Vianoce, sviatok Narodenia Pána Ježiša Krista, sú jedným z najvýznamnejších kresťanských sviatkov. Súčasťou vianočného obdobia je prijatie Pána Ježiša Krista a oslava Jeho Vtelenia. Vianoce patria spolu s Veľkou nocou a Turícami medzi hlavné kresťanské sviatky. Vianočné obdobie je jedným z období liturgického roka.
Kresťania aj nekresťania slávia Vianoce vzájomným obdarovávaním sa. Tento zvyk je v protestantskom prostredí doložený od 16. storočia. V katolíckych rodinách sa darčeky naopak rozdávali na sviatok sv. Mikuláša. Medzi ďalšie vianočné zvyky a symboly patrí ľudová dramatizácia vianočného príbehu (od 11. storočia), stavanie jasličiek (od 13. storočia, sv. František z Assisi), adventný veniec (1839), vyzdobený vianočný stromček (od 19. storočia).
Pôvod slova Vianoce
Slovo Vianoce (podobne ako čes. Vánoce) pravdepodobne vzniklo z nemeckého Weihnachten, a to doslovným preložením druhej polovice slova a prevzatím a prispôsobením prvej polovice. V nemčine je toto slovo v podobe wîhe naht prvýkrát doložené až roku 1170. Prvá časť slova (weih-) je odvodená od výrazu weihen (zasväcovať), gót. weihs, st. h. n. wîh, str. h. n. wîch. Wei-nachten je teda niečo ako sväté noci, svätené alebo zasvätené noci.
Iný názor je, že slovo Vianoce bolo zavedené do praxe v čase protestantizmu ako skomolenina talianského "via (di)nozze" [čít. via (di) noce], čo doslovne znamená svadobná cesta , nakoľko k narodeniu Ježiša Krista došlo na ceste do Betlehema náhle. Rímskokatolícka terminológia na Slovensku prevzala, či lepšie povedané si ponechala tento protestanský novotvar. Správny názov sviatku by mal byť Narodenie, ako to bolo v cyrilometodejskej staroslovančine: Roždestvo... a ako tomu je napr. Vianočný stromček, darčeky, adventný veniec či vianočné pohľadnice.
Datovanie a pôvod sviatku
25. december je ako cirkevný sviatok po prvýkrát doložený vo Filokalovom kalendári z roku 354, ktorý čerpal z rímskych prameňov ("Depositio Martyrum") z roku 336.
Treba si uvedomiť, že Cirkev nikdy autoritatívne netvrdila, že 25. december bol naozaj dňom narodenia Ježiša Krista. Najstaršie zmienky o dátume Kristovho narodenia ho umiestňujú na 20. mája alebo 20. apríla, pseudocyprianský text z polovice tretieho storočia hovorí o 28. apríli. Sv. Epiphanius okolo roku 390 tvrdil, že Kristus sa narodil 6. januára.
Pôvod tohto dátumu je sporný. Často sa poukazuje na možnú súvislosť s rímskym sviatkom slnečného božstva, tzv. Dies Natalis Solis Invicti - Sviatok zrodenia nepremožiteľného slnka - ktorý sa tiež slávil 25. decembra a prekrýval sa s tradičným dátumom zimného slnovratu.
Je pravda, že dátum 25. december bol dňom „narodenia neporaziteľného“ a odkazoval na Sol Invictus, nepremožiteľné Slnko. Rovnaký kalendár tiež uvádza, že 25. december bol dňom svojich smrteľných kŕčoch. Korelácia však neznamená kauzálnu súvislosť. To, že tieto sviatky jestvovali súčasne, nie je argument, ktorý by sám o sebe dokazoval, že jeden pochádza z druhého. Naopak, môže to byť prípad liturgickej rivality. Sviatok mohol byť stanovený na rovnaký dátum, aby zabránil slabým kresťanom zúčastniť sa na oslavách slnka a tak upadnúť späť do pohanstva. Veľa záleží na svetle, v ktorom to interpretujeme.
