Tento článok sa zaoberá históriou a súčasnosťou tradičného katolicizmu na Slovensku. Od počiatkov kresťanstva medzi Slovákmi a doby Cyrilometodejskej, cez obdobie po páde Veľkomoravskej ríše až po najnovšiu dobu.
Počiatky kresťanstva medzi Slovákmi a doba Cyrilometodejská
Podľa panónskej legendy naši dávni predkovia, Slovania, prijali evanjelium už od svätého evanjelia. Tvrdí sa aj to, že v VI. storočí mali Slovákmi prvý stánok kresťanstva. No, ešte prvej, v polovici IV. storočia, existovala bohoslužba, ktorú nazvali glagolskou liturgiou.
Slovania s radosťou schválili, vysvätiac ich za biskupov, ale s dovolením pápežovým podržali si bohoslužbu glagolskú. Metód sídlil r. 867 v Nitre, akiste na väčšiu časť terajšieho Slovenska.
Frankov opustil roku 868. Jako taký zomrel 14. februára r. 869 v Ríme. V tom asi čase dovŕšil svätý Cyril dielo slovanskej spisby. Tým urpútnejšie napádali sv. Metóda, no snahám jeho prajného pápeža Hadriána vyslal roku 873 k sv. Metódovi, mu zapovedá služby božie v jazyku slovanskom odbavovať. Tu však jeho pravovernosť pápežom uznatá a slovanská liturgia bola ospravedlnil, ale žalobníci ho r. 879 prinútili odobrať do Rímu.
Svätopluk nevedel pochopiť veľkolepé úmysly sv. Metóda. Kráľ Svätopluk nešetrí jeho národné city a zvyky, sledovať svoje nemecko-národné zámery. Kňazstvo toto vyvolilo si po smrti sv. Metóda arcibiskupa Vichinga, z čoho povstal nový rozkoľ. Viching nejasal dlho nad svojim víťazstvom, stal kancellárom Arnulfa, kráľa nemeckého, neskorej biskupom v Pasove.
Katolicizmus po páde ríše Veľkomoravskej do najnovšej doby
Pádom ríše veľkomoravskej nastaly na Slovensku desné cirkevné pomery. Medzi tým roku 896 starí Maďari, inak Maďarmi menovaní, Arnulfom proti Svätoplukovi povolaní, od roku 814 z kraje ponad Dunaj neprestajné vpády na slovenské územie, tak že roku 900 neostalo nesborenéno alebo nevyplieneného kostola. Tak znivočila kvetúci sad sv. Cyrilla a Metóda zloba cudzincov!
Tiahnutú vedľa Jágra a riek Tisy a Toplej až do Solníka. I vernosť k apoštolskej stolici aj po rozkole medzi Rímom a Carihradom. Svätý Štefan nezaložil na Slovensku žiadneho biskupstva, kláštora, ba ani kostola, ovládaní územia slovenského obmedzoval sa ak na obohacovanie jestvujúcich už cirkevných ustanovizní.
Kláštorníctvo na Slovensku po neurčitých stopách sa objavuje v stoletia VI. st. VIII., keď Benediktíni zo Soľnohradu na týchto končinách hlásali evanjelium. Pravdepodobne aj na Sv. Beňadiku slovenského sa (kláštore) zdržovali. Založením preukázali Františkáni novú, domácu rehoľu Pavlínov, ktorá sa čoskoro rozšírila po celom Slovensku. Až počiatkom veku XIV. stol. doliehaly do našich krajov.
Poplienili síce niekoľko kláštorov, ale ľud ušetrili. „Kališníci“). Lednici, Kšinnej, Hričove, Vesteniciach na Podmanine a inde na Považí. Bohoslovecká vzdelanosť velikej čiastky kňazstva bola veľmi chatrná, počet kňazstva nedostatočný. Fary a rehoľníci sa rozpŕchli, ale v hmotných nárokoch značne skromnejších kazateľov nového učenia. Katolícke cirkevné vrchnosti zachovávali väčšiu čiastku obradov sv. omše, vyhoveli odvekým tradiciám slovenského ľudu. Roku 1554 prichytili sa k práci za znovuvzkriesenie katolíctva. Na všetkých stranách Slovenska povstaly nové kostoly.
Tak keď roku 1557. zakladala aj početné fary a kláštory. Tam vzkrslo roku 1793. Cirkvi nepriaznivý duch panovania cisára Jozefa II. Františkáni a Piaristi. Poslední sa slovenskému ľudu čím diaľ väčšmi odcudzovali.
Katolíckemu ľudu chlieb nábožensko-kultúrneho preporodenia. Vojtech Gazda, a mnohí iní, prispeli k vydaniu Zpewníka. Vierozvestovia sv. Cyrila a Metóda, po tisícletí zacítili aj slovenskí katolíci. Lajčiak rožňavský biskup, nadovšetkých ale nástupca sv. Pavol, mocne prispel k pozdvihnutiu katolíckeho povedomia svojich veriacich.
Ešte prv, roku 1804. Po zaniknutí „Matice Slovenskej“ nastaly medzi Slovákmi časy krušné. Iní ako Ipolyi-Štumer (nástupca Št. Žig. Bubič otvorene a bez ohľadne. Pálenečného moru. Missiami, kázňami, zakladaním spolkov striezlivosti. O civilnom manželstve, beznáboženstve a urovnoprávnení židovstva. Slovenských katolíkov k cirkvi, k apoštolskej Stolici. V slovenskom orgáne „Kresťan“ nedovolila ani len spomenúť meno Slovák.
Vždy budila národu nášmu mužov, ktorí sa starali o duševný pokrm svojho ľudu. Radlinskom iste Fr. Palkovičov preklad sv. Písma. Radlinského, a neskorej Fr. Sasinka s A. Kubinom S. (Tichomír) a iných, hlavne však Fr. Táto záležitosť dospela k postupnému vydávaniu nového prekladu sv. Písma, ktorý sa mal stať rovnocenným s ostatnými prekladmi národov sveta katolíckeho.
PÁPEŽ FRANTIŠEK: KRESŤANIA BOJUJÚ PROTI DIABLOVI, KTORÝ CHCE VŠETKO ZNIČIŤ
Ekumenizmus a moderné výzvy
Obnoviť jednotu medzi všetkými kresťanmi je jedným z hlavných cieľov posvätného Druhého vatikánskeho všeobecného cirkevného snemu. Táto milosť zapôsobila na veľmi mnohých ľudí všade na svete. Na tomto hnutí za jednotu, nazývanom ekumenickým, sa zúčastňujú tí, ktorí vzývajú trojjediného Boha a uznávajú Ježiša za Pána a Spasiteľa, a to nielen ako jednotlivci, ale aj spoločne v spoločenstvách, v ktorých počúvali evanjelium a ktoré nazývajú svojou a Božou cirkvou.
V tejto jedinej Božej Cirkvi vznikli hneď na začiatku niektoré roztržky. Ale tých, ktorí prichádzajú na svet v týchto spoločenstvách teraz a v nich sú vychovaní vo viere v Krista, nemožno obviňovať z hriechu rozkolu a Katolícka cirkev ich objíma s bratskou úctou a láskou. Pre isté rozmanité rozdiely, ktoré jestvujú medzi nimi a Katolíckou cirkvou vo vieroučnej a zavše i disciplinárnej oblasti, i čo sa týka štruktúry Cirkvi, plnému cirkevnému spoločenstvu sa stavajú do cesty mnohé a dakedy závažné prekážky. Napriek tomu sa od nás oddelení bratia, tak jednotlivci, ako aj ich spoločenstvá a cirkvi, netešia tej jednote, ktorú chce Ježiš Kristus štedro udeliť všetkým, ktorých preporodil na jedno telo a spoločne vzkriesil k novému životu, jednote, ktorú hlása Sväté písmo i Posvätná tradícia Cirkvi.
Pod ekumenickým hnutím sa rozumejú aktivity a podujatia, ktoré vznikajú podľa rozličných potrieb Cirkvi a rôznych okolností našich čias a zameriavajú sa na jednotu kresťanov. Hoci totiž Katolícka cirkev dostala všetku od Boha zjavenú pravdu a všetky prostriedky milosti, predsa jej členovia si nimi neslúžia s potrebnou horlivosťou, takže tvár Cirkvi sa javí našim oddeleným bratom i celému svetu menej žiarivou a tým sa spomaľuje rast Božieho kráľovstva.
Všetci veriaci nech pamätajú, že tým lepšie budú napomáhať, ba dokonca uskutočňovať jednotu kresťanov, čím bezúhonnejšie sa usilujú žiť podľa evanjelia. Spoločnú účasť na svätých veciach (communicatio in sacris) však neslobodno pokladať za taký prostriedok obnovenia jednoty kresťanov, ktorý by sa dal uplatniť bez rozlišovania.
Spôsoby a metódy, akými sa vykladá katolícka viera, v žiadnom prípade nesmú byť prekážkou dialógu s bratmi. Nech všetci kresťania vyznávajú pred všetkými národmi vieru v trojjediného Boha, vo vteleného Božieho Syna, Vykupiteľa a nášho Pána, a nech spoločným úsilím vo vzájomnej úcte vydávajú svedectvo o našej nádeji, ktorá nesklame.
Dedičstvo, ktoré nám zanechali apoštoli, však bolo prijaté v rozmanitých formách a spôsoboch a už v prvotnej Cirkvi sa miestami vyvíjalo rozlične, a to i pre rozdielnosť mentalít a životných podmienok.
Súčasné výzvy a budúcnosť katolicizmu na Slovensku
Z hľadiska spoločnosti považujem osobne za najväčšiu výzvu do budúcnosti sekularizáciu a našu schopnosť na ňu reagovať. Práve tento nie striktne náboženský potenciál Ježišovho posolstva bude potrebné vedieť využiť na to, aby v značne sekularizovaných spoločnostiach mohli náboženstvá upevňovať mentalitu, ktorá vo všemohúcom Bohu vidí základ každého dobra, nevyčerpateľný zdroj morálneho života a oporu hlbokého zmyslu pre všeobecné bratstvo.
