V evanjeliách čítame, že Ježiš sa modlí za apoštolov, aby boli svätí: „Buďte svätí, ako je váš nebeský Otec svätý!“ Svätí sa nazývajú aj prví kresťania, tí, ktorí patria Kristovi, vďaka sviatosti krstu.
Svätá Trojica od Andreja Rubleva
Duch Svätý v Teológii
Vo Svätom písme máme málo priamych textov o Duchu Svätom (napr. Jn 14 alebo 16), ale veľmi veľa o jeho pôsobení. Podstatou Ducha Svätého je láska v najčistejšej forme. „V tajomstve Najsvätejšej Trojice Boh Otec miluje Syna a Syn túto lásku prijíma a opätuje.Toto Duch Svätý dosvedčuje v duši každého kresťana (porov. Odporúča k tomu nazrieť do Listu Rimanom (8., 12. - 15. Výraz, ktorý používa kresťanstvo na označenie tretej božskej osoby ako Duch Svätý (lat. Spiritus Sanctus), použil Pán Ježiš a rozvinul najviac v reči pred svojím nanebovstúpením, kde nazýva Ducha Svätého ako Parakleta - Potešiteľa, ktorý je darom Otca pre svet v jeho neustálej prítomnosti (porov.
Historik a kňaz dopĺňa, že koncil vtedy do už existujúceho Nicejského vyznania viery vložil náuku o Duchu Svätom: „Verím v Ducha Svätého, Pána a Oživovateľa, ktorý vychádza z Otca.
Za jednu z najkrajších modlitieb k Duchu Svätému považuje docent Hromják hymnus Veni Creator Spiritus z 9. Historik Ľuboslav Hromják načrtáva aj náuku Cirkvi o siedmich daroch Ducha Svätého. Vychádza z Knihy proroka Izaiáša: „Z pňa Jesseho vypučí ratolesť a z jeho koreňov výhonok vykvitne.
- „Duch Svätý do nás v prvom rade vlieva lásku Boha Otca a vedie nás do osobného vzťahu s Ježišom.
- Vedie nás pri čítaní Svätého písma, modlitbe, v chvále Boha, v sile svedčiť o živote s ním.
- „Nerobí všetkých rovnakými, každému ponecháva jeho jedinečnosť, ale zároveň z toho vytvára dokonalú jednotu a harmóniu.
Čím viac je pre človeka kresťanstvo len vecou zvykovej kultúry, tým menej chápe osobu Ducha Svätého. „Milovaní Bohom a milujúci ľudí okolo nás. Pobáda do pobožnosti k Duchu Svätému, no „dôležitejšie je dať sa ním viesť vo vzťahu k Bohu a blížnym“.
Duch svätý je osobná láska, ktorá je v Bohu, medzi Otcom a Synom. Do istej miery je nevýslovným spoločenstvom lásky a radosti otca a syna. Keďže tak vyjadruje to najvnútornejšie v Bohu, je zároveň to vonkajšie v Bohu, možnosť a skutočnosť bytia Boha mimo seba.
Keď Ježiš zvestuje a sľubuje príchod Ducha svätého, volá ho „parakletos“, doslovne „ten, ktorý je privolaný“, po latinsky „ad vocatus“. (Jn 14, 16.26),15,26, 16,7). Grécke slovo „parakletos“ sa zvyčajne prekladá ako “tešiteľ“ alebo „zástanca“, pričom prvým tešiteľom či zastáncom je Ježiš sám. Sám Ježiš nazýva Ducha svätého „Duchom pravdy“.
Len Boh je sám od seba, len Boh jestvuje od večnosti, odrazu len Boh môže byť všade prítomný. Tieto vlastnosti len Bohu prislúchajú, lež i spomedzi mnohých vynikajúcich vlastností Pána Boha jeho prvou a najhlavnejšou vlastnosťou je, že Boh nemôže zhrešiť, lebo on je nekonečne svätý.
Svätosť sa dá dosiahnuť všade, v kláštoroch, na púšti, v domácnosti, v manželstve… „Svätosť spočíva v konaní skutkov lásky a milosrdenstva, v sociálnej činnosti, v posväcovaní každodenných prác…“
Ako viem, či je vo mne Duch Svätý?
Byť kresťanom znamená mať Ducha Kristovho. V liste Rimanom 8:9 sa hovorí: "No vy nežijete telesne, ale duchovne, ak vo vás prebýva Boží Duch." Nikto teda nie je kresťanom, ak nemá Ducha Svätého.
