Obec Svätý Ján, nachádzajúca sa v okrese Levice, je známa svojou bohatou históriou a kultúrnymi pamiatkami.
Slávnostné služby Božie v ECAV Levice
V nedeľu 10. 9. 2017 sa konali slávnostné služby Božie pri príležitosti uvedenia erbu CZ ECAV Levice a otvorenia výstavy k 500. výročiu reformácie. Zároveň bol zasadený Strom reformácie - breza, na pripomienku presídlenia slovenských evanjelikov z Nyiregyházy na Slovensko v r.
Pozvanie na slávnostné služby Božie prijali brat biskup Východného dištriktu ECAV Slavomír Sabol, brat senior Dunajsko-nitrianskeho seniorátu ECAV Ján Jančo, sestra farárka Zuzana Moncoľová z Hontianskej Vrbice, brat farár Ľubomír Trnavský z Jura nad Hronom, sestra farárka Gyöngyi Sztankó z cirkevného zboru Nyiregyháza v Maďarsku, bratia farári Béla Pohoczky st. a Béla Pohoczky ml. z reformovanej cirkvi zo Širkoviec, brat farár Dr. Karol Šándor z reformovanej cirkvi v Leviciach, hlavný herold Slovenskej republiky Ladislav Vrtel, riaditeľka Štátneho archívu v Bratislave Lenka Pavlíková, primátor mesta Levice Štefan Mišák, viceprimátor mesta Levice Ján Krtík, tajomníčka Miestneho odboru Matice slovenskej v Leviciach Emília Jakubíková a historička z Tekovského múzea v Leviciach Margaréta Nováková.
Brat dozorca Martin Drdoš ml. na úvod služieb Božích privítal všetkých hostí aj domácich viery. Citoval slová žalmu 133, 1, kde sa píše: „Hľa, aké dobré, aké milé je to, keď bratia spolu bývajú!“ Liturgovali sestra farárka Z. Moncoľová, brat senior J. Jančo a domáci brat farár M. Riecky.
Kázňou slova Božieho na text z knihy Ezdráš 2 poslúžil brat biskup Slavomír Sabol. V kázni prízvukoval, že na duchovné budovanie nikdy nie je neskoro. Perzský kráľ Kýros vydal edikt, podľa ktorého sa mohli Židia vrátiť späť do vlasti, aby mohli budovať chrám Hospodinov. Pán Boh zmenil situáciu k obnove. Počas 40 rokov sa i naša cirkev deformovala. Deti sme nedali krstiť, nedávali sme ich na náboženskú výchovu. Mnohým sa nepodarilo odovzdať svojim deťom to, čo mali v srdci.
Brat biskup hovoril, že čas nevrátime naspäť, ale slovo Božie hovorí, že nikdy nie je neskoro. Pán Boh aj dnes oslovuje ľudí, rodiny, aby sa vrátili naspäť. Je to ťažké, keď v rodine je jeden veriaci, ktorý sa modlí, oslavuje Pána piesňami a číta slovo Božie. Považujú ho za blázna. No aj v Biblii sa píše, že sme bláznami pre Krista. Budujme dom Hospodinov, svoju cirkev aj dnes. Pán Boh nám dal možnosť, aby sme mali odvahu hlásiť sa k identite Božieho ľudu. Meno evanjelik nás zaraďuje do našej konkrétnej cirkvi. Mať svoju identitu je dôležité. Prídu choroby a postihnutý človek nedokáže existovať sám. Je dôležité, aby mal svoj domov. Veriaci človek potrebuje spoločenstvo, do ktorého patrí.
Je tu výzva, aby sme budovali svoju cirkev, svoj zbor, aby ani moje miesto nebolo prázdne. Hlásme sa k identite zboru, aby sme mali vzory a nasledovali ich a aby deti mali vzory v rodičoch. Potrebujeme pozitívne vzory, aby nás viedol Duch Svätý. Keď nás nevedie, nikdy vzorom nebudeme. Cez svoje slovo oslovuje Pán Boh aj dnes. Takých ľudí, ktorí uverili v Pána, potrebujeme ako soľ. Keď bol v roku 1781 vydaný Tolerančný patent, ľudia s nadšením začali budovať kostoly, ktorých pribúdalo ako húb po daždi. Dnes, keď chceme niečo urobiť, povieme, že na to nie sú peniaze. Pán Boh sa nezmenil, my sme sa zmenili. Je to dôležité, aby rástla naša viera. Treba odovzdať vieru ďalej, lebo pre náš život je dôležitý Pán Ježiš. Ak sme tak neurobili, zlyhali sme pri budovaní náboženských osobností. Ak nebudeme dávať základy viery ďalej, nebudú osobnosti v evanjelickej cirkvi. Nedá sa budovať mesto bez toho, aby v ňom nebol bohoslužobný život. K tomu, aby cirkev bola živým spoločenstvom, nám veľa chýba. Ak žijeme s Pánom Bohom, tak sa radujeme aj radosť prejavujeme. V závere kázne brat biskup poprial, aby nám Pán Boh dal radosť.
