Ako správne odpovedať kňazovi na požehnanie a prečo je to dôležité

Požehnanie sme si zvykli prijímať takmer automaticky. Keď prídete do kostola, všimnite si, ako ľudia prijímajú požehnanie. Mnohí urobia na sebe ani nie kríž, lež nejaké háky báky a už vôbec si neuvedomujú, čo znamená kňazské požehnanie. A čo tiež môžeme vidieť, že niektorí veriaci sa ponáhľajú z kostola až tak, že odchádzajú domov, či niekde inde skôr, než im kňaz udelí požehnanie. Iste môžu mať aj oprávnené dôvody, ale skôr teraz myslím na tých, ktorí sa v danej chvíli naozaj nemajú kde ponáhľať.

Je dôležité poznamenať, že „požehnanými“ sa nestávajú veci, ale ľudia. Prijímateľom duchovných darov, teda Božej milosti, je vždy len človek. Ak kňaz požehnáva ruženec, v skutočnosti vyprosuje požehnanie pre tých, ktorí sa ho modlia. Ak požehnáva auto, neznamená to, že by sa ono stalo „amuletom“, že by obsiahlo nejakú nadprirodzenú schopnosť, ale v modlitbe požehnania kňaz prosí za tých, ktorí auto používajú. Rovnako je nesprávne hovoriť o „požehnávaní domov“, pretože prijímateľom požehnania nie je stavba, ale rodina, ktorá v nej býva. V Benedikcionáli nájdeme obrad „Každoročné požehnanie rodín v ich domoch“.

Keď kňaz požehnáva, to ja požehnávam, hovorí Pán Ježiš.

“Drahá dcéra, chcem ťa naučiť prijímať moje požehnanie s vrúcnosťou. Snaž sa pochopiť, že sa deje niečo veľkého, keď prijímaš požehnanie jedného z mojich kňazov. Požehnanie je prekypovaním mojej Božskej svätosti. Otvor svoju dušu, aby sa posvätila prostredníctvom môjho požehnania. Ono je nebeskou rosou pre dušu, skrze ktoré, všetko čo sa vykoná, môže byť plodné. Prostredníctvom moci požehnania som dal kňazovi moc otvárania pokladnice môjho Srdca a vylievať dážď milosti na duše. Keď kňaz požehnáva, ja požehnávam. Vtedy vychádza z môjho Srdca nesmierny prúd milosti do duše, aby ju celkom naplnil. Preto maj otvorené svoje srdce, aby si nestratila blahodárny účinok požehnania. Prostredníctvom môjho požehnania prijímaš milosť lásky a pomoc pre dušu i telo. Moje sväté požehnanie obsahuje všetku pomoc potrebnú pre ľudstvo. Je veľkým privilégiom, keď dostávaš požehnanie. Nemôžeš pochopiť, koľko milosrdenstva prostredníctvom neho dostávaš. Preto nikdy neprijímaj požehnanie chladne a roztržito, ale s plnou pozornosťou. Pred prijatím požehnania si chudobná, po jeho prijatí si bohatá. Bolí ma, že požehnanie Cirkvi je tak málo oceňované a zriedka prijímané. Prostredníctvom neho sa utvrdzuje dobrá vôľa. Podujatie získavajú novú mimoriadnu ochranu. Slabosť sa posilní mojou mocou. Myšlienky zduchovnejú a zlé vplyvy sa zneškodnia. Udelil som môjmu požehnanniu bezhraničnú moc. Čím je väčšia horlivosť s akou sa moje požehnanie dáva a prijíma, tým je väčšia jeho účinnosