Drevené kostoly na Slovensku sú významnou súčasťou nášho kultúrneho dedičstva. Sú svedkami bohatej histórie a tradícií, ktoré sa viažu k jednotlivým regiónom. Tieto sakrálne stavby, často ukryté v malebných dedinkách, prežili stáročia a dodnes slúžia ako miesta modlitieb a stretávania sa veriacich.
Drevený kostol sv. Františka z Assisi v Hervartove
Eremitóriá a vznik obcí
Jedným z eremitórií, ktoré vznikali po páde tzv. Veľkomoravskej ríše a skončení misie sv. Cyrila a Metóda, ktoré zakladali benediktíni na území celého Slovenska, bolo aj eremitórium v strede Revúckej doliny na sútoku Lúžňanky, Korytničky a Revúčanky. Kostolík eremitória v Liptovskej Osade bol zasvätený sv. Jánovi Krstiteľovi. Eremitórium sa postupne rozrástlo na obec a činnosť eremitória prestala asi v priebehu 15. storočia.
Kostol sv. Jána Krstiteľa v Liptovskej Osade
Keďže drevený kostol už nevyhovoval potrebám veriacich, tak sa v roku 1756 prikročilo ku stavbe kostola z kameňa na mieste starého dreveného kostola. Stavba sa uskutočnila z rozhodnutia kráľovsko-uhorskej komory, ktorá bol patrónom kostola, ktorej vedenie bolo na hrade Likava a prevádzku konal kaštieľ sv. Žofie v Ružomberku. Kostol nebol vysvätený biskupom, ale požehnaný vicearcidiakonom Jánom Ivanovičom, farárom v Liptovskom Mikuláši 27.mája 1762. Kostol mal jednu loď, svätyňu, malú sakristiu a murovaný chór pre organ. Hlavný oltár vo svätyni mal v strede namaľovaný obraz patróna sv. Jána Krstiteľa, po oboch stranách sochy sv. Štefana a sv. Ladislava. Kostol mal ďalej bočný oltár zasvätený Sedembolestnej Panne Márii a sv. Krížu s drevenou sochou Sedembolestnej matky Božej so zosnulým Kristom a sochami sv.
Vo veži kostola sú aj v súčasnosti tri zvony: prvý, najstarší a najmenší / 1638 - dar obce / zasvätený Najsvätejšej Trojici, druhý stredný z prvej polovice tohto storočia zasvätený sv. Jánovi Krstiteľovi a tretí, najväčší, z roku 1998, zasvätený sv. Cyrilovi a Metodovi.
V roku 1923 bol kostol rozšírený o neúplné bočné lode a teraz má podobu kríža. Starý barokový oltár bol nahradený neogotickým oltárom, v strede ktorého je drevená socha sv. Jána Krstiteľa a po obidvoch stranách sochy sv. Cyrila a Metóda . V roku 1938 pribudol oltár sv. Jozefa a oltár Panny Márie, nová spovedelnica, kazateľnica a nový organ /1927-1930/. V tomto čase sa zakúpil aj drevený kríž s rezbou Ukrižovaného Krista . Postupne do kostola pribúdali aj ďalšie sochy, obrazy, dlážka, krížová cesta a tiež pôvodnú bielu farbu stien nahradila farebná maľba / 1950/ .
Podstatné udržiavacie, maliarske a reštaurátorské práce boli vykonávané od roku 1989 - elektrifikácia kostola, 1992 - ústredné kúrenie, nová maľovka, zreštaurovanie hlavného oltára, 1993 - obnova fasády, 1994 - nové vežové hodiny.
K cirkevným stavbám patrí budova farského úradu, budova bývalého konzumu, budova bývalej školy oproti fare, kaplnka Najsv. Trojice a sv. K farnosti Liptovská Osada patrí aj filiálka Korytnica s kostolíkom sv.
Evanjelický kostol vo Štôle
Z archívov sa dozvedáme o Štôle ako mieste, ktoré v 14. storočí muselo bojovať s neúrodnými rokmi, viacerými povodňami, ohňom a zbojstvami. Ak si teda páni chceli ponechať služobníctvo, boli nútení postarať sa o duševné aj hmotné dobro ľudí a ich obydlia urobiť príjemnejšími a milšími. Tak sa v roku 1318 do už postaveného aj keď spustošeného jednoduchého kláštora vo Štôle dostáva jeden oddiel mníchov benediktínského rádu a za podpory pánov znovu obnovujú jeho múry a Štôlu. Práve Benediktíni, ktorí nepoznali oddych a odpočinok sa ukázali pre takéto tvrdé podmienky vhodní - svojimi usilovnými rukami vytvorili role a časom aj na pustatine navštevovaný kláštor a poľné hospodárstvo.
