Talčl kameň do kopca, boh význam: Putovanie ako cesta k poznaniu

Vybral som sa do hôr bez prípravy, bez plánu a cieľa. Vybral som si červenú značku, lebo sa tiahla celým Slovenskom. Umožní mi túlať sa po horách bez toho, aby som musel premýšľať o cieli. Žiaden som nemal. Nemal som cieľ, plán ani mapu, lebo vojna na Ukrajine mi pripomenula, čo viem už od mladosti, ale často na to zabúdam: jedným z kľúčových princípov bytia je náhoda.

Väčšinu času som strávil osamote v slovenských lesoch a zároveň som stretol mnoho ľudí, ktorí ako keby čakali len na to, kedy mi môžu porozprávať svoj príbeh. Tulák. Vedel som, že idem v ústrety dobrodružstvám, ale až teraz sa mi moje putovanie ukladá v mysli do celku, ktorého zmysel sa pokúšam pochopiť.

Bolo jedenásť hodín v stredu 8. júna. Taxík ma priviezol na parkovisko nad bratislavskými Krasňanmi. Nevedel som, že Cesta hrdinov SNP sa začína na Dukle a končí v Devíne, že teda pôjdem v protismere. V bufete som si kúpil kofolu a k nej som dostal tvarohovú buchtu zadarmo, lebo bola od včerajška. Vedel som, ako sa dostanem na červenú, lebo po chodníku, ktorý k nej vedie, často behávam.

Na Pezinskú Babu som z Krasňan dorazil za šesť hodín a stretol som len zopár cyklistov. Väčšinu cesty som poznal, lebo som ňou pred pár rokmi bežal na pretekoch z Baby na Kamzík. Hneď ten prvý deň som sa zoznámil s výzvou, ktorej budem čeliť všetky ďalšie dni: kde budem spať, kde bude voda a kde sa tieto miesta spoja do jedného. Posledné kilometre pred Babou som také miesto nenašiel. Bolo dusno, lial sa zo mňa pot a z osemnástich kíl, ktoré som niesol navyše, ma rozboleli bedrové kĺby. Ak budú mať v penzióne na Babe voľnú izbu, vezmem to ako znamenie, že mám spať v posteli.

Celú noc pršalo, ranné nebo bolo mútne, dážď prešiel do mrholenia a hmla zakrývala vrcholy stromov. Bol som jediný hosť, majiteľka penziónu mi urobila kávu a priniesla kofolu. Prvá cigareta mi zlepšila náladu a bavil som sa otázkami, ktoré som si mrmlal pod nos: „Čo tu robíš? Máš 65 rokov. Čo je to za hlúpy nápad vyraziť sám do hôr? Keď som si navliekol batoh, jeho váha ma ohromila, ale po prvých krokoch som usúdil, že to nie sú kĺby, čo ma bolia, ale že sa ozývajú len úpony. Konečne som vyrazil cestou, ktorú som nepoznal. Rozjarila ma predstava, že idem do neznáma, hoci som videl len na pár krokov.

Kráčal som vrstevnicou po zvážnici posiatej kalužami a pokúšal som sa v mysli spojiť to absolútne ticho s hlukom vojny o tisíc kilometrov ďalej. Dopracoval som sa len po hranicu údivu. Zastal som a krútil bezmocne hlavou. To sa mi stane ešte veľakrát: kráčajúc premýšľam, hľadím do zeme a nevšimnem si, že červená odbočila inam. Turistické trasy neprajú zamysleným. Cesta slovenským lesom má na rozdiel od ruskej tajgy, ktorou som kedysi tiež kráčal, dve veľké výhody. V tajge nie sú chodníky a zem je pokrytá hlbokým machom, do ktorého sa vám zabárajú nohy ako do snehu. V mokrom lese.