Potom spevokol z Hontianskej Vrbice a z Jura nad Hronom pod vedením sestry farárky Z. Moncoľovej zaspieval dve piesne. Potom sestra farárka otvorila výstavu venovanú 500. výročiu reformácie z osobnej zbierky brata farára Bélu Pohockého ml. z reformovanej cirkvi v Širkovciach pri Rimavskej Sobote, ktorá zahŕňa historické spisy, knihy, spevníky, obrazy týkajúce sa reformácie z rôznych historických období. Výstavu krásne dopĺňajú makety kostolov a pamätných miest reformácie v Nemecku. Druhá výstava pozostávala z replík 16 obrazov, ktoré vyšili ženy z jednotlivých seniorátov ECAV Slovensku. Obrazy zachytávajú celú históriu reformácie na Slovensku od 16. storočia až po súčasnosť.
Brat farár Pohoczky ml. poďakoval za poskytnutie priestorov, v ktorých bude jeho zbierka vystavená do konca októbra. Na záver sa prihovorila sestra farárka Gyöngyi Sztankó z Nyiregyházy z Maďarska a pozdravila náš cirkevný zbor.
Po skončení služieb Božích nasledovalo uvedenie erbu nášho cirkevného zboru. Riaditeľka Štátneho archívu v Bratislave Lenka Pavlíková v krátkosti predstavila históriu vzniku erbov a hlavný herold SR Ladislav Vrtel vykonal slávnostný ceremoniál a uviedol erb do života. Lutherova ruža je symbol evanjelikov na celom svete, lenže odo dňa tejto slávnosti majú evanjelici v Leviciach svoj vlastný erb, ktorý bude ich symbolom a používať ho môžu v korešpondencii, na pečiatkach a pri iných vhodných príležitostiach.
Potom sa veriaci presunuli pred malý evanjelický kostol v Leviciach, kde bol zasadený pamätný Strom reformácie - breza. Prihovorila sa sestra farárka G. Sztankó, ktorá zapriala, aby táto breza pripomínala presídlenie slovenských evanjelikov z Nyiregyházy na Slovensko v roku 1947. Breza po je maďarsky nyirfa a práve breza je symbolom aj mesta Nyiregyháza.
Za uplynulých 70 rokov je to už naša tretia generácia, ktorej predkovia túžili vrátiť na svoju rodnú zem. Každý z hostí symbolicky prihodil kúsok pôdy z Nyiregyházy ku koreňom zasadenej brezy. Sme radi, že medzi nás prišla naša milá sestra Valika Mikulová, jedna z najstarších členiek nášho cirkevného zboru, ktorá ako rodáčka z Nyíregyházy sa veľmi tešila, že aj ona mohla prihodiť symbolickú lopatku k zasadenej breze.
Na záver sme zaspievali našu evanjelickú hymnu Hrad prepevný. Potom brat farár všetkých pozval na malé pohostenie, ktoré bolo pripravené vo vestibule. Ďakujeme Pánu Bohu, že požehnal tieto slávnostné služby Božie, ďakujeme aj za kázeň brata biskupa, ktorá sa dotýkala našich sŕdc. Vďaka patrí aj nášmu zborovému farárovi Martinovi Rieckemu za zorganizovanie slávnosti.
