„Kto z vás je taký človek, že by dal synovi kameň, keď si prosí chlieb, alebo že by mu dal hada, keď si prosí rybu?“
1) Boh nám denne dáva x vecí, o ktoré prosíme, ale veľmi rýchlo zabudneme, že sme vôbec boli vyslyšaní (myslím teraz také tie strelné modlitby typu „Bože, daj, nech stihnem autobus“ a pod.). Denne má väčšina z nás niekoľko jedál, teplú sprchu, príjemný paplón, aspoň trochu času na svoje záľuby... Denne dostávame toľko darov, až nám zbanálneli.
Potom sa stane, že človek napríklad ochorie, tri týždne je na infúziách... A ak nie je totálne ufrflaný hundroš a chronický sťažovač, možno konečne precíti, aký je to dar mať možnosť každý deň najesť sa (a mať čo jesť). Ak sa niekto sťažuje, že „nič nemá“, v skutočnosti len nemá vďačnosť - preto odporúčam cvičiť sa v správnom pohľade na svoj život.
Pomôcť môžu takzvané zoznamy vďačnosti - napríklad si každý deň napísať tri veci, za ktoré sme vďační (pokojne môžeš aj viac, keď máš lepšie vycibrený duchovný zrak).
2) Tento bod sa týka najmä vecí, ktoré by sme chceli hneď, ale vyžadujú si čas. Napríklad životnú lásku. Človek cíti, že túži po láske, modlí sa za vhodného partnera... A niekedy môže trvať aj roky, kým príde.
Tak, ako otec nedá synovi v puberte kľúče od auta, hoci ten môže mať pocit, že už by ho vedel riadiť, ani Boh nám nedá vždy všetko hneď, ako si zmyslíme. Ja to tak cítim pri svojom manželovi - dlho som nemala partnera, potom som mala takého, s ktorým sme to skúšali bez Boha (a tak to aj dopadlo), a potom zase prišli adepti, ktorí sa buď nepáčili mne, alebo som sa im očividne nepáčila ja.
Dnes sa mi to už zdá úsmevné, ale fakt ma to trápilo - a niekedy som mala pocit, že Boh by mohol niektoré veci a niektorých konkrétnych ľudí posúriť. Jeho odpoveď na to? A dnes predsa vidím, že to čakanie, hľadanie a strácanie malo zmysel. Že všetci tí, o ktorých som si myslela, že by možno boli ok, ak by si Boh dal tú námahu a nejako nám „rovnal chodníky“, by boli oproti môjmu manželovi slabota.
V ňom som získala pravého gentlemana, rytiera, radostného a pokojného človeka, ktorý každodenne robí malé veci s veľkou láskou a vždy nanovo ma neprestáva fascinovať hĺbkou svojej oddanosti a lásky. Muža, s ktorým sme dokonalo zladení a prepojení. Keby som spoznala Jožka skôr, nespoznala by som kopec iných skvelých ľudí, nepochodila toľko miest, nemala toľko času na rozvíjanie svojich daností, na intenzívne budovanie vzťahu s Bohom...
Takže ak máte pocit, že Boh vaše sny akosi „ignoruje“ a modlitby necháva nevypočuté, možno je fajn pripomínať si, že už na nich pracuje - akurát vy to zatiaľ nevidíte.
3) Môže sa stať, že Boh niektoré naše sny nevyslyší. Vďaka mu za to. Ešte raz: „Kto z vás je taký človek, že by dal synovi kameň, keď si prosí chlieb, alebo že by mu dal hada, keď si prosí rybu?“ My si často myslíme, že prosíme o rybu, ale v skutočnosti chceme kamene.
Ak si sa v niektorom z tých bodov našiel, možno práve tebe dobre padne vlastniť diár Snívaj veľké sny.
