V dejinách cirkvi sa vyskytlo niekoľko schizm, ktoré mali významný dopad na jej vývoj. Jednou z najvýznamnejších je rozkol medzi východnou a západnou cirkvou v roku 1054, ktorý dodnes ovplyvňuje vzťahy medzi pravoslávnymi a katolíkmi.
Mapa znázorňujúca rozdelenie cirkvi v roku 1054
Príčiny schizmy
Grécko-východné a latinsko-západné myslenie sa na dlhšiu dobu rozvíjali odlišne. Protiklady boli povahy liturgickej, disciplinárnej, cirkevno-politickej a dogmatickej.
Carihradský patriarcha Michal Cerulárius sa obával zasahovania pápeža do jeho postavenia a preto začal silno zdôrazňovať cirkevné protiklady: zatváral latinské kostoly a kláštory, ostro odsudzoval, že v západnej liturgii sa používa nekvasený chlieb, vystupoval proti kňazskému celibátu. Poslal pápežovi a rímskym biskupom posolstvo, kde sa nazval ekumenickým patriarchom nového Ríma.
Pápež vyčítal patriarchovi, že sa chce rovnať rímskemu pápežovi, a že si chce podriadiť východných patriarchov - jeruzalemského, antiochijského a alexanrijského. Titul ekumenického patriarchu patrí pápežovi. Pápež Lev IX. Poslal do Carihradu svojich legátov, aby celý spor urovnali. Bol medzi nimi kardinál Humbert, učený, ale nemúdry muž.
Keďže kardinál videl, že rokovania nebudú úspešné, urobil radikálny, ale nedomyslený krok. Pred zhromaždeným klérom a ľudom v chráme HAGIA SOFIA 16. júla 1054 položil na hlavný oltár bulu, ktorou vylúčil patriarchu a všetkých jeho prívržencov z Cirkvi. Kerulárius sa nepoddal. Na synode dal do kliatby všetkých pápežských legátov, a tým sa definitívne narušila jednota medzi rímskou Cirkvou a Carihradom.
Dodnes je sporné, či kardinál Humbert mal právomoc k tomu, aby urobil taký krok. Pápež Lev IX. Zomrel 19. apríla 1054 a rok bol pápežský stolec prázdny. Takto sa stalo, že Kerulárius neexkomunikoval pápeža, ani rímsku Cirkev, ale len jej vyslancov.
Ďalšie príčiny schizmy
- Postupné oddeľovanie kresťanského Východu a Západu: Do veľkej miery bol tento rozchod nevyhnutný.
- Rozdiely v obradoch a jazyku: Otázka obradu nasledovala po otázke patriarchátu; rozdiel v liturgii bol očividný aj pre najjednoduchšieho kresťana.
- Vzostup Konštantínopolského patriarchátu: Neustále pokusy cisárovho patriarchu byť akýmsi východným pápežom, rovnako mocným ako jeho západný prototyp, bol skutočným zdrojom všetkých problémov.
- Rivalita a nenávisť: Rivalita a nenávisť vznikli z niekoľkých príčin.
Dôsledky schizmy
Táto schizma zostala dodnes a napriek pokusom, nedošlo k zjednoteniu. Ku gréckej Cirkvi sa neskôr pridali aj Bulhari, Ukrajinci a Srbi. Nazývajú sa PRAVOSLÁVNI - ORTODOXNÍ - PRAVOVERNÍ.
Schizma viedla k trvalému rozdeleniu východnej a západnej cirkvi. Formálna schizma sa stala skutočnou, keď križiaci na štvrtej križiackej výprave dobyli Konštantínopol (1204), rozbili jednotu ríše a založili Latinské cisárstvo. Nenávidený okupačný režim viedol k prehĺbeniu rozkolu medzi Východom a Západom. K tomu prispel i fakt, že pápež Inocent III. (1198 - 1216) nebol ochotný odsúdiť dostatočne razantne toto západné dobrodružstvo.
Medzi dôsledky schizmy patrí trvalé rozdelenie východnej a západnej cirkvi. Exkomunikácie boli na oboch stranách odstránené až v 20. storočí - za pápeža Pavla VI. a patriarchu Atenagora. Stalo sa tak 7. decembra 1965. Toto odvolanie však neznamená nastolenie cirkevnej jednoty medzi katolíckou cirkvou a pravoslávím.
