili sa brániť svojho misionára. Z Andreja len tak stekala krv, ale on nechcel ani počuť o odpadnutí. Vtedy si narúbali prútie, ktorým mu obkrútili hlavu a sťahovali ho tak silno, že lebka praskala a oči sa podlievali krvou. Dávali však pozor, aby nezomrel priskoro. Pritom ho tam mocne bili do tváre, že mu vypadlo niekoľko zubov. Trhali mu nechty, vrch pravej ruky odrali z kože… Krv mu zalievala celé telo… A on vzýval sväté mená Ježiš, Mária - ba usiloval sa katov obrátiť…
Vtedy sa rozhodli, že ho odvlečú do Janowa. Ruky mu priviazali k sedlám medzi dva kone a cválali do mesta. Keď padal, šabľami ho - šesťdesiatšesťročného - pichali a nútili bežať. Doviedli ho pred veliteľa: „To ty si ten latinský kňaz?“ - „Som katolícky kňaz. Narodil som sa v tej viere a v tej chcem aj zomrieť. Moja viera je pravá a dobrá, tá, čo vedie k spaseniu. Nemôžem zaprieť svoju vieru… Radšej sa obráťte vy a robte pokánie, lebo so svojimi bludmi sa nespasíte.“ Vtedy kozácky veliteľ v hneve vytiahol šabľu a začali ho mučiť. Všetko, čo dosiaľ vytrpel , bolo iba počiatkom ďalších múk. Kozáci chceli misionára za každých okolností prinútiť, aby odpadol od viery. A čím viac ho mučili, tým vrúcnejšie sa modlil.
Námestie nebolo vhodným miestom na ich strašné vyčíňanie. Preto ho odtiahli do mäsiarstva a tam ho položili na mäsiarsky stôl. Ani diví pohanskí ľudožrúti nemučili svoje obete ako títo kozáci! Keď videli, že po tom všetkom ešte žije, zviazali mu nohy a zavesili ho za ne na drevený rám. A keď sa polomŕtve telo ešte kŕčovito chvelo, žartovali: „Pozrite, ako Poliak tancuje!“ Vyše dve hodiny ho mučili. Potom odišli z obchodu. Jeden z veliteľov vošiel do mäsiarstva a keď zabadal, že ešte žije, rozkázal ho dobiť. Dva razy mu zaťali šabľou do väzov a Andrej dotrpel. Boli asi tri hodiny odpoludnia 16. mája 1657 v predvečer sviatku Nanebovstúpenia Pána.
Nábožní veriaci pochovali jeho dokaličené telo v Janowe a neskoršie ho odovzdali jezuitom v meste Piňsk. Jeho hrob v pinskom kostole kolégia jezuitov sa stal strediskom veľkej úcty a zbožnosti nielen katolíkov, ale aj nezjednotených kresťanov.
Objavenie neporušeného tela a prenesenie relikvií
V roku 1808 našli jeho telo neporušené a vtedy ho preniesli do Polocka, kde v tom čase sídlil hlavný predstavený jezuitov. Pius IX. (1846-1878) ho 30. októbra 1853 blahorečil a Pius XI. (1922-1939) ho 17. apríla 1938 vyhlásil za svätého.
Keď po uzavretí mieru v Rige v roku 1922 mesto Polock pripadlo Sovietskemu zväzu, vojaci Červenej armády odviezli rakvu s mučeníkovým neporušeným telom do Moskvy, kde schránku so vzácnymi cennými predmetmi skonfiškovali a zachované telo odovzdali ako anatomický predmet do prírodovedeckého múzea v Moskve. Tam bolo asi rok. Pápež Pius XI. (1922-1939), bolestne dojatý týmto zneuctením, dosiahol prostredníctvom severoamerických jezuitov P. Walsha a P. Gallaghera, vedúcich pápežskej misie vyslanej na pomoc hladujúcim v sovietskom Rusku, že Bobolovo neporušené telo mohli previezť do Vatikánu. Dňa 1. novembra 1923 ho dočasne uložili v kaplnke kontesy Matildy. Potom ho 18. mája 1924 na pápežov pokyn preniesli do hlavného jezuitského kostola Il Gesú v Ríme a umiestnili ho vedľa oltára sv. Františka Xaverského.