Diár Snívaj veľké sny
1. Formát - posledné roky som si obľúbila diár zo SSV, ktorý mi v mnohých ohľadoch veľmi imponoval aj vyhovoval, pre jeho väčší formát som ho však používala ako denník. Snívaj veľké sny má praktickú veľkosť a akurátne množstvo na poznámky - že sa vám tam všetko zmestí a zároveň tam neostane x bieleho miesta. Skrátka diárový ideál.
2. Penzum osobností - v posledných rokoch sa ujali diáre, ktoré zostaví nejaká osobnosť či (častejšie) „osobnosť“. Snívaj veľké sny stavilo rovno na 12 rôznych osobností (áno, bez úvodzoviek) známych najmä v kresťanských kruhoch (nie výhradne - napríklad speváčka Sima Martausová, ktorej songy si s obľubou pohmkávajú aj ateisti).
Každý z týchto ľudí uvádza svojou úvahou iný mesiac - a každý tému snívania uvádza „po svojom“, z trochu iného uhla pohľadu.
3. Penzum tém - iste, tá ústredná je „snívaj veľké sny“, ale pozrieť sa dá na ňu rôzne.
4. Trefné otázky - každý týždeň nájdeš v margináliách rôzne dobre vybrané otázky týkajúce sa konkrétnej témy, ktoré ti - pri poctivom zodpovedaní - určite napovedia veľa o tebe samom a v mnohom ti otvoria oči.
5. Barometer - super novinka (aspoň ja som sa s niečím takým ešte nestretla).
6. Jasný kresťanský podtón a posolstvá - pokojne ma odsúďte, že zbožňujem život v bubline, ale naozaj mi robí dobre, keď sa môžem obklopovať kresťanskými knihami/obrázkami/hudbou... Skrátka, myšlienkami. A veľmi dobre mi robí, keď môžem kresťanskú tvorbu podporiť - najmä ak stojí zato.
Ak ste na tom podobne, potom kúpu či prezentáciu tohto diára môžete poňať napríklad ako aj súčasť svojho desiatku.
7. Kvadrant sebareflexie - viete mať život v rovnováhe? Za seba úprimne poviem - nie veľmi. Sú oblasti, na ktoré kladiem veľký dôraz, a potom také, ktoré zanedbávam (hoci viem, že by som nemala). Preto ma potešilo, že v danom diári si môžem zaznačiť, koľko času som ktorý týždeň venovala modlitbe, službe, gestám lásky voči blížnym a tichu, teda času v samote.
Raz mesačne sa k bilancii pridáva i almužna, evanjelizácia či obnova.
8. Príjemný dizajn - aby to bolo adresné, v tiráži som sa dočítala, že grafiku má na svedomí Žofia Hajková. Dotyčnú osobne nepoznám, ale myslím si, že odviedla kus dobrej práce. Prehľadné, pekne zalomené, vkusné.
Možno by sa toho dalo vyzdvihnúť viac - keď však budete chcieť, to „svoje“ si určite nájdete aj sami.
„Túžba je jedným zo základných spôsobov ako zistiť, čo by sme mali v živote robiť a kým sme. Poďme teda snívať svoje veľké sny...
Milí „bezhraničáci“, tento diár vznikol aj v spolupráci s nami, jeho kúpou získaš nielen výnimočný diár, ale časť zisku venuje vydavateľ pre činnosť projektu Bezhraničná láska.
Ak ťa tento Biblický diár zujal, čím skôr si ho objednaj na web stránke: biblickydiar.sk Diárov je len obmedzený počet, tak teda rýchlo klikaj, aby sa ti ešte nejaký ušiel.
Modlitba za Božie vedenie celej rodiny
Svedectvo o OCD a obrátení
Moje svedectvo o Bohu nie je vôbec jednoduché, priamočiare a ani ukážkové ako z knihy. Na úvod musím začať s jedným faktom, s ktorým mnohé v mojom živote súvisí. Mám cca. od mojich štrnástich rokov diagnostikovanú OCD (obsedantno-kompulzívna porucha).