V roku 1801 je vo Štôle 139 evanjelikov, 6 katolíkov, a v roku 1831 už 220 evanjelikov. Obnovením viery je Štôla pripojená k Mengusovciam a tak až do roku 1870 spoločne navštevujú mengusovskú školu aj chrám. Pamiatkou na tieto domácke služby Božie ostal jednoduchý z dosiek zhotovený oltárik, odkiaľ sa čítavali kázne a modlievalo sa. Tieto stretnutia po domoch boli až do vystavania vlastného chrámu Božieho pre nábožnosť ľudu úžitkom a vzácnosťou.
V roku 1868 pri príležitosti cirkevnej vizitácie superintendenta Karola Mádaya vyslovujú Štôlanci prosbu o možnosť postavenia kostola a školy, čím superintendenta oslovia tak, že si sám začína pokladať za povinnosť zasadiť sa pre túto vec. 12. októbra 1868 sa na konvente v súvislosti s komasáciou hovorí o vyznačení pozemku pre školu a kostol vo Štôle a tak ešte 2 roky chodia deti do školy v Mengusovciach. A naozaj, zrazu začínajú jednotlivé skladačky do seba pekne zapadať. V roku 1869 je položený základný kameň pre kostol a školu. Ani nie o celý rok - je slávnosť posvätenia školy a chrámu Božieho. Posviacku vykonáva podtatranský senior Michal Szalagyi /saladi/ a kázňou slova Božieho slúži miestny duchovný pastier Andrej Dianiška.
Do kostola odkupuje Štôla od Mengusoviec starý organ. Kostol je postavený „od dediny na poludni ležici rovine, vychodny stena v spojení je se školskym budinkem, na poludnie ale obehnany je poradní školsku záhradu. V jeseni je potom Štôla pripojená ako fília k matkocirkvi Batizovce. V roku 1871 si vyvolila ako prvého učiteľa Karola Harmanna.
V roku 1878 obec navštevuje pán Kriegern tajomník Gustav Adolfského spolku a vo Štôle sa vytvára základina na zvony. O päť rokov je základina na zvony podporená aj darom od veličenstva kráľa a tak v tom istom roku si štôlanská fília zakúpila v Šoproni 2 zvony, na kostole vystavila vežičku a 5.
Koncom 19. storočia je teda celá obec s výnimkou jedného alebo dvoch prišlých katolíkov obývaná evanjelikmi. Filiálnu cirkev tvorí 91 mužov a 83 žien, teda spolu 174 duší.
Drevené kostoly (Slovensko) – video sprievodca po dovolenke
Od osamostatnenia sa od Batizoviec je za riadneho farára inštalovaný brat farár Gedeon Mohr, ktorý tu pôsobí 10 rokov. Pár mesiacov v zbore slúži brat farár Jozef Cirmák. Po ňom, ešte v tom istom roku 1958 sa zborovým farárom stáva brat farár IvanTóth, ktorý tu pôsobí 13 rokov. V roku 1972 sa slávi slávnostná inštalácia brata farára Jána Pavloviča, ktorý na tomto mieste zotrváva 8 rokov. Prvou ženou - farárkou v mengusovskom cirkevnom zbore je od roku 1980 sestra farárka Darina Basariková, ktorá tu pôsobí celých 20 rokov. Rok je kňazská stanica neobsadená až v r. 2001 prichádza sestra farárka Ľubomíra Mervartová, ktorá je v zbore do r.2004. Po polročnej uprázdnenej kňazskej stanici je od februára 2005 naším duchovným pastierom sestra farárka Lenka Janotková, ktorá tu pôsobí až do októbra 2011. Od novembra 2011 do júla 2012 je zbor administrováný br.farárom Stanislavom Balocom zo Štrby. Od augusta 2012 sa naším duchovným pastierom stáva br.farárom.Tibor Molnár.