Veľké napätie medzi katolíkmi a pravoslávnymi panuje na Balkáne, čo je spôsobené najmä nacionalistickými vášňami medzi prevažne katolíckymi Chorvátmi a prevažne pravoslávnymi Srbmi a zlé vzťahy panujú tiež v Rusku, ktoré pravoslávna cirkev považuje za svoje kánonické územie a s nevôľou nesie štruktúry katolíckych cirkví, ktoré tu pôsobia, hoci sama západnú Európu, kde zakladá svoje farnosti, za takto kánonické územie neuznáva. Stálym zdrojom napätí je existencia východných katolíckych cirkví, ktoré zdieľajú so svojimi pravoslávnymi susedmi bohoslužobný obrad, spiritualitu, teológiu a mnohé právne obyčaje. Najzreteľnejší je tento problém v štátoch bývalého východného bloku, kde je zvýraznený majetkovými spormi, ktoré majú pôvod v násilnom pripojení gréckokatolíckych cirkví k pravoslávnym cirkvám v 40. a 50. rokoch 20. storočia.
Snahy o zjednotenie
Aj v 20. stor. sa objavili snahy o napravenie tejto dejinnej chyby. Pápež Pavol VI. v r. 1964 vykonal púť do Svätej zeme a na Golgote vyznal viny, do ktorých zahrnul chyby a hriechy minulosti. Pri tomto stretnutí bola zrušená vzájomná exkomunikácia a navždy vymazaná z pamäti Cirkvi.
Pápeža Jána Pavla II. Môžeme nazvať pápežom dialógu. Vydal apoštolský list o východných Cirkvách ORIENTALE LUMEN (Svetlá orientu). Pravoslávna Cirkev si zachovala sviatostný život, ale je oddelená od Katolíckej Cirkvi, lebo neuznáva pápeža za hlavu Cirkvi.
Dňa 7. novembera 1965 rímsky pápež Pavol VI. a konštantínopolský patriarcha Athenagoras I. vzájomnú exkomunikáciu vyhlásenú ich predchodcami zrušili. Toto odvolanie však neznamená nastolenie cirkevnej jednoty medzi katolíckou cirkvou a pravoslávím. V snahe pomôcť obnoveniu jednoty kresťanov rímsky pápež Ján Pavol II. 27. novembra 2004 vrátil ostatky svätých patriarchov Jána Zlatoústeho a Gregora Naziánskeho do Konštantínopola, pričom prvé odtiaľ odniesli križiaci pri vyplienení mesta v roku 1204, druhé priniesli byzantskí mnísi v 8. storočí. Konštantínopolský patriarcha Bartolomej I. spolu s ďalšími predstaviteľmi východných cirkví sa zúčastnili pohrebu Jána Pavla II. 8. apríla 2005.
Pápež Pavol VI. a patriarcha Atenagoras I. sa stretávajú v roku 1964
Veľká západná schizma
Okrem východnej schizmy, dejiny poznajú aj Veľkú západnú schizmu. Pod vplyvom Filipa IV. - Pekného, pápež Klement V. preniesol pápežské sídlo do Avignonu vo Francúzsku. Tu sídlili pápeži 70. rokov. V dejinách Cirkvi sa toto obdobie volá avignonské zajatie. Veľmi nepriaznivo poznačili vývoj Cirkvi - poklesla úcta k pápežovi a cirkevná disciplína. Najsmutnejším následkom však bol pápežský rozkol.
Vznikol po smrti pápeža Gregora XI. Pod vplyvom sv. Kataríny Sienskej sa vrátil do Ríma, kde aj zomrel. Pred svojou smrťou prosil kardinálov, aby zvolili takého pápeža, ktorý zostane v Ríme. Podľa právnych predpisov o pápežskej voľbe sa muselo konkláve konať po 70 - tich rokoch v Ríme. Zo 16 kardinálov bolo 11 Francúzov. Rimania sa obávali, že kardináli opäť zvolia Francúza. Kardináli nezvolili síce Rimana, ale Taliana, ktorý si dal meno Urban VI. O tri mesiace neskôr francúzski kardináli vyhlásili predchádzajúcu voľbu za neplatnú a zvolili nového pápeža Klementa VII. Tak mala Cirkev dvoch pápežov. Najnovšie bádania hovoria, že útoky Rimanov boli také nebezpečné, že sa nedá hovoriť o slobodnej voľbe pápeža.