Pre menej znalých je to choroba, ktorú mal v seriáli detektív Monk jeho hlavná postava. Ide o neurotickú poruchu často spojenú aj s fóbiami, ktorá sa prejavuje neustálymi vtieravými myšlienkami. Mám potrebu neustáleho umývania rúk, kontrolovania, či je všetko v poriadku a „poverčivého“ myslenia.
Ako každý puberťák, aj ja som chcel byť v tom veku hlavne normálny - v mojom ponímaní free, cool, in.. no proste všetko možné, len určite nie OCD. V tom čase som prechádzal mojím prvým obrátením, objavil som naplno vieru v Boha (hoci dnes viem, že moja predstava o Bohu bola veľmi skreslená), robil DJa v gospelovej rapovej skupine a horlivo žil svoje kresťanstvo.
Príznaky OCD časom zdánlivo odzneli a ja som si užíval bezstarostný život. Jediné , čo ma trápilo, bolo moje extrémne škrupulózne svedomie. Bral som svoj život tak, akoby Boh striehol na každý môj prešľap a chcel ma zaň potrestať. Neuvedomoval som si, že aj toto myslenie s mojou neurózou môže súvisieť a fakt, že ju nijak neliečim (lebo prakticky od 15tich rokov som prestal brať lieky), ma môže raz dobehnúť.
Okrem toho cca. Vysoká škola prechádzala bez problémov, čo sa však o mojom duchovnom živote nedalo povedať - vďaka škrupulóznemu svedomiu som sa časom prestal spovedať. Jednoducho som to nezvládal, lebo mi to prinášalo obrovské stresy, hoci dnes už viem, že to bolo aj kvôli môjmu nepochopeniu sviatosti zmierenia. Dôsledkom toho bolo aj to, že som postupne zahadzoval aj niektoré svoje morálne zábrany.
Začal som fajčiť a vďaka častým víkendovým flámom som sa dostával do situácii, ktoré by som predtým neurobil. Niekedy som sa za svoje správanie veľmi hanbil. Svoje nepríjemné pocity a stavy som často zalieval alkoholom. Napriek tomu všetkému som celkom úspešne dokončil vysokú školu.
Po jej skončení som sa hneď zamestnal, no moje problémy gradovali. OCD už nepostihovalo len moje svedomie, ale zamestnávalo ma aj neustálym strachom, či sa niečím neinfikujem v autobuse, medzi ľuďmi, či nemám zákernú chorobu a pod. Von z mojich neurotických stavov mi zdánlivo najviac pomáhalo pivo a flámovanie s kamarátmi, ktoré sa opakovalo čoraz častejšie.
Dlhodobo som robil dobrovoľníka u saleziánov, venoval sa deťom a športu, čo mi aspoň z časti dodávalo životnú rovnováhu, hoci som to nerobil ani zďaleka naplno, nakoľko môj duchovný život bol dosť mizerný.
Vzťah to nebol jednoduchý, skôr naopak, ale priniesol mi veľa dobrého. Vďaka nemu som prišiel k môjmu druhému obráteniu - pochopil som, že Boh je naozaj dobrý a nie je len úzkoprsý generál, ktorý stráži všetky moje chyby.
Dokázal som sa dokopať ku generálnej svätej spovedi, vrátil som sa k pravidelnému chodeniu do kostola a začal som riešiť svoje problémy. Aspoň som si myslel, že ich riešim. Naozaj sa situácia na pár mesiacov zlepšila, začal som žiť striedmo a vzorne, povedal som si, že budem abstinovať a hoci som skôr taký introvert, bol som veľmi aktívny medzi mladými.
No hneď prvý výkyv v mojom novom živote - rozchod, ma opäť vrátil do starých koľají. Môj aktívny život, horlivosť a aj moja viera v Boha boli veci značne postavené na vzťahu s vtedajšou priateľkou. A keď prišlo k nášmu rozchodu, ja som sa opäť vrátil ku krčmovému vysedávaniu a pod vplyvom stresu a nedobrého životného štýlu sa mi zhoršilo aj OCD.
