História Reformovaného Kostola v Trnave: Od Opevnenia po Súčasnosť

Trnava, prezývaná aj "Malý Rím", je mestom s bohatou históriou a množstvom sakrálnych pamiatok. Skúmanie pozadia vzniku projektov evanjelického kostola v Trnave od architekta Josefa Mareka sa dosiaľ nikto systematicky nezaoberal. Hoci už v minulosti sa vedelo, že stavbe tejto zaujímavej sakrálnej architektúry predchádzala súťaž, podoba súťažných projektov nebola známa. Nedalo sa teda ani odhadnúť, prečo Marek zvolil napokon realizovaný, netradičný amfiteátrový koncept.

V archíve evanjelickej fary, ktorý doposiaľ nie je odborne spracovaný, sa zatiaľ podarilo nájsť aspoň niektoré zo súťažných projektov, ale aj starších plánov kostola, ktoré boli zrejme podkladmi pre uvažovanie o podobe moderného evanjelického kostola ešte na začiatku 20. storočia. Medzi ne patrí aj projekt viedenského architekta Ludwiga Schöneho, koncipovaný na pozdĺžnom pôdoryse a poňatý v historizujúcom slohu s neorománskymi a neogotickými prvkami.

Počet veriacich stúpal a prichádzajúci kazatelia svoje bohoslužobné priestory zriaďovali v privátnych domoch, neskôr začali bohoslužby odbavovať v kostolíku (dnes sv. Heleny) pri tzv. Preporskej bráne (Dolnej bráne). Vtedajší uhorský kráľ Ferdinand I. v nadväznosti s nepokojmi a burcovaním zakázal akékoľvek stretávanie a kázanie v duchu Lutherovho (rozumej evanjeliového) učenia.

Do obdobia potlačenia prvej vlny stavovských povstaní (1576−1671) prebiehalo stretávanie predkov viery a ako miesto pri bohoslužbách využívali niekoľko kostolov (v rokoch 1605−1619 aj najväčší trnavský kostol Dóm sv. Mikuláša, pretože boli najpočetnejším vierovyznaním, ktorému opravili strechu a umiestnili na ňu protestantský znak − kohúta, ktorý tam je až po dnes) a stavali aj sami. Ich svätostánky nemali dlhé trvanie. Neskôr, aj napriek neustálym prekážkam zo strany magistrátu si evanjelici predsa len v roku 1615 prestavali (adaptovali) existujúci dom na súčasnej Františkánskej ulici na svoj prvý vlastný kostol s vežou a zvonmi(!) (vznikla pri ňom aj fara a cirkevná škola), ktorý pri veľkom požiari mesta v roku 1666 vyhorel.

Po oprave ho evanjelici užívali do roku 1671. Potom ho dostali do užívania benediktíni, neskôr trinitári a nakoniec uršulínky. Bol im vrátený, obnovili ho, ale po Vešelényiho povstaní im bol odobratý, neskôr znovu vrátený a po požiaroch a chátraní napokon v roku 1707 bol kostol evanjelikom natrvalo odobratý.

Koniec účinkovania reformovaných cirkví v Trnave nastal v roku 1709 po porážke Rákociho stavovského povstania, keď na dlhý čas stratili možnosť formovať tu svoje cirkevné obce. Po chátraní bol prvý evanjelický kostol v Trnave napokon v roku 1730 zbúraný. Obnovenie zboru nastal po takmer sto rokoch a to v roku 1804. Zbor mal teda od čias reformácie viac kostolov, ale v protireformačných časoch mu každý vzali. Súčasný chrám Boží teda nie prvým kostolom evanjelikov.

V čase po vydaní Tolerančného patentu (1781) (to nebol patent na toleranciu, išlo síce o prielom do vtedajšieho rímskokatolíckeho názorového monopolu, ale nie o zavedenie názorovej slobody. Evanjelici, kalvíni a pravoslávni boli skôr len trpení ako zrovnoprávňovaní v zmysle; všetky práva vám nepriznáme, prestaneme vás ale prenasledovať, takýto odkaz dala habsburská monarchia svojim nekatolíckym občanom. Kostoly, resp. domy modlitby (Bethaus), ktoré boli od tejto doby budované, museli mať predpísané parametre. Nesmeli mať vežu, zvony, vstup nesmel byť z frekventovanej ulice a ďalšie obmedzenia. V tomto Tolerančnom patente sa však zároveň píše, že rímskokatolícka cirkev zostane na prvom mieste. Nekatolíkom zostali mnoho nevýhod. A to ostatní veriaci cítili dosť výrazne. Protestanti museli naďalej odvádzať určité poplatky katolíckemu farárovi. V manželstve s katolíkom platilo, že deti musia mať vyznanie po otcovi. Opustiť tradičnú vieru sa nevyplatilo ani finančne. Táto nerovnosť a diskriminácie nekatolíkov zostali až do 60-tych rokov 19. storočia, keď prišli ďalšie reformy. V apríli roku 1861 bol vydaný protestantský patent. Ten priniesol relatívny zrovnoprávnenie evanjelických cirkví s cirkvou rímskokatolíckou v rakúskej časti monarchie) panovníkom Jozefom II. mali najprv na užívanie služieb Božích v tzv. Invalidovni (dnes budova Vojenského archívu v susedstve univerzitného kostola Jána Krstiteľa) jednu priestrannú miestnosť na poschodí, neskôr dostali evanjelici priestor na prízemí.

