Malý katechizmus: Rok zostavenia a teologické úvahy o pôvode človeka

V priebehu 20. storočia sa objavila hypotéza, podľa ktorej je možné, že ľudstvo nie je potomstvom jedného ľudského páru, ale viacerých párov. Biblické označenie „Adam“ tak nepatrí konkrétnemu človeku, ale ľudstvu ako takému, prípadne spoločenstvu prarodičov. V súvislosti touto teóriou polygenizmu je potrebné všimnúť si dva dokumenty Magistéria Cirkvi, ktoré reagujú priamo na tento problém.

Prvým dokumentom je vyjadrenie Biblickej komisie z roku 1909, ktorú ustanovil roku 1902 pápež Lev XIII., aby vyriešila historickosť prvých hláv knihy Genezis. Biblická komisia vyhlásila, že tvrdenia, že Boh stvoril svet na začiatku časov, že osobitne utvoril človeka a že z prvého človeka stvoril ženu, treba brať ako historický fakt. Podľa vyhlásenia tejto komisie sa nesmie pochybovať o historickom charaktere skutočnosti, že ľudský rod pochádza z jedného páru.

Druhým dokumentom je encyklika pápeža Pia XII. Humani generis z roku 1950. Pápež v tejto encyklike píše: „Veriaci nemôžu prijať ten názor, ktorého zástanci tvrdia, že buď po Adamovi boli na našej zemi skutoční ľudia, ktorí by z neho ako z prarodiča všetkých cestou prirodzeného plodenia neodvádzali svoj pôvod, alebo meno Adam znamená akési množstvo prarodičov.“

Napriek týmto vyjadreniam môžeme najmä v druhej polovici dvadsiateho storočia sledovať medzi katolíckymi teológmi vzostup popularity teórie polygenizmu. Keďže upozornenia spomínaných dokumentov nemajú stupeň neomylnej dogmy, boli v určitých teologických kruhoch chápané ako určité odborné mienky, či už pápeža Pia XII. , alebo biblistov zo začiatku 20. storočia, ktoré sú už prekonané, a preto nie sú smerodajné.

Faktom je, že samotné Magistérium potvrdzuje, že výroky Učiteľského úradu Cirkvi, ktoré nie sú dogmami, či definitívnymi pravdami, sú odbornými stanoviskami Cirkvi a nie sú neomylné. V liste Nemeckých biskupov všetkým, ktorých Cirkev poverila ohlasovaním viery z roku 1967, vysvetľuje: „Myslíme na to, že cirkevné Magistérium sa vo výkone svojej autority môže dopustiť a aj sa dopustilo omylov. Že také čosi je možné, vedela Cirkev vždy, vo svojej teológii to vyslovila a rozvinula pravidlá, ako sa správať v takej situácii.

Teológovia, ktorí sympatizovali s teóriou polygenizmu, zjavne dospeli k presvedčeniu, že tieto hlboké odborné teologické znalosti im nechýbajú, a tak v prvej fáze obhajoby tejto teórie sa pokúšali o teologické zdôvodnenie svojej mienky. Pokúšali sa teda premyslieť možnosť, ako by sa dala takáto hypotéza dať do súladu s náukou o prenášaní Adamovho hriechu na ľudí.

M. Flick vysvetľuje, že k podstate kresťanského zjavenia o dedičnom hriechu patrí fakt, že ľudia sa potrebujú znovuzrodiť v Kristovi, lebo bez toho sú otrokmi hriechu a toto otroctvo spôsobil hriech. Pôvodne bol totiž človek stvorený ako dobrý. Samotný spôsob vykonania hriechu, ktorý spôsobil toto otroctvo u všetkých ľudí, už k podstate kresťanského zjavenia podľa neho nepatrí a príbeh o Adamovi je len akýmsi podobenstvom, ktoré určitým spôsobom podáva obraz o prvom hriechu, aby tak mohol aspoň sčasti objasniť podstatný obsah Zjavenia. Podstatou nie je, či hriech urobil akýsi Adam na počiatku, ani to, ako k tomu došlo, ale podstatou je, že hriech sa prenáša na všetkých ľudí. Podľa M. Flicka je možné, že na začiatku existovalo viac ľudských párov. Jeden človek však urobil hriech, a to malo vplyv aj na všetky ďalšie páry na základe akéhosi solidárneho spojenia s hriešnym párom, s ktorým zdieľali tú istú prirodzenosť, čo si dosť ťažko v praxi možno predstaviť. V každom prípade podľa M.

