Podobenstvo o dvoch bratoch treba považovať za jedno z najdôležitejších. Dnešné podobenstvo ukazuje kľúč k vnútornému bohatstvu celého Svätého písma: len ochota konať podľa spoznanej Božej vôle umožňuje vniknúť do podstaty Božieho slova. Bez nej nemožno pochopiť jeho význam ani zakúsiť jeho silu.
Ježiš sa v postoji k farizejom dotýka aj širšieho problému, či na dosiahnutie spásy a Božieho požehnania stačí len náboženská a etnická príslušnosť k vyvolenému národu. Túto otázku rieši už prorok Ezechiel v časoch babylonského zajatia a jednoznačne hlása individuálnu zodpovednosť.
Podobenstvo o dvoch synoch: zhrnutie a význam
Pokánie a konanie dobra je výsledkom osobného rozhodnutia: „Ak sa však hriešnik odvráti od všetkých hriechov, ktoré popáchal, zachová všetky moje príkazy a bude konať podľa práva a spravodlivosti, určite bude žiť, nezomrie. Na jeho hriechy, ktoré popáchal, si nespomeniem, pre spravodlivosť, ktorú konal, bude žiť. Či môžem mať záľubu v smrti hriešnika? - hovorí Pán, Boh - a či nie v tom, aby sa odvrátil od svojich ciest a žil?“ (Ez 18, 21-23).
Obrátenie a konanie dobra znamená skutočne zanechať hriech a prijať Božie odpustenie. Ani vlastná minulosť nie je určujúca, ale momentálne rozpoloženie srdca a konkrétne skutky.
Podobenstvo o dvoch synoch
Nakoľko zo starobylých rukopisov nie je zrejmé, či prvý syn, ktorý povedal „nie“ a išiel napokon pracovať bol starší alebo mladší, nie je správne opierať výklad na poradie staršieho a mladšieho, eventuálne ho vzťahovať len na izraelský národ. Z Ježišovej záverečnej vety „A vy, hoci ste to videli, ani potom ste sa nekajali a neuverili ste mu“ však jasne vyplýva, že Ježiš sa celým podobenstvom zameral na zákonníkov a farizejov, ktorí hovoria, ale nekonajú a preto neplnia Otcovu vôľu. Ale rovnako to platí aj o každom „hlúpom mužovi“, ktorý stavia svoj dom na piesku, ak Ježišove slová len počúva, ale nekoná podľa nich (porov. Mt 7, 21-29).
Príležitosť pracovať vo vinici Božieho kráľovstva je obrovská výsada. V skutočnosti je to pozvanie nebeského Otca, ktorý mi dôverne hovorí: „Synu môj...“. Svojich spolupracovníkov Ježiš nazval priateľmi „Vy ste moji priatelia, ak robíte, čo vám prikazujem. Už vás nenazývam sluhami, lebo sluha nevie, čo robí jeho pán. Nazval som vás priateľmi, pretože som vám oznámil všetko, čo som počul od svojho Otca“ (Jn 15, 14-15). Slová „choď dnes“ zas vyjadrujú, že aj nebeský Otec sa na svoje deti obracia s konkrétnymi prosbami, každý deň inými. Preto „dnes, keď počujete jeho hlas, nezatvrdzujte svoje srdcia“ (Hebr 3, 7); lebo „hľa, teraz je milostivý čas, teraz je deň spásy“ (2 Kor 6, 2). Najviac podnetov umlčíme tým, že ich odložíme.
Odmietnuť otcovi poslušnosť bol v Ježišových časoch vážny priestupok, úctu a poslušnosť chváli Sväté písmo ako dôvod hojného Božieho požehnania: „Kto si ctí otca, nájde radosť na synoch a bude vždy vyslyšaný, keď sa bude modliť. Kto si ctí otca, bude dlho žiť, kto poslúcha otca, občerstvuje matku. (...) Skutkom i slovom a so všetkou trpezlivosťou si cti svojho otca, aby zostúpilo na teba požehnanie od neho a aby ti jeho požehnanie ostalo naveky“ (Sir 3, 6-7, 9-10). Pravidlá správania detí voči rodičom tiež hovoria o praktickej láske: „skutkom a slovom a so všetkou trpezlivosťou“ (v. 9). Preto Ježiš používa slovíčko „oľutoval“ (gr. Naoko ochotný syn hovorí otcovi „pane“, čím navonok uznáva veľkú otcovu autoritu.