V liste Efezanom 5:18 sa Pavol venuje kresťanom, ktorí majú Ducha Svätého. Vieme to podľa toho, že v 1. kapitole povedal: " V ňom ste aj vy, ktorí ste počuli slovo pravdy, evanjelium o svojej spáse, a uverili ste mu, dostali pečať prisľúbeného Ducha Svätého, ktorý je zárukou nášho dedičstva na vykúpenie tých, ktorých si získal, na chválu jeho slávy. " (Efez. 1:13-14).
To, že máme Ducha Svätého, je dôkazom toho , že sme kresťania. Nemôžete byť kresťanom, ak nemáte Ducha. Neexistujú kresťania, ktorí nemajú Ducha Svätého.
Namiesto nepriateľstva voči Bohu ho milujete a chcete sa mu páčiť. Namiesto pochybností, podozrievavosti a zatvrdnutosti vidíte jeho zasľúbenia ako pravdivé a dôverujete im. Takto viete, že ste živí, že ste sa obrátili, že máte vieru. Takto viete, že Duch Svätý je vo vás.
Ak vás učili, a myslíte si, že vy ste boli rozhodujúcou príčinou vašej zmeny , potom nebudete žasnúť nad svojou zmenou. Budete to považovať za vaše dielo, a nebudete mať žiadny skutočný dôkaz toho, že ste sa znovuzrodili, že Duch Boží je vo vás.
Položte si túto otázku: Žasnete nad zvrchovanou Božou milosťou, že sa každé ráno prebúdzate ako veriaci v Krista? Žasnete? Skutočná spasiteľná viera je dôkazom číslo jeden, že ste znovuzrodení.
Sviatky a Duch Svätý
V nedeľu 19. mája slávi Katolícka cirkev sviatok Zoslania Ducha Svätého - Turíce (Svätodušná nedeľa), ktorý sa slávi 50 dní po Veľkej noci. Skončí sa tak 50-dňové Veľkonočné obdobie (grécky Pentekoste - 50).
V deň Turíc (po skončení siedmich veľkonočných týždňov) sa Kristova Veľká noc završuje vyliatím Ducha Svätého, ktorý je zjavený, daný a udelený ako božská osoba. V ten deň je plne zjavená Najsvätejšia Trojica. Od toho dňa je kráľovstvo, ktoré ohlasoval Kristus, otvorené pre tých, čo v neho veria. Vyliatím Ducha Svätého v deň Turíc bola Cirkev zjavená svetu.
Už tradične sa na Svätodušnú nedeľu udeľovala mladým ľuďom sviatosť birmovania. Dnes sa jej udeľovanie roztiahlo na mnohé týždne a nebirmuje sa už len v katedrále, ale aj vo farských spoločenstvách. Prijatie sviatosti birmovania má urobiť z mladých ľudí uvedomelých a zodpovedných kresťanov.
Sviatosť birmovania (lat. confirmatio = posilnenie) dokonáva a spečaťuje krst a má byť vedomým súhlasom mladých ľudí s vierou a so spojením s Cirkvou. Sviatosť birmovania udeľuje biskup alebo ním poverený kňaz pomazaním chrizmovým olejom a vkladaním ruky.
Duch Svätý je tretia božská osoba Svätej Trojice, ktorému sa vzdáva tá istá poklona a sláva ako Otcovi a Synovi, lebo je tej istej podstaty a velebnosti.
Dary Ducha Svätého sú oporou mravného života kresťana. Sú to trvalé dispozície, ktoré priaznivo uspôsobujú človeka, aby bol ochotný konať podľa vnuknutí Ducha Svätého.
Poznáme 7 darov Ducha Svätého: dar múdrosti, rozumu, rady, sily, poznania, nábožnosti a bázne Božej.
Cirkev jasne formulovala sedem darov Ducha Svätého. V plnosti tieto dary prislúchajú Kristovi. Dary Ducha Svätého dopĺňajú a vedú k dokonalosti čností tých, ktorí ich prijímajú. Robia veriacich ochotnými pohotovo poslúchať božské vnuknutia.
| Symbol | Význam |
|---|---|
| Voda | Pôsobenie Ducha Svätého pri krste, nové narodenie. |
| Pomazanie | Synonymum pre Ducha Svätého, znak birmovania. |
| Oheň | Pretrvávajúca sila pôsobenia Ducha Svätého. |
| Oblak a svetlo | Zjavenie živého Boha a Spasiteľa. |
| Pečať | Nezmazateľný účinok pomazania v sviatostiach krstu, birmovania a posvätného stavu. |
| Ruka | Uzdravovanie chorých, udeľovanie Ducha Svätého. |
| Holubica | Znamenie, že zem je obývateľná, zostúpenie Ducha Svätého. |
Cirkev: Pôvod, Poslanie a Zriadenie
Výraz "Cirkev" sa vo Svätom písme označuje ako "ekklesia", čo znamená "zvolanie" (zhromaždenie). Označuje zhromaždenie ľudu, zvyčajne náboženskej povahy. V kresťanskej terminológii sa Cirkev definuje ako ľud, ktorý Boh zhromažďuje po celom svete.