Ako bolo vyššie spomenuté, možno polemizovať s dokumentami Cirkvi, pokiaľ nejde o dogmy, alebo definitívne pravdy. Pápež Pius XII. sa však odvolával vo svojej encyklike na problém, podľa ktorého sa teória polygenizmu nedá dať do súladu s Bohom zjavenými pravdami, teda s dogmami. Problematikou existencie a prenášania dedičného hriechu sa na najvyššej a teda neomylnej úrovni zaoberal Tridentský koncil vo svojom Dekréte o dedičnom hriechu.

Tretia dogma tohto dokumentu znie takto: „Kto tvrdí, že tento Adamov hriech, ktorý je svojim pôvodom jeden a prenášaný rodom a nie napodobňovaním, ktorý je prítomný vo všetkých a je vlastný každému, môže byť odstránený skôr silami ľudskej prirodzenosti alebo iným prostriedkom, než zásluhou jedného sprostredkovateľa, nášho Pána Ježiša Krista, ktorý nás vo svojej krvi zmieril s Bohom, »stal sa pre nás … spravodlivosťou, posvätením a vykúpením« (1Kor 1,30); alebo kto popiera, že práve táto zásluha Ježiša Krista je aplikovaná sviatosťou krstu, ktorý sa správne udeľuje vo forme Cirkvi, dospelým práve tak ako deťom, nech je exkomunikovaný, lebo »niet pod nebom iného mena, daného ľuďom, v ktorom by sme mali byť spasení« (Sk 4,12).

Táto dogma zdôrazňuje, že dedičný hriech sa neprenáša napodobňovaním, ale rodom. Dedičný hriech sa teda prenáša tak ako ľudská prirodzenosť, teda prirodzeným plodením. Ľudstvo bolo stvorené takým spôsobom, že ľudská prirodzenosť sa odovzdáva z rodičov na potomstvo. Taký je poriadok stvorenia. Ak by Adam nikdy nezhrešil, odovzdal by svojim potomkom ľudskú prirodzenosť obdarenú všetkými prvotnými darmi. Keďže Adam tieto dary stratil, mohol ľudskú prirodzenosť odovzdať svojim potomkom už len bez týchto darov. Dedičný hriech je teda Adamom zapríčinený dôsledok spôsobu odovzdávania ľudskej prirodzenosti potomkom. Keďže Tridenstký koncil učí, že Adamov hriech je svojim pôvodom jeden, tento jeden hriech prešiel na jeho potomkov a zároveň hovorí, že prešiel na všetkých ľudí, tým evidentne tvrdí, že všetci ľudia sú Adamovými potomkami.

V rámci spochybňovania náuky o jednom manželskom páre na začiatku ľudstva sa objavilo tvrdenie o „Adamovi“, ako ľudstve, či ako o spoločenstve manželských párov. Holandský katechizmus, ktorý vznikol krátko po Druhom vatikánskom koncile, tvrdí, že neexistuje žiaden konkrétny prvý hriech. Prvého hriechu sa nedopustil jeden konkrétny prvý človek, ktorého nazývame Adam, ale dopustil sa ho „Adam“ v zmysle človek vo všeobecnosti. Dedičný hriech je niečo ako stav všeobecného mravného zatemnenia. Je to „hriech sveta“. Nevstupuje do nás zvonku, ale podstatne patrí k ľudskému rodu. Nevstupuje do človeka pri narodení, vstupuje do človeka z každej strany z hriešneho stavu ľudstva, hriešne ľudstvo vplýva na každého, kto sa narodí a strhne ho do svojej hriešnosti. Niektorí teológovia zastávajú práve tento názor Holandského katechizmu (napr. P. Schoonenberg, P. Teilhard de Chardin).

