Rímskokatolícky kostol v Pečovskej Novej Vsi: História a stavebný vývoj

Neuveriteľný príbeh a fascinujúci stavebný vývoj Kostola sv. Ondreja v Pečovskej Novej Vsi, ktorý musíte poznať!

Prvá zmienka o obci Pečovská Nová Ves je z r.1319 (Wyfalu). V 18-19. storočí žila v obci početná židovská komunita.

Dominantné postavenie z pohľadu vierovyznania má v obci Rímskokatolícka cirkev.

Farnosť Pecovská Nová Ves a história Kostola sv. Ondreja Apoštola odhalená!

Prvá zmienka o kostole je z čias pôsobenia farára Filipa z roku 1334.

Pri delení majetkov grófa Tárczayho (rok 1556), dostali obec Nová Ves bratia Gašpar a Martin Péchyovci, ktorí dali kostol i faru v zanedbanom stave opraviť. Kostol však onedlho zhorel, preto dali postaviť nový, zväčšený a rozšírený o presbytérium polkruhového pôdorysu, bočnú kaplnku a vykonali celkovú úpravu chrámu, ktorý bol neskôr (v roku 1757) zväčšený a rozšírený zásluhou Andreja Péchyho.

Kostol bol pôvodne renesančnou stavbou z druhej polovice 16. storočia so sieňovým priestorom a bočnou vežou.

V roku 1712 bol kostol rozšírený polkruhovo zakončeným presbytériom, bočnou kaplnkou a pripojením podvežia ako druhej bočnej kaplnky k priestoru lode.

V roku 1757 kostol obnovili a prefasádovali, pravdepodobne pod vedením staviteľa G. Urlespachera, ako na to poukazuje veľmi úzka príbuznosť hlavného priečelia s prešovským pravoslávnym kostolom.

V Pečovskej Novej Vsi ide o jednoloďový kostol s polkruhovým uzáverom presbytéria, pri druhom klenbovom poli má bočné kaplnky, získané v roku 1712 prístavbou novej kaplnky a využitím piestoru pod vežou za druhú kaplnku. Obe kaplnky sú v jednej osi a tvoria zdanlivý transept.

Priestor presbytéria a oboch kaplniek je zaklenutý valenou klenbou s lunetami, v lodi sú tri polia pruskej klenby s medziklenbovými pásmi, ktoré dosadajú na rísmy vtiahnutých pilierov.

Pôvodne renesančná veža má na nárožiach dva diagonálne situované stupňovité oporné piliere a nárožnú rustiku do výšky kordónovej rímsy.

Časť nad kordónovou rímsou je baroková nadstavba, členená pilastrami s rokajovými hlavicami a terčíkovou podstrešnou rímsou. Zvukové okná majú štukové orámovanie s kvapkami a polkruhovým frontónom, ktorý je rozdelený veľkým klenákom. Veža je krytá barokovo-klasicistickou prilbou, ktorá je zakončená laternou. Po druhej svetovej vojne na ňu namontovali nové vežové hodiny, ktoré opravil miestny rodák A. Leščák.

Štítové priečelie lode s hlavným portálom je členené pilastrami s rokajovou hlavicou, na ktorých spočíva rokokovým vlysom zdobený pás kordónovej rímsy. V strednej osi nad portálom je veľké štukové zdobené okno a nad kordónovou rímsou segmentový frontón.

Záverečný široký volútový štít s bohatými štukovými rastlinnými ornamentmi má uprostred oválny rám s freskovou maľbou, a je zakončený trojhranným frontónom.

Na bočných poliach priečelia sú výklenky (po jednom) s plastikami kráľov sv. Štefana a sv. Ladislava.

Nad bočným vchodom v rokokovej kartuši je nápisová doska s dvojitým erbom a latinským nápisom, vzťahujúca sa na dokončenie stavby v roku 1757 (v preklade: „Najsvätejšiemu Pánu nášmu, Ježišovi Kristovi, jedinému Bohu vo Svätej trojici, venované roku Pána 1757.“).

Hlavný neskorobarokový oltár z 50. rokov 18. storočia je typu stĺpových oltárov s krivkovou architektúrou a plastikami svätcov, v nadstavci iluzionistický reliéf sv. Trojice v oblakoch, flankovaný adorujúcimi anjelmi. Ústredný obraz sv. Ondreja apoštola je z roku 1874 a reštaurovaný bol v roku 1913.

Bočný oltár datovaný rokom 1752 je neskorobarokový, v nadstavci s odznakmi mučenia a obrazom Sedembolestnej Panny Márie, po stranách medzi stĺpmi sú plastiky sv. Jána evanjelistu a sv. Jána Krstiteľa.

Bočný oltár datovaný rokom 1757 je rovnakého riešenia ako predošlý, v nadstavci s obrazom sv. Anny v dobovom úbore a po stranách medzi stĺpikmi sú plastiky sv. Pavla a Ondreja apoštolov.

Oltár Spasiteľa v bočnej kaplnke je rokokový z polovice 18. storočia, konkávne riešená pilastrová architektúra preplnená rokajovou dekoráciou, v nadstavci dvojitý erb a polpostava Boha-Otca. Obe bočné plastiky chýbajú a nahradili ich malé ľudové reliéfy Piety a Madony. Obraz Spasiteľa je z čias postavenia oltára.

Oltár sv. Jána Nepomuckého v druhej bočnej kaplnke je rokokový z polovice 18. storočia od toho istého rezbára, prípadne dielne ako predošlý oltár a má neúplný nadstavec. V strede konkávnej, rokajami zdobenej pilastrovej architektúry je obraz sv. Jána Nepomuckého s plastikami dvoch svätcov po stranách.