Celé kresťanstvo sa rozštiepilo na dve nepriateľské skupiny. Každý pápež dával protivníkových stúpencov do kliatby, takže nakoniec sa ocitlo v kliatbe celé kresťanstvo. Obidvaja pápeži boli presvedčení o platnosti svojej vlastnej voľby a neplatnosti voľby druhého, takže neprichádzalo do úvahy, aby odstúpili. Tento stav trval 30 rokov. Bolo ťažké nájsť spôsob ako ho vyriešiť, lebo existovalo pravidlo, že pápež podlieha zodpovednosťou len Bohu a nemôže ho odvolať ani všeobecný koncil.
Riešenie západnej schizmy
Kráľ Žigmund sa rozhodol pomôcť kresťanstvu rozdelenému na 3 časti. Dosiahol, aby Ján XXIII. zvolal snem do Kostnice - 1414. Myslel si, že ho kardináli uznajú za jediného platného pápeža. Tí však došli k presvedčeniu, že jednotu je možné dosiahnuť len vtedy, keď odstúpia všetci traja doterajší pápeži. Ani jeden však nesúhlasil. Nakoniec rímsky pápež odstúpil a avignonský a pisanský pápež boli zosadení. Novozvolený pápež prijal meno Martin V. podľa svätca, ktorého pamiatka sa v ten deň slávila. Po 40 - tich rokoch bola opäť obnovená jednota Cirkvi.
Voľba pápeža dnes
Podľa nariadenia Pavla VI. pápeža môžu voliť len tí kardináli, ktorí neprekročili 80. rok života. Voľba pápeža sa koná v Sixtínskej kaplnke. Tam kardináli zložia prísahu, že dodržia pravidlá o pápežskej voľbe a že zachovajú tajomstvo o udalostiach v konkláve. Potom sa vrátia do svojich ciel. Službukonajúci kardinál prejde cez chodbu a hlasným volaním Extra omnes! - Všetci von! - vyzve všetky osoby nepatriace do konkláve, aby opustili miestnosti. Brány konkláve sa zavrú za hlaholu zvonov olovenými pečaťami. Preruší sa aj telefonické spojenie.
V Sixtínskej kaplnke je pre každého kardinála prichystané kreslo s baldachýnom a stolík , na ktorom sú potrebné veci na voľbu. Kardinál napíše na lístok meno svojho kandidáta. Potom pristúpi k oltáru, pomodlí sa a s volebným lístkom v ruke povie: Beriem za svedka Krista Pána, ktorý ma bude súdiť, že dávam svoj hlas na toho, o kom pred Pánom myslím, že má byť zvolený. Po týchto slovách vloží volebný lístok do veľkého kalicha. Tak urobia všetci. Ak kandidát nezískal potrebný počet hlasov, nie je pápež zvolený, volebné lístky sa spália. Z plechového komína Sixtínskej kaplnky stúpa čierny dym a ľudia vedia, že pápež ešte nebol zvolený. Ak kandidát získa 2/3 hlasov + 1 hlas navyše, pápež bol zvolený. Z komína stúpa biely dym. Všetky baldachýny nad kardinálmi klesnú a ostáva iba baldachýn nad zvoleným kandidátom. Novozvoleného pápeža sa spýtajú, či prijíma voľbu.
Reformácia
Reforma - pochádza z lat. slova „refomare“ - znamená obnoviť, vylepšiť niečo vnútri. O to sa snažili ľudia, ktorí boli vyhlásení za svätých - Sv. Boli však aj takí, ktorí nezostali pri vnútornej obnove Cirkvi, ale prešli do útoku proti Cirkvi - do reformácie. Cirkvi, ktoré vznikli takýmto spôsobom sa volajú protestanské. Obdobie, v ktorom vznikli je obdobie reformácie.
