Žehra je jednou z najstarších obcí pod Spišským hradom. Prvá písomná zmienka o Žehre je z roku 1245. Vtedy „Ctihodná kapitula spišská“ povolila grófovi Jánovi zo Žehry postaviť kostol v Žehre. Obec Žehra leží 442 m nad morom vo východnej časti Hornádskej kotliny. Patrí nesporne k najstarším obciam Spiša. O starobylosti Žehry svedčia mnohé nálezy dávneho praveku, pozostatky neandertálskeho človeka.
Po postavení hradu sa obec Žehra stala súčasťou spišského hradného panstva, a tak počas stáročí patrila pod správu šľachtických rodov Zsigrayovcov, Zápoľskovcov, Thurzovcov a Csákyovcov. V tomto položení boli aj dejiny obce úzko späté s dejinami hradu. Obec napriek svojmu hospodárskemu a kultúrnemu významu nebola veľká.
V roku 1565 mala len 8 poddaných - gazdov. V obci už vtedy bol mlyn. Neskôr sa tu postavilo niekoľko rybníkov, ako to vidíme z urbára z roku 1672. Okrem riadneho mlyna bola aj valcha na súkno. Pravda nie je vylúčené, že šlo o niekoľko prisťahovalcov, pretože vieme, že krátko predtým zúril v obci mor, ktorého pamiatku pripomína jeden oltár v našom kostole. Obec bola pôvodne katolícka. Keďže však podliehala Spišskému hradu, ktorého majitelia istý čas boli evanjelici, prešla obec v roku 1565 počas panovania Thurzovcov na evanjelickú vieru.
V roku 1700 žilo v obci 90 dospelých obyvateľov Slovákov a všetci boli katolíci. Koncom 17. storočia došlo aj k tomu, že staré gotické oltáre boli nahradené barokovými, pričom pri bočných oltároch sa ponechali staré oltárne skrine s gotickými sochami a maľbami. Obec sa silne nevyvíjala ani neskôr.
V roku 1772 mala 11 poddaných - gazdov, ktorí hospodárili všetci len na štvrtine usadlosti. Mená troch vtedy žijúcich gazdov sa zachovali do dnes: Tkáč, Záhradník a Kubaško. Želiari boli štyria. Po páde poddanstva sa pôda pridelila jednotlivým gazdom. Aby nebola taká rozdrobená, vykonalo sa v rokoch 1857 až 1867 sceľovanie (komasácia). Obec mala vtedy okolo 400 obyvateľov. Neskôr nastalo vysťahovalectvo do Ameriky, v dôsledku čoho poklesol počet obyvateľov v roku 1910 len na 331.
Obec Žehra je jednou zo zastávok Gotickej cesty, prvej turistickej poznávacej cesty na Slovensku. Táto cesta za gotickými pamiatkami v ucelenom okruhu 276 km predstavuje najzaujímavejšie skvosty Spiša a Gemera, ktoré svojím významom ďaleko presahujú rámec regiónu i Slovenska.
Máloktoré mesto alebo obec na Slovensku sa môže pochváliť s tým, že na jej katastrálnom území, tak ako v Žehre, sa nachádzajú dve národné kultúrne pamiatky, obe zapísané v Zozname svetového dedičstva UNESCO. Je to hradný komplex Spišský hrad a vzácny klenot - kostol Ducha Svätého v Žehre. Známa je aj prírodná rezervácia Dreveník, teda náprotivný travertínový kopec - vzácna archeologická lokalita. Kaštieľ rodu Csákyovcov, ako aj kostolík svätého Kozmu a Damiána v Hodkovciach, sú tiež časťou našej obce.
Kostolík je už zďaleka viditeľný a ľahko rozpoznateľný vďaka jedinečnému tvaru strechy veže. Kostolík je sprístupnený turistom aj s odborným výkladom. Vstupné je 0,5 až 2,0 eura. V mesiacoch júl a august je otvorený v určených hodinách počas celého týždňa, mimo sezóny na požiadanie.
