Žalm 99 je oslavou Pána a opakuje ako refrén pozvanie oslavovať svätosť veľkého kráľa, Božiu svätosť. Akcent je teraz položený na „svätosť“ Boha. Až tri razy totiž zaznieva zvolanie qadosh hu, „on je svätý!“ a je to takmer ako v litániách (v.3.5.9). Biblická predstava o svätosti poukazuje predovšetkým na „oddelenie“, vzdialenie sa, odlišnosť, nadprirodzenosť.
Hospodinova svätosť je vlastnosť, na ktorú by sme mali v našom každodennom živote klásť väčší dôraz ako je dnes bežné. Ak veríme, že Hospodin je nekonečný, večný a všemohúci, veríme, že riadi všetko podľa svojho zámeru. Boh je absolútne svätý a odlišný od svojho stvorenia. Vo svojej podstate a vo všetkom prevyšuje svoje stvorenie.
Súčasná kultúra sebauspokojovania prenikla aj medzi veriacich do cirkvi. Cirkevné obecenstvo nám do istej miery slúži ako supermarket, kde si môžeme vybrať to, čo práve potrebujeme. Preto, že zabúdame na Jeho svätosť, Jeho lásku používame ako všeliek na naše bolesti a strasti. Chválime Boha, pretože očakávame, že bude naším pomocníkom a radcom vo chvíľach, keď si nevieme sami poradiť.
Vo chvíli, keď sa očakávané riešenie nedostaví, opúšťame obecenstvo veriacich a nezriedka aj Boha. Božie zásahy prijímame, pokiaľ sú pre nás užitočné a keď sa nám nepáči, čo od nás očakáva, hneď zneistíme. On vie, čo je dobré a čo je pomýlené. Je to Boh mocný (hýbe zemou), je znalec a milovník práva. Až potiaľto postava Boha ako mocného sudcu. Potom sú však citované rôzne postavy: Mojžiš, Áron a Samuel, ktorí potom ako boli pokarhaní a potrestaní im bolo aj odpustené. Tu je teda Boh ako sudca nahradený tým milosrdným.
Osobitne sa spomína aj Samuel, lebo jeho postavenie v niečom zodpovedalo Mojžišovmu a Áronovmu. Ako dvaja bratia boli najväčšími kňazmi (a prorokmi) svojej doby, aj Samuel bol za svojich čias najväčším prorokom. Všetci traja boli z Léviho rodu. Ich príhovor má osobitný význam v Biblických dejinách, lebo v kritických momentoch vedie k novému usporiadaniu a umožňuje nový začiatok.
Žalm 99 opisuje históriu Božieho jednania s národom Izrael a jeho vodcami. Mojžiš a Áron vyviedli ľud z egyptského otroctva, postavili svätostánok a ustanovili bohoslužby kňazov. Samuel bol posledným izraelským sudcom, ktorý neskôr pomazal prvého kráľa - Dávida.
Všetci menovaní mali svoje nedostatky, ale boli to mužovia modlitieb a pôstu. Vo svojej telesnosti mali mnoho slabostí a dopustili sa nevernosti, ale k Bohu volali a On im odpovedal v súlade so svojimi úmyslami. Mnohokrát vyznávali svoje hriechy a Boh ich viedol k cieľu a odpovedal neobvyklým spôsobom na ich modlitby. Niekedy ich nadprirodezeným spôsobom zachránil, inokedy za hriešne skutky a neposlušnosť trestal. Znovu vidíme rovnováhu medzi Božou vernosťou a spravodlivosťou.
Čím väčší obdiv budeme k Hospodinovej svätosti a majestátu mať, tým viac ho budeme chváliť a túžiť po jeho prítomnosti. S rastom vonkajšej svätosti sa bude znásobovať vnútorná svätosť na úrovni srdca.
Veľkonočné Žalmy a Čítania
Tento článok sa zameriava na žalmy a čítania, ktoré sa používajú počas Veľkonočnej nedele na Slovensku. Rozoberanie čítaní má pomôcť katolíkom vidieť vo veľkonočných liturgických čítaniach Božiu cestu spásy a záchrany človeka. Ponúkajú hlboké zamyslenie nad Božím slovom a Jeho pôsobením v dejinách spásy. Tieto texty nám pripomínajú Kristovu obetu a Jeho víťazstvo nad smrťou.