Podľa nich ľudstvo ako také je skrátka morálne nedokonalé, čo znamená, že je v stave hriechu. Tento stav označovaný ako „hriech sveta“ je v podstate tým mysleným dedičným hriechom, z ktorého nás Kristus zachraňuje. No i pri tejto teologickej reflexii je nutné skonštatovať, že tu už nejde o polemiku s Biblickou komisiou zo začiatku dvadsiateho storočia, či s encyklikou Pia XII., ale o polemiku s dogmami Cirkvi. A napokon už vyššie citovaná tretia dogma potvrdzuje, že nie hriešnosť ľudstva, ale prvotný hriech, ktorý je počtom jeden, sa prenáša na Adamovo potomstvo plodením (porov. DS 1513). Mienka holandského katechizmu sa tak ukazuje ako od základu mylná a tak neprijateľná.

Dogmy, s ktorými polemika nie je možná, explicitne potvrdzujú prvotný stav človeka v spravodlivosti a svätosti, jeho stratu prostredníctvom jedného hriechu a dedičnosť tohto jedného hriechu na princípe plodenia, pričom tento dedičný hriech sa vzťahuje na všetkých ľudí. Toto sú kľúčové body Bohom zjavenej pravdy, na ktoré sa odvolával Pius XII. Je potrebné tiež dodať, že predstava teológov o neexistencii prvotného stavu spravodlivosti a svätosti, a tak i blaženosti, ktorú človek stratil po vlastnom hriechu, odporuje aj svetlu prirodzeného rozumu.

Boh je totiž totožný s vôľou, ktorá praje dobro. Boh nutne praje sám sebe dobro, ktoré vlastní. Jeho vôľu tak možno definovať ako dobroprajnú. Vo vzťahu k stvorenstvu Boh používa práve túto dobroprajnú vôľu, keďže inú nemá. Je to tá istá vôľa, ktorou tvorí, teda chce svet, keďže je jednoduchý, a tak je nemožné, aby mal viac vôlí. Tvrdenie, že Prvá príčina praje stvorenstvu zlo, nenaplnenie jeho potenciálu, absenciu toho, čo je pre stvorenstvo žiaduce, znamená to, že Boh praje stvorenstvu to, čo jeho vôli nie je vlastné, to, čo sa v Bohu objavilo až stvorením sveta. Stvorením sveta podľa tejto tézy Boh nadobudol zlomyseľnosť voči svetu, čím sa esencia Boha a jeho charakter stal podmieneným existenciou sveta a to je rozpor. Boh teda nevyhnutne praje svetu dobro. Z tejto Božej dobroprajnosti vyplýva fakt, že Boh stvoril svet takým spôsobom, v ktorom udeľuje stvoreniam dobro a napĺňa ich možnosti podľa toho, koľko dobra sú podľa svojej prirodzenosti schopné prijať. Podľa toho ustanovil zákonitosti, ktorými sa riadi stvorený svet. Boh všetko určil tak, aby nič nešlo proti dobru toho, čo je stvorené.

