Protestantskí a najmä reformovaní teológovia sa pokúšali definovať poriadok spásy rôznymi spôsobmi. Od samého začiatku sú konkrétne poriadky a poradia rôzne.
J. A. Berkhof, M. J. Erickson a G. R. Lewis s B. A. Demarestom hovoria radšej o logickom poradí spásy. Namiesto chronologického a logického poradia vytvoril L. R. Reymond sekvenčné poradie božských aktov a božsko-ľudských aktivít s logickou (alebo príčinnou) súvislosťou jednotlivých aspektov.
Pre náš zámer je pozoruhodné, že rozlišuje posvätenie definitívne a progresívne. Definitívne posvätenie chápe ako božský akt, ktorým Boh robí veriaceho svätým.
Ak sa pojem „posvätenie“ bližšie nešpecifikuje, všeobecne sa chápe v tomto druhom, progresívnom, význame. Toto je pravdepodobne výsledkom vývoja, ktorý mal pôvodne zabrániť fúzii konceptu posvätenia a ospravedlnenia, tak ako sa to stalo Augustínovi a od neho sa rozšírilo do väčšiny systémov rímsko-katolíckej teológie.
Že sa tak naozaj stalo, dokázal nedávno D. Peterson. Tvrdí, že „znovuzrodenie a posvätenie sú dva rôzne spôsoby na popísanie kresťanskej iniciácie a obrátenia… Posvätenie hovorí o novom postavení a orientácii tých, ktorí patria Bohu a jeden druhému ako jeho ľud.“
Svätosť definuje ako „stav, ktorý Boh vkladá do tých, ktorých sa rozhodol uviesť do zvláštneho vzťahu so sebou prostredníctvom zmluvy a vykúpenia.“ Z ľudskej perspektívy je teda posvätenie začiatkom života svätosti.
Touto terminológiou apoštol Pavol zdôrazňuje transformáciu nášho vzťahu s Bohom, ktorú spôsobil kríž a dôsledky pre náš celkový život. Ešte aj takým problematickým čitateľom, akým boli Korinťania, Pavol píše, že už sú posväteným Božím ľudom a teraz to majú prejavovať v rôznych oblastiach života.
Preto my navrhujeme, aby sme ponechali pojmy ospravedlnenia a posvätenia ako popis aktu, ktorým nám Božia milosť dáva nové postavenie a nový stav. Oboje dosiahol Kristov kríž a oboje sa dotýka veriaceho na začiatku jeho duchovného života.
Vytrvalosť teda nie je len jedným prvkom v chronologickom alebo logickom poriadku spásy popri povolaní, znovuzrodení, obrátení, ospravedlnení, posvätení a oslávení. Vytrvalosť v rámci ordo salutis je skôr vše zahrňujúci spásny vzťah od začiatku duchovného života až po telesnú smrť veriaceho.
Toto nie je len pokusom zaviesť iný pojem (vytrvalosť) nato, aby vyjadroval tú istú skutočnosť (progresívne posvätenie). Náš pohľad na ordo salutis nám umožňuje zachovať biblický význam božského aktu zasvätenia pre učenie o posvätení. Aktom posvätenia sa začína proces vytrvania.
Zároveň nám to umožní rozvinúť učenie o vytrvalosti, ktoré v sebe integruje dar Božej milosti a zároveň požiadavku kresťanskej zodpovednosti. Priame spojenie vytrvalosti veriaceho s osobou a dielom Ježiša Krista v rámci takéhoto poriadku spásy nám zabraňuje, aby sme sa dívali na život veriaceho ako na zmes Božieho zachovania a ľudských poblúdení a návratov.
Vedie nás k tomu, aby sme sa dívali na život veriaceho ako na spoločenstvo Ducha. Podľa nášho chápania vytrvalosť veriacich nie je len Božím darom vytrvania vo viere a zachovaním veriaceho až do konca, ale zároveň aj zodpovednosťou veriaceho veriť a vzdorovať všetkým ťažkostiam.
Keď sme sledovali vývoj učenia o vytrvalosti veriacich, videli sme, že kyvadlo dôrazu sa vždy vychyľovalo alebo na stranu trvalosti a účinnosti Božieho daru vytrvalosti alebo na stranu ľudskej zodpovednosti vytrvať.
Reformovaní teológovia boli vždy silní v dôraze na Božiu zvrchovanosť a účinnosť jeho milosti. Kyvadlo arminiánskeho a wesleyánskeho dôrazu sa vychýlilo na stranu ľudskej slobody a zodpovednosti vytrvať. Nepopierajú, že vytrvalosť je účinkom Božej milosti, ale tá je podmienečná.
Dispenzačná teológia Evanjelikálnej spoločnosti milosti odstránila paradox tým, že úplne oddelila zodpovednosť veriaceho vytrvať od jeho spasenia. My sme však presvedčení, že je nutné zachovať napätie medzi zvrchovanosťou Boha a zodpovednosťou veriaceho.
Tým, že sme ukotvili učenie vytrvalosti v rámci poriadku spásy, sme dokázali, že vytrvalosť má pevné miesto v evanjelikálnej náuke o spasení. Dar vytrvalosti a zodpovednosť vytrvať sa môžu rozlišovať, ale nesmú sa oddeľovať.
Vytrvalosť veriacich je nemožnou možnosťou. Prečo je nemožná? Lebo vytrvalosť veriacich je vytrvalosťou ľudí, a ak je niečo v ich živote isté, tak je to fakt, že ľudský život je neistý.
V ľudskom živote je hlboko vrytá premenlivosť. Ak tvrdíme, že kresťanská vytrvalosť je predovšetkým vyznaním viery, tak určite tým nemyslíme, že je to nerealistický ideál.
Naopak, kresťanská vytrvalosť je často až bolestne reálna. Napriek tomu sa táto nemožnosť v rámci poriadku spásy stala možnou.
Stala sa udalosť, ktorá sa nemôže „od-stať.“ Došlo k rozhodnutiu, ktoré sa už nemôže „ne-rozhodnúť.“ Čo sa narodilo, sa už nemôže „od-narodiť.“
Vykúpenie, ktoré dosiahol Kristus, sa uplatnilo v živote veriaceho, a preto sa vyznanie vytrvalosti krehkej ľudskej bytosti týči nad všetkou jeho neistotou.
Učenie o vytrvalosti sa nedá dobre vyjadriť ako systém logických príčin a následkov. Učenie o vytrvalosti je doxológia, ktorá nie je nelogická, ale je transcendentná.
NA GAUČI O VIERE #9 Vytrvalosť
Myslím, že slová známej piesne J.
tags: #vsetko #zahrnujuci #kristus