Počas bohoslužieb sa používajú rôzne žalmy, ktoré majú svoje špecifické posolstvo a charakter:
- Žalm 67: Velebte Pána, všetky národy. Denné požehnanie na konci raňajšej a večernej modlitby, pochádzajúce z Áronových čias.
- Žalm 47: Pán vystupuje do neba za hlaholu poľnice. Oslava Pána ako víťaza a kráľa, ktorý sa vracia v slávnom sprievode na Sion.
- Žalm 27: Verím, že uvidím dobrodenia Pánove v krajine žijúcich. "Pán je moje svetlo a moja spása, koho sa mám báť?", Hľadať Pánovu tvár = hľadať jeho priazeň a lásku.
- Žalm 104: Pane, zošli svojho Ducha a obnov tvárnosť zeme. Chválospev na Boha, stvoriteľa vesmíru, ako ozvena Mojžišovej rozpravy o stvorení sveta.
- Žalm 147: Chváľ, Jeruzalem, Pána, oslavuj, Sion, svojho Boha. Je to zásluha Pánova, že priviedol deportovaných do vlasti, že chrám Pánov už opäť stojí a zničené mesto sa obnovuje ako záruka lepších budúcich časov.
- Žalm 116: Vezmem kalich spásy a budem vzývať meno Pánovo. Spomienka na ťažké utrpnia bez pomoci ľudí, pomohol však Pán.
- Žalm 23: Pán je môj pastier, nič mi nechýba. V Novom zákone: prestretý stôl = Eucharistia, olej (naliaty na hlavu) = obraz siedmych darov Ducha Svätého.
- Žalm 40: Hľa, prichádzam, Pane, chcem plniť tvoju vôľu. Najlepšou vďakou Bohu je poslušnosť a obeta ducha.
- Žalm 8: Pane, náš Vládca, aké vznešené je tvoje meno na celej zemi. človek, len o niečo menší od anjelov, vládne nad dielami tvojich rúk, všetko si mu položil pod nohy.
Ilustračný obrázok k veľkonočným žalmom
Okrem vyššie uvedených žalmov sa v liturgickom roku používajú aj ďalšie:
- Žalm 98: Pred očami pohanov vyjavil Pán svoju spásu. Povzbudenie všetkých národov k radosti a oslave, a výzva celému stvorenstvu, aby sa pripojilo k tejto radosti a k oslave príchodu Sudcu.
- Žalm 84: Aké milé sú tvoje chrámy, Pane. Žalm levitu z rodu Koreho podľa piesne Lisy o blaženosti pútnikov, neopoznajúcich ťažkosti cesty na sväté miesto, ako aj tých, čo aspom v duchu putujú k príbytku Pánovmu.
Tieto žalmy a čítania nám pomáhajú hlbšie prežívať tajomstvo Veľkej noci a posilňujú našu vieru v zmŕtvychvstalého Krista.
Príklady Čítaní
Medzi dôležité čítania patrí:
- Skutky apoštolov 15, 1-2: Apoštoli a starší sa zišli, aby riešili spory a udržali pokoj v Cirkvi.
- Zjavenie 21, 10-14: Vízia nebeského Jeruzalema, symbol obnoveného pokoja Edenu.
- Evanjelium podľa Jána: Ježiš hovorí o láske, poslušnosti a pokoji, ktorý zanecháva svojim učeníkom.
Trojnásobné Vyjadrenie Slávy a Kráľovstvo Pokoja
V týchto čítaniach sa dá hovoriť o trojnásobnom vyjadrení slávy. Ak sme minulú nedeľu zaznamenali tému „kráľovstva lásky“, tento týždeň si všimneme dôraz na myšlienku „kráľovstva pokoja“. V prvom čítaní zo Skutkov vidíme opatrenia, ktoré boli potrebné na udržanie pokoja v prvotnej Cirkvi. V druhom čítaní zo Zjavenia vidíme obnovený pokoj Edenu v novom nebeskom Jeruzaleme. V treťom čítaní, Ježiš hovorí o pokoji, ktorý zanecháva svojim učeníkom.