Kostol Ducha Svätého v Žehre
K samotnému kostolu vedie 93 schodov zo zvláštneho spišského vápenca - travertínu. História kostola začína v 13.st. Gróf (comes) Ján zo Žehry dostal povolenie postaviť kostol v Žehre od “Ctihodnej kapituly spišskej” v roku 1245. Kostol v prechodnom neskororománskom - ranogotickom slohu bol dokončený v roku 1275, v priebehu storočí bol viackrát upravovaný až do dnešnej podoby. 15. marca 1985 bol farský kostol Sv. Ducha v Žehre vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku a 11.decembra 1993 bol Spišský hrad a kultúrne pamiatky okolia - teda aj kostol Sv. Ducha v Žehre zapísaný do Zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.
Jeho interiér ukrýva vzácne gotické fresky svetového významu, ktoré sem prichádzajú obdivovať stovky návštevníkov zo všetkých kontinentov. Už z diaľky upúta pozornosť návštevníka biela stavba kostola s charakteristickým dreveným cibuľovitým zakončením veže, vypínajúca sa nad obcou na malom návrší.
Z pôvodného jednoloďového kostola sa do dnešných čias zachovala románska klenba vo svätyni. V lodi bol drevený kazetový strop, ktorý v druhej polovici 15.st. vyhorel. Po požiari postavili klenbu, podopretú osemhranným stĺpom. Od vtedy je kostol dvojloďový. Táto architektonická zvláštnosť je typická pre viaceré kostoly spišského regiónu a možno ju takisto považovať za svetový unikát. Vnútorné zariadenie je väčšinou barokové: hlavný oltár s reliéfom Zoslania sv. ducha z roku 1656 je barokový, ovplyvnený neskorou gotikou. Bočný oltár na južnej strane je z roku 1677, avšak plastika sv. Mikuláša a tabuľové maľby na dreve sú gotické. “Morový oltár” z roku 1663 na severnej strane je ďakovným darom farníkov na pamiatku epidémie moru, ktorý tu zúril v rokoch 1644 - 1645. V gotickej skrini oltára z roku 1510 sú plastiky zo 16.st. za zmienku stojí ešte baroková kazateľnica a krstiteľnica.
Vo svätyni vedľa oltára je neskororománska krstiteľnica, dnes nepoužívaná. Za oltárom na východnej stene kostola je jediné románske okno. V lodi sú okná gotické, vo svätyni je okno rozšírené - pravdepodobne kvôli dostatku denného svetla. Lavice sú z päťdesiatych rokov minulého storočia. Organ je nový, postavený v rokoch 1988 - 1989.
Najvzácnejšie sú v kostole fresky, ktoré boli namaľované do čiastočne vyschnutej omietky a to v piatich etapách:
- etapa: po dokončení stavby v roku 1275 bol kostol posvätený - pomazaný svätou krizmou. Miesta, kde bol pomazaný označujú konsekračné kríže.
- etapa: v tympanóne južného portálu (pôvodného vchodu do kostola) je freska z 13.st. zvaná Goldota. Prístavok pri portáli (Boží hrob) bol pristavený pred 100 - 150 rokmi.
- etapa: na freskách vo svätyni (z prvej polovice 14.st.) sa prejavuje byzantsko - taliansky ikonografický vplyv. Sú na klenbe, stenách i na spodnej časti víťazného oblúka. Na klenbe sú vyobrazenia: na východnej strane Christor Pantokrator (Vševládca), na severnej strane Triglav (vecne nesprávne starobylé znázornenie) - tajomstvo Najsvätejšej Trojice, na západnej strane Theotókos - Bohorodička s dieťaťom Ježišom na hrudi, na južnej strane Abrahámovo lono. Na stenách sú výjavy: na severnej strane Korunovanie Panny Márie. Tu stojí za povšimnutie dobový dokument vývoja strunových hudobných nástrojov z prvej polovice 14.st. - anjeli hrajú na “fiduly”(na oboch stranách fresky). V druhom riadku je Posledná večera, pokračujú udalosti v Getsemanskej záhrade, na východnej strane (za oltárom) je Zvestovania pána. V druhom riadku Kristus pred Herodesom, pod oknom Kristus vo väzení, pokračuje freska Bičovanie, na južnej strane patróni lekárov a lekárnikov svätý Kozma a Damián s pacientmi. V druhom riadku Ukrižovania a Snímanie z kríža. Na víťaznom oblúku na spodnej strane sú medailóny prorokov.