Pri storočnici pamiatky posvätenia bol chrám Boží pokrytý novým plechom, postavená bola nová vežička a urobená brizolitová omietka. Do 120. výročia pamiatky posvätenia chrámu bola natretá strecha kostola, zakúpili sa sedačky do lavíc, previedla sa výmena elektrického vedenia a zaviedlo sa akumulačné kúrenie. Zdvojili sa okná, urobila sa nová podlaha a celý chrám sa k slávnosti vymaľoval.
V období rokov 1990-2000 sa urobila elektrifikácia zvonov a aj elektrifikácia organa. V roku 2004 bola vyhlásila zbierka medzi veriacimi na elektrické ohrievače lavíc a dobudovanie zádveria/31.800,- Sk sa vyzbieralo od evanjelikov, 200,- Sk od dobrovoľných darcov, urbárske spoločenstvo prispelo čiastkou 30.000,- Sk a Obecný úrad vo Štôle sumou 11 000,- Sk/. V roku 2008 boli zvonku renovované okná, chrámové dvere, vymenilo sa celé oplotenie zo severnej strany. V roku 2009 bol opravený a naladený organ a natretá strecha bývalej školy.
Prvým učiteľom vo Štôle sa v roku 1871 stáva Karol Harmann. Začiatky vyučovania vo Štôle sú v jednej triede, šesť ročníkov dopoludnia aj popoludní. Po zoštátnení školstva a presťahovaní školy, bola naša budova využitá ako osvetová beseda, istý čas ambulancia, knižnica, sklad, obecný úrad a istý čas bola aj prenajatá.
Znovu prinavrátená evanjelikom sa jedna miestnosť využívala na stretnutia detských besiedok a neskôr sa jedna miestnosť prenajala aj urbárskemu spoločenstvu, ktoré sa podujalo túto miestnosť na vlastné náklady aj zrekonštruovať. V roku 2003 bol do školy zakúpený nábytok z bývalého liečebného ústavu, ktorý sa však nevyužíval. Aj toto je naše dedičstvo, ktoré nám ostalo ako vyjadrenie lásky minulých generácií. A tak sme sa 17. mája 2005 pustili dom čím ďalej viac chátrajúcej školy. Začali sme v malom počte, ale so zanietením a vierou v Božiu pomoc, s prácami v strednej miestnosti, kde sa pod rukami šikovných funkcionárov cirkevného zboru vyvážala prehnitá, splesnená podlaha, natiahli a napájali sa potrebné siete, založil sa vzdušný kanál a pokračovalo sa ukladaním dlažby, obkladov, až sa celý stred školy postupne zmenil na peknú zborovú miestnosť s kuchyňou, kúpeľňou a spoločenskou miestnosťou.
Od roku 2006 sa tento zborový priestor využíva na stretnutia detí, mladých, žien, presbyterstva a všetkého v zbore potrebného.
Evanjelický kostol v Lučivnej
Koncom 13. storočia sa obec Lučivná vyskytuje pod rôznymi menami. Na ich život mala vplyv skutočnosť, že obcou prechádzala dôležitá obchodná cesta, a tak myšlienky a spisy Dr. Už v rokoch 1595 - 1673 mala Lučivná kostol, samostatných kňazov a diakonov. Dňa 12.októbra 1595 sa v našom cirkevnom zbore uskutočnila slávnosť, na ktorej superintendentom z Wittenbergu bol vysvätený za diakona Pavel Schmaukler.
Od roku 1670 začali evanjelikom na Spiši násilne odoberať kostoly a školy. Aj evanjelikom v Lučivnej bol v roku 1673 odobratý kostol a kňaz Jíri Roxer bol z fary vyhnaný. Počas Tökölyho povstania v roku 1678 bol kostol evanjelikom prinavrátený a o dvanásť rokov opäť oň prišli. Stav lučivnianskych evanjelikov bol ťažký, lebo v roku 1710 nemali svojich kňazov, dokonca ani učiteľa. Z rozhodnutia kráľovskej rady mohla cirkev existovať iba ako fília a Lučivná bola v roku 1786 pripojená k artikulárnej cirkvi v Batizovciach. Ako škola a modlitebňa spočiatku slúžil obecný dom. Vieru však z ľudí nikto nevykorenil.