Toto čítanie je veľmi dôležité preto, že ukazuje spôsob, akým by podľa neho mala byť riadená Cirkev, aby v nej mohol byť zachovaný pokoj. Na začiatku čítania vidíme, že pokoj v Cirkvi narúša teologický konflikt týkajúci sa úlohy zákonov Mojžišovej zmluvy teraz, keď sa tvorí spoločenstvo novej zmluvy. Niektorí v podstate veria, že najprv sa človek musí stať Židom vstupom do starej zmluvy (prostredníctvom obriezky), až potom môže pristúpiť k vstupu do novej zmluvy. Iní hovoria: nie, pohania môžu priamo vstúpiť do novej zmluvy.
Všimnite si, že toto je záležitosť, o ktorej Písmo - ktoré v tom čase pozostávalo len z toho, čo teraz nazývame Starým zákonom - neuvádza nič priamo. Preto prístup sola scriptura alebo „len Biblia“ vôbec nepomôže pri riešení tohto problému. Ako to už často býva, Cirkev musí urobiť autoritatívne rozhodnutie o niečom, čo nie je jasne špecifikované vo Svätom písme. Ako sa to robí? Je zvolaný cirkevný koncil, snem, na ktorom je prítomný Peter a aj ho vedie.
Toto je vízia Cirkvi, predovšetkým Cirkvi oslávenej (ktorej hranice sa v podstate zhodujú s hranicami neba), ale aj aplikáciou na Cirkev putujúcu (t. j. Cirkev na zemi). Drahé kamene, ktoré zdobia nebeský Jeruzalem, pripomínajú drahé kamene Edenu (Gn 2, 11-12), pretože nebeský Jeruzalem je nový Eden, v ktorom je obnovený pokoj raja. Na konci Genezis 3 sú anjeli umiestnení pri východnom vchode do raja (keďže Eden, ktorý je svätyňou/chrámom, mal len jeden vchod, orientovaný na východ; pozri Gn 3, 24). Nový Jeruzalem je prístupnejší (dvanásť brán), ale pri každej je umiestnený anjel, aby zabránil vstupu všetkému, čo je nečisté. Toto predstavuje duchovnú podstatu Cirkvi a duchovný boj, ktorým sa Cirkev naďalej ochraňuje.
Počas týchto posledných dní pred sviatkom Nanebovstúpenia liturgicky „opätovne prežívame“ koniec štyridsaťdňového obdobia apoštolov stráveného s Ježišom, keď ich pripravoval na svoj odchod. Priamy záznam Ježišovho učenia počas tohto obdobia neexistuje v Skutkoch ani evanjeliách. Preto sa Cirkev obracia na Ježišovu reč v Evanjeliu podľa Jána počas Poslednej večere, ktorá je veľmi vhodná, pretože Ježiš v nej obšírne hovorí o svojom blízkom odchode a o príchode Ducha Svätého.
Ježiš povedal svojim učeníkom: „Kto ma miluje, bude zachovávať moje slovo a môj Otec ho bude milovať; prídeme k nemu a urobíme si uňho príbytok. Kto ma nemiluje, nezachováva moje slová. A slovo, ktoré počujete, nie je moje, ale Otcovo, toho, ktorý ma poslal.
Žalm 47, ktorý stvárňuje ako hymnus na Pána, Vládcu vesmíru: „Boh je kráľom celej zeme...Boh kraľuje nad národmi.“ (v. 8-9). Tento hymnus Pána, kráľa sveta a ľudstva, ako iné podobné texty v žaltári (porov. Ž 93; 96-99), predpokladajú slávnostnú liturgickú atmosféru.
Žalmy sú v prvom rade prirodzeným a bezprostredným výrazom izraelskej nábožnosti, založenej na viere v jedného a pravého Boha. Žalmista v nich hovorí o Bohu vo forme básnických útvarov, ktorými vyjadruje svoju neoblomnú živú vieru v Boha prejavmi chvály, vďaky, prosby, dôvery, vyznania hriechov a pod.