Fasáda je horizontálne členená rímsou, na prízemí je rustika. Stephaneum je dvojpodlažný celopodpivničený štvorkrídlový palác so stredným zatvoreným dvorom, okolo ktorého vedie spojovacia chodba. V budove sa nachádza i kaplnka zaklenutá kupolou a vyzdobená freskami. Autorom maliarskej výzdoby je J. I. Cimbal. Stropy paláca sú pokryté ozdobnými štukami.

Palác bol postavený ako súčasť areálu univerzitných budov v roku 1724 podľa projektov neznámeho viedenského autora z okruhu známeho architekta J. L. Hildebrandta. Podľa slov Mgr. art. Juraja Puškára „ide o príklad neskorobarokovej až rokokovej palácovej architektúry mestského typu s architektonickým prevedením výnimočných kvalít.“ V rokoch 1724-1850 tu sídlil Seminár sv. Štefana založený arcibiskupom Mikulášom Oláhom.

Opevnenie Trnavy.

Rok 1900 vítali Trnavčania určite s obavami, tak ako vždy, keď sa mení letopočet. My sa presunieme o tri roky neskôr - do roku 1903 na miesto, kde kedysi bývala Dolná brána s barbakanom.

Koryto Trnávky bolo v roku 1903 v týchto miestach ešte nezakryté a von z mesta sa vychádzalo poza Alžbetin hotel po moste s dvoma sochami z roku 1770 - sochou Immaculaty a sv. Jozefa - pestúna. Na začiatku ulice tzv. Dolného predmestia (Untere Vorstadt - neskôr Emmerovej ulice) za mostom stál pomerne rozsiahly nízky rohový dom. Bol to zájazdový hostinec Jozefa Hladila. Každý, kto prichádzal po ceste od Bratislavy, musel okolo neho prejsť. Hostinec zároveň nebol veľmi vzdialený od železničnej stanice.

V archíve fotografií a negatívov Západoslovenského múzea v Trnave sa nachádza 10 reprodukcií dobových fotografií práve z tohto zájazdového hostinca. Jeho majiteľ - hostinský Jozef Hladil (19.7.1841 - 22.1.1900) prišiel do Trnavy z Viedne niekedy pred rokom 1890 so svojou manželkou Annou, rod. Valečkovou. Prišli za bratom Jánom Hladilom, ktorý sa v Trnave usadil už dávnejšie a býval s rodinou na Halenárskej ulici (Simor Gasse). Hladilovci - hostinskí sa stali podľa zoznamu majiteľov domov uvedenom v Trnavskom kalendári 1890 vlastníkmi pozemku s domom na Dolnom predmestí (Untere Vorstadt 17a, teda presne tam, kde ho vidíme na pohľadniciach. Vtedy ešte Emmerova ulica neexistovala a všetky ulice za hradbami tvorili tzv. Predmestie - Horné alebo Dolné, podľa toho, či domy boli bližšie k bývalej Hornej alebo k bývalej Dolnej bráne).

Fotografie zachytávajú uličné priečelie hostinca, nárožie s lucernou aj pohľad do druhej ulice, ktorá tvori spojnicu s dnešnou Hospodár­skou. Pred hostincom rastú veľké stromy, chodník je od cesty oddelený akýmsi dreveným zábradlím a na hlinenej ceste sú kopy kamenia - možno pripravené na dláždenie cesty.