Pseudocypriánsky spis (okolo roku 243) napríklad, namiesto toho, aby považoval za podozrivé, že dva sviatky majú spoločný dátum, hovorí: ”Ako podivuhodne Prozreteľnosť učinila, keď v deň, keď sa zrodilo Slnko, zrodiť sa mal aj Kristus.” Sv. Ján Zlatoústy tiež považuje za mimoriadne náležité, že Slnko a Kristus sa oslavujú v rovnaký deň a upriamuje pozornosť na “Slnko spravodlivosti”, mesiášske meno, ktoré Kristovi udeľuje Malachiáš (4:2).
Najnovšie názory na pôvod dátumu slávenia Vianoc prezentuje historik William Tighe. Tvrdí, že Cirkev si vybrala na slávenie Vianoc 25. december preto, lebo starí Židia verili, že izraelskí proroci boli počatí v ten istý ďeň, v ktorý zomreli, a rímski kresťania za Tertuliánových cias vyrátali, že Kristus zomrel 25. marca. To je dôvod, prečo Vianoce pripadli na 25. decembra - jednoducho k tomuto dátumu pripočítali deväť mesiacov a vyšiel im predpokladaný dátum narodenia Ježiša Krista. „Ukazuje sa, že stanovenie dátumu Kristovho narodenia na 25. december nebolo nijako ovplyvnené pohanskými vplyvmi.
Tomu sa však teraz nebudeme venovať. Mali by sme sa ale pýtať, či majú Vianoce pohanské korene a čo konkrétne je na nich pohanské? Je to skutočnosť, že 25. decembra sa oslavovali Diove údajné narodeniny? Je to skutočnosť, že vstup Boho-človeka do ľudských dejín sa podobá na staré pohanské legendy o polobohoch? Alebo je to pre oslavy, ktoré sprevádzajú zvyky rozdávania darčekov, svetlá, zdobenie stromov a používanie rastlín ako imelo, brečtan a cezmína? Pre uspokojujúcu odpoveď treba toto všetko preskúmať.
Po prvé, kult Sol Invictus bol na vrchole okolo roku 270. Vianoce predchádza advent, pretože najskôr treba sviatok a až potom prípravné obdobie. Zdá sa teda, že dátum Vianoc má náväznosť aj na vzájomné postavenie adventu a pôstu. Je to však len teória.
Vianoce boli až do 16. storočia zároveň novoročnou oslavou, pretože 1. január sa chápal len ako ôsmy deň vianočný. Začínal sa nimi nový hospodársky rok, a preto boli popretkávané množstvom magických úkonov, ktoré mali zabezpečovať prosperitu hospodárstva a rodiny. Ľud veril, že „tak ako bolo cez Vianoce, bude aj po celý rok“.
Pohanské zvyky
Občas sa v prospech pohanského pôvodu Vianoc argumentuje poukazom na vianočné zvyky. Napríklad zdobenie stromčeka. Protestantskí fundamentalisti citujú Jeremiáša a tvrdia, že stromček je prastarý pohanský relikt:
Toto hovorí Pán: „Cestám národov sa nepriúčajte a znamení nebies sa neľakajte, ako sa ich ľakajú národy. Veď zákony národov sú nič, je to drevo zoťaté v hore, dielo rúk umelca sekerou. Krášlia ich striebrom a zlatom, upevňujú ich klinmi a kladivom, aby sa neknísali.“
Táto námietka by bola smiešna, keby ju protestanti nebrali tak vážne. Jeremiáš tu zavrhuje kanánsky zvyk stavať a uctievať Ašerov stĺp, nie vianočný stromček. Naviac predstava, že by kanánsky zvyk z prvého tisícročia pred Kristom bol pôvodcom nášho zvyku zdobiť vianočný stromček je absurdná. Okrem toho máme množstvo legiend o jeho pôvode a hoci niektoré ho datujú k sv. Bonifácovi a iné k Lutherovi, najstaršie skutočné svedectvo o tomto zvyku je z roku 1605. Zvyk pochádza z poreformačného Nemecka a nie Kanánu.