Prerástlo ma to až tak, že som skoro nebol schopný podávať stabilný výkon v práci. S priateľkou sme to síce ešte raz dali dokopy, no k správnemu fungovaniu som sa nedokázal vrátiť.
Naďalej som popíjal a ako to už s alkoholom býva - popíjal som stále viac. Môj životný rytmus bol rozhádzaný a hoci som si zčasti uvedomoval, že kráčam nesprávnou cestou a že to už veľmi nezvládam, nebol som schopný byť k druhým úprimný. Začal som klamať a vymýšľať si, aby som udržal svoj život (vzťah, prácu, kamarátov) ako tak pokope.
Časom som mojím zlým prístupom definitívne prišiel o priateľku, o robotu a musel som si dať pauzu aj od saleziánskeho strediska, ktoré pre mňa bolo domovom. Bol som na dne a mal som pocit, že som prišiel o celý svoj život. Môj pohľad na seba samého bol veľmi prekrútený - obviňoval som sám seba aj druhých, nevidel som východisko z mojej situácie.
Točil som sa stále v blúdnom kruhu strachu, smútku, úzkosti a to všetko som zalieval chľastom. Bolo to veľmi intenzívne, našťastie okrem istého pudu sebazáchovy ma zabrzdila myšlienka, že ak Boh existuje, vie moju situáciu zmeniť. Absolútne som si však nevedel predstaviť ako. Mal som totiž pocit, že všetko je stratené.
Zažíval som úzkosti a fóbie, mal som z toho depresiu, vďaka môjmu životnému štýlu som prišiel o rešpekt k samému sebe, nevedel som sa pozrieť do zrkadla a neustále sa ľutoval. Prestal som mať rád ľudí aj seba. A vtedy prišlo k môjmu tretiemu obráteniu.
Povedal som si, že skúsim zložiť všetko, čo práve prežívam, na Pána Boha. Že sa síce bojím množstva vecí a neviem, čo ma čaká zajtra, ale že skúsim dôverovať Jemu. Nebol to nejaký vznešený myšlienkový pochod, skôr som už nevládal ďalej. Priznal som si prehru v boji so svojím životom, ktorý som sa snažil rôzne „dobehnúť“, aby som nemusel hrať podľa jeho pravidiel.
V tej chvíli som konečne dal Boha na miesto, ktoré mu právom patrí - na prvé miesto v svojom živote. Dostal som odvahu, počúvol rady a vyhľadal som pomoc u svojich známych (ktorí mi akoby zázrakom hovorili presne to, čo som potreboval v tých chvíľach počuť), začal som abstinovať a chodiť k psychológovi.
Veľa mi pomohla aj moja rodina, ktorá ma v mnohom podržala. Začal som sa prísne držať povinnej psychohygieny - veľa som sa modlil (hlavne sám v tichu kaplnky), chodil často na sv. omšu, denne som športoval a sústredil sa predovšetkým na prácu.
Rozhodol som sa robiť niekoľko nezištných činností pre druhých a opäť pravidelne chodiť na sv. spoveď. Každý deň som vstával s myšlienkou, že musím v dnešný deň dôverovať Bohu a On postupne začal robiť zázraky.
Vďaka zdravej strave a športu sa mi podarilo schudnúť 20 kíl. Dostával som sa do formy a omnoho lepšie sa citil. Odborníci mi pomohli lepšie podchytiť aj moju obsedantno-kompulzívnu poruchu. Okrem primeranej liečby som sa s mojími fóbiami a nezdravými myšlienkami naučil žiť podľa metódy, ktorú najlepšie vystihuje veta doktora Nash-a z fiľmu Čistá duša: „I just choose not to acknowledge them.
Ako prešlo niekoľko mesiacov, šiel som aj na jedny duchovné cvičenia, ktoré celkom zmenili môj život - zaľúbil som sa do mojej súčasnej snúbenice, ktorá pri mne počas celého nasledujúceho obdobia veľmi stála. Časom som sa opäť naplno vrátil do saleziánskeho strediska, aspoň z časti naprával škody spôsobené mojím starým životom a začal sa venovať mladým na okraji spoločnosti.