- etapa: na severnej stene lode sú dve fresky v rámoch z druhej polovice 14.st.: Pieta (Sedembolestná) a Arbor vitae (Strom života). Táto je najznámejšia, je typickým príkladom Písma svätého chudobných. Ústrednými postavami pod stromom života sú Synagóga ako predstaviteľka Starého zákona a Eccesia (cirkev) predstavuje Nový zákon. Freska je plná symbolov a symboliky.
- etapa: zahŕňa fresky z druhej polovice 15.st. na severnej stene lode. Po spomínanom požiari, keď postavili uprostred lode stĺp s klenbou, na severnú stenu lode naniesli tenkú vrstvu novej omietky, čím zakryli o 100 rokov staršie fresky (Sedembolestná a Strom života) a namaľovali tri riadky nových fresiek. Z toho istého obdobia pochádza aj freska na prednej strane víťazného oblúka. Vo vrchnom riadku je Smrť Panny Márie a Korunovanie Panny Márie. V druhom riadku je Ladislavova legenda (uhorský kráľ sv. Ladislav zachraňuje kresťanské dievča z rúk pohanských Kumánov). V spodnom riadku je Zvestovanie Pána, Obrezanie Pána, Poklona troch kráľov. Na prednej strane víťazného oblúka je výjav Posledného súdu.
Táto situácia trvala až do skončenia epidémie moru roku 1646, keď vrchnosť prikázala dezinfikovať priestory, v ktorých ľudia žili alebo sa schádzali. Preto priestor kostola zabielili. Fresky boli ukryté až v 50 - tych rokoch nášho storočia. Skupina odborníkov pod vedením Dr. Márie Mariániovej fresky odkryli, očistili, upevnili, avšak nereštaurovali. V lodi po odkrytí fresiek z 15.st. robili opatrné sondy a tak objavili o 100 rokov staršie fresky, na úkor mladších fresiek.
Hodkovce
Zdroje: VENCKO, J.: Z dejín okolia Spišského Hradu, Edmund Schustek, Spišské Podhradie. Dejiny Hodkoviec sú úzko späté s dejinami Spišského hradu. Do 17. storočia boli samostatnou osadou, neskoršie sa stali majerom. Rozprestierajú sa východne od hradu pri ceste do Žehry na severnej strane Dreveníka.
Pôvod názvu podľa niektorých historických zdrojov pochádza z maďarského pomenovania bobra - „hód“, ktorý sa vo veľkom množstve vyskytoval v tunajšom, toho času skalnatom, vlhkom a stromami porastenom území. Niekdajší zemepáni mávali aj takých poddaných, čo im dodávali bobrov, latinsky sa nazývali „castonarii“, maďarsky „hódász“.
Osada sa po prvý krát spomína v r.1292 pod menom Hodkouch s nemeckými obyvateľmi a názvom „Hotzendorf“, alebo „Bibersdorf.“ Osada je v blízkosti hradu, preto jej neskorší majitelia boli hradnými pánmi a ich poddaní „jobagiones castri“ patrili až do zrušenia poddanstva priamo Spišskému hradu. Nové, meniace sa spoločenské podmienky, mali podstatný význam na ďalší osud hradu. Obranné nároky sa znižovali a údržba hradu vyžadovala čoraz vyššie náklady.
Hoci sa Hodkovce spomínajú už v roku 1292, život a historický význam im dala rodina Csákyovcov, ktorá vyše 300 rokov vlastnila neďaleký Spišský hrad. V roku 1702, potom čo sa povstalecké vojská Františka Rákócziho zmocnili a poškodili Spišský hrad, Štefan Csáky si nechal v Hodkovciach postaviť pohodlný barokový kaštieľ. V roku 1780 Emanuel Csáky objekt prestaval, z vyhoretého Spišského hradu dal previesť značnú časť zbraní, vnútorného zariadenia a založil rozsiahly francúzsky park. V roku 1860 pribudovali ďalšie krídlo, čím objekt získal súčasnú uzavretú štvorkrídlovú dispozíciu.