Podľa tradície prebratej zo židovstva slávia kresťania veľké sviatky už večer pred ich skutočným termínom. Preto máme Štedrý večer 24. decembra a polnočnú svätú omšu v noci z 24. na 25. decembra. K slávnostne prestretému stolu si ľudia sadali podľa starého zvyku po objavení sa prvej hviezdy na oblohe. „Keď neskoršie zasadneme, budeme v lete meškať s robotou,“ pripomínalo sa v dedinských domoch. Slávnostná atmosféra vrcholila polnočnou svätou omšou, ktorá patrila medzi najnavštevovanejšie a nadobúdala dokonca ekumenický charakter, pretože v tento deň prichádzali do kostola aj neveriaci alebo príslušníci iných náboženstiev. Hneď zrána na sviatok Božieho narodenia - 25. decembra, sa slúžievala tzv. pastierska omša. Dopoludnie bolo plné vinšov a žičení, po hlavnej svätej omši sa však ľudia ponáhľali domov, lebo vraj kto dobehol prvý pred dvere, prvý obstál v prácach na poli, prvý skončil jarné aj letné roboty, pozvážal z poľa úrodu a predbehol ostatných s mlatbou. Zvyšok dňa charakterizovalo domáce silencium (ticho). Platil prísny zákaz všetkých prác, na obed sa len prihriali jedlá od večera a rušiť sviatočný pokoj návštevami sa považovalo za spoločenskú netaktnosť.
Atmosféra druhého vianočného sviatku, zasväteného prvému mučeníkovi - svätému Štefanovi, bola omnoho voľnejšia. Mládenci vyberali od dievčat „sviatočné“ za postavenie vianočného stromu uprostred dediny a za výzdobu chrámovej lode. Popoludní hrávali divadlá a večer patril svätoštefanskej veselici. Sviatočnú atmosféru čiastočne zopakoval silvestrovský večer, podobný najmä jedálnym lístkom tomu Štedrému. Vyvrcholením bol sviatok Troch kráľov alebo Zjavenia Pána 6. januára a následná nedeľa, ktorá je posledným vianočným dňom.
Na Štedrý deň slávia meniny Adam a Eva. Pamiatka prarodičov pripomína prvý hriech a jeho následky, ale aj nádej na spásu. V Biblii sa uvádza, že Boh stvoril človeka ako vrchol tvorstva na svoj obraz. Znamená to, že ako jediné stvorenie ho obdaril dušou a slobodnou vôľou. Keď videl, že Adam nemá medzi ostatnými živočíchmi partnera, stvoril mu Evu a rozkázal im množiť sa a podmaniť si Zem. Prví ľudia boli dokonalí, bez náklonnosti k hriechu. Nemali zomrieť, ale plynulo prejsť do večnej blaženosti. Aby si však túto blaženosť zaslúžili a sami sa rozhodli pre Boha, dostali slobodnú vôľu a zákaz jesť zo stromu poznania dobra a zla. Diabol, čiže padlý anjel, ktorý za svoju vzburu voči Bohu už dostal večný trest, ľuďom závidel. Oklamal Evu a naviedol ju prestúpiť Boží zákaz a ona naviedla na hriech aj Adama. Ľudia stratili nevinnosť, čo Biblia vyjadruje slovami „zbadali, že sú nahí“. Boh všetkých účastníkov hriechu potrestal. Preklial hada, žene predpovedal pôrodné bolesti a večnú nenaplnenú túžbu po mužovi, ktorý bude nad ňou vládnuť, a Adam ako zástupca ľudstva mal spoznať námahu, spojenú s dorábaním chleba. Hlavným trestom však bola strata spojenia s Bohom.
Ale spravodlivý sudca zároveň prejavil svoje milosrdenstvo a prisľúbil ľudstvu vykupiteľa. Súvis medzi prvým hriechom a vykúpením z neho - čiže aj medzi udalosťou z raja a Vianocami - zdôrazňuje pomenovanie Ježiša Krista „posledným Adamom“ a jeho matky Márie „druhou Evou“. Eva je matkou prirodzeného života ľudstva, Mária zas duchovného života vykúpených. Prvý Adam symbolizuje ľudskú slabosť a hriešnosť, Ježiš Kristus víťazstvo nad smrťou a spásu.
Vianočné tradície
S Vianocami sa spája množstvo vianočných tradícií, ktoré prežili až dodnes. Jedným z najkrajších symbolov Vianoc je vianočný stromček. Tradícia zdobenia stromčekov pochádza z Nemecka. Populárna bola najprv medzi šľachtou, neskôr medzi mešťanmi a nakoniec prenikla až na vidiek. Na naše územie sa tento zvyk dostal až na konci 19. a začiatku 20. storočia. Pred príchodom vianočného stromčeka, ľudia vo svojich domoch vystavovali malé betlehemy, ktoré pripomínali podstatu tohto sviatku. Vianočné stromčeky kedysi nemali takú podobu ako dnes.