Po odňatí kostola ostali dlhý čas bez chrámu, no k bohoslužbám sa schádzali v drevenej budove, postavenej pôvodne na ubytovanie vojska. Potreba vlastného chrámu pre evanjelikov bola veľká a k jeho stavbe sa prikročilo v roku 1815. Lučivná v tom čase patrila rodine Várady - Szakmáry a práve táto rodina veľa vykonala pre evanjelickú cirkev. Pán Donát III. Várady - Szakmáry poskytol cirkvi pozemok a stavebný materiál a v III. nedeľu po Svätej Trojici 1815 bol položený základný kameň stavby kostola v štýle klasicizmu. V roku 1816 XXVII. nedeľu po Svätej Trojici bol kostol v prítomnosti veľkého a skvostného obyvateľstva posvätený. Celý výdavok na stavbu kostola činil 2 620 zlatých. Chrám je postavený v smere východozápadnom s oltárom na západnej strane a na ňom sa nachádza obraz „Dobrý pastier“ od známeho maliara Petra Michala Bohúňa.
V roku 1858 bol zakúpený organ z Dolného Kubína za 634 zlatých, oltár bol postavený v roku 1873 a v roku 1884 bol odliaty v Budapešti tzv. malý zvon vážiaci 165 kg (pri 400. výročí narodenia M. Luthera). V tom istom roku bola ku kostolu pristavená veža. V roku 1923 bol do chrámu zakúpený tzv. veľký zvon s priemerom 78 cm.
Ponevádž ale tento obecný drevený dum - který jak pre ubytováni prechadzajúceho vojska, jak k službám Božím služil, nejen porušení bral ale se aj nedostatočným byt ukázal, byla cirkev evang. R. 1815 v nedelu III po sv. Trojici byl pre tento kostel gruntovný kamen založený a v r. 1816 v nedelu XXVII po sv. Trojici v prítomnosti velikého a skvostného obecenstva vysvecený.
Vďaka pánovi Donátovi III. Farári: Prvým známym evanjelickým farárom v našom cirkevnom zbore v roku 1597 bol rodák z Hýb Ján Dúlius. Po ňom do roku 1673 to bol Jíri Roxer a v roku 1688 tu pôsobil Andreas Molitoris. V rokoch 1706-1710 Samuel Medzny bol posledným evanjelickým farárom v obci. Od roku 1786 už cirkevný zbor nemal svojho farára a služby Božie vykonávali aj učitelia. Najvýznamnejší z nich bol Andreas Klonkay pôvodom z Liptovských Vlách. Pôsobil tu v rokoch 1814-1835 a prejavil sa ako dobrý učiteľ a národovec, pričinil sa aj o zbierku milodarov pri stavaní kostola.
O tom, že naši predkovia si vážili dedičstvo otcov, že chrám Boží zveľaďovali, ale aj duchovne sa navzájom posilňovali svedčí aj text z Evanjelického posla spod Tatier. „Náš zbor, predtým mohutný, dnes už sotva čítajúci 190 duší, obklopený horami a lesami rím. kat. biskupstva, zdá sa nám odsúdený na smrť. Mladí utekajú za hranice, majetky prechodia do rúk katolíckych, ťarchy nás veľmi tlačia, že už - už klesáme... Vďaka Pánovi cirkvi, nájdu sa aj dobrí cirkevníci, ktorí vedia, komu uverili. A spoliehajú sa na Neho a ruka Hospodinova zjavne pomáha. Ináč neboli by sme mohli vykonať, čo sme vykonali od prevratu. - Zadovážili sme si nové zvony v sume 12 tisíc korún, opravili svoj vyše 100-ročný chrám Boží, postavili k nemu peknú vežu, všetko nákladom 30 tisíc korunovým. A teraz chytili sme sa do stavby novej školy, ktorá je už pod dachom. Stáť nás bude do 200 tisíc korún. Nech slúži ku cti a sláve Božej ! - Náš starý pán učiteľ odišiel na odpočinok, Pán daj mu tichý svätvečer života, vyvolili sme si nového v osobe pána Arnošta Gemzického. Požehnane pôsobí medzi nami. Založili sme spevokol a vôbec pracuje horlive na našom povznesení.
Od osamostatnenia sa od Batizoviec je za riadneho farára inštalovaný brat farár Gedeon Mohr, ktorý tu pôsobil 10 rokov. Pár mesiacov v zbore slúži brat farár Jozef Cirmák. Po ňom, ešte v tom istom roku 1958 sa zborovým farárom stáva brat farár Ivan Tóth, ktorý tu pôsobil 13 rokov. V roku 1972 sa slávila inštalácia brata farára Jána Pavloviča, ktorý na tomto mieste zotrval 8 rokov. Prvou ženou farárkou v cirkevnom zbore je od roku 1980 sestra farárka Darina Basaríková, ktorá tu pôsobila celých 20 rokov. Rok bola kňazská stanica neobsadená a v r. 2001 prichádza sestra farárka Ľubomíra Mervartová, ktorá slúžila v zbore do r. 2004. Po polročnej uprázdnenej kňazskej stanici sa stala od februára 2005 našou duchovnou pastierkou sestra farárka Lenka Janotková, ktorá tu pôsobila až do októbra 2011. Od novembra 2011 do júla 2012 bol zbor administrovaný br.farárom Stanislavom Balocom zo Štrby.