Kaštieľ a jeho areál najviac zveľadil gróf Emanuel Csáky ( 1763-1825) - spišský župan, ktorý študoval vo Viedni a pomocou francúzskeho emigranta veľkolepé prebudoval kaštieľ, kostol a veľký park vyzdobil staroklasicistickými sochami. Na vzácnu knižnicu, zbierku starožitnosti a prepych v každom ohľade a na veľkú rodinu nestačili mu dôchodky. Anglické a francúzske záhrady boli ozdobené sochami v lete palmami a zriedkavými kvetinami, v strede s fontánou a veľkým kvetinovým košom, charakteristické znaky tzv. sentimentálnych záhrad. Celý park bol plný košatých listnatých stromov, hlavne krásnych storočných bukov. Blízko je cintorín, kaplnka, hrobky a náhrobné kamene. V roku 1800 sa stáli známym divadlá v parku pri kaštieli.
Amfiteáter v Hodkovciach, ako aj inde, tvoril časť záhrady, preto ho nazývame aj ako záhradné divadlo či zelené živé ploty záhrady. Bolo vybudované pódium, asi 6 metrov od pódia bol živý zelený plot a tu medzi pódiom a plotom vytvorili priestor pre orchester a za ním pre obecenstvo. Starý kostol v roku 1803 dal od základov v gotickom slohu obnoviť a zariadiť gróf Emanuel. Slávnostne ho posvätil ku cti Kozmu a Damiána biskup gróf Révay. Na jedinom oltári sú sochy týchto svätých ako kňazov. V sklenenej skrinke je uložená lebka a pontifikálne rukavice kardinála Imricha Csákyho. V kostole sa ďalej nachádza obraz korunovania P. Márie, zvestovania P. Márií a tieto obrazy svätých: Valentína, Barbory, Vavrinca, Klotildy, Alžbety a Kataríny. V kaplnke je erb rodiny Csáky, na chóre starý orgán s troma mutáciami. Na západnej strane kostola je z kresaných bielych kvádrov pribudovaná predsieň, v ktorej je uložený medený sarkofág s pozostatkami grófa Teodora Csákyho.
Kostol sv. Kozmu a Damiána v Hodkovciach
Patrocínium: sv. V roku 1245 dostal zemepán Ján Sigray od spišského prepošta Mateja povolenie postaviť v obci kostol. Išlo o neveľký ranogotický objekt typickej dispozície v podobe pozdĺžnej lode so štvorcovým presbytériom. O niečo neskôr, snáď ešte koncom 13. V poslednej štvrtine 14. V roku 1563 sa kostolík stal evanjelickým a katolíkom bol vrátený až po roku 1638, keď sa obec dostala do vlastníctva Csákyovcov (udáva sa aj rok 1632). V roku 1652 bol kostolík barokovo upravovaný, pričom úpravy sa dotkli najmä interiéru (nový hlavný oltár a zatretie stredovekých fresiek). O niečo neskôr boli zbarokizované bočné oltáre. V priebehu 18. storočia pribudla z juhu pred hlavným vchodom murovaná predsieň. Maľby v lodi boli opätovne odkryté v roku 1870, v presbytériu v roku 1877. Prvý archeologický výskum sa v kostolíku uskutočnil už v roku 1884. V rokoch 1956 až 59 boli zreštaurované nástenné maľby. Viac ako desaťročná rozsiahla obnova chrámu sa začala v roku 2009.
- Z konca 13. storočia sa v kostolíku zachoval aj náhrobný kameň Jána Sigraya zdobený zloženým reliéfom kríža. Tvorí ho v hornej časti grécky kríž, ktorého ramená sú tvorené menšími krížmi, v strede jednoduchý kríž v kruhu ako symbol Krista a tento celok stojí na štylizovanom trojvrší či trojlístku.
- Kostolík je známy svojimi hodnotnými freskami. Najstaršie maľby sú konsekračné kríže ešte z konca 13.
- V prvej fáze datovanej do poslednej štvrtine 14. storočia (70. - 80.
- Na stenách presbytéria nájdeme výjavy z pašiového cyklu, veľkoryso poňaté Korunovanie Panny Márie, Zvestovanie a trocha netradične i dvojicu sv. Kozmu a Damiána. Na klenbe medzi rebrami sú postavy Krista, Madony, Abraháma a nezvyčajne stvárnenej Najsv. Trojice v podobe troch hláv na jednom tele.