Polemika teológov po odbornej stránke s encyklikou Pia XII., či s biblistami z Biblickej komisie ustanovenej Levom XIII. zjavne zlyhala. Ukázalo sa, že ich odborné argumenty nie sú relevantné, a tak nemôže ísť v tomto prípade o „dostatočnú šírku a hĺbku odborných teologických znalostí“, ako to vyžaduje List nemeckých biskupov všetkým, ktorých Cirkev poverila ohlasovaním viery v prípade, že sa teológ mieni odkloniť od odborného stanoviska Magistéria Cirkvi (porov. Hoci by sa po takomto neúspechu dalo očakávať, že teória polygenizmu zanikne ako slepá ulička v teologickej reflexii, nestalo sa tak. Mnohí teológovia sa vybrali cestou obhajovania, alebo aspoň tolerovania tejto teórie, pričom sa už ani nepokúšali dať to do súladu s dogmami Cirkvi.

Je len samozrejmé, že i dogmy je nutné interpretovať. Je dôležité brať do úvahy, na aké vieroučné problémy dogmy reagovali a aký bol význam termínov v dobách, kedy boli dogmy formulované. To všetko je potrebné zohľadňovať, aby napokon nedošlo k dezinterpretácii dogiem. Na druhej strane treba brať do úvahy fakt, že dogmy sú definície, to znamená, že ich ambíciou je podať čo najjasnejšiu interpretáciu vieroučného článku, ku ktorého prekrúcaniu či popieraniu v histórii došlo. Preto ich do značnej miery treba chápať ako nadčasové. Je preto proti zmyslu dogmy a priori k nej pristupovať spôsobom, že už zo zásady treba každú dogmu v dnešnej dobe reinterpretovať. V pozadí takýchto úmyslov zjavne nestojí objasnenie pravdy viery, ale jej prispôsobenie moderným mienkam, čo dosvedčuje aj fakt, že často táto modifikácia dogiem vedie k rozbíjaniu celkového kontextu evanjeliovej zvesti, čím sa dostáva do rozporu s inými dogmami i s prirodzeným rozumom.

Intronizácia Božského Srdca Ježišovho vo svete

Možno tvrdiť, že na celom svete už kraľuje Srdce Ježišovo v rodinách, v spolkoch, ústavoch, v obciach, áno i v celých národoch. Milióny rodín uviedly Srdce Ježišovo na trón vo svojom príbytku, milióny duší zasvätily sa Kraľu lásky, statisíce horliteľov a horliteliek so svojimi správcami diecezanskymi a miestnymi pracuje nadšene a obetavo na diele Intronizácie, nepočetne sekretariáty vyplňujú národne Zlate knihy, milióny svätých prijímaní sa obetuje každý mesiac Pánu Ježišovi na odprosenie, milióny sv.

Celé hnutie v Taliansku riadia z vôle sv. Otca Jezuiti, spojujícich Apoštolat modlitby a Zasväcovanie rodín božskému Srdcu Pána. Národnym spravcom diela je tam P. Masella S. J., vo všetkych diecezach sú spravcovia diecezanski a miestni; Zlaté knihy su uschovane v jezuitskom kostole al Qesu v Ríme v kaple najsv. Srdca Ježišovho. Pre spravcov a horliteľov konajú sa občas sjazdy, v r. 1920 sa odbyval sjazd celonárodný. Na počesť sv. Margity Alakok bola v apríli 1921. trojdňova pobožnosť v kostole al Qesu; pri zakľučení tejto pobožnosti 15. apríla v slávnej procesii v prítomnosti 25 spravcov diecezanskych a kardinála Yanutelliho prenesene boly Zlate knihy družiciami a mládencami na oltár Srdca Pánovho. Celé dielo ma koncom roku 1921 asi 3000 správcov, 40.000 horliteľov a horliteliek, viac ako 100.000 rodín je zapisane v Zlatých knihách a 400.000 duši cti a sa obetuje Srdcu Pánovmu v krásnom a slnečnom Taliansku. Spolkový časopis vychadza mesačne s pestrým obsahom a hojnými zpravami. Pre horliteľky bývajú zvlaštne duchovné cvičenia, po ktorých sa tieto zasvacujú zvlaštnej službe Srdca Ježišovho. Od 16-19. februara 1922 konalo Dielo svoju trojdňovú poboznosť v kostole al Qesu, bolo tam: sv. prijimanie, vyloženie prev. Sviatosti cez cely deň, striedavá poklona členov, sv.