Podľa Kristovho príkladu sa žalmy čoskoro stali modlitbou kresťanov a zaujali privilegované miesto tak v súkromnej, ako vo verejnej modlitbe kresťanského ľudu už v apoštolských časoch.
Žalm 23 - Pán je môj pastier a môj hostiteľ
Budeme sledovať tento spev radostných chvál v jeho základných momentoch, podobných dvom vlnám, ktoré postupujú smerom k morskému brehu. Líšia sa spôsobom, ktorým sa pozorujú vzťahy medzi Izraelom a národmi.
Druhá časť žalmu (porov. v. 7-10) sa otvára inou vlnou chvály a slávnostného spevu: „Spievajte Bohu, spievajte, spievajte nášmu kráľovi, spievajte... spievajte mu chválospev“ (v. 7-8). Aj teraz sa modliaci skláňa pred Pánom, ktorý sedí na tróne v plnosti kráľovskej dôstojnosti (porov. v. Tento kráľovský trón sa definuje ako „svätý“, pretože je neprípustný pre obmedzeného človeka a hriešnika.
Žalm sa končí prekvapujúco v znamení univerzálnej otvorenosti: „Kniežatá národov sa spolčujú s národom Boha Abrahámovho“ (v. Vracia sa k Abrahámovi, k patriarchovi, ktorý je pri koreni nielen Izraela, ale aj iných národov. Vyvolenému ľudu, ktorý od neho vyšiel, je zverené poslanie, aby obrátil k Pánovi všetky národy a všetky kultúry, pretože On je Boh celého ľudstva.
„Hlásajte medzi pohanmi: ‚Pán kraľuje!‘“ Toto povzbudenie žalmu 96 (v. 10), ktoré bolo práve ohlásené, akoby udávalo tóninu, ktorá sa prelína celým žalmom. Aj žalm 96 velebí či už Stvoriteľa bytosti, či Spasiteľa národov: Boh „upevnil zemekruh, nepohne sa; a spravodlivo súdi národy“ (v. 10). Žalm sa začína slávnostnou výzvou na chválu Boha, výzvou, ktorá ihneď otvára všeobecnú perspektívu: „Spievaj Pánovi, celá zem!“ (v. 1)
Žalm sa v podstate skladá z dvoch častí. Prvá časť (porov. v. 1-9) obsahuje slávnostné zjavenie Pána „v_jeho svätyni“ (v. 6), to je v chráme na Sione. Predchádzajú ju i nasledujú spevy a obetné obrady spoločenstva veriacich. S naliehavosťou plynie prúd chvály pred Božou velebou: „Spievajte Pánovi pieseň novú... spievajte... spievajte... velebte... zvestujte jeho spásu... zvestujte jeho slávu... zvestujte jeho zázraky... vzdávajte Pánovi slávu a moc... vzdávajte Pánovi slávu... Prineste obetné dary... klaňajte sa“ (v. 1-3.
V samom srdci tohto chórového spevu nachádzame aj vyhlásenie proti idolatrii (modloslužbe). Modlitba sa tu javí ako cesta na dosiahnutie čistoty viery podľa výroku lex orandi, lex credendi: norma pravej modlitby je aj normou viery, lekciou o_Božej pravde.
| Žalm | Charakteristika | Výrazový okruh |
|---|---|---|
| Žalm 47 | Hymnus na Pána, Vládcu vesmíru | Chvála, oslava, uznanie Božej moci |
| Žalm 96 | Oslava Stvoriteľa a Spasiteľa národov | Výzva k chvále, hlásanie slávy Boha |
| Žalm 27 | Dôvera v nebezpečenstve | Dôvera, prosba, hľadanie Božej tváre |
Charakteristickou črtou žalmu 27 je dôvera Bohu. V našej liturgii hodín sa modlí vždy v stredu prvého týždňa žaltára a je označený názvom Dôvera v nebezpečenstve. Môžeme ho rozdeliť na dve časti. Prvá časť, ktorá je vytvorená veršami 1-6, vydáva svedectvo o radostnej dôvere. Druhá časť, ktorú tvoria verše 7-14, je vyjadrením prosebnej dôvery.