Rozostavaný a dokončený evanjelický kostol (architekt J. Hostinec fungoval ešte nejaký čas po smrti Jozefa Hladila. V kalendári z roku 1909 je ako majiteľ tohto domu už zapísaný istý Jacob Braun, ktorý zároveň figuruje aj na zozname hostinských. Budovu zbúrali pravdepodobne v druhej polovici dvadsiatych rokov, pred stavbou Okresného domu. Časť Trnávky bola pri moste prekrytá a vznikol tak malý park, kde bola v roku 1924 osadená socha Milana Rastislava Štefánika.

V rokoch 1969 - 70 bola napokon prekrytá aj druhá časť Trnávky (smerom k Hospodárskej ul.), zanikol tak most a obe sochy boli demontované. Dnes sú uložené v priestoroch Krajského pamiatkového úradu v Trnave. ...v roku 1924 sem osadili sochu Milana Rastislava Štefánika od sochára Jána Koniarka(slávnostne odhalená 19. ...koncom dvadsiatych rokov vystriedal Polnitzkého podnik evanjelický dom (architekt J. Chorvát)...a napokon v roku 1959 pamätník k ukončeniu II. svetovej vojny so súsoším Víťazstvo od sochára Ladislava Snopka, ktorý stojí na mieste i dnes, známy je však skôr pod názvom Pamätník osloboditeľov.

Evanjelický kostol v Trnave.

Po prevrate a vzniku Československa sa cirkevný zbor vrátil k svojím stavebným plánom. No aj pre úplne nové štátne a politické pomery sa znovu riešil architektonický návrh na kostol a výber stavebnej firmy.Rok 1922 bol v trnavskom zbore prípravným rokom veľkej a bohumilej udalosti - stavby kostola.

Na výzvy do súťaže prišlo len zopár návrhov od českých a slovenských architektov. Prvá cena nebola udelená, druhú získal architekt Gahura zo Zlína a tretiu udelili architektovi Tvarožkovi z Bratislavy. Celková úroveň súťaže bola veľmi slabá, a tak bol projekt zadaný miestnemu architektovi a urbanistovi medzivojnového obdobia, moravskému rodákovi, Josefovi Marekovi, ktorý trefne podľa presných pokynov a pomocou evanjelického zboru navrhol novú dispozíciu a vzhľad budúceho ev. kostola s amfiteátrovým riešením interiéru a závesným stropom.

Polkruhová stavba má monumentálne pôsobiace priečelie a masívnu štvorbokú vežu so štvorcovým pôdorysom. Celý interiér je orientovaný centrálne smerom k oltáru a kazateľnici, čím poukazuje na reformačný dôraz slova Božieho a oboch sviatostí. Bol to veľký krok k uskutočneniu (odvrátiac sa od všedného tradicionalistického rímskokatolíckeho systému) stavbe chrámu, ktorý mal v Československu kliesniť novú cestu.

Dali sa urobiť železné „šalokatre“ (žalúzie) na vežové okná, aby sneh a dážď nepadal do veže a neurobil škodu vnútrajšku, hodinovému mechanizmu a zvonom. Okolie kostola sa muselo tiež slušne usporiadať a doplniť. Natieralo sa celé asi 80 metrov dlhé oplotenie pred kostolom a farským príbytkom, upravila sa spustošená záhrada, tiež farská budova a iné príbytky a vôbec všetko to, čo bolo nevyhnutne potrebné k väčšej okrase chrámu.

Búrka vtedy zničila chrám Boží − zrútila sa strecha kostola, to si vyžiadalo generálnu opravu exteriéru a interiéru. Kostol nebolo možné používať takmer 5 rokov. Napriek obdobiu komunizmu sa s pomocou Božou vtedajšiemu zborovému farárovi Gustávovi Viktorymu podarilo získať štátny súhlas na opravu kostola a našli sa aj ochotní domáci viery, ktorí opravu podporili finančne alebo svojou nezištnou pomocou.

Významné Osobnosti a Udalosti

Medzi významné osobnosti, ktoré sa spájajú s Trnavskou univerzitou, patrí Maximilián Hell, matematik a astronóm európskeho významu, ktorý projektoval astronomické observatórium. Mesto tiež ovplyvnil Mikuláš Schneider - Trnavský, hudobný skladateľ, ktorý v jednej z univerzitných siení premiérovo uvádzal svoje diela.

Tabuľka Významných Kostolov v Trnave

Záver

História reformovaného kostola v Trnave je úzko spätá s bohatou históriou mesta, náboženskými bojmi a snahou o slobodu vyznania. Od prvých evanjelických kazateľov až po moderný kostol s amfiteátrovým usporiadaním, Trnava zostáva významným centrom kultúrneho a duchovného dedičstva Slovenska.

tags: #trnava #reformovany #kostol