Na vrchole nadstavca je skupina troch putti, rovnakých ako putti tabernákula. Kazateľnica je neskorobaroková a na parapete sú sochy štyroch evanjelistov v bohatej architektúre z 50. rokov 18. storočia. Krstiteľnica je kamenná rokoková z polovice 18. storočia.

Stallum je neskororenesančné s maľovanými tulipánmi a ušnicovým ornamentom z polovice 17. storočia.

Pamiatková ochrana

Rekonštrukcia. V roku 1813 vykonali veriaci opravu kostola, ktorý bol znovu poškodený v období prvej svetovej vojny, počas vpádu ozbrojených jednotiek príslušníkov maďarskej komúny. V tých časoch museli odovzdať aj jeden zo zvonov. Oprava kostola bola ukončená v roku 1934. Avšak pri prechode frontu dedinou na sklonku druhej svetovej vojny došlo k poškodeniu zvona, najmä však veže kostola. Veriaci prispeli na opravu škôd peňažnými darmi a zakúpili aj vežové hodiny v hodnote vyše sto tisíc korún.

Hlavný oltár chrámu svätého Ondreja so skvostnou olejomaľbou patróna kostola predstavuje neskorobarokové dielo neznámeho majstra, ktoré bolo zreštaurované najprv pred prvou svetovou vojnu v roku 1913 a znova v roku 1933 nákladom 1 milióna korún, spolu s kaplnkou svätého Jána Nepomuckého z roku 1815 na východnej strane sakrálneho objektu.

Súčasný stav a využitie

Stav kostola je veľmi dobrý.

V súčasnosti sídli Rímskokatolícky farský úrad priamo v Hermanovciach, a tak miestni obyvatelia nemusia za vysluhovaním sviatostí dochádzať príliš ďaleko. Farnosť v obci vznikla na základe rozhodnutia jágerského biskupa, Karola Eszterházyho, dňa 11. júla 1772 (3). Farským kostolom sa stal Kostol sv. Alžbety Uhorskej, ktorý v roku 1717 prevzali miestni katolíci z rúk evanjelikov v zúboženom stave, a následne zásluhou miestnych zemepánov, manželov Ladislava Péchyho a Žofie de Usz, v r.

Prvým farárom v novozriadenej hermanovskej farnosti sa stal dôstojný pán Martin Javčák, emeritný farár zo Sabinova a dekan dekanátu Stredný Šariš. Ten začal bezprostredne po vzniku farnosti viesť knihu pokrstených, sobášených aj pochovaných.

Otázkou však zostáva: „Je možné nájsť zápisy o vysluhovaní sviatostí Hermanovčanom pred rokom 1772?“ Rímskokatolíci museli žiť v Hermanovciach aj pred založením farnosti - inak by zakladanie farnosti nemalo zmysel. Znamená to, že mohli byť duchovne spravovaní kňazom z inej obce? Ak áno, kam chodili Hermanovčania pred rokom 1772 do kostola?

Vďaka tomu sa dozvedáme, že Hermanovce boli v roku 1749 filiálkou farnosti v Jarovniciach: „Farnosť Jarovnice… Vo filiálnej obci Hermanovce stál murovaný benedikovaný kostol sv. Alžbety…“

Už samotný titulný zápis potvrdzuje závery kanonickej vizitácie, v titulnom texte totiž čítame: „Matrika cirkví v Jarovniciach, Hermanovciach, Daleticiach a Močidľanoch, v ktorej sú zaznamenaní pokrstení, zomrelí, tí, ktorí uzatvorili manželstvo od roku 1750 od 20.

Vďaka hlbšiemu výskumu preto vieme, že obyvatelia Hermanoviec boli ešte pred vznikom farnosti zapisovaní v susedných Jarovniciach.

Schematizmus Košickej arcidiecézy z r. 1943 (4) nás informuje, že farnosť v Jarovniciach prekvitala už okolo roku 1334, kedy sa miestny farár, Ján, spomína ako jeden z kňazov, ktorý svojvoľne neodvádzal pápežský desiatok (9).

Po tom, čo sa v Uhorsku rozšírili reformačné myšlienky, prišiel evanjelický kazateľ aj do Jarovníc. Pôsobil tu s prestávkami od 90. rokov 16. stor. Od nasledujúceho roku, 1701, sa podľa schematizmu v obci začala viesť aj farská matrika. Najstaršia katolícka matrika sa podľa Schematizmu ešte v roku 1943 nachádzala na farskom úrade v Jarovniciach.

Posledná správa o existencii najstaršieho zväzku jarovnickej matriky z rokov 1701 - 1717 pochádza z r. 1943. Jej ďalší osud je neznámy, na farskom úrade sa ani po dôkladnom hľadaní nenašla. Isté je jedno, pred rokom 1700 bol kostol a fara v Jarovniciach v rukách evanjelikov, preto staršia katolícka matrika zo 17. stor. s určitosťou neexistovala.

V čase Barkóczyho vizitácie existovalo na Šariši štyridsať šesť rímskokatolíckych farností.

Nižšie priložená tabuľka zachytáva zoznam všetkých rímskokatolíckych farností z územia Šariša, ktoré boli odovzdané do Štátneho archívu v Prešove. Vedľa každej farnosti figuruje údaj o tom, v ktorom okrese sa nachádza. Zoznam ďalej uvádza porovnanie rok, odkedy sa podľa schematizmu viedli vo farnosti matriky, a taktiež rok, od ktorého sú najstaršie matriky v Štátnom archíve uložené. Ďalej nasleduje zoznam „chýbajúcich matrík,“ ako aj údaj o tom, či existuje šanca, že sa chýbajúca matrika môže nachádzať na farskom úrade.

Mapa znázorňujúca teritoriálny rozsah Jágerskej arcidiecézy v 18. storočí.

tags: #v #rimaskokatolickom #kostole #pecovksa