Možno si v tejto chvíli poviete, že som to pekne dokázal, ale to je veľký omyl. Nebol by som ničoho z toho schopný, keby som pri sebe nemal správnych ľudí a keby som počas tých dlhých mesiacov necítil Božiu prítomnosť. Dotyk toho, ktorý nedáva len druhé šance, ale aj tretie, štvrté.. Nekonečne milujúceho Otca, ktorý nám ponúka pevné základy.
Stačí to všetko na nich postaviť. Tento môj príbeh je zo zjavných príčin zjednodušený. Komplikácii, zázrakov a obrátení totiž na mojej ceste bolo ešte o čosi viac. Chcem len poukázať na to, že Pán má pre každého záchranné koleso, len sa ho treba chytiť.
Verím, že Boh totiž vie dodať chuť soli, aj keď ju už stratila. A my sme povolaní byť soľou zeme, tak sa nebojme na Neho s dôverou obrátiť, akokoľvek zlá môže byť naša situácia.
Svedectvo rozvedenej ženy
Vydávala som sa veľmi mladá - ako 19-ročná. Po siedmich rokoch sme sa rozviedli. Bez manžela žijem už skoro 10 rokov, civilne som rozvedená 9 rokov. V súčasnosti mám 36 rokov a dve dcéry,15 a 16-ročnú. Svoje deti vychovávam a živím sama, a to je to najťažšie zo všetkého.
Od malička som bola veriaca a zapájala sa do farských aktivít, ale po svadbe sa to zúžilo len na svätú omšu v nedeľu. Celé roky som si hľadala svoje miesto v rodine, v spoločnosti a skúsila som aj nový vzťah s iným mužom. Keď som prestala všetko riešiť a trápiť sa a dala som celý svoj život s dôverou do rúk Bohu, pocítila som veľkú úľavu a Boh začal robiť viditeľné zázraky.
Dokonca som sa naučila aj priznať si, že som len slabý človek a nie všetko zvládnem. Ale viem, že pokiaľ všetky starosti odovzdám Ježišovi, on ma nikdy neopustí a vždy mi zázračne dá do života ľudí a situácie, ktoré mi pomôžu. Moje problémy v práci sa začali postupne meniť a zlepšovať.
Odpustila som a zmierila sa v sebe so všetkými krivdami z minulosti a aj s ľuďmi. Je ťažké žiť úplne sama a vychovávať a živiť deti, ale - zastávam názor, že som žena, chcem byť ženou a neviem a ani nechcem zastávať v rodine ani v živote úlohu muža.
Chcem, aby aj moje dcéry boli tak vychované, a preto si priznám, že niektoré veci proste ja ako žena neurobím, ale Boh mi vždy dá niekoho, kto pomôže. Pre nás rozvedených veriacich je najťažšie nájsť si svoje miesto v komunite veriacich. Aj ja som mala pocit hanby a strachu a stále na tom pracujem s pomocou Pána Boha.
No postupne mi Boh ukazuje, že ma ľúbi a chce ma všade tam, kde je ON- takže aj pri farských aktivitách. Moje rozhodnutie ostať sama bez muža bolo oslobodzujúce, ale na začiatku veľmi ťažké, ako skok do prázdna. Život s Ježišom mi prináša radosť a naplnenie.
Každý deň sa snažím ísť do kostola a prijať Eucharistiu - pokiaľ to nestihnem, chýba mi a túžim po Ňom viac a viac. Zaľúbila som sa do Ježiša a život bez neho už nechcem. Zlý knieža sa snaží lákať nás rôznymi spôsobmi v každodenných maličkostiach, ktoré si ani neuvedomujeme, a keď sa mu už nedarí, siahne aj do našich snov, alebo nám nenápadne podsunie niečo v reklame, na internete či vo výklade obchodu….všade sa snaží.