Kostol v Jankovciach
Jankovce sú v uvedenej listine pod názvom Jankófalva, čo je možné preložiť ako Jankova dedina. Podľa záznamov je obec doložená z roku 1317 ako Jankoch, neskôr ako Jankowcse, Jankócz (1773), Jankowcze, Jankócz (1786), Jankowce, Jankócz (1808); Jankoc (1863 -1902), Jánosvölgye (1907 - 1913). Od roku 1920 je obec uvádzaná ako Jankovce. Patrila panstvu Humenné, v 18. storočí Almássyovcom, v 19. F. Uličný v diele: Dejiny osídlenia zemplínskej župy zase uvádza: Medzi bratmi Jurajom a Antonom Drugethovcami vznikli rozpory o vlastníctve ich dedičných majetkov humenského pánstva, čo sa prejavilo aj pustošením dedín.
V Jankovciach postavili v 15. storočí kostol, o ktorom sú doklady od polovice 16. storočia. Katolícky farári v ňom pôsobili do druhej polovice 16. storočia, od konca 16. a v 17. storočí tam vysluhovali bohoslužby evanjelickí a.v. kazatelia, v 18. storočí opäť katolícki kňazi. Nový kostol tam postavili v rokoch 1769 až 1770 a trvá doteraz.
Nie je známe, kde bolo prvotné osídlenie v dnešnom katastrálnom území Jankoviec - či to bolo od začiatku v dnešnej časti obce alebo v oblasti niekdajšieho majera, ktorý sa nachádzal cca. 800 m severne od dnešného stredu obce. Jankovský mlyn bol pravdepodobne v minulosti súčasťou majera, keďže bol prakticky v jeho tesnej blízkosti.
Dáta staršieho pôvodu skoro niet. Pôvodná kronika, písaná po 1. svetovej vojne, teda po roku 1918, bola zničená vojskom r. 1944. „Zvláštny dom slúžiaci pre školu nejestvuje. Samé bývanie rechtora, čiže kantora je tak veľké, že miestne deti školské sa v ňom môžu ľahko umiestniť. Organistom a spolu i kantorom je Jozef Augusztényi, ktorý zložil vierovyznanie, ovláda náboženské úkony a obrad. Ustálený dôchodok organistu kantora jankovského spočíva v zosype obilia, ktorý vynesie približne 14 korcov žita a tiežtoľko ovsa. Občania, ktorí nič nezosypujú, dávajúmu ročne 6 xf. Má jednu lúku a tri role spoločné s kostolom, takže jedna polovica patrí jemu a druhá patrí kostolu. Susedia týchto pozemkov sú vyššie spomenutí.
V knihe: „Sté výročie košického biskupstva“sa hovorí vlastne píše, že „v r. 1735 bola vystavená rím. kat. fara Jánom Okoličánim, podžupanom zemplínskej župy, vtedajším zemepánom, spolu za pomoci jankovských veriacich. Roku 1749 zhorela, teda po 14 rokoch po výstavbe. Po požiari miestny farár Šroba Mikuláš preložil svoje sídlo z Jankoviec do Nižnej Sitnice. V r. 1751 bola v Jankovciach fara opäť vystavaná, zo surovej tehly. Miesto doterajšieho dreveného kostola v Jankovciach bol v r. V tejže knihe sa uvádza počiatok kresťanstva. Spomína sa, že v r. 867 zaviedli kresťanskú vieru Sv.
Dľa pamäti občanov vyučoval tu v rokoch 1870 Petruš po ňom Demik, v rokoch 1884 Grofčík, za ním Bíz. Roku 1920 bol zvolený na tunajšiu školu za učiteľa organistu Štefan Korčinský, ktorý tu pôsobil do roku 1937. Tunajšia škola bola jednotriednou aždo r. 1931/32. V šk .r. 1929/30 učil menovaný110 žiakov, v r. 1930/31 130, a v r. 1931/32 144 žiakov. Zriadenie dvojtriedky. Začiatkom šk .r. 1932/33 bola zriadená dvojtriedna - event. bola zriadená II. trieda.