- Po prestavbe na dvojlodie vznikli dva obrazy na severnej stene lode. Ide o výjav Piety a najmä známy Živý Kríž, bohatý na významy a symboly, ktorého centrom je Kristus ukrižovaný na vetvovom kríži s výhonkami. Okrem tradičných postáv (Adam a Eva, korunovaná Cirkev, zúbožená Synagóga, anjeli) tu nájdeme aj postavu kľačiaceho donátora z rodu Sigrayovcov.
- Tieto dva obrazy boli v druhej polovici 15. storočia prekryté rozsiahlejšou freskovou výzdobou, ktorá zobrazovala výjavy zo života Panny Márie a tzv. ladislavovskú legendu, súboj kráľa sv. Ladislava s Kumánom a záchrana unesenej devy.
- V dlažbe kostolíka pod lavicami pre veriacich je osadených viacero hodnotných renesančných náhrobkov členov rodu Sigrayovcov a ďalších významných osôb zo 17.
- Z archeologického výskumu v roku 1884 sa nám zachovala aj správa, ktorú našli bádatelia pri neskorších vykopávkach v sklenej fľaštičke od kvapiek proti bolesti žalúdka.
- Papierový model kostolíka v mierke 1:100 vydala organizácia Košice Región Turizmus v roku 2017.
- Malebný chrám zaujal aj viacerých výtvarníkov, napr. Kostolík patrí Rímskokatolíckej cirkvi a slúži ako farský kostol.
Beharovce
Beharovce ležia vo východnej časti Hornádskej kotliny západne od Braniska, 22 km na východ od Levoče, v nadmorskej výške 459 metrov n.m, pri tuneli Branisko. Nadmorská výška v strede obce je 474 m n. m. a v chotári 460 - 660 m n.m. Roku 1297 sa uvádza obec pod menom Horná Žehra.
Prvá písomná zmienka o obci pochádza z roku 1338. Obec je doložená z toho roku ako Beherowch, neskôr ako Beherocz (1452), Beharowcze (1773); maďarsky Beharóc. Obec patrila panstvu Spišského hradu. „ Meno nosí od behárov - behúňov spišského hradu, ktorí hlavne na poľovačkách pánstva, niekedy celé týždne trvajúcich, konali službu: nosili stravu, doviedli nacvičených psov, trúbili, vyháňali diviakov, piekli pečeňu, atď. V hrade kŕmili ošípané, rúbali drevo, dodávali lesné ovocie sušili huby. Boli teda »jabagiones castri curiales«, ktorým len pán hradu rozkazoval, pravda cestou úradníka, ktorý medzi nimi býval. V 15. St. „ R. 1786 mal tu gróf Juraj Csáky intravilán »Hurnikovec« pre horára, krčmu »Šarvanec« a mlyn. Celý chotár je 866 katastrálnych jednotiek. Mená honov r.
V roku 1787 mala obec 23 domov a 168 obyvateľov, v roku 1828 mala 26 domov a 191 obyvateľov. Za I. ČSR sa obyvatelia zaoberali poľnohospodárstvom, výrobou tehál, časť pracovala príležitostne i v stavebníctve. Ostatní pracovali v priemyselných podnikoch v Krompachoch a inde. Dnes má obec nízku hustotu obyvateľstva.
Kostol sv. Michala archaniela je z roku 1823 „ na jeho zakladinu dal gr. Emanuel Csáky dva gbolovú roľu, slobodnú od každej ťarchy, »Pod Leščom«.“ V tom istom roku ho posvätil biskupský vikár Andujar. V drevenej veži je 120 funtový zvon, ktorý posvätil biskup Bélik. Kostol je rímsko - katolícky, typ sieňový s polkruhovým uzáverom, kazetovým stropom a nadstavanou drevenou zvoničkou. Na priečelí je murovaný štít, fasády sú členené lizénami. Veža je zakončená zvonovou strieškou. Hlavný oltár je v historizujúcom slohu z roku 1899 od rezbára J. Fuhrmana. V oltárnej architektúre zakončenej architrávom s polkruhovým nadstavcom sú tri niky so sochami sv. Michala arch., Štefana Prvomučeníka a Jána ev. Na priečelí je krucifix, ľudová drevorezba z prvej polovice 19.stor.