Vo Svätom písme nachádzame veľa obrazov, ktoré nám symbolizujú Cirkev: Cirkev je ovčinec, ktorého jedinou bránou je Kristus. Cirkev je Božia roľa alebo Božie pole. Cirkev sa často označuje aj ako Božia stavba. Cirkev sa volá aj nový Jeruzalem a naša matka, nevesta nepoškvrneného Baránka.
Vzdialená príprava na zhromažďovanie Božieho ľudu sa začína povolaním Abraháma, ktorému Boh sľubuje, že sa stane otcom veľkého národa. Bezprostredná príprava sa začína vyvolením Izraela za Boží ľud. Tento národ má byť znamením budúceho zhromaždenia všetkých národov. Proroci ohlasujú novú a večnú zmluvu, ktorú uzavrel Ježiš Kristus.
Pán Ježiš položil základy svojej Cirkvi vo chvíli, keď ohlasoval radostnú zvesť; príchod Božieho kráľovstva. Ježiš dal svojmu spoločenstvu štruktúru. Ustanovil Dvanástich s Petrom ako ich hlavou. Oni majú účasť na Kristovom poslaní, moci, ale aj na jeho údele. Cirkev sa zrodila na kríži, keď z Kristovho boku vyšla krv a voda. V deň Turíc bol zoslaný Duch Svätý, aby ustavične posväcoval Cirkev. Vtedy bola Cirkev verejne zjavená pred ľuďmi a kázaním sa začalo šírenie evanjelia medzi národmi, preto hovoríme, že Cirkev je svojou povahou misionárska; je posielaná ku všetkým národom, aby z nich urobila učeníkov.
Tajomstvo Cirkvi: Cirkev sa vyznačuje tým, že je zároveň božská i ľudská. To, že je božská, znamená, že ju založil a jej hlavou je Ježiš Kristus; že je ľudská, znamená, že ju tvoria ľudia so svojimi chybami a pokleskami.
2. vatikánsky koncil hovorí o Cirkvi ako o sviatosti. Prvým cieľom Cirkvi je byť sviatosťou dôverného zjednotenia ľudí s Bohom. Druhým cieľom je byť sviatosťou jednoty ľudského pokolenia. Čím viac je človek zjednotený s Bohom, tým väčšia jednota je medzi ľuďmi navzájom.
Pochopte, ako Duch Svätý funguje v Biblii
Sv. Pavol v 1Kor 12, 12-29 hovorí o Cirkvi ako o tajomnom tele Kristovom, kde má každý svoje miesto a každý je dôležitý. Hlavou tohto tela je Ježiš Kristus. Údy Cirkvi tvoria všetci, ktorí sa do nej začlenia sviatosťou krstu. Základným zákonom je prikázanie lásky. Poslaním Cirkvi je byť soľou zeme a svetlom sveta. Cieľom Cirkvi je Božie kráľovstvo, ktoré začal na zemi Boh, ale ktoré sa má šíriť až do konca sveta.
CIRKEV - JEDNA, SVATÁ, KATOLÍCKA, APOŠTOLSKÁ
Cirkev je jedna: lebo má jedného zakladateľa Ježiša Krista; lebo vyznáva jednu vieru prijatú od apoštolov; lebo má spoločné slávenie Božieho kultu, predovšetkým sviatostí; lebo má apoštolskú postupnosť (Ježiš Kristus založil sviatosť kňazstva a udelil ju apoštolom; tí ďalej svätili ďalších biskupov a kňazov a toto sa po danej línii deje až dodnes.)
Jedna Cirkev sa vyznačuje rozmanitosťou, ktorá je viditeľná zvlášť v rôznosti kultúr; medzi členmi Cirkvi existuje rozličnosť darov, úloh, spôsobov života. Táto Kristova Cirkev, ktorá bola pôvodne zverená Petrovi a ostatným apoštolom je usporiadaná do viditeľnej vonkajšej spoločnosti, ktorá pretrváva v Katolíckej cirkvi.