Odrazu som sa ocitol na lúke v sedle, ktoré volajú Čermák. A spomenul som si, že som tu pred rokom bol so svojou ženou Martou, keď sme išli na vychádzku zo Zochovej chaty. Poznal som tú lúku podľa dreveného stola pod strieškou. Aj to sa mi stane ešte veľakrát. To prekvapenie, že vzdialenosť je len predsudok modernej doby vnútený autami. Ak máte zdravé nohy, vzdialenosť je len otázka času.

Jedol som slaninu, cibuľu a sušené mäso, keď ku mne prichádzal jediný človek toho dňa. Šľachovitý muž v strednom veku s batohom. „Vzal som si voľno od počítača,“ povedal. Poradil mi, kde môžem prespať, a ukázal mi v mobile na mape studničku. „Mala by tam byť aj nejaká chata,“ dodal. Náhoda mi bude odteraz plánom, rozhodol som sa. Dorazil som tam o pár hodín a odbočil podľa návodu zvážnicou dolu do lesa. Studničku ani chatu som nenašiel, zvážnica sa stratila v hlbokom lístí bukového lesa. Potok som našiel až o kus nižšie v rokline, voda bola jemne zakalená, ale aj tak som sa cítil ako víťaz.

Vyštveral som sa na hrebeň nad roklinou, kde bola rovinka, a vrátil sa bez batohu po vodu, ktorú som nabral do plastového vreca. Nie som úplne neskúsený tulák, spal som v divočinách v rôznych kútoch sveta, ale nikdy sám. Nalámal som konáre mladých bukov, ktorých lístie bolo odspodu suché, a urobil si z nich lôžko, ponad ktoré som postavil stan z celty, ako som to videl na YouTube. Pod vyvrátenými koreňmi bukov som hľadal suché vetvičky na oheň, ale bolo ich žalostne málo. Na YouTube som videl, ako chlapík vydlabáva nožom odštiepky dreva z kmeňa vyschnutého stromu, a podujal som sa ho napodobniť. Tešil som sa, ako mi to ide, kým sa mi čepeľ zatváracieho noža nezaryla do prsta.

Častujúc sa kanonádou hrubých slov, ľavou rukou som vyhrabal z batoha lekárničku a tuho si obviazal prst všetkým, čo v nej bolo. Oblial som sa ešusom vodou z vreca, lebo mám jednu slabinu: do spacáku chcem vliezť okúpaný. Ležiac v spacáku s výhľadom do lesa, uvaril som si čaj a ľavou rukou si nakrájal slaninu s cibuľou. Dážď bubnoval na celtu, fajčil som a popíjal whisky z plastovej fľaše. Niesol som si ju v batohu už desiatky kilometrov, zaslúžil som si ju teda.

Vrchol Vápennej. Putovanie je najstaršia ľudská činnosť, takto sme obsadili celú planétu. Lenže ľudia kedysi vyhľadávali doliny a priesmyky, kým táto cesta vedie po hrebeňoch. Ráno už nepršalo a krv na obväze bola zaschnutá. To sú dobré znamenia, povedal som si. Aj bedrové úpony ma už boleli menej, keď som sa štveral naspäť na hrebeň na červenú. Jednou z mála mojich istôt v tekutej povahe samotného bytia je moja fyzická odolnosť. Okrem pokusov, keď som pri behu či plávaní zámerne ohmatával hranice svojich síl, sa mi nikdy nestalo, že by som už ďalej nevládal.

Vedie na ňu strmý kľukatý chodník vyšliapaný tisíckami nôh, ale moje nohy odmietali ísť v ich stopách. Zhlboka som dýchal na každý druhý krok, no nepomáhalo to. Musel som každých sto metrov zastaviť a uľaviť stehnám. Táto nová skúsenosť ma tak zaskočila, že mi napadlo, či nie som chorý. Preliezol som cez horu ako chrobák, ktorý sa neohrabane štverá na hrudu zeme. Ale pôvab chôdze s batohom spočíva v tom, že za námahu ste odmenení. Po každom stúpaní totiž napokon príde klesanie. A aby krásy nebolo dosť, odrazu sa z lesa vynorila lúka. Neviem, kto ju nazval Amonovou, ale mal zmysel pre poéziu, lebo Amon bol najväčší egyptský boh a majestát tej lúky tomu zodpovedal. Cítil som sa ako objaviteľ neznámeho ostrova a tešil som sa, že bude patriť len mne, lenže už o pol hodiny som videl prichádzať spolupútnika.