My sme najčastejšie v situácii ako tento syn. Naše „áno“ zaznelo pri krste a potom sme ho nespočetne krát zopakovali, napríklad každým „amen“ na konci modlitby, omše, po svätej spovedi. Obyčajne však už vo chvíli, keď svoje „áno“ vyslovujeme ani vôbec neplánujeme aj čosi spraviť. Je to veľmi nebezpečný psychologický stav, ktorý hrozí práve aktívnym kresťanom. Stávajú sa fakticky nepraktizujúci kresťania. Označenie „nepraktizujúci kresťan“ je taký istý nezmysel, ako povedať „som nepraktizujúci zaľúbený“. Syn oslovuje otca „pane“, čím uznáva jeho autoritu. Ale z povinnosti nikto nebude milovať. Je zaiste potrebná aj úcta, ale synovská. Povinnosť znamená tlak a človek ju zanechá, len čo tlak ustane. Keď odmietneme plniť, čo od nás čaká Otec, treba si uvedomiť, že tak vyslovujeme jasné „nie“ Bohu, ktorým odmietame aj jeho samého.
Ježiš hovorí, že Otcovou vôľou je, aby sme mali život a to v hojnosti (porov. Jn 10, 10) a že jeho Otec je oslávený, keď prinášame veľa ovocia (porov. Jn 15, 8). Poslucháči reagujú na Ježišovu otázku správne. Ale práve tým sa dostávajú do pasce. Aj ich odpoveď nebola totiž nič iné ako pokrytectvo. Chceli iba dobre vyznieť tým, že majú správne názory. Práve tu ich Ježiš odhalil: prečo teda, keď viete, čo je správne, podľa toho aj nekonáte? (porov. v. Lebo k vám prišiel Ján cestou spravodlivosti, a neuverili ste mu. Ale mýtnici a neviestky mu uverili. Mýtnici a neviestky si uvedomili svoje pochybenia a zmenili svoj život. Matúš zanechal mýto, Mária Magdaléna skončla s hriešnou minulosťou a sprevádzali Ježiša.
Ježiš búra ich predstavu a hovorí, že nestačí byť Abrahámovým potomstvom, odvolávať sa na dávne vyvolenie a privilégiá. Boh si môže urobiť aj z kameňov (z tých najzatvrdlivejších sŕdc) Abrahámových synov. Preto mýtnik vyšiel z chrámu ospravedlnený a farizej nie.
Spása a skutky
Je správne zdôrazňovať, že spása je Božím darom. Skutkami si ju nemožno zaslúžiť. Ale rovnako naliehavé je pripomínať, že sa tento dar musí prejaviť v ovocí skutkov, ktoré dar spásy prinesie, a za tie je každý osobne zodpovedný. Keďže Boh ponecháva na nás, ako s jeho darmi naložíme, vyjadruje tým jednak veľkú dôveru, ale najmä poctu plnohodnotne spolupracovať na Božom diele vo mne i okolo mňa. Zároveň tým rešpektuje aj našu slobodu.
Ten, ktorý ťa stvoril bez toho, že by si chcel, hovorí svätý Augustín, nespasí ťa, ak sám nebudeš chcieť. Sloboda sa najplnšie prejavuje práve v schopnosti obrátiť sa od zlého k dobrému (ale aj od dobrého k zlému). Nikto nie je nenapraviteľne spútaný so svojou minulosťou. Ak bola zlá, môže ju zmeniť, ak dobrá, nesmie si na nej príliš zakladať. Každý má možnosť dosiahnuť spásu ak sám chce. Keď človek prosí o odpustenie, Boh mu ho vždy dáva. Najdôležitejšie je neuveriť svojim pekným plánom a predsavzatiam. Na spoznanie skutočného využitia každého nášho dňa slúži večerné spytovanie svedomia.