Zranená jednota: V skutočnosti v tejto jednej Cirkvi vznikli už na začiatku určité roztržky a v neskorších storočiach sa spory ešte viac prehĺbili, až došlo k oddeleniu od plného spoločenstva Katolíckej cirkvi, vinou ľudí z jednej i druhej strany.
Snaha o jednotu: Ježiš Kristus sa pred svojou smrťou modlil za jednotu Cirkvi: "aby všetci boli jedno, ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás jedno, aby svet uveril, že si ma ty poslal."
Snaha o obnovenie jednoty všetkých kresťanov je poslaním každého, kto patrí do Cirkvi. Základnými prostriedkami sú: spoločná modlitba za jednotu život veriacich podľa Evanjelia vzájomné poznávanie sa s oddelenými cirkvami ekumenická formácia veriacich a kňazov dialóg medzi teológmi a stretnutia kresťanov rôznych cirkví a spoločenstiev spolupráca medzi kresťanmi v rozličných oblastiach služby
Cirkev je svätá: "Je predmetom viery, že Cirkev je nezrušiteľne svätá." (Lumen gentium) Jej svätosť má pôvod vo svätosti zakladateľa Ježiša Krista. Cirkev je teda "svätý Boží ľud" a jej členovia sa volajú "svätí".
Dušou svätosti je láska. Veľmi pekne to vyjadrila sv. Terézia z Liesieux: "Pochopila som, že ak má Cirkev zložené telo z rozličných údov, nemôže jej chýbať úd, ktorý je zo všetkých najpotrebnejší a najvznešenejší, pochopila som, že Cirkev má srdce a že toto srdce horí láskou. Pochopila som, že jedine láska pobáda údy Cirkvi do činnosti a že keby táto láska vyhasla, apoštoli by už neohlasovali evanjelium, mučeníci by odmietali vyliať svoju krv..."
Výraz "spoločenstvo svätých" má dva významy: spoločenstvo, čiže spoločná účasť na svätých veciach spoločenstvo medzi svätými
Cirkev má trojaký stav: Putujúca cirkev - tvorí ju spoločenstvo veriacich, ktorí ešte žijú na zemi a snažia sa o dosiahnutie svätosti. Trpiaca cirkev - tvoria ju duše zomrelých, ktorí sú v očistci. Oslávená cirkev - tvoria ju všetci svätí v nebi.
Cirkev je katolícka: Slovo "katolícky" znamená "všeobecný". Cirkev ja katolícka preto, lebo ju Kristus posiela k celému ľudskému pokoleniu; náuka Evanjelia je určená pre všetkých ľudí.
Aby mohlo byť Evanjelium ohlasované a prijímané s väčšou účinnosťou, Katolícka cirkev je rozčlenená na partikulárne Cirkvi.
Jednou z čŕt Katolíckej cirkvi je aj to, že je misionárska. Misijnou činnosťou, čiže ohlasovaním Evanjelia spĺňa Ježišov príkaz, ktorý dal apoštolom pri nanebovstúpení: "Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal.
Cirkev je apoštolská: lebo je založená na apoštoloch, ktorých si vyvolil Ježiš Kristus a poveril ich misijným ohlasovaním; vďaka nim bolo odovzdávané Ježišovo učenie ďalej a je odovzdávané až do dnešnej doby prostredníctvom tých, ktorí sa stali nástupcami apoštolov - biskupov a kňazov. lebo je poslaná vykonávať apoštolát do celého sveta. Na tomto poslaní majú podiel všetci členovia Cirkvi. Apoštolát je každá činnosť, ktorá je zameraná na šírenie Kristovho kráľovstva po celej zemi. Jeho úspech závisí od toho, ako sú ohlasovatelia spojení s Kristom. Dušou celého apoštolátu je láska.
Hierarchické Zriadenie Cirkvi
Katolícka cirkev má svoje poslanie; má ohlasovať Božie kráľovstvo. Apoštoli si ho neprivlastnili sami, ale dostali toto poslanie, aj silu k jeho naplneniu od Ježiša Krista. Každý veriaci v Krista, ktorý je pokrstený, a tým začlenený do Cirkvi, má podľa svojho povolania (kňazstvo, manželstvo, zasvätený život) účasť na ohlasovaní Božieho kráľovstva.