No pokiaľ žijete s Ježišom v srdci, je zúfalý, pretože Ježiš je Kráľ a on vás ochráni. Jediné, čo človek musí urobiť, je dať mu plnú dôveru a priestor, aby konal - on čaká s láskou, trpezlivo len na to. Čaká naše ÁNO. Je tu stále pre nás, ale my ho musíme sami chcieť.
Dal nám slobodnú vôľu, pretože láska je skutočná, len keď je slobodná - ľúbiť znamená rozhodnúť sa pre lásku slobodne - a preto Boh čaká. Nikdy nás neopustí. On ľúbi nás, ale neľúbi naše zlé skutky.
Doma nemáme televízor a počítač máme len krátko, pretože je potrebný pre prípravu detí do školy. Náš čas venujeme sebe navzájom, štúdiu, knihám a plnohodnotným aktivitám vo farnosti či osobne s priateľmi. Stačí, keď sa raz pozriem na film u rodičov, a hneď ma prepadnú nepríjemné pocity, predstavy, často strach a nepekné či hriešne sny.
Povedzme si úprimne, aké sú reklamy, aké sú filmy, aké sú seriály - čo ich predáva ??? Je to sex. Nie je to čistá láska ani pravda, a nemá to nič spoločné so skutočnou láskou. Ja v mojom živote nechcem a nedávam priestor veciam, ktoré sú v rozpore s mojou vierou a svedomím.
Preto nepodporujem potraty, antikoncepciu ani umelé oplodnenie. Moje dcéry si Boh privinul a našiel im niekoho, kto im pomáha a občas nahradí aj úlohu otca, ale hlavne, títo ľudia z farnosti sú pre nich vzor.
Modlila som sa, aby Boh požehnal moje deti a ich otca, aby sa aspoň trochu začali rozprávať a Boh ešte v ten deň konal. Toto sú zázraky, ktorými mi Boh ukazuje - milujem teba aj tvoje deti a nenechám vás nikdy osamote.
No zároveň som sa modlila, aby moje dcéry dokázali prijímať to, čo im ich otec dáva a neviazali sa na to tak, aby im to ublížilo, aby ich istota a uvedomovanie si vlastnej hodnoty stáli na Božej láske k nim a nie na ľudskej. A Boh konal a ochránil moje dcéry. Ich otec má slobodnú vôľu, a preto je na ňom, ako žije.
Nehovorím, že môj život je ľahký. Ale už viem, že nikdy nie som sama a nebudem sama! Že ma miluje niekto, kto nikdy neprestane - BOH, MÔJ SKUTOĆNÝ OTEC.
Občas každý padneme, pretože nie sme dokonalí, ale podstatné je zdvihnúť sa a prijať Božiu pomoc a lásku. Boh mi dal silu zdvihnúť sa, Boh mi dal odvahu prísť na spoveď, Boh mi dal milosť ísť medzi ľudí.
Som ešte veľmi mladá, ale aj napriek tomu verím, že pokiaľ aj budem bez muža, ale s Ježišom v srdci, nikdy nebudem sama. To bol Boží plán so mnou. Ja vidím, ako ma Pán postupne formuje a pretavuje ako striebro cez všetky tie ohne a kríže, aby potom v správny čas svojou láskavou a milosrdnou otcovskou rukou ma vytiahol skutočne očistenú z tohto ohňa a budem môcť byť jeho malým pokladom, kúskom striebra v jeho rukách.
Túžim byť svetlom pre druhých, svetlom, ktoré privádza ľudí k Ježišovi, ktoré upriamuje ich pozornosť na skutočnú lásku, ktorou je Boh. Mojou túžbou od malička bola veľká rodina, manžel a kopa detí. Túžila som starať sa o rodinu a podporovať manžela, pokiaľ by to bolo potrebné, aj ako žena v domácnosti.
Môj život je pravý opak toho, čo som si vysnívala. Starám sa sama o svoje deti, teraz už aj denne o mojich rodičov, a musím nás sama uživiť. No Boh aj cez moje chyby a slabosti vedel vykonať svoje veľké dielo a požehnal mňa i moju rodinu.