Filozof Nikolaj Berďajev sa zas vysmieval francúzskym katolíkom, že sú ako karikatúry, majú nadrozmernú hlavu ale zakrpatené ruky a nohy, veľa vedia ale málo konajú. Aby to neplatilo aj o nás, je užitočné po každom počúvaní Božieho slova jasne si určiť, ako naň chceme konkrétne odpovedať. Aby sme nezostali len pri pekných plánoch, treba si svoje predsavzatia pripomínať podobne ako iné dôležité praktické veci: napísať si ich do agedy, mobilu, počítača.
Sv. Gregor veľký hovorí: „Ako úder kladiva vykreše zo studeného kameňa žeravé iskry, tak z čítania Božieho slova pod vplyvom Ducha Svätého vyšľahne oheň“. Duch Svätý oživuje literu Božieho slova. Sv. Gregor veľký ťa povzbudzuje: „Uč sa poznávať Božie srdce v Božom slove“.
Na vyjadrenie úlohy Ducha Svätého pri čítaní Písma sa v starých dobách používali hutné obrazy, ako napríklad že Duch Svätý je ako „Božie pero“ (sv. Augustín). V dôsledku toho je Biblia označovaná ako „Boží rukopis“, ako kniha vlastnoručne spísaná Bohom. Svedectvá o konkrétnej úlohe Ducha Svätého majú za cieľ ozrejmiť najmä to, že v Svätom písme je sústredený, „zhustený“ Boží Duch. Sv. Hilár z Poiters (4.stor.) mohol napísať: „Všetky Božie slová, obsiahnuté v Písme sú plné Ducha Svätého“.
Teológia východnej cirkvi znázorňuje pôsobenie Ducha Svätého v Písme eucharistickou epiklézou: Duch činí Slovo živým, keď naň zostúpi. Tak ako keď ho vzývame nad eucharistickým chlebom a spôsobí, že sa z neho stáva živý Kristus. Ak Písmo vďačí za svoju účinnosť tomuto pôsobeniu Ducha Svätého, ak je to Duch Svätý, kto z jeho činí Božie slovo, potom aj treba Písmo čítať v Duchu, aby sme ho chápali „duchovne“.
„Nemôžeme porozumieť Písmo sväté bez pomoci Ducha Svätého“, napísal sv. Hieronym. A Origenes dodáva: „Kto číta Písmo sväté, musí byť plný Ducha Svätého, lebo len tak mu môže porozumieť.“ Počúvaním vstupuje Kristovo slovo do mysle, načúvaním vstupuje do srdca. To, že máme Kristov život, nás neoslobodzuje od povinnosti spolupracovať s ním na rozvoji jeho tajomného tela. Vari sa ratolesti neťahajú za slnečným svetlom, vary ruky a nohy sa nenaťahujú po jedle? Prečo by teda nemal dať Pán podobným spôsobom rast svojej Cirkvi do priamej závislosti od jej členov?
Ako s diamant leští len diamantom, tak aj Kristus šíri kráľovstvo ľudskými bytosťami. Horlivé duše, apoštoli, misionári v ďalekých krajinách, sestry v našich školách, kňazi v našich farnostiach: všetci Krista milujúci muži a ženy, ktorých srdce je zapálené láskou k Bohu, sú očami, nohami a rukami Krista, ktoré sa naťahujú k pohanom, deprimovaným, opusteným, k humanistom, k hriešnikom, blúdiacim, aby ich pozdvihli k tajomnému telu, kde sa môžu oživiť v Živote, Láske a Pravde oživujúcou silou Kristovho Ducha.
Spása a sloboda
Pôstne obdobie nie je iba príležitosťou na pokánie, na odopieranie si nejakých pôžitkov. Nemá iba tento tak trochu negatívny prístup. Pôst je zároveň časom, keď sa môžeme hlbšie zamyslieť nad našou spásou, nad tým, čo to znamená a čo je to spása.O téme spásy hovoril pápež František v zamyslení pred modlitbou Anjel Pána (24. 1. Spása nie je automatická, pretože si vyžaduje našu spoluprácu. Aj sv. Pavol hovorí v Liste Filipanom: „S bázňou a chvením pracujte na svojej spáse“ (Flp 2, 12). Boh nám ju ponúka. Želá si, aby sme boli spasení. Je to prejav jeho veľkej dobroty voči nám. Prejav jeho lásky. Túto Božiu dobrotu si najskôr potrebujeme vychutnať a tešiť sa z nej. Tešiť sa z toho, ako Boh hľadí na mňa. Mojou spoluprácou je moja veľkodušná odpoveď a tou je prijatie Božej milosti, jeho uzdravenia i jeho spôsobov konania. Ako to urobil Zachej, Matúš, Pavol, kráľ Dávid a mnohí iní. Títo všetci zakúsili Božie milosrdenstvo a s vďačnosťou ho prijali. Svätý Otec hovorí, že spása je dar. Rovnaký termín sa používa aj pri viere, tiež pri nej ide o dar.