Táto krajina v poslednej dobe veľmi úzko sa privinula k Srdcu Ježišovmu. Tam maju svoje sídlo medzinárodne sekretariaty Intronizácie Srdca Panovho a sice v Paray le Monial a v Paríži, tam je v každej diecezi celý rad sekretariatov Srdca Panovho, všetci francúzski biskupovia vrelé odporúčali dielo Intronizacie, vrelé sa ho ujima parižsky kardinal Dubois, niektori biskupovia napisali v tomto Diele cele knizočky. Velmi čule pracujú sekretariaty nielen v ústredi, ale i na vonkove. Zlaté knihy su uložene v národnom chráme Srdca Pana na Montmartre v Paríži, kde je zapísane viac ako dva milióny francúzskych rodin. Nepocetne letačky, časopisy a knizočky širia spoločenske kráľovstvo Srdca Ježišovho v šlachetnom národe francúzskom. Ešte viac vzrástla nadšenosť francúzskych katolíkov apoštolskou činnosťou, ktorú tam nedávno sam pater Mateo vyvinul.

Knižočku „Kresťanská rodina zasvätenú B. Srdcu Pánovmu“ dostanete v administracii „Sv. Rodiny" za 3 koruny. Ponáhľajte sa objednať si ju, kým je na sklade.

Svätá Rodina a jej prijatie v našich domovoch

Predstavte si situáciu: V januári, v tuhej zime, zavíta nový ročník časopisu "Svätá Rodina" do vašej dediny. Gazda, prvý v dedine, povie dcérke, aby vrátila časopis, lebo nemá čas na čítanie. "Svätá Rodina" putuje ďalej, až ju s nevôľou prijímajú susedia. Ako sa asi cítila Svätá Rodina, keď musela putovať po Betleheme bez prístrešia? Pomyslite si, že raz aj vy budete hľadať prístrešie u Svätej Rodiny. Ako dobre by vám padlo počuť: poďte! Ale ak ste "Svätú Rodinu", ten časopis, ktorý vám pomáha usporiadať si rodinu na vzor nebeskej, vykázali z domu, darmo budete prosiť o prístrešie.

Štyri Dôsledné veci: Akonáhle zatratenci zmizli v priepasti bezodnej, ktorá ich preklínajúcich Bolia a seba prehltla, zavzneje jasot a plesanie anjelov, svätých a vyvolených božích. Nikto nebude želeť a smútiť nad hroznou záhubou hriešnikov, čoby medzi nimi boli i vlastní rodičia, dietky a priatelia. Jako svätí a vyvolení budú zvelebovať spravedlivosť božiu a jako sa budú raďovať. to opisuje sv. Ján vo svojom Zjavení 18-ej hlave: Videl som jedného anjela sostupovať z neba, ktorý mal velikú moc a zem bola ožiarená jeho bleskom. A volal velikou mocou: Už padol, padol. Babylon veliký! Stal sa príbytkom diablov. Lebo hriechy jeho vystúpily až k nebu a Pán Boh sa rozpamätal na neprávosti jeho. Odplaťte sa mu, jako sa vám aj on odplácal, a vráťte mu dvojnásobne podľa skutkov jeho. Nakoľko sa on rozkladal v nádhere a v rozkošiach žil, toľko mu dajte z múk a boľastí. Nato som počul hlas velikých zástupov v nebesiach, ktorí volali: Aleluja! Spasenie a česť a sila Bohu nášmu! Lebo pravdivé a spravodlivé sú súdy jeho, ktorý odsúdil velikú hriešnicu, ktorá zkazila zem necudnosťou svojou a pomstil krv služobníkov svojich z ruky jej. A padli na tváre svoje štyriadvadsiati starcovia a klaňali sa Bohu, ktorý sedel na tróne, a hovorili: Amen, Alleluja! A hlas jeden vychádzal z trónu hovoriaci: Dobrorečte Pánu Bohu nášmu všetci sluhovia jeho a ktorí sa ho bojíte, malí a velikí. Alleluja! Panuje Pán Boh náš, všemohúci. Nie sú to ľúbezné slová? Ano, jaké plesanie bude teraz medzi blahoslavenými, keď sa budú vyberať na ce...