Jano bol mladý muž veľký vo všetkých rozmeroch. Bol z Košíc a pracoval ako kuriér. Pil litre kofoly a jedol hamburgery, až sa dopracoval k poriadnej nadváhe a vysokému tlaku. Pripravoval sa na cestu celý rok, ale aj tak si po prvých dňoch vyšliapal pľuzgiere na nohách, ktoré si každý deň prepichoval a natieral propolisom. Poznal som v mladosti rovesníkov ako Jano, ale tí si ničili telo záhaľkou, chľastom a cigaretami, tlak si nemerali, k lekárovi nechodili a ani vo sne by im nenapadlo liečiť sa chôdzou. „Nakrúcam z toho videá. Poradil mi, že v Dobrej Vode, kam do večera určite dôjdem, je penzión, kde môžem prespať. To bolo znamenie. S vidinou postele som sa uložil pod stromami a búdu som prenechal Janovi.

Ostrý kameň. Kopce sa postupne zvyšovali a ich názvy ako Ostrý Kameň či Záruby som nikdy nepočul. Na Zárubách som zjedol kus slaniny a ako zákusok som mal sušené mäso. Cibuľa sa mi minula. Pozeral som sa zhora do nádhernej hornatej krajiny, ale nemal som ani poňatia, na čo sa vlastne pozerám. Nemal som mapu. Blížil som sa k Dobrej Vode, keď som v lese pod cestou uvidel prístrešok a potok. Jano mi o ňom hovoril, aj o dvojici čudákov, ktorí tam trávia celé dni čistením studničky. Štrbaví penzisti ma nadšene vítali, žena mala strapaté vlasy a divoké oči, jej druh mi vysvetľoval, že tu trávia celé dni a večer o deviatej im ide posledný vlak do Trnavy. „Je to zadarmo a čo by sme robili v paneláku?“ Miestnemu zbohatlíkovi tu ešte pred rokom strážili dom v lese, ale už sa ich zbavil. Vyzerali takí šťastní, že som začal uvažovať, či tu neprespať.

Mávali mi na rozlúčku a ja som sa pokúšal spomenúť, ktorou odbočkou sa mám vybrať. Rozhodol som sa pre tú, ktorá sa ako prvá oddeľovala od červenej. Slovenskí oligarchovia obsadzujú územie, pomyslel som si v úžase nad tou stavbou, z ktorej som videl len lesklú čiernu strechu. O kus ďalej sa začínal oplotený revír s poľovníckym zámočkom ukrytým v lese. Slovensko je úžasná krajina vďaka svojej priechodnosti. Zablúdenie je rovnako ako putovanie jedna z najstarších ľudských skúseností. Dnes väčšinou blúdime vo svojich dušiach, stratení v hodnotovom chaose, ale úzkosť je rovnaká, ako keď sa stratíte v lese. Zablúdenie má svoje fázy a ja som sa ocitol v tej, keď si zblúdilec odmietne pripustiť, že sa ním práve stal.

