Jehovovi svedkovia sú náboženská spoločnosť, ktorá sa často stretáva s kritikou pre svoje kontroverzné doktríny a praktiky. Jednou z najviac diskutovaných je učenie o nezdravení vylúčených osôb, ktoré má hlboký dopad na životy nielen bývalých, ale aj súčasných členov. Tento článok sa zameriava na kritickú analýzu biblických textov, ktoré Jehovovi svedkovia používajú na obhájenie tohto učenia, a skúma ich v kontexte historických, textových a náboženských súvislostí.
Rozširovanie publikácií Jehovových svedkov.
Biblické základy učenia o nezdravení
V knihe "Zachovajte sa v Božej láske" sa v dodatku "Ako sa správať k vylúčenému" nachádza otázka: „Je naozaj nutné dôsledne sa vyhýbať akémukoľvek kontaktu?“ Odpoveď znie: „Áno, a to z viacerých dôvodov.“
Prvým textom, ktorý svedkovia používajú, je 1. Korinťanom 5:11. V Biblii Jehovových svedkov text znie nasledovne: „Ale teraz vám píšem, aby ste sa nestýkali s nikým, kto sa nazýva brat, keď žije nemravne alebo je chamtivec, modlár, uráža druhých, alebo je opilec či vydierač. S takým ani nejedzte.“ Na základe tohto svedkovia prišli k záveru: „…lojálni kresťania nehovoria o duchovných veciach s nikým, kto bol vylúčený zo zboru. Ale to nie je všetko. V Božom Slove sa uvádza, že nemáme ‚ani jesť s takým človekom‘. (1. Kor. 5:11) Preto sa tiež vyhýbame spoločenskému kontaktu s vylúčenou osobou.
Bližší pohľad na kontext 11. verša nám priblíži, čo chcel Pavol kresťanom v meste Korint povedať. 5. kapitola začína zmienkou o krvismilstve v korintskej komunite (v. 1). Išlo o vzťah medzi kresťanom, ktorý sexuálne žil so svojou nevlastnou matkou. Pavol následne kritizuje pasívny postoj kresťanov a pripomína im, aby takéhoto hriešnika vylúčili (v. 2). Výzvu vylúčiť zo svojich radov opakuje neskôr vo v. 5, kde hovorí o vydaní hriešnika „Satanovi, aby bol zo zboru odstránený telesný vplyv a aby bol duch zachránený v Pánov deň.“ (5:5) V nasledujúcich veršoch (6 - 8) pisateľ pracuje s metaforou cesta a kvasu, na ktorej objasňuje, ako aj nepatrný vplyv hriešnika môže „nakvasiť“ celú kresťanskú komunitu.
Vo v. 9 sa Pavol zmieňuje o svojom predchádzajúcom liste, v ktorom kresťanov varoval pred kontaktom s ľuďmi žijúcimi nemravne. Táto rada sa mohla týkať neviazaného života a nemravnej povesti, ktorá sa s mestom Korint v antike spájala. Pavol uvedomujúc si nemožnosť absolútneho vyhýbania sa hriešnikom (v. 10) svoj pokyn spresňuje, keď vo v. 11 varuje kresťanov v Korinte pred stykom s kresťanom, ktorý žije nemravne, je chamtivec, modlár, uráža ľudí, je opilec alebo vydierač. Svoju výzvu zakončuje hyperbolickým zvratom s takým ani nejedzte.
Ako vidíme z tohto rozboru, Pavol skutočne varoval kresťanov pred zhubným vplyvom, ktorý môže mať niekto na komunitu, keď koná niečo z vyššie uvedených hriechov. Postoj Jehovových svedkov sa tak môže javiť ako biblický a čiastočne tomu aj tak môže byť. Problém nastáva v situácii, keď je vylúčený človek bez toho, aby spĺňal čo i len jeden z uvedených hriechov. Ak niekto nesúhlasí s konkrétnym učením alebo poukáže na nejakú kauzu Spoločnosti Strážna veža, ktorá sa spájala či spája so svedkami, ťažko ho možno automaticky zaradiť medzi smilníkov, opilcov či modlárov.