V dňoch 19. a 20. augusta 1944 boli lesy na Ďapalovcami osvetlené raketami asi za 30 minút bez prestania. V tomto čase boli spúšťaní padákmi partizáni do tohto kraja. Už 20.augusta večer bolo počuťstreľbu z automatov. Do obce Jankovce vstúpili prvý raz partizáni dňa 20.augusta 1944 práve v poludnie. Dňa 14. sept. večer však boli veľmi rozrušení. Asi okolo 21. hodine sa blížilo lietadlo veľkým hukotom, ľudia si nestačili upovedomiť nebezpečie, keďodrazu zazneli strašné výbuchy, ktoré otriasli celou dedinou. Lietadlo z neznámych príčin zhodilo 2 bomby do lesa na „Pavličke“, 2 bomby na „Studňu“ a 1 bombu na „Chrasc“. Bomby boli zápalné.
Mnohí ľudia týmto poľakaní, nocovali od toho dňa len v pivniciach, ktoré by ich beztak neboli zachránili. Nútená evakuácia.
Zvyky a tradície
V prvej Cirkvi boli krst, prvé prijímanie i birmovka súčasne. Biele rúcho symbolizovalo ten nový život, do ktorého vstupovali. Do tajomstva nového života začínajú vstupovať až vtedy, keď začínajú chápať, teda pri 1. sv. prijímaní. Je treba, aby sme si teraz dobre uvedomili, o čo vlastne ide, aby sme z tohto hľadiska mohli chystať aj naše deti na 1. prijímanie. Tu naozaj ide o vstup do nového života.
Všetka tá sláva, čo robíme okolo toho, to je len sláva na počesť toho nového, čistého, krásneho, pravdivého života. Dieťa a každý pri sv. prijímaní by si mal byť vedomý toho, že je to dotyk s tou najväčšou láskou, aká je možná, a že my preto ideme na sv. prijímanie. Na spoveď chodíme preto, aby sme si skontrolovali život, vylepšovali, čo sa vylepšiť dá, kontrolovali svoju lásku a napravovali chyby a stále sa znovu rozhodovali byť lepšími ľuďmi, aby sme formovali svoju osobnosť k zrelej ľudskosti podľa miery Kristovej. A na prijímanie chodíme takisto preto. Ide len o to, aby sme to my dospelí zobrali vážne.
Ak nás nebudú podľa tohto poznať, všetko ostatné bude nepravdou. A my sme predsa preto boli pokrstení, preto sme boli na 1. sv. prijímaní, preto chodíme spoveď a na sv. prijímanie, aby sme vynikali touto láskou, ktorá bude každému biť do očí.
Modlitby
Niektoré z tradičných modlitieb:
- Otče náš
- Anjelské pozdravenie (Zdravas Mária)
- Verím v Boha
- Chvála Najsvätejšej Trojici
- Anjel Pána
Základné prikázania
Medzi základné prikázania patria:
- Boh je len jeden.
- V Bohu sú tri osoby: Otec, Syn a Duch Svätý.
- Boží Syn sa stal človekom, aby nás vykúpil.
- Boh je spravodlivý sudca: dobrých odmieňa a zlých tresce.
- Duša človeka je nesmrteľná.
Desatoro Božích prikázaní:
- Ja som Pán, tvoj Boh! Nebudeš mať okrem mňa iných bohov, ktorým by si sa klaňal.
- Nevezmeš Božie meno nadarmo.
- Pamätaj, že máš svätiť sviatočné dni.
- Cti svojho otca a svoju matku.
- Nezabiješ.
- Nezosmilníš.
- Nepokradneš.
- Nebudeš krivo svedčiť proti svojmu blížnemu.
- Nebudeš žiadostivo túžiť po manželke svojho blížneho.
- Nebudeš žiadostivo túžiť po majetku svojho blížneho.
Liturgický prehľad: V článku sú uvedené liturgické prehľady pre rôzne obdobia, ktoré slúžia na orientáciu v cirkevnom roku.
Tento článok poskytuje pohľad na históriu a význam drevených kostolov na Slovensku, s dôrazom na konkrétne príklady a tradície, ktoré sa s nimi spájajú.