Zbor Cirkvi bratskej v Leviciach vznikol zo Slovákov - repatriantov z Nyíregyházy, ktorí sa po druhej svetovej vojne presťahovali z Maďarska pod vedením kazateľa Markuša. Najprv žil samostatne, potom sa po dlhšom hľadaní (25. 9. Hľadanie duchovného domova a správne zaradenie sa do Božieho diela na Slovensku nebolo ľahké. Okrem toho bolo po presídlení veľké sucho, prišla kolektivizácia a zbor bol bez modlitebne. Veľkou pomocou v tom čase boli bratia z Bratislavy. Neskôr štátne úrady pridelili zboru vhodnú budovu v Leviciach na Komenského ulici č. V roku 1957 dostal zbor i druhého kazateľa - brata Ľudovíta Fazekaša, ktorý mal dobrý vplyv najmä na mladú generáciu. Tak sa práca rozšírila a prehĺbila. V r. 1962 sa spravovania levického zboru ujal kazateľ Ondrej Prištiak. V roku 1969 na mládežníckom pobyte na „Hrbe“ zažili mnohí duchovné prebudenie. Mladí ľudia sa stali nositeľmi nového duchovného zápasu; boli to oni, čo túžili po autentickejšom kresťanstve. K duchovnej aktivite zboru pomohla i prestavba vlastnej modlitebne, ktorá pokračovala tým, že ľudia začali pomáhať aj iným zborom na Slovensku pri budovaní modlitební. Po 20-mesačných stavebných prácach, dňa 24. 3. 1985, aj levický zbor nadobudol svoj dávno vytúžený domov - novú modlitebňu na ul. Sama Chalupku 7. Tým sa splnila „vízia“ otcov i vtedajšieho pokolenia v zbore. Po novembri 1989 sa zintenzívnila práca dovnútra i navonok. V r. 2004 sa stal správcom zboru kazateľ Štefan Evin. V období od roku 2004 sa postupne podarilo rozbehnúť projekty, ktorými zbor chcel slúžiť vo svojom okolí. Najprv to bolo Mládežnícke centrum Kontakt.
História Kozároviec
Prvá písomná zmienka o obci Kozárovce sa nachádza v zakladajúcej listine benediktínskeho opátstva vo Svätom Beňadiku, ktoré v roku 1075 založil uhorský kráľ Gejza. Začína sa takto: „Magnus /Veľký/, zvaný inak Gejza, syn kráľa Belu, prv vojvoda neskôr kráľ daruje tieto pozemky: Územie, ktorého stredom preteká rieka zvaná Hron, kde som dal postaviť kostol svätého Beňadika, dávam s lesmi, loviskami, vodami, rybolovom, pahorkatinami a všetkými príjmami, ktoré v menovaných lesoch, vodách a majetkoch jestvujú a v budúcnosti môžu vzniknúť...“ A končí: „Roku Pána 1075 v prítomnosti vojvodu Ladislava, veľmi vzácneho brata...“
Starí Maďari sa po vpáde do Dunajskej kotliny stretli s troma vyspelými štátmi: Východofranskou ríšou, Veľkou Moravou a dolnopanónskym kniežatstvom Braslavovým. Mali aj vlastné skúsenosti, už v pôvodnej domovine začali budovať štát podľa kozarského vzoru. Na čele stál kende /bola to väčšmi sakrálna ako svetská funkcia/ a ďula. Skutočný feudálny štát sa začal vytvárať za Gejzu a tento proces sa zavŕšil počas vlády svätého Štefana, ktorý v roku 1000 dostal od pápeža aj kráľovskú korunu. Pri budovaní uhorského štátu však zohrala dôležitú úlohu slovanská tradícia a spoluúčasť Slovákov na jeho tvorbe je nesporná.
Dôkazy o staršom osídlení oblasti v okolí Slovenskej brány pochádzajú z mladšej doby kamennej a z doby prechodu do doby bronzovej. Sú to úlomky keramiky z okruhu kengyelskej kultúry kamenné nástroje z pazúrika, kamenné sekeromlaty, sídliskové nálezy kultúry s kanelovanou keramikou, kostrové a žiarové hroby.
Nálezy z doby bronzovej a železnej sa viažu priamo na temená vyvýšených polôh, na ktorých vznikali opevnené sídliská. Takéto opevnené sídliská boli na obidvoch stranách hronského prelomu na Kusej hore a na Skale, ich stopy však boli zničené kameňolomami.
Dá sa predpokladať, že význam Slovenskej brány neupadol ani v období pobytu Rimanov na Pohroní, ale názory, že násyp pozdĺž železničnej trate medzi Tlmačami a Kozárovcami je pozostatok rímskej cesty nie je podložený nálezmi, alebo inými dôkazmi.