Sme svedkami toho, že sa v živote odohráva radikálna zmena donedávna tradične kresťanských hodnôt, a hoci vo vzťahu k tomu môžeme oplývať rozdielnymi asociáciami, mali by sme k tomuto procesu skúsiť zaujať nie defenzívny a pasívny postoj, ale kreatívny. Ak sa cirkev nechce ocitnúť na periférii diania, bude sa musieť naučiť, ako čoraz častejšie zaujímať stanovisko aj k takým témam ako korupcia, zneužívanie politickej moci, politický extrémizmus alebo sociálna nespravodlivosť.
Čím sa formuje svedomie človeka? Čím sa formuje svedomie národa a štátu? Boh súdi človeka, národy a štáty. Boh odmeňuje človeka po jeho smrti večným spasením a tresce človeka po jeho smrti večným zatratením. Naše svedomie preto musí byť formované pravdivou náukou o pravom Bohu. Ak človek žije v mylnej predstave o pravom Bohu a o pravej Cirkvi, žije podľa mylných pravidiel. Ale aj taký národ a štát cestuje podľa nesprávnej mapy a nevyhnutne musí zablúdiť. A tento omyl má nevyhnutne katastrofálne dôsledky, a to nie len na spôsob pozemského života človeka, jeho národa a štátu, ale najmä na možnosť dosiahnutia večnej spásy tohto človeka.
Avšak v kresťanskej Európe začalo dochádzať k zmene v mentalite už v 14. storočí, a táto zmena bola zjavná ešte viac v 15. storočí. Ľudia nadmerne túžili po pozemských pôžitkoch a zábavách. Liberálna filozofia je založená na subjektívnom ľudskom odporovaní objektívnej pravde, ktorá vyžaduje následne od človeka aj povinnosti a záväzky, najmä so zreteľom na existenciu Boha a Božieho zákona, ktorým je človek viazaný.
Posudzovanie tradičných katolíkov tými, čo údajne neposudzujú
Obvinenie z pýchy býva najčastejšou formou výhrady voči katolíkom, ktorí lipnú na zachovávaní tradičných foriem zbožnosti, tak ako boli tieto zachovávané až do 60. rokov 20. storočia v Cirkvi. Vzhľadom na to, že väčšina súčasných katolíkov sa týchto foriem vzdala, na pokyn hierarchie, bývajú katolíci oddaní tradičným formám zbožnosti obviňovaní z neposlušnosti, svojvôle a vzbury.
Kým tradiční katolíci pod pokorou rozumejú podriaďovanie sa nejakej sume pravidiel, ktorú Cirkev zhromaždila za 2000 rokov existencie do homogénneho celku a rešpektovanie jej nadradenosti nad osobnou vôľou, moderní katolíci rozumejú v praxi pod pokorou podriadenie sa vôli nadriadeného, ktorý je momentálne pri moci. Tento nadriadený má v ich očiach právo a moc meniť pravidlá, bez ohľadu na tradičnú požiadavku homogenity pravidiel.
V 50. rokoch 20. storočia predstavovala katolícka Cirkev arénu, v ktorej spolu zápasil modernizmus odsúdený pápežmi 19. a 20. storočia, s obhajcami katolíckej tradície. Obhajcovia katolíckej tradície vtedy boli ešte pri moci (viac či menej) a oprávnene obviňovali modernistov z pýchy a vzbury.
Zástancom týchto ideí, ktoré požadovali revíziu dovtedy nemenných pravidiel, sa ich podarilo v roku 1962 preniesť z podzemia na koncil. Táto vzbura mala viditeľnú a jednoznačne identifikovateľnú podobu, ktorú nemožno interpretovať inak, než ako odpor voči pravidlám a nariadeniam: na začiatku koncilu predstavitelia modernistickej opozície odmietli vôľu pápeža a jeho spolupracovníkov, ktorí pripravovali niekoľko rokov schémy, na základe ktorých mal koncil rokovať, ako aj pravidlá konania, priebehu a zasadania koncilu, podľa ktorých mal koncil prebiehať.
Ešte počas prechodného obdobia medzi vzburou a etablovaním, približne do konca 60. rokov, si uchoval duch modernistickej vzbury svoju revolučnú rétoriku. Keď sa však definitívne etabloval, začal pracovať s pojmom, ktorý predtým neznášal zo všetkého najviac - s poslušnosťou.
Táto dvojtvárnosť je kľúčom k pochopeniu celého procesu. Je to „ich“ nový revolučný poriadok, voči ktorému sa dožadujú poslušnosti, ktorá však bola Cirkvou ustanovená nie vo vzťahu k novému revolučnému poriadku, ale vo vzťahu k nemenným pravidlám.
Tento paradox sa markantne prejavil počas covidovej hystérie. Tá radikálne poznačila cirkevný život a preniesla požiadavku poslušnosti do tak absurdnej polohy, že sa jej absurdnosť začala javiť ako zrejmá aj menej kritickým pozorovateľom.
tags: #tradicny #katolicizmus #na #slovensku