Zvyk vianočných darčekov siaha až do stredoveku. Symbolika vychádza z biblického príbehu. Narodením Ježiša dostalo ľudstvo dar Božieho Syna. Dary priniesli aj Traja králi. Zo začiatku sa obdarovávali hlavne deti, obľúbené boli hračky, drevené, maľované, plátenné. Tradícia vianočných darčekov sa zachovala až dodnes, a mnohí ju kritizujú ako príliš konzumnú. U nás nosí deťom darčeky Ježiško.
Pôvodné vianočné stromčeky boli zdobené veľmi jednoducho a skromne. Vianočné gule, ako ich poznáme dnes, boli patentované v roku 1889 Francúzom Pierrom Duponom. Najskôr boli jednofarebné a fúkané z jemného skla. Obľubu si získali prakticky okamžite a čoskoro sa začali objavovať s rôznymi maľovanými ornamentmi, kvetmi či symbolmi kresťanstva. Začiatkom 20. Čo by to bol za vianočný stromček, keby nesvietil? Na začiatku to boli klasické sviečky, ktoré sú symbolom svetla a čistoty a v ľudovej kultúre mali význam ako ochrana pred nebezpečnými silami. Neskôr sa objavili prskavky a v 19. storočí elektrické vianočné osvetlenie, ktoré bolo prvýkrát predvedené v roku 1882 v USA.
Skutočný pôvod adventného venca nie je presne známy. Veniec so sviečkami sa totiž objavuje v rôznych častiach sveta. Predkresťanské germánske národy počas chladných a tmavých decembrových dní vyjadrovali pomocou venca so zapálenými sviečkami nádej túžobne očakávaných dlhších a teplejších jarných dní. V Škandinávii boli počas zimy zapálené sviečky umiestnené do kruhu a ľudia sa modlili k bohu svetla, aby otočil Zem späť k Slnku, predĺžil dni a vrátil na Zem teplo.
Jeden z príbehov vzniku adventného venca sa odohráva až v 19. storočí v Nemecku, keď sa istého učiteľa deti v škole vypytovali na Vianoce a nevedeli sa ich dočkať. A tak vzal koleso z voza a ozdobil ho sviecami, ktorých počet zodpovedal počtu dní do Vianoc. Každé ráno po príchode do školy si spoločne zapálili jednu z nich a čakali na príchod Štedrého dňa.
V dnešnej digitálnej dobe, sú Vianoce asi jediným sviatkom, keď ešte siahneme po papierovej pohľadnici. Klasické vianočné pozdravy majú stále svoje čaro a rozhodne patria k vianočným tradíciám. Prvá vianočná pohľadnica bola odoslaná v roku 1843. Pohľadnicu navrhol známy maliar John Callcott Horsley, ktorý ju vytvoril na objednávku sira Henryho Cola, riaditeľa Victoria and Albert Museum. Ten pohľadnice využil na osobné pozdravy a tie, čo mu zvýšili predal vo svojom obchode za cenu 1 šiling.
Predpokladá sa, že samotné koledy ako oslavné piesne majú pôvod v Rímskej ríši - oslavách nového roka - calendae. Odtiaľ pochádza aj používanie tohto slova u rôznych národov. In Dulci Jubilo patrí medzi najstaršie doteraz spievané koledy. Vznikla v prvej polovici 14. storočia a jej pôvodný text je latinsko - nemecký.
Asi najznámejšou vianočnou skladbou je Tichá Noc - Stille Nacht, ktorá bola predložená snáď do všetkých jazykov na svete. Vznikla v roku 1818. Jej text pochádza z rakúskeho Lungau, kde ho v roku 1816 zložil duchovný Mariánskej fary Joseph Mohr. O dva roky neskôr pôsobil Mohr v novozaloženej fare svätého Mikuláša v Oberndorfe pri Salzburgu. Na Vianoce 24. decembra 1818 požiadal miestneho organistu Franza Xavera Grubera, aby k jeho básni skomponoval priliehavú melódiu. Vznikla skladba pre dve spevácke sóla, chór a gitarový sprievod, pretože organ mal poruchu. Mohrovi sa tak zapáčila, že ju narýchlo zaradil do polnočnej omše. Premiéra piesne Stille Nacht - Tichá noc v malej kaplnke oberndorfského kostola mala podľa dobových prameňov obrovský úspech.