Nálezy zlomkov slovanskej hradištnej keramiky bez ozdôb i s vlnovkami a železné predmety z konca 8.a 9. storočia sú dôkazom výraznejšieho osídlenia v oblasti hronského prelomu na sklonku veľkomoravskej doby. Z niekoľkých hradísk v tejto oblasti najbližšie k Slovenskej bráne v katastrálnom území Kozárovce sa nachádza jedno z najzachovalejších hradísk s celkovou rozlohou 2,4 ha s názvom HRÁDZE /FESTUNK - FESTUNG/. Archeologický výskum v roku 1968 jednoznačne dokázal, že ho vybudovali a osídlili vo veľkomoravskej dobe, teda v 9.-10.storočí.
Okrem spomínaných opevnených sídlisk existovali v oblasti Slovenskej brány aj neopevnené údolné osady, ktoré sa mohli nachádzať na miestach dnešných dedín. Takouto osadou pravdepodobne bola i súčasná obec Kozárovce a ďalšie osady v jej blízkom okolí, ktoré postupne zanikli, alebo s ňou splynuli. Boli to osady: MACSKASZARM /1251/, ČITÁR/1928/, GRADUC/1302/, SZAVOJ/1324/, KORLÁT/1358/.
Kozárovce, tak ako mnoho ďalších obcí, sa stali od založenia benediktínskeho opátstva jeho vlastníctvom a celý hospodársky a kultúrny život ich obyvateľov bol pevne spojený s kláštorom. Po celé stáročia obec žila pod jeho zvrchovanosťou, v závislosti na ňom sa vyvíjala a spolu s ním prežívala údel strategicky významného územia.
1241 - v marci vtrhli Tatári chána Batu do Uhorska, prenikli cez východné Slovensko až na Pohronie a spustošili aj celú oblasť okolo svätobeňadického kláštora. Batu sa vrátil do vlasti v lete 1242, keď sa dozvedel o smrti veľkého chána Ogedeja.
- Tatári ľahko dobýjali hrady so zemnými násypmi a palisádami. Preto po ich odchode začala na Slovensku výstavba kamenných bradov. Na spustošenom Slovensku pre neúrodu nastal hlad, za ním sa prihnala epidémia, v ktorej zahynuli mnohí z tých, čo prežili tatársku pohromu. Po Tatárskom vpáde obyvateľstvo malo možnosť uvedomiť si a porovnať princípy kresťanskej náuky s nemilosrdnými spôsobmi Tatárov.
- Svätobeňadický kláštor bol od 2. pol. 13. st. jedným z tzv. hodnoverných miest /“Loca Credibilia“/, kde sa vykonávali verejnonotárske funkcie, pretože už od polovice 13. st. aj domáce súdy vyžadovali pri majetkoprávnych súdnych konaniach písomné svedectvá /doklady/.
1433 - na jar husiti cez Poľsko prenikli na Slovensko až po Trnavu a pokúsili sa tiahnuť na Bratislavu. Potom sa obrátili na juhovýchod a vyplienili nitrianske kraje. Uhorský kráľ v tomto období považoval za najaktuálnejšiu otázku vojnu proti Turkom, až potom otázku vytláčania husitských vojsk zo Slovenska.
1435 - 29. september * Husitské vojsko dobylo a vypálilo kláštor
1439 - vo vzájomných bojoch šľachty o presadenie vlastného kandidáta na uhorský trón vojsko veľmoža Štefana Paláštyho vyrabovalo Kozárovce.
1526 - 29. augusta * Turci pod vedením osmanského sultána a kalifa Sulajmána II. Veľkolepého porazili pri Moháči za dve hodiny uhorského a českého kráľa Ľudovíta II., ktorý na úteku zahynul. Porážka pri Moháči mala za následok okupáciu veľkej časti Uhorska na vyše 150 rokov.
1530 - september * Turecké oddiely podnikli prvý priamy vpád na územie južného a juhozápadného Slovenska, ktoré bolo pod vládou Ferdinanda Habsburského, pričom do zajatia odvliekli mnoho obyvateľov. Vyplienili aj Pohronie až k Svätému Beňadiku.
1544 - asi 1500 ostrihomských janičiarov a 100 jazdcov prepadlo Levice.
1545 - bolo uzavreté prímerie a v roku 1547 mier na päť rokov, ktorý sankcionoval rozdelenie Uhorska na tri časti: Budínsky pašalík, Sedmobradské kniežatstvo a Uhorské kráľovstvo.