Po objavení obecnej pečate v levočskom archíve, ktorá je z roku 1842 vychádzal aj návrh súčasného erbu. V jej pečatnom poli je zobrazený sv. Michal Archanjel stojaci na drakovi. Odetý je do zemanskej mentielky, na hlave má prilbu s perami. V pravej ruke drží váhy, v ľavej vztýčený meč. Je zároveň aj patrónom miestneho kostola. Pod ním je nápis BEHAROC.1842.
Granč-Petrovce
Dnešná obec Granč-Petrovce vznikla v polovici 19 storočia zlúčením dvoch pôvodne samostatných obcí. Petrovce (Petrouchsegra) vznikli v druhej polovicu 13. storočia a prvá písomná zmienka o nich je z roku 1292. Patrili zemepánom Petróczyovcom, ktorí boli potomkovia maďarských kopijníkov a ich vodcu Petra. Vyšvihli sa medzi krajanských zemanov a písali sa Petróczy de Petrócz.
Prvá písomná správa o Granči (Granch, čo značí -koryto) ako o vyvinutej obci je až z roku 1344 a patrila do Provincie spišských kopijníkov. Podľa Vencka (Z dejín okolia Spišského hradu, 1941, str. 235) Granč bola pôvodne slovanská osada, ktorú prevzali práve maďarskí kopijníci. Ich vodca Peter sa osadil južne za vodou. Jeho osadu Slovania pomenovali Petrovce, Maďari si ju nazývali Petróc= Sygra a Granč sa stal Garančom.V jednej i druhej časti boli zemianske rodiny.
Keď v rokoch 1587-1600 Vavrinec Granchy je spišským kanonikom celý ich majetok v osade Granč prechádza na rodinu Petróczych. Počet obyvateľov v roku 1693: 142 katolíkov,29 luteránov, v roku 1705 - 120 luteránov a v roku 1910 - 170 katolíkov z celkového počtu 204 obyvateľov( Vencko,Ján Z dejín okolia Spišského hradu, 1941, str. 236). V roku 1876 sa v obci narodil Štefan Petróczy, významný priekopník v konštrukcii vrtuľníkov.
Posledným zemepánom z rodu Petróczy v Granči -Petrovciach bol Ľudovít, sekčný radca na maďarskom ministerstve vnútra, ktorý údajne svojím vplyvom ochotne pomáhal svojím krajanom na Spiši .Keďže posledný zemepán a jeho súrodenci nežili v rodnej obci ,rozhodli sa ich rodičia Petróczyovský majetok (552 kat. jutár) v Granč -Petrovciach predať. Keď na prelome 19.a 20. storočia už spojenú obec dosídlili obyvatelia zo Ždiaru, t.j. Gorali spod Belianskych Tatier, vykúpili časť Petróczyovského majetku. A niekedy koncom prvej svetovej vojny zvyšok predali židovskej rodine Jekelfalussy.
Každá z obidvoch pôvodne samostatných obcí mali osobitnú obecnú správu a obidve obce vyvíjali aj samostatnú kancelársku prax s vlastným pečatidlom. Zatiaľ poznáme iba spoločné pečatidlo. Znakom obce je sv. Martin v obvyklej podobe. Sedí na koni a pri zadných nohách koňa je zobrazený žobrák. Sv. Martin je patrónom farského kostola, ktorý dal postaviť Baltazár Petoczy s manželkou Katarínou Kendy v roku 1626. V roku 1697 žehranský farár Tomáš Bethlenfalvay sa stal administrátorom Petrovského kostola a za to dostal dežmu a záhradu pod vyšným mlynom. V roku 1725 bola petrovská cirkev pripojená k Žehre. Opísaný historický znak heraldicky upravili L. a D. Vrteľovci v roku 1997. Erb obce tvorí modrý štít, v ktorom stojí strieborná hus- atribút sv. Martina.
Dodnes si obec zachovala poľnohospodársky ráz, v minulosti bolo doplnkom obživy tunajších obyvateľov aj košikárstvo a povozníctvo. Podľa prvého oficiálneho sčítania ľudu v roku 1919 žilo v obci 194 obyvateľov v 26 domoch. Z toho 94 mužov a 100 žien. 188 obyvateľov bolo katolíkov, 1 grécko-katolíckeho vyznania a 5 obyvateľov židovského vyznania. V roku 1940 mala obec 312 obyvateľov.