Vydal som sa naľavo presvedčený, že Dobrá Voda je tým smerom. Po niekoľkých kilometroch som na ďalšom rázcestí bezradne zastal. Bolo šesť hodín, už som mal byť v Dobrej Vode. Celý deň som sa upínal k predstave, že si večer dám pivo a horúcu sprchu. Prečo som len poslúchol tých dvoch bláznov? „Lebo si sa zaviazal, že sa podriadiš plánu, ktorý ti narysujú druhí. V tom okamihu sa na rázcestí zjavil bežec. Mal pravdu, k hradu však neviedla cesta, musel som krížom cez pole a cez priekopu strmo nahor ako dávny dobyvateľ hradných múrov. Preklínal som pŕhľavy a kríky. Zrúcanina sa volala Kláštor svätej Kataríny Alexandrijskej a v živote som o ňom nepočul, tabuľa však hlásala, že bol založený začiatkom 17. storočia. Musel som uznať, že miesto bolo krásne, ale bufet už bol zatvorený a modrá značka hlásala, že do Dobrej Vody je to ešte jeden a pol hodiny.

Katarínka. O ôsmej večer som dorazil do Dobrej Vody a obyvatelia ma nasmerovali k modernému penziónu. Na terase sa zabávala skupina ľudí a zmocnila sa ma zlá predtucha. Putovanie po horách je zradné, lebo človek sa začne upínať k vidine pohodlia. Bol som príšerne unavený a smädný, prepadal som zúfalstvu z predstavy, že budem musieť ísť spať niekde za dedinu. Vyzeral som zúbožene, spotený tulák v pokrčenom klobúku a gučou špinavého obväzu na prste, ktorý ledva stál na nohách. To sa mi stane ešte veľakrát: ľudia majú radi osamelého starého tuláka, lebo je neškodný a oživuje v nich archaickú potrebu pomôcť pocestným. Z päťdesiatnika sa vykľul Braňo, šéf miestnych dobrovoľných hasičov. Budem spať v zbrojnici, majú tam matrac aj sprchu. To, čo nastalo potom, sa mi stane ešte neraz.

Braňo sa vymykal štatistickej vzorke kotlebovských voličov. Bol inteligentný, pracoval ako konštruktér pre švédsku firmu, patril do strednej triedy. „Prečo si taký nahnevaný, keď sa máš tak dobre?“ pýtal som sa. „Lebo tento systém je nespravodlivý,“ rozohnil sa. Pýtal som sa, či vedia o niekom v dedine, kto sa má tak zle, že nemá na jedlo. Pátrali v mysliach, no nikto im neprišiel na um. „Ale prečo musím platiť doplatky za lieky? Ten hnev je ako choroba. Poznám viacero takých ako Braňo. Úspešných, čestných ľudí, ktorých zachvátil hnev. Do polnoci som vypil päť pív a nebol som sa ani raz vycikať. Potácali sme sa nočnou Dobrou Vodou k zbrojnici, keď Martin zastavil, ukázal na domy a povedal mi: „Pozri sa, čo vidíš.“ Niektoré sú prázdne, všimol som si. „Správne. Slovensko je príliš veľké na tak málo ľudí, nedokážeme túto krajinu mať pod kontrolou. Poloprázdne dediny a zlé cesty. Takúto úvahu o Slovensku som ešte nikdy nepočul. „To mi hovoria Kórejci, s ktorými spolupracujem,“ povedal Martin.

Martin bol čiernovlasý tridsiatnik, miestny aktivista, ktorý dával vlastné peniaze na kultúru a šport v Dobrej Vode, kým Braňo mal už v tvári ryhy z náročného života, obaja však patrili k miestnej elite a boli kamaráti, hoci ich politické názory boli radikálne odlišné. Mal pravdu. Lenže ja sa nedokážem priateliť s niekým, kto obdivuje Putina. Vošli sme do zbrojnice a Braňo sa rozžiaril. „Pozri sa na tú krásu. Dva lesklé nákladiaky, krikľavo červené ako vyzývavý rúž, zapĺňali skoro celú miestnosť. Braňo otvoril kapotu tatrovky a pomenúval funkcie vylešteného motora, ktorý ako keby práve vyšiel z továrne. Braňo nástojil ešte na ďalšom pive, ktoré vytiahol zo šuplíka, ale Martin sa už poberal domov. Braňo ešte chvíľu pokračoval, ale už sa nám plietli jazyky. „Kľúč nechaj na okne,“ povedal a nechal ma samého s dvoma obrovskými jaštermi, ktoré chrlia vodu namiesto ohňa. V ďalšej miestnosti viseli na hákoch hasičské skafandre a za ňou bola sprcha so studenou vodou.