Doba nepriala ani Cirkvi a do prúdu protestantizmu sa dostali aj niektorí jej významní činitelia. Niektoré kláštory zanikli v zmätku reformačného zápasu. Po dobytí Ostrihomu vybudovali Turci vlastnú správu svojej moci - tzv. sandžaky /okresy/. Do ostrihomského sandžaku patrilo územie Komárna, Hontu, Tekova a Nitrianskej stolice, /spolu 450 mestečiek, dedín a samôt/.
1555 - 12. august * Tureckí vojaci prišli až po Kozárovce a obec vyrabovali.
1565 - vydrancované a zadĺžené majetky patriace opátstvu kráľ Maximilián I. daroval Ostrihomskej kapitule navždy.
1568 - Maximilián I. Habsburský v Drinopole obnovil prímerie s Turkmi za 30 000 dukátov ročne a obe bojujúce strany si mohli nechať dobyté územia.
Turci tak získali časť južného Slovenska.
1581 - Tureckí vojaci znova obec vyrabovali.
1599 - 5. október * Turci prepadli Pohronie a rabovali až po Novú Baňu.
1618 - na základe zmluvy z Komárna 60 obcí zo štyroch stolíc, medzi nimi aj Kozárovce, prešlo pod správu Turkov.
1647 - 6. apríl * Vojaci ostrihomského pašu zaútočili na Kozárovce. Mužov, ktorí sa bránili povraždili, mladších vzali do otroctva, ženy znásilnili a deti im v náručí usmrtili. Dobytok odvliekli a dedinu zapálili.
1652 - v obci prenocovalo vojsko nemeckého grófa Puchheima, o dva dni zas vojaci grófa Mikuláša Pálfyho a Žigmunda Estarházyho. Obidve vojská spôsobili obyvateľom veľké škody.
1652 - 25. augusta v Bitke s Turkami pri Veľkých Vozokanoch boli Turci porazení.
1663 - Veľký vezír Koprulo Fazil Ahmed dobyl pevnosť Nové Zámky a Zmocnil sa postupne Nitry aj Levíc.
1660 - Do Bratislavy prišiel cisársky generál Luis de Souchés, aby zastavil hroziaci útok od Turkov. 16. mája 1664 porazil vojsko pašu Kučuka Mehmeda pri Žarnovici.
1664 - 17. júl * Na Hrone sa začali boje medzi cisárskym vojskom a Turkami. Cisárska armáda pod vedením generála Louisa de Souchesa mala stanovište na kozárovských lúkach a na Festungu, odkiaľ 19. júla začala útok smerom na Čajkov a Levice. V krvavých bojoch zahynulo veľa vojakov. V boji padol aj barón a hlavný cisársky kapitán banských miest a Levického hradu Štefan Koháry a na strane Turkov hlavný vodca - paša. Turci boli zatlačení až po Parkan /Štúrovo/. Cisár Leopold I. prinútil Turkov podpísať mier 10. 8. 1664 vo Vašvári, ale Turkom ponechal Nové Zámky, odkiaľ mohli ďalej pustošiť celé západné Slovensko. Táto vojna stála Uhorsko vyše 100 000 mŕtvych a Turkami zajatých obyvateľov.
1666 - Turecké nájazdy do Tekovskej stolice a na Pohronie pokračovali v tomto, v nasledujúcom, ale aj v roku 1676.
1682 - Thokoliho kurucké povstanie, ktoré vypuklo v roku 167 sa rozšírilo aj na Pohronie. V októbri kuruci vyrabovali a čiastočne vypálili Kozárovce, Tlmače však vyhoreli celé.
1683 - Turci pod vedením Veľkého vezíra Kara Mustafu postúpili v júli po Viedeň, ale 12. 9. 1683 ich porazila nemecko - poľská oslobodzovacia armáda pod vedením poľského kráľa Jána III. Sobieskeho. Boje pokračovali na Slovenskom území. Karol Lotrinský porazil Turkov pri Parkane /Štúrove/ a začalo sa postupné oslobodzovanie Uhorska.
1683 - V Kozárovciach prezimovali 2 pluky cisárskych vojakov, ktoré pod vedením Karola Lotrínskeho bojovali proti Turkom.
1684 - Pápež Inocent XI. Sprostredkoval medzi Rímskonemeckou ríšou, Poľskom, Benátkami a od roku 1686 aj Ruskom tzv. svätú ligu ako spojenectvo proti Osmanom.