História vianočného stromčeka, obľúbeného na celom svete, sa začala písať v nemeckom protestantskom prostredí. Prvá písomná zmienka o stavaní ozdobeného stromčeka pochádza z roku 1507 od kazateľa Geislera z Alsaska. Johann Wolfgang Goethe opisuje stromček u strýka v roku 1765. V roku 1815 sa spomína prvý stromček v Gdaňsku, v roku 1817 vo Viedni, v roku 1819 v Budíne, v roku 1837 v Paríži, v roku 1828 vo Westminsterskom paláci v Londýne a v roku 1833 v Ríme.
Pôvod vianočného stromčeka však nie je biblický ani kresťanský - siaha azda až k rímskym oslavám slnovratu - Saturnáliám. Na naše územie sa tradícia zdobiť vianočný stromček dostala až koncom 18. storočia z Nemecka. Najprv sa udomácnil v mestskom prostredí a až koncom 19. storočia začal prenikať na vidiek. Na východné Slovensko sa dostal dokonca až medzi vojnami. Dovtedy sa v izbách vešali rôzne slamené predmety, snopy obilia a zelené vetvičky. Aj stromček býval spočiatku zavesený v kúte alebo v strede izby vrcholcom k zemi.
Jednoznačnú príčinu, prečo sa práve ihličnatý stromček stal symbolom Vianoc, nepoznáme. Isté však je, že je s nimi spätý veľmi pevne. V ľudových obradoch symbolizovala zeleň zrod nového života. Stromy požívali veľkú úctu. Pripisovala sa im schopnosť zaháňať zlých duchov, až do stredoveku sa pod stromy pochovávalo, zelenými vetvičkami sa hľadali poklady a zaháňali bosorky.
To však súviselo skôr s poverami vo vidieckom prostredí, kam vianočný stromček prenikol až neskôr. Jeho tradíciu založilo mesto ako výsledok estetizácie sviatočného obradu. Dedina obohatila estetickú funkciu stromčeka stotožnením so svojimi magickými úkonmi. V ľudovom prostredí sa zdobil najrôznejšími plodmi: jabĺčkami, orechmi, venčekmi zo strukovín, obilnými snopmi alebo koláčikmi. Vo východných lokalitách vyjadroval blížiacu sa jar, a preto naň pripevňovali vtáčiky zo slamy alebo cesta a výdušky vajíčok. Symboliku bohatstva a hospodárskeho zdaru prekryla v niektorých oblastiach liečebná funkcia.
Po dedine chodili mládenci v maskách kozy alebo býka s magickou plodonosnou funkciou. Symbolizovali potenciu a počas výstupu v každom dome sa vyváľali v hnoji alebo na zemi, čím jej odovzdali silu svojej plodnosti. Dôležitým predmetom plodonosnej mágie bola slama, a to nielen v Európe, ale aj v Ázii, Amerike a v Tichomorí. Ľudia ju stlali pod štedrovečerný stôl a spávali na nej. Vianočná slama sa podkladala pod sliepky, aby dobre niesli, obväzovali sa ňou stromy, aby dobre rodili, alebo sa pálila na obilnom poli. Magickú funkciu ľudia pripisovali aj závesným slameným predmetom, ktoré nazývali kvočka, pavúk alebo slamená baba. Boli to predmety upletené zo slamy alebo klásky zapichnuté do zemiaka a ozdobené srsťou, stuhami a poľnými plodinami. Niekedy mali stromovitý tvar a boli vlastne predchodcami vianočného stromčeka. Po Vianociach ich gazdiné odkladali do komory a používali ako magický predmet v ľudovom liečení.
Z ďalších zvyklostí možno spomenúť železnú reťaz, ktorou sa omotali nohy stola, čo malo zaručiť súdržnosť rodiny. Sláveniu Vianoc vtlačilo v našom kultúrnom priestore osobitú tvár kresťanstvo.