Sv. Ignác z Loyoly hovorí v Kontemplácii na dosiahnutie lásky, že všetky dobrá a všetky dary zostupujú zhora. Myslí aj na milosrdenstvo a spásu, na dobrodenia, ktoré sme dostali vykúpením, na to, koľko Boh doteraz pre mňa vykonal a stále koná cez Ježiša Krista. Slovo dar v súvislosti so spásou znamená predovšetkým Božiu blízkosť, ktorú Boh zjavil cez svojho Syna. Ježiš Kristus je ten dar spásy. Boh totiž tak miloval svet, že dal svojho Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život. Pripomína to opäť sv. Pavol: „On vlastného Syna neušetril, ale vydal ho za nás všetkých.“ V Ježišovi nám Boh dáva všetko, čo potrebujeme, najmä však svoje milosrdenstvo a spásu. Takáto je láska nášho Otca.
Tretí termín, ktorý ma na pápežovom výroku zaujal, je - že spása je ponúkaná ľudskej slobode. Ako s takou veľkou slobodou zodpovedne narábať? Láska má vždy do činenia so slobodou. Láska bez slobody nie je láskou, pretože skutočná láska je vždy slobodná. Áno, sloboda je skutočne veľký dar od Boha. Pápež František jej venuje pomerne veľkú pozornosť. Pri jednej príležitosti použil podobenstvo o milosrdnom Otcovi. Na jednej strane opísal črty otca a na druhej strane postoje dvoch synov. Poukázal na to, že otec bol vždy pripravený odpustiť, bol tolerantný voči rozhodnutiu mladšieho syna pobrať sa z domu, aj keď predvídal možné riziká. A v tomto je to úžasné. Takto Boh nakladá s nami. Necháva nás slobodných a môžeme sa dokonca aj zmýliť, pretože nám dal veľký dar slobody a rešpektuje to. Je na nás, či tento dar dobre využijeme. V každom prípade slobodu musíme prijať ako milosť od Boha, ktorú dostávame ako nezištný dar v rámci nášho priateľstva s Bohom. A tu Boh vždy riskuje. Vždy nám ponúkne spásu ako dar, lebo je to cesta k slobode, čo si vyžaduje aj našu slobodnú odpoveď.
Obrátenie a zmena zmýšľania
Svätý Otec hovorí, že v prípade obrátenia ide hlavne o zmenu zmýšľania, postoja. Čo to dnes znamená? V prvom rade si všimnime, že obrátenie a viera v evanjelium sú Ježišovou požiadavkou. Ide o našu slobodnú odpoveď na Božie volanie, zmeniť zmýšľanie, teda veriť v evanjelium, veriť v Božiu uzdravujúcu blízkosť a silu a vďaka nej si osvojovať jeho štýl konania. Prestať nasledovať vzory sveta a nasledovať Ježiša. Nasledovať to, čo Ježiš robil a čomu nás učil. Obrátenie je však tiež milosťou a vždy súvisí so spásou. Obrátenie, odpustenie a spása idú vždy spolu. Sú to aspekty Božieho milosrdenstva.