1684 - Turci vyplienili svätobeňadický kláštor. Všetky obce ležiace južne od neho zostali takmer vyľudnené.
1685 - 19. augusta * Spojenecké protiturecké armády získali Nové Zámky.
1685 - od 6. decembra 1684 do 15. novembra 1685 prešlo dolu Pohroním 17 plukov rôznych armád.
1687 - porážkou Turkov pri Moháči cisárskymi vojskami pod vedením Karola Lotrinského a Maxa II. Emanuela a uzavretím Karlovického mieru roku 1699 bolo turecké nebetpečenstvo zažehnané. Ľudia ktorí prežili, sa snažili vracať do zničených dedín.
1703 - uhorský magnát František Rákoci II. Začal 6. 5. 1703 nové kurucké Povstanie proti Habsburgovcom, ku ktorému sa pridala aj Tekovská stolica. V roku 1709 však cisárske vojsko obsadilo Levice a územie po Svätý Beňadik, čím sa kurucké vojny v tomto kraji skončili. V apríli 1711 bolo jeho povstanie ukončené mierom v Satu Mare.
1710 - ako následok vojen sa začal šíriť mor, ktorý zúril do roku 1712 a Zapríčinil smrť asi desatiny obyvateľstva.
1755 - v obci žilo 608 obyvateľov. V roku 1779 ich bolo 724, do roku 1829 počet obyvateľov vzrástol na 921.
1763 - celú obec zničil požiar.
1860 - v stoličnom dome / za terajším pomníkom padlým/ bola zrušená vojenská posádka, ktorá chovala kone pre kuriérov. V prízemí budovy bolo ubytovanie pre vojakov a maštale pre kone. Poschodie obývali dôstojníci a zasadal tam krajinský sudca. Občas sa tu konali aj zasadnutia stolice. Podľa ústneho podania bol v stoličnom dome uložený aj dereš, na ktorom palicovali poddaných. Vyhorenú budovu odkúpil od stolice Ondrej Kabát. Poschodie zbúral a získaný kameň odpredal stolici „murovaného mosta“ /za obcou smerom na Zlaté Moravce/.
1878 - obec postihla veľká povodeň.
1896 - 26. októbra * Bola otvorená železničná trať Levice - Hronská Breznica /Dúbrava/. V Kozárovciach, pri jednokoľajnej trati bola zastávka so strážnym domčekom, vpravo od terajšieho prejazdu s nápisom „GARAMKOVÁCSI“.
1897 - koncom júna hrmavica a povodeň za tri dni zničila úrodu.
1899 - požiar zničil domy do čísla 27 po číslo 34.
1901 - v obci žilo 1587 obyvateľov, z toho: 22 židov, 1 evanjelik, ostatní rímsko - katolíckeho vierovyznania. Počty obyvateľov v priľahlých osadách a samotách: majer Helena 91, Korlat 47, Vystrkov 7, Selce 5, kompa 5, strážny dom pri železničnom moste 8, železničná stanica 3, hostinec pri Hrone 3.
1904 - občania založili POTRAVNÉ DRUŹSTVO. V ťažkých začiatkoch a cez 1. svetovú vojnu ho viedol učiteľ - organista Ján Bešše.
- 17. apríl * Pri Svätom Beňadiku sa cez Hron, na loďke prepravovali 2 mladíci, 19 žien a dievčat z Kozároviec, ktorí si išli pre výplatu k horárovi. Čln sa prevrátil, jedna žena a 10 dievčat sa utopilo.
1912 - do používania bola odovzdaná nová železničná trať Kozárovce - Zlaté Moravce. Vľavo od prejazdu cez železničnú trať bola postavená nová staničná budova priebežná koľaj bola rozšírená o ďalšie dve koľaje. Na novej trati bola zriadená zastávka pre osobné vlaky v lokalite Moč...
Kaštieľ vo Svätom Antone
Medzi najvýznamnejšie pamiatky v okolí Levíc patrí kaštieľ a múzeum vo Svätom Antone, ktoré lákajú návštevníkov z celého Slovenska.
Múzeum sídli v areáli svätoantonského kaštieľa, ktorý je Národnou kultúrnou pamiatkou od roku 1985. V 15. storočí stál na mieste kaštieľa malý zámoček, ktorý sa v 16. storočí premenil na väčší hrad. Od roku 1722 tu bol postavený dvojkrídly kaštieľ.