Dlho som sa bránila priznať si chyby a priznať si aj, že som bola oklamaná a že mám právo pokúsiť sa získať naspäť svoju slobodu pred Bohom aj oficiálne. Som už skoro 2 roky v procese dokazovania nulity cirkevného manželstva a netuším, ako dlho to ešte potrvá, kým sa cirkevný súd skončí.
No tento čas pre mňa znamená priestor pre dozrievanie, priestor pre vyliečenie zranení. Už keď som podávala žiadosť o uznanie nulity cirkevného manželstva, bola som rozhodnutá, že najdôležitejšie je pre mňa už nikdy neprísť o svoju čistotu a lásku k Ježišovi.
Moja viera a dôvera v Jediného Boha je to najdôležitejšie v mojom živote a v živote mojej rodiny. Nevzdávam sa túžby mať rodinu, ale dávam úplný priestor a dôveru Božiemu pôsobeniu a rozhodnutiu.
Cítim veľké povolanie pre pastoráciu ľudí zranených podobne ako ja. Boh mi ukazuje postupne moju cestu. Nie je to ľahké, pretože som ešte mladá a vlastne celý život som sama. Ale teraz už viem, že už nikdy nebudem sama, pretože je so mnou Ježiš. Jedine s ním chcem kráčať životom.
Nikdy by som nedokázala ľúbiť muža viac ako Ježiša. Len v Ježišovi sa dokáže spojiť skutočná láska dvoch ľudí. Boh mi dal odvahu a Duch Svätý mi vkladá slová do úst, aby som mohla rozprávať o Bohu všetkým ľuďom. Modlím sa veľmi najmä za tých, ktorí stratili svoju vieru a za tých, ktorí ju ešte ani nenašli.
Ďalšie svedectvá o obrátení a viere
O obrátení vo svojom živote môžu svedčiť ľudia aj dnes. Boh sa dotýka našich slabostí a uzdravuje. Onen rozhodujúci moment prišiel vo chvíli, keď mi „horelo v hlave“. Bol som uprostred dopitých fliaš alkoholu. V úzkosti som si želal počuť nejaké slovo Písma, ktoré som už čítaval. A stalo sa. V mysli mi zaznelo: „Milosť Božia trvá naveky.“ Zvolal som: „Ak je to tak, potom mi bude všetko odpustené.
Vieru som dostal do vienka v rodičovskom dome. Ako deväťročný som obhajoval vieru pred rovnako starým príbuzným, ktorý bol vychovávaný v protináboženskom duchu. A vieru v Boha som nestratil ani v čase mojej morálnej biedy. Na môj zlý stav ma upozorňovalo svedomie a čítanie Písma, ktoré som začal pravidelne čítavať.
K tomu treba pridať jednu dôležitú okolnosť: v dvanástich rokoch som podstúpil operáciu hlavy. Všetko som vsadil na vieru v Boha. Postupne som sa začal vracať na cestu spásy. Postupne! Lebo trvalo ešte nejaký čas, kým som sa navrátil ku sviatostiam. Ale už som abstinoval a snažil sa žiť mravne.
Nepriateľ spásy človeka nemal radosť z môjho obrátenia. Keď som už asi pol roka abstinoval, nadhodil mi otázku: „Ak je tvojím najväčším prikázaním láska, neprehrešíš sa proti nej, keď odmietneš pohárik pri návšteve blížneho?“ V úzkosti som sa pýtal, kedy nepil Ježiš.
Nakoniec mi Pán udelil milosť navrátiť sa ku sviatostiam. Nebolo to bez prekážok. Pyšne som si nahováral, že ku sviatostiam pristupujú iba ľudia slabí vo viere. Dôležitú úlohu zohrala kniha o svätých. Bol som postavený pred nové výzvy. Zasvätil som mu svoj život vo františkánskej reholi a stal som sa kňazom.