Biskupi a kňazi vykonávajú v Cirkvi sviatostnú službu a vykonávajú ju v spoločenstve, ktorému hovoríme kolégium. Každý biskup vykonáva svoju službu v rámci biskupského kolégia. Kňazi vykonávajú svoju službu pod vedením svojho biskupa.
Keď Kristus ustanovil Dvanástich, ustanovil ich na spôsob kolégia, na čelo ktorého postavil Petra, vyvoleného spomedzi nich. Tak ako svätý Peter a ostatní apoštoli tvoria z Pánovho ustanovenia jediné apoštolské kolégium, takisto sú navzájom spojení rímsky pápež a biskupi. Rímsky biskup - pápež je základom jednoty biskupov a veriaceho ľudu. On má z Kristovho poverenia najvyššiu a univerzálnu moc nad Cirkvou, ktorú môže slobodne vykonávať.
Jednotliví biskupi sú základom jednoty vo svojich partikulárnych cirkvách. Tu spravujú ľud, ktorý im bol zverený za pomoci kňazov a diakonov.
Prvou úlohou biskupov a kňazov je ohlasovanie evanjelia. Na čistotu viery a nebezpečenstvá rôznych heréz dáva pozor Učiteľský úrad Cirkvi (Magistérium Cirkvi). Aby duchovní pastieri mohli vykonávať toto poslanie, Kristus ich obdaroval charizmou neomylnosti vo veciach viery a mravov. Túto neomylnosť má na základe svojho úradu rímsky pápež, keď definitívnym aktom vyhlasuje učenie týkajúce sa viery a mravov.
Biskup dostáva pri vysviacke plnosť kňazskej moci. On je ten, ktorý predsedá liturgickému zhromaždeniu, čiže na sv. omši. Pretože nemôže byť všade, slávenie Eucharistie sa vykonáva aj prostredníctvom jeho spolupracovníkov - kňazov. Biskup a kňazi posväcujú Cirkev svojou modlitbou, prácou, službou slova, vysluhovaním sviatostí.
Biskupi spravujú partikulárne cirkvi radami, odporúčaniami, príkladom, ale aj autoritou. Biskup si má byť vedomý svojich vlastných slabostí, a to mu má pomáhať byť súcitným s blúdiacimi.
Pod názvom "laici" sa rozumejú všetci pokrstení veriaci, ktorí krstom získali účasť na Kristovom kňazskom, prorockom a kráľovskom úrade, okrem tých, ktorí prijali kňazskú vysviacku a okrem tých, ktorí patria do rehoľného stavu.
Iniciatíva kresťanských laikov je veľmi potrebná. Pápež Pius XII. povedal, že "laici stoja v prvej línii života Cirkvi." Oni sú tí, ktorí majú do bežného života prinášať evanjeliové zásady. Ich poslanie je tak dôležité, že bez nich by sa do niektorých oblastí života nemohla viera vôbec dostať.
Kristus vykonáva svoj prorocký úrad aj prostredníctvom laikov, ktorí toto svoje poslanie plnia aj evanjelizáciou - čiže hlásaním Krista svedectvom života, ako aj slovom. U laikov nadobúda evanjelizácia špecifický ráz, lebo sa vykonáva v bežných životných podmienkach.
Laici majú účasť aj na Kristovom kráľovskom úrade. Sv. Ambróz hovorí, že kráľom je každý, kto dokáže byť pánom nad sebou samým a nedovolí, aby mu telesné vášne rozbúrili dušu. Keď sa vie ovládať a je pánom seba samého, nedá sa strhnúť do otroctva hriechu. Takéhoto kráľovského ducha majú prinášať laici do prostredia, v ktorom žijú a pôsobia.
TRADÍCIA CIRKVI
Ježiš Kristus prikázal apoštolom, aby hlásali evanjelium všetkým bez rozdielu postavenia, či rasy a apoštoli to začali po zoslaní Ducha Svätého hneď plniť. Aby bola zachovaná čistota viery, apoštoli túto úlohu ohlasovať evanjelium zverili svojim nástupcom - biskupom.
Medzi Tradíciou a Svätým písmom je veľmi úzky vzťah. Môžeme hovoriť o Tradíci v širšom slova zmysle - tu ide o celé Božie zjavenie, ktoré sa ohlasuje prostredníctvom Cirkvi. Tu platí, že aj Sväté písmo je súčasťou Tradície; v užšom slova zmysle - tu ide o tú časť Božieho slova, ktorá nebola písomne zachytená a šírila sa ústne. Hovoríme o tradícii apoštolskej a poapoštolskej (cirkevnej). Apoštolská Tradícia siaha k samotným apoštolom.