MARTIN LUTHER bol osobnosťou, ktorej sa na začiatku nedal vyčítať čistý úmysel uskutočňovať v Cirkvi reformu. Pápež chcel v Ríme uskutočniť veľkú chrámovú stavbu - baziliku sv. Petra. Potreboval na to peniaze. Preto sľúbil všetkým nezištným darcom, po splnení všetkých podmienok, odpustenie trestov za hriechy- odpustky. Luther sa stretával so zľahčovaním tejto skutočnosti, až s predávaním odpustkov a prejavil svoju nespokojnosť. Spísal 95 téz o podstate a užívaní odpustkov, kde nenapádal odpustky ako také, ale ich zneužívanie.
Poslal tieto tézy niekoľkým biskupom a prosil ich o objasnenie praxe odpustkov a o upozornenie, aby sa s nimi tak ľahkovážne nenakladalo. Bez jeho vedomia boli vytlačené a čoskoro kolovali po celom Nemecku. Mali veľký účinok a čoskoro sa ukázalo, že je obrovská nespokojnosť s praxou odpustkov. Luther bol v Ríme obžalovaný a neskôr bol proti nemu zahájený proces ako proti kacírovi.
Luther začal postupne vystupovať proti Cirkvi, tvrdil, že sviatosti nie sú potrebné, vystupoval proti pápežskému primátu - že nemá svoj pôvod vo Svätom písme, pápež sa pre neho stal zosobneným Antikristom, ktorý vedie ľudí do skazy. Svoj rozchod s Cirkvou dovŕšil v r. 1520, keď verejne spálil bulu, v ktorej mu pápež hrozil exkomunikáciou.
Znaky evanjelickej Cirkvi:
- Biblia je najdôležitejšou v ich živote. Od slova evanjelium je odvodený ich názov - evanjelici.
- Zo sviatostí uznávajú iba Krst a Večeru Pána.
- Neuznávajú pápeža, uctievanie svätých, prítomnosť Krista v Eucharistii - veria, že je prítomný v Eucharistii len do okamihu prijatia.
- Odmietajú uctievanie Panny Márie; keď začínajú modlitbu, nerobia na sebe znak kríža, privrú oči a sklonia hlavu.
- Majú konfirmáciu, pri ktorej sa prvýkrát zúčastňujú Večere Pánovej.
Vznik anglikánskej cirkvi
Anglická reformácia nebola pôvodne záležitosťou náboženskou, ale cirkevno-politickou. Henrich VIII. bol ženatý s Katarínou Aragónskou. Predtým bola 4 mesiace vydatá za Henrichovho brata, ale ten zomrel. Potom bola Katarína z politických dôvodov zasnúbená s Henrichom VIII. a po udelení prekážky od švagrovstva, a po dosiahnutí veku dospelosti sa s ňou oženil.
Za 18 rokov manželstva porodila Katarína 7 detí, z toho 3 synov, ale všetci, až na neskoršiu kráľovnú Máriu, zomreli ešte v detskom veku. Henrich VIII. si chcel zobrať za manželku Annu Boleynovú, dvornú dámu, preto požiadal pápeža Klementa VII., aby predchádzajúce manželstvo vyhlásil za neplatné. Pápež nesúhlasil. Henrich VIII. Sa rozhodol konať bez pápeža. V r. 1533 sa tajne oženil s Annou Boleynovou, predchádzajúce manželstvo vyhlásil za neplatné a v r. Tak vznikla anglikánska Cirkev. V teologických a liturgických otázkach zostal konzervatívne katolícky. V r. 1539 vyhlásil trest smrti pre každého, kto by vystupoval proti sviatostiam, ušnej spovedi, kňazskému celibátu a rehoľným sľubom.
On sám však porušoval zvlášť sviatosť manželstva. Mal 6 žien - s dvoma sa rozviedol, dve dal popraviť, jedna zomrela po pôrode a jedna ho prežila, ale aj na tú už bol vydaný rozkaz k poprave. Z toho obdobia je známe meno sv. Tomáš Morus - bol kancelárom Henricha VIII.