Základom školského vzdelania bola vierouka a mravouka kresťanská. Najstarši zachovany katechizmus (minoriti v Coelde r. 1470.) uči o povinnostiach rodičov takto: „Svoje dietky maju zavčasu do školy posielať k pocestným uciteľom“; a o povinnostiach dietok k uciteľom prav: „Uciteľ je svojim vyucovanim a starostlivou vychovou tvojim duchovným otcom. Prvým vychovávatel'ským ústavom bola dľa prírody a dľa návodu cirkvi rodina. Najstaršia modlitebná knižka, všeobecne užívaná (vodca dusi, Seelenfuhrer) predpisuje: „Nadejou cirkvi a národa je mládež, preto maju rodičia svoje dietky v kresťanskej kázni a ctnosti vychovavať. Ich dom ma by pre tieto dietky prvou školou a prvým kostolom. Kresťanska matko - napomina dotklive už uvedený katechizmus - ked bereš svoje dieta. obraz Bozi, do lona, poznač ho svatym krížom na čele, ústach a prsach a modli sa s nim: Verim v Boha, Otče náš, Zdravas Maria a zavčasu ho pripravuj k svätej spovedi... Otec a matka maju davaf dietkam dobry priklad a v nedelu a vo sviatok ich vziať na omšu svatu a na kázeň.“ (Viď J. Janssen, Qesch. Des deutsch. Volkes, B. I. S. 22. Tato stredoveka kresťanska výchova dietok v rodine a v škole ma v Čechach svojho učeného a zbozného hlasateľa v Tomašovi zo Stitneho (1331-1404.)

Z tohoto bohateho fondu kresťanskej viery čerpali veliki nemecký pedagogovia; R. Agricola , A. Begins, Wimpheling a ini, a po nich česky Amos Komensky (1592-1670), ktorý vo svojej didaktike praví, že pečlivosť o výchovu dietok prináleži pôvodne rodičom, a učitel je ich zástupcom. Obsahom tejto vychovy ma byť nie len vedieť, ale predovšetkym mravnosf a zboznosť, teda školska výchova nabožensko-mravna, nie ale mravouka laicka, alebo občianska; knihy pohanske - dnes by povedal občianska nauka puhej humanity - maju byť nahradene kresťanskými. Z tohto fondu nabožensko-mravnej vychovy ľudu treba hladať silu, aby v povojnovom zápoleni národov s anarchiou a nihilizmom, bol zachráneny vyťažok tisicrocnej civilizacie europskej.

Spoločný pastiersky list. Upotrebenie (aplikacia) a uplatnenie tychto nezmeniteľných dogmatických zásad nastáva v pritomnej dobe v suvise s chystanymi statnymi zakonami o škole, o postupeni katolickych kostolov t.z.v. V tomto druhom ohľade presiel dohlad a najvyssia sprava vyucovania vo vsetkych predmetoch svetskych do rúk odborne vzdelaneho uciteľstva v službách povolaných zajemnikov o školu: rodičov, štátu a cirkvi. K týmto predmetom patrí, jako dusa k oživeniu organizmu, dla mienky všetkych rozumných vychovavatefov (pedagogov), tiež aj vyučovanie náboženstva.