Ježiš ponúka v evanjeliu jeden zaujímavý príbeh o farizejovi a mýtnikovi. Farizej sa na osobnej úrovni vymedzí voči mýtnikovi slovami: „Bože, ďakujem ti, že nie som ako ostatní ľudia: vydierači, nespravodlivci, cudzoložníci alebo aj ako tento mýtnik.“ Ide o pýchu, že plní Božiu vôľu. Skutočnú zmenu zmýšľania, zmenu mentality a zmenu života však vidíme v mýtnikovi, ktorý stál v chráme celkom vzadu a neodvážil sa ani oči k nebu zdvihnúť, ale bil sa do pŕs a hovoril: „Bože, buď milostivý mne hriešnemu.“ Toto je skutočná zmena, na ktorú nás pozýva pápež František. Evanjelium nám jasne naznačuje, že obrátenie mýtnika je v omilostení milosrdenstvom - odišiel ospravedlnený. Mýtnik si uvedomuje, že je odkázaný na Boha, na jeho milosť a uznáva, že potrebuje uzdravenie. On uznal moc Božej milosti. Má pokoru. A preto je ospravedlnený.
Posolstvo Ježiša je teda jasné, nie nadradene „sa vymedzovať proti“; pozýva nás, aby sme uznali svoju odkázanosť na Boha a na jeho milosť. Takýto pohľad pokory zároveň pomáha všímať si tých, čo sú odkázaní na našu pomoc, v kontraste k svetáckej logike „vymedzovania sa proti“, ktorá - slovami pápeža - „sa neštíti používať podvod a násilie“.
Pre jasnosť treba zároveň dodať, že v istom zmysle je nasledovanie Ježiša tiež vymedzovaním sa proti, pretože jeho cesta je cesta proti prúdu. „Koľkí sú a boli prenasledovaní len preto, že bojovali za spravodlivosť, že žili svoje záväzky voči Bohu a voči druhým... nechcime pohodlný život, pretože ‚kto by si chcel život zachrániť, stratí ho‘ (Mt 16, 25).“ A v exhortácii Christus vivit (CHV, 31) poukazuje na to, že Ježiš v evanjeliách „súcitil s najslabšími“ a „mal odvahu čeliť náboženským a politickým predstaviteľom svojej doby“.
V spomínanom príhovore pred Anjel Pána sa pápež František zamýšľa tiež nad časom. Aj tu hovorí, že čas je dar nekonečnej Božej lásky. Prežívame pôstny čas, v ktorom Cirkev vyzýva na pokánie, ale zmeniť sa môžeme kedykoľvek. Pápež František sa zaujímavo zamýšľa nad časom, ktorý je darom nekonečnej lásky Boha. Čas sa naplnil. Boh je blízko. Čas vzdialenosti sa skončil, keď sa v Ježišovi k nám priblížil Boh. Je to čas, ktorý nám ukazuje, že Boh sa k nám priblížil, že sme omilostení, zahrnutí milosrdenstvom. Každý okamih, ktorý prežívame, je vzácny čas, aby sme milovali Boha a blížneho, a tak vstúpili do večného života.
Pápež František jasne zdôrazňuje, že má dva rytmy: jeden merateľný, zložený z hodín, dní a rokov. Ten druhý sa skladá z období nášho vývoja: narodenie, detstvo, dospievanie, zrelosť, staroba, smrť. Každé toto obdobie má svoju hodnotu a je privilegovaným okamihom na stretnutie sa s Pánom. To znamená, že v každom období nášho života môžeme objaviť svoje povolanie. Aj v Pôstnom období máme na to príležitosť, aby sme viac rástli v láske, aby sme boli pozitívnejšie naladení, aby sme boli pozornejší a nenechali len tak prejsť Ježiša okolo seba. Pôstny čas je vhodný na to, aby sme si osvojili práve túto Božiu mentalitu.
Ak sledujete mnohé posledné aktivity pápeža Františka, tak sa nám ukazuje niekoľko jeho praktických rád, ako žiť, aby sme si všimli Pána Ježiša, keď pôjde okolo nás. Napríklad: Byť na blízku ľuďom a nemať od nich odstup. Kto je v častom kontakte s Božím slovom, objavuje, že život nie je časom dávania si pozoru na druhých a chránenia seba samých, ale je príležitosťou vyjsť v ústrety iným prostredníctvom blízkosti. Toto potrebujeme zvlášť v týchto časoch pandémie. Je našou povinnosťou počúvať výkriky chudobných, chorých, utrápených a dovoliť, aby sa nás bolesť týchto ľudí dotkla.