Z lesa sa naozaj ozýval zborový spev a po ceste som stretal sviatočne oblečených ľudí vracajúcich sa z omše. V lesíku dohrávala česká kapela, v stánku rozdávala vychudnutá pani v čiernom zákusky a prinútila ma jeden zjesť. Nikdy som sa nemiešal medzi veriacich, len v 80. rokoch som sa raz vybral na púť do Turzovky, lebo som chcel vidieť tých zvláštnych ľudí, ktorí sa mlčky štverajú do kopca za osvietením. Ľudské dejiny sa odohrávajú ako nekončiaca séria rituálov a táto omša bola len jedným z nich. Nepatril som sem, ale tulákovou výsadou je byť vítaný. Lenže ako už obvykle, zablúdil som. Červenej nikde a cesta sa na hrebeni rozdvojovala. Kráčal som niekoľko kilometrov s čoraz väčším podozrením, že idem nesprávne, keď sa oproti mne vyrútil mladý muž na štvorkolke.

Poskakujúc na zadnom sedadle, kričal som mu do ucha, že som videl oplotené revíry, a on na to, že áno, oligarchovia skúpili od miestnych lesy, ale v skutočnosti sú to pytliaci, revíry majú len ako krytie. Ušetril mi aspoň päť kilometrov a vďačne som mu zamával. Putovanie je príbehovou osnovou mnohých rozprávok, mýtov vrátane antických či moderných románov od Cervantesovho Dona Quijota cez Antona Reisera (Karl Philipp Moritz) z konca 18. Putovanie znamená vyjsť v ústrety náhode a ľuďom, ktorých by ste inak nestretli. Je to vychýlenie zo životného plánu, ktorého sa pevne držíme v hrôze pred nepredvídateľnosťou. Mal som šťastie, že z môjho životného plánu ma hneď na začiatku vychýlili komunisti a odvtedy sa moje cesty vetvia nečakanými smermi a je len na mne, ktorú si vyberiem.

Dúfal som, že pred Brezovou pod Bradlom nájdem pri vode miesto na nocľah, ale potok sa strácal v pŕhľavách a svahy boli strmé. Pri prvom normálnom dome mladá žena okopávala záhradu, spýtal som sa jej, či vie v Brezovej o nejakom penzióne. Našiel som dvorček s posedením a veľkým slnečníkom, dvere však boli zamknuté. O múrik boli opreté dva staré bicykle, no nikde ani živej duše. Keď sa dozvedeli, že prichádzam peši z Bratislavy, zalomili rukami a chytili do rúk telefóny. O päť minút som mal izbu v penzióne Dolina, ktorý mal v ten deň zatvorené. Mesto síce príliš nepraje náhodám, lebo ľudia sa tam nevšímavo míňajú, ale ešte aj tam si ku mne na terase pri pive prisadol mladý muž. Ženil sa príliš mladý, ona nechcela pochopiť jeho lásku k horskému bicyklu, o dcéru sa teraz s bývalou ženou delia a on jej môže dožičiť čokoľvek, lebo je expert na okná (najlepšie sú plastové v kombinácii s hliníkom) a zarába v Bratislave toľko, že mi to radšej ani nepovie. A je tam zamilovaný do bohatej manažérky a ona do neho. Mal potetované ruky až po plecia, jeden predný zub si zrejme vybil pádom z bicykla. „Vieš, že to nemôže vydržať,“ povedal s...

Tabuľka: Prehľad niektorých tranzitov Pluta Kozorožcom a s tým súvisiace historické udalosti

Mapa Cesty hrdinov SNP

tags: #talcil #kamen #do #kopca #boh