Že v tomto ohľade len cirkev je povolaná, musí byť každému katolikovi jasne. Ona je totižto 1. jedinou Bohom povolanou a opravnenou ochrankynou a uciteľskou zjavenej pravdy. Len ten, komu cirkev udeli kanonické poslanie (missio canocica), može náboženstvu vyucovať a toto vyučovanie Je vždy pod jej dozorom. Z rozkazu Pana „ucte všetky narody“ taktiez aj ich dorost, mládež plyne jej povinnosť, a tak nezadateľné Božske právo, vyucovať náboženstvu v skolách a mať nad nim dozor. Náboženské vyučovanie je zaroven nerozlučitelné spojené s naboženskou vychovou. Táto náboženská výchova zaujme celého človeka, osvecuje jeho rozum svetlom viery a posilňuje jeho vôľu nadprírodzenou silou milosti Božej, aby cely jeho život bol z viery. (Rim. 1,17). K tomu ciel'u obdržala cirkev úplnu právomoc a prostriedky milosti vo svätých sviatostiach a v obete omše svätej. Kto sa vedome tejto vychove cirkvi vymyka, ztráca svoj cieľ večnej spásy. „Kto ani cirkev neposlúchne, maj sa ako pohan a mytnik“. (Mat. 18, 17.).

K nezadateľnému právu cirkvi vychovavať jednotlivcov i národy k pravému kresťanskému životu sa druži 2. nezadateľný nárok jednotlivca, vychovávaným byť cirkvou pre život večný. Preto je nezmeniteľným poziadavkom dogmatickým, aby v celom zariadeni školského vyučovaniu a výchovy ničoho nebolo, čo by hátilo alebo znemožnilo nabozensko-mravný úkol výchovy cirkvi, a pozitivne je potrebné, aby cele vyucovanie a výchova naboženským duchom katolickej viery boly preniknute. 6. Štát, uznávajúc fakty rôznych vyznaní a slobodu naboženstva, nech prizna katolikom školy katolícke, jako priznava evanjelikom skoly evanjelicke a židom židovske. Ani nevercom nebudeme zavidieť školy neverecke, leda ich ľutovaf. Ale štat nech zamedzi donucovanie veriacich kresťanov k navšteve skôl nevereckych.

Až pominie teror učitelských organizácii a zaručena bude pravá sloboda naboženského význania, prihlasi sa dosť uciteľov katolíckych, a zaciatočny ich nedostatok bude časom, vzrastajúcim rozmachom katolíckeho ducha, odstránený. Tomuto cieľu ma slúžiť dozor rodičov, sorganizovanych v tzv. radach, v súčinnosti katechetov a duchovných spravcov. Kedže výchova pevných charakterov v simultannej škole, kde sa nehladi na naboženské presvedčenie o poslednom ciele človeka a jeho prirodzenosti, je skoro nemožna, ma ustupiť škola simultánna čo najskôr škole náboženskej. 7. Dokladom toho su dejiny vzniku a vyvoja školstva. Nielen starokresťanski obrancovia viery (apologeti) (sv. Augustin, De civilate Dei II. 6. - sv. Chrysoston, Orat. 12), ale aj moderní znalci veci (Burnouf, Revue des deux mondes t. 54. p.982.) zisťujú, že vseobecného vyučovania a vychovy len kresťanstvom sa dostalo ľudstvu. Založením farskeho systemu (sústavy) a káštorov bol na juhu Europy uz v polovici prveho kresťanského tisícročia položený základ k pravidelnému vyučovaniu dietok v škole. V krajoch česko-slovenskych počínajú prve školy príchodo ích apoštolov, sv. Cyrilla a Methoda. Jako v Nemecku, ani u nás sa nedá myslieť škola bez kostola. I pri všelijakých prekážkach vnutorných rozbrojov boly, dľa Palackého, Čechy už v 13. a 14. stoleti podľa farnosti organizované. Pražska dieceza mala už pred Husitskymi vojnami 640 farskych škôl.

Tabuľka: Porovnanie teórií o pôvode človeka

Adam a Eva od Lucasa Cranacha staršieho

tags: #v #ktorom #roku #bol #zostaveny #maly