Za problematické možno tiež považovať vzťah Pavlovho usmernenia k ďalším textom v Novom zákone, ktoré kresťanov vyzývajú k odpusteniu, súcitu a nesúdeniu druhých (porov. Mt 18:21 - 22; Lk 15:11 - 32; Rim 2:1, 12:20 - 21; 1. Kor 4:3 - 5).
Jehovov svedok môže byť vylúčený pre mnohé dôvody. Zoznam hriechov, pri ktorých sa má zvolať tzv. právny výbor, kde starší v zbore svedkov rozhodnú, čo ďalej s hriešnym jedincom, je skutočne rozsiahly. Pre náš rozbor sú však dôležité priestupky, ktoré sú typické pre náboženstvo Jehovových svedkov. Tak napríklad v bode 15.4 v príručke pre zborových starších sa uvádza, že Jehovov svedok môže byť vylúčený za užívanie tabaku, marihuany, liekov, nelegálnych a návykových drog. Užívanie tabaku (fajčenie) možno ťažko spojiť s textom z 1. Kor 5:11. Vedenie svedkov si to uvedomuje, preto pri zákaze fajčenia odkazuje na text z 2. Kor. 7:1, kde sa píše: „Milovaní, keď teda máme tieto sľuby, očistime sa od všetkého, čo poškvrňuje telo i ducha, a pretože sa bojíme Boha, zdokonaľujme svoju svätosť.“ Očistiť sa od všetkého, čo poškvrňuje telo i ducha, aplikuje vedúci zbor svedkov na užívanie tabaku či ďalších omamných látok.
Tento text však nehovorí o ničom konkrétnom a spojenie poškvrňujuce telo i ducha je príliš vágne a všeobecné, aby sme ho mohli bližšie konkretizovať. Ak by sme tento text aj aplikovali napríklad na fajčenie, text nehovorí nič o tom, že by človek mal byť pri poškvrnení tela alebo ducha vylúčený a následne by sa s ním nik nemal rozprávať.
Človek môže byť vylúčený z radov svedkov napríklad aj za to, že sa pravidelne stretáva s exkomunikovanou osobou. Týka sa to aj prípadov, keď je vylúčenou osobou člen rodiny a kontakt nie je nevyhnutný: „Ak je známe, že nejaký člen zboru udržiava zbytočný kontakt s vylúčeným alebo s tým, kto opustil spoločenstvo, ktorý je jeho príbuzný, ale nebýva s ním v jednej domácnosti, starší by mu mali poukázať na biblické dôvody jeho nesprávneho konania, a dať mu radu.“ V tomto prípade ide opäť viac o vymyslenú vnútornú náboženskú politiku či mechanizmus, ktorý možno ťažko odvodiť z textu z 1.
Medzi dôvody, pre ktoré človek môže byť ďalej exkomunikovaný, patrí aj prijatie alebo šírenie odpadlíckeho učenia, ktoré je v rozpore s tým, čo učia a hlásajú Jehovovi svedkovia. V takejto situácii sa už vedúci zbor neodvoláva na 1. Kor 5:11, ale na 2. Jána 10, kde sa píše: „Ak k vám niekto prichádza s iným učením, ako je toto, neprijímajte ho do svojho domu ani ho nezdravte.“ Na podklade tohto textu svedkovia zakazujú kontakt s kýmkoľvek, kto bol svedkom a začal veriť či hlásať učenie v rozpore s oficiálnymi doktrínami svedkov: „A ako je to s rozprávaním sa s vylúčenou osobou? Hoci Biblia sa nezmieňuje o každej situácii, ktorá môže nastať, 2. Jána 10 nám pomáha osvojiť si Jehovov pohľad na vec: „Ak niekto k vám prichádza a neprináša toto učenie, nikdy ho neprijímajte do svojho domu, ani ho nezdravte.“ V Strážnej veži z 15. septembra 1981 na 25. strane (angl.) sa v komentári k tomu píše: „Aj obyčajný pozdrav ‚dobrý deň‘ môže byť pre niekoho prvým krokom, z ktorého sa vyvinie rozhovor a možno i priateľstvo. Chceli by sme urobiť takýto prvý krok vo vzťahu k vylúčenej osobe?“ Zmienku o nezdravení vedúci zbor svedkov aplikuje doslovne. Je bežnou praxou, že ak vylúčená osoba stretne svojich bývalých spolukresťanov, sklopia zrak a ani sa naňho nepozrú. Túto realitu potvrdí každý, kto už nie je viac Jehovovým svedkom. Svedkovia sú presvedčení, že takýmto konaním prejavujú Bohu svoju vernosť.
Obstojí však takáto argumentácia pri bližšom pohľade na citovaný text z 2. Jehovovi svedkovia aplikujú text z 2. Jána 10 na osoby, ktoré boli svedkami, začali šíriť odpadlícke učenie a následne boli exkomunikované. Takéto osoby preto nemožno zdraviť. Keď sa však pozrieme bližšie na celý kontext 2. Jána, nenájdeme tu žiadnu zmienku o exkomunikovaných osobách. Pisateľ hovorí všeobecne o kresťanoch a ľuďoch, ktorí prichádzajú s iným učením (v. 10).
Ak by sa svedkovia držali prísne toho, o čom text hovorí, mali by sa vyhýbať kontaktu s každým, kto k nim neprichádza s ich učením, pretože podľa svedkov nikto iný - žiadne iné náboženstvo alebo hnutie - neučí pravdu. Všetci ľudia, ktorí sú súčasťou iných kresťanských cirkví a náboženstiev, sú podľa svedkov súčasťou Veľkého Babylonu - symbolickej ríše falošného náboženstva - ktorý bude Bohom zničený v Armagedone. Ak by sa svedkovia držali doslovne textu z 2.
Za zmienku stojí aj úplne ticho vedúcich predstaviteľov tohto náboženstva v otázke širšieho historického a náboženského kontextu, ktoré sú v 2 liste Jána prítomné. Pri výklade týchto veršov som nikde nenašiel zmienku o gnostických kresťanoch či doketizme, na ktoré bežne v odborných komentároch špecialisti na janovské listy upozorňujú.
Čo vyznával doketizmus? Išlo o „učenie, podľa ktorého mal Ježiš len zdanlivé telo. Doketizmus zastávali mnohí gnostickí učitelia. […] Už v Novom zákone sú zahrnuté protidoketické smernice: Do sveta vyšlo mnoho tých, ktorí […] nevyznávajú, že Ježiš Kristus prišiel v tele; kto takto učí, je zvodcom a Antikristom. (2J 7)“ Biblista a špecialista na Nový zákon, prof. Bart Ehrman vysvetľuje: „Podľa niektorých doketistov bol Kristus plne božský, a preto nemohol byť človekom. Ako Boh nemohol mať materiálne telo ako my ostatní; ako božský nemohol skutočne trpieť a umrieť. Toto bol teda názor, že Ježiš nebol skutočne človekom z mäsa a kostí, ale len sa tak „javil“ (grécke slovo pre „javiť sa, zdať sa je doceo, odtiaľ teda doketický/doketizmus). Podľa týchto doketistov bolo Ježišovo telo preludom.“
Cirkevný historik profesor Walter Nigg vo svojej monografii venovanej problematike kacírov v dejinách kresťanstva o gnostikoch a doketizme píše: „Gnostici ostro rozlišovali medzi nebeským Krstom a pozemským zjavením Ježiša z Nazareta. Skutočný Kristus nemal telo. To, čo píšu evanjeliá o Kristových dejinných črtách, má symbolický význam. Ježiš mal podľa nich len zdanlivú telesnosť. […] Doketizmus, ktorý prisudzoval Kristovi len domnelú telesnosť, sa staval proti vteleniu Slova, ktoré bolo pre cirkevných kresťanov dôležité. Preto sa v Prvom Jánovom liste proti nemu píše: „Božieho Ducha poznáte podľa tohto: Každý duch, ktorý vyznáva, že Ježiš Kristus prišiel v tele, je z Boha. Duch, ktorý nevyznáva Ježiša, nie je z Boha. To je duch antikrista, o ktorom ste počuli, že príde a už teraz je na svete.“ Takéto vety pochopíme len vtedy, keď vieme o tuhom boji, ktorý zvádzalo cirkevné kresťanstvo proti doketizmu, pretože ho vnímalo ako ohrozenie skutočnosti vykúpenia.“
Že sa Ján vymedzoval voči gnostickým myšlienkam už vo svojej dobe potvrdzuje aj svedectvo cirkevného otca Irenena z Lyonu (140/160 - asi 202 n. l.). Ireneus píšeš vo svojom najslávnejšom diele Adversus Haereses (Proti bludom) o istom Cerinthiovi z Efezu, ktorý zastával gnostické názory a voči ktorému mal Ján vystúpiť ako jeho oponent a kritik. Táto kritika sa mala nepriamo premietnuť aj do Jánových listov.
Keďže Jehovovi svedkovia sa občasne odvolávajú aj na odborné zdroje, bolo by rozumné aj v oblasti výkladu textov ako je 2. Zatiaľ čo svedkovia bežne uvádzajú text z 2. Jána 10 o nezdravení, málokedy spájajú túto výzvu s predchádzajúcim kontextom tohto listu. Konkrétne narážam na zmienku o antikristovi, ktorý je kľúčový pre správne porozumenie celého listu. Vo v. 7 pisateľ adresátov informuje, že do sveta „vyšlo mnoho podvodníkov, ktorí neuznávajú, že Ježiš Kristus prišiel v tele. Každý, kto to popiera, je podvodník a antikrist“. Túto časť listu svedkovia už necitujú, pretože je evidentné, že človek, ktorého nemajú zdraviť vo v. 10, je práve osoba, ktorá spĺňa kritéria opisu vo v. 7. Následne Ján vo v. 8 vyzýva kresťanov pred opatrnosťou, aby pre takéto učenie neprišli o svoju odmenu (t. j. večný život).
9. verš svedkovia prekladajú nasledovne: „Kto ide nad to, čo učil Kristus, a nedrží sa jeho učenia, nemá Božie schválenie. Kto sa drží tohto učenia, má schválenie Otca aj Syna.“ Ide o jeden z variantov prekladu podľa gréckej originálu, ale ako upozorňujú biblisti v súvislosti s predchádzajúcou zmienkou o popieraní Kristovej telesnosti, núka sa vhodnejší preklad. Grécke spojenie τοῦ Χριστοῦ (ha christou - učenie Krista) možno preložiť aj objektívny genitív, teda ako učenie o Kristovi. Polemika s učením o Kristovej podstate, ktorá aj neskôr značne poznačí a rozdelí kresťanské cirkvi, sa v Jánových listoch vyskytuje na viacerých miestach.
Napríklad v 1. Liste Jána v 2:18 - 27 pisateľ varuje pred príchodom antikrista/antikristov (v. 18). Tí sa mali objaviť už v jeho čase a jedným z identifikačných znakov bolo popieranie Ježišovho kristovstva (v. 22 - 23). V 4. kapitole sa pisateľ opätovne vracia k téme antikrista a tentokrát je polemika s gnostickým doketizmom konkrétnejšia: „1 Milovaní, neverte každému duchu, ale skúmajte duchov, či sú od Boha, lebo do sveta vyšlo mnoho falošných prorokov. 2 Božieho Ducha poznáte podľa tohto: Každý duch, ktorý vyznáva, že Ježiš Kristus prišiel v tele, je z Boha. 3 Nijaký duch, ktorý nevyznáva Ježiša, nie je z Boha. Je to duch antikrista, o ktorom ste počuli, že príde. Ten je už teraz vo svete.“ (4:1 - 3)
Vo v. 2 sa doslova v gréčtine píše, že Ježišu Kristus prišiel v ľudskom tele (gr. σάρξ - sarx). Polemika voči protognostickým tendenciám spochybňovať, že Ježiš prišiel v skutočnom tele a v skutočnom tele aj zomrel, je tu očividná. Hoci 1. List Jána „nie je úplne polemický, poskytuje vecné varovanie pred čoraz presvedčivejším gnosticizmom,“ píše Dr. Ron J. Bigalke vo svojej štúdii o historickom kontexte vzniku 1.
Vráťme sa teraz späť k 2. Listu Jána a k zmienke o inom učení a následnom nezdravení. Širší kontext Jánových listov naznačuje, že tieto verše je potrebné čítať v súvislosti s Ježišovou osobou a dobovými špekuláciami o jeho podstate, ktoré sa v čase písania týchto listov dostávali do sporu s učením apoštolov. Jehovovi svedkovia však Jánovu výzvu zovšeobecňujú na celé svoje učenie. Z takto aplikovanej interpretácie plynie, že ak pokrstený Jehovov svedok nesúhlasí s akýmkoľvek článkom svojej viery, automaticky spadá do kategórie človeka s iným učením.
Exkomunikačná politika a postoj Jehovových svedkov voči vylúčeným patria k tým znakom, ktoré škodia povesti svedkov. Je však potrebné dodať, že odpor voči odpadlíkom a neortodoxným členom nie je žiadnou novinkou v kresťanstve, s ktorou prišli svedkovia. S podobnou praxou by sme sa stretli v Katolíckej cirkvi ešte na začiatku 20. storočia, keď bol verejne exkomunikovaný biblista Alfred Loisy (1857 - 1940). Pre teologické spory, vlastné svedomie a odmietnutie podriadiť sa rímskej kúrii Loisyho postihla najťažšia forma exkomunikácie, stal sa z neho tzv. vitandus a žiaden katolík sa s ním nemal stretávať. Z tohto hľadiska ide o zaujímavý dejinný paradox. Nie je žiadnym tajomstvom, že Jehovovi svedkovia za svoju históriu zo všetkých cirkví najčastejšie ostro kritizovali a polemizovali práve s Katolíckou cirkvou. V čase, keď Katolícka cirkev ex...
Učenie o nezdravení vylúčených osôb je popri zákaze krvných transfúzií asi najkontroverznejším a najviac kritizovaným učením svedkov. Ovplyvňuje nielen ľudí, ktorí od svedkov odišli, ale aj tých, ktorí naďalej v tomto náboženstve ostávajú. Vedúci zbor tvrdí, že jeho argumenty v prospech tohto zákazu sú biblické a kresťanské. Ako si ukážeme v tomto článku, nie je to tak.
Vedúci zbor pri výklade biblických textov zamlčiava dôležité historické, textové a kontextové súvislosti, bez ktorých daným textom nemožno hlbšie porozumieť. Tento článok je výsledkom dlhšie výskumu odbornej literatúry, ktorá sa vzťahuje na biblické texty a ktoré Jehovovi svedkovia používajú ako podklad pre svoje argumenty. V článku uvádzame len potrebné minimum zdrojov, keďže nejde o odbornú štúdiu. V prípade širšieho záujmu vieme poskytnúť ďalšie informácie a zdroje k téme.
Aj keď som sa pri tvorbe článku usiloval súvislosti podať čo najstručnejšie a najjednoduchšie, článok je ťažší a vyžaduje si viac, ako len jedno čítanie.
Tabuľka: Biblické texty a ich interpretácia Jehovovými svedkami
| Biblický text | Interpretácia Jehovovými svedkami | Kritická analýza |
|---|---|---|
| 1. Korinťanom 5:11 | Zákaz styku s nemravnými, chamtivými, modlármi, urážajúcimi, opilcami a vydieračmi. | Pavol varoval pred zhubným vplyvom hriešnikov v komunite, ale nie je možné automaticky zaradiť každého vylúčeného medzi týchto hriešnikov. |
| 2. Korinťanom 7:1 | Výzva na očistenie sa od všetkého, čo poškvrňuje telo i ducha, sa aplikuje na užívanie tabaku a omamných látok. | Text je príliš všeobecný a nehovorí nič o vylúčení a následnom vyhýbaní sa takýmto osobám. |
| 2. Jána 10 | Zákaz prijímania a zdravia tých, ktorí prichádzajú s iným učením. | Text sa vzťahuje na gnostických učiteľov a doketizmus, ktorý popieral Kristovu telesnosť, nie na akýkoľvek nesúhlas s doktrínami Jehovových svedkov. |