Dôležité dátumy zo života sv. Andreja Bobolu:
| Rok | Udalosť |
|---|---|
| 1592 | Narodenie sv. Andreja Bobolu |
| 1611 | Vstup do rehole jezuitov |
| 1622 | Vysvätenie za kňaza |
| 1657 | Mučenícka smrť |
| 1808 | Objavenie neporušeného tela |
| 1853 | Blahorečenie |
| 1938 | Svätorečenie |
Svätý Andrej Bobola je patrónom Poľska a je uctievaný ako ochranca pred nešťastiami a vojnou. Jeho život a mučenícka smrť sú inšpiráciou pre mnohých veriacich.
Pre lepšie pochopenie života a pôsobenia svätého Andreja Bobolu si môžete pozrieť nasledujúce video:
Spoločnosť Ježišova (Jezuiti)
Spoločnosť Ježišova (lat. Societas Jesu - skratka SJ) alebo Rád jezuitov alebo Jezuiti je najväčší rímskokatolícky rehoľný rád. V súčasnosti má okolo 20 000 členov. Jej činnosť sa sústreďuje na oblasť misií, vedy a pastorácie. Rehoľníci zo Spoločnosti Ježišovej na Slovensku si za meno píšu skratku SJ (vo svete sa používa aj SI a v Česku TJ).
Spoločnosť Ježišovu založil Ignác z Loyoly v roku 1534. Bol prvým hlavným predstaveným rehole, ktorý sa nazýva generál. Rehoľu ústne schválil pápež Pavol III. 3. septembra 1539 a cirkevnoprávne ju potvrdil bulou Regimini militantis Ecclesiae dňa 27. septembra 1540.
Základné informácie o Spoločnosti Ježišovej:
- Skratky: SJ alebo SI
- Heslo: Ad maiorem Dei gloriam (K väčšej sláve Božej)
- Patróni: svätý Jozef, Panna Mária
- Založenie: 27. september 1540
Vnútornú charakteristiku jezuitov najviac ovplyvňuje Ignácova kniha duchovných cvičení, exercícií. Z nej vychádzajú stanovy rádu. Pôsobnosť jezuitov je kdekoľvek kde ich pošle pápež, ktorému venujú svoj osobitný štvrtý sľub poslušnosti, ktorý pridávajú k zvyčajným trom rehoľným sľubom (chudoby, čistoty a poslušnosti). Proces prijímania kandidátov začína dvojročným noviciátom, po ktorom novic skladá tri rehoľné sľuby. Definitívne prijatie nastáva po najmenej desiatich rokoch v ráde a po treťom skúšobnom roku.
Dôležité dátumy v histórii jezuitov na Slovensku:
- 1561 - 27. jún: Prevzatie Turčianskej prepozitúry jezuitmi (donačnú listinu vydal cisár Rudolf II.).
- 1619 - 7. september: Smrť 3 košických mučeníkov (sv. Marek Križin, sv. Štefan Pongrác, sv. Melichar Grodecki).
- 1626 - 11. september: Zakladajúca listina kolégia pri Dóme sv. Martina v Bratislave.
- 1647 - 2. október: Školská činnosť na Spišskej Kapitule (založenie rezidencie 2. októbra).
- 1673 - 8. marec: Príchod jezuitov do Prešova (18. augusta).
- 1773 - 21. júl: Spoločnosť Ježišova bola na nátlak európskych panovníkov pápežom Klementom XIV. zrušená všade, kde sa čítal pápežský dokument (breve - list Dominus ac Redemptor).
- 1814 - 7. august: Spoločnosť Ježišova obnovená pápežom Piom VII.
- 1995 - 7. september: Svätorečenie košických mučeníkov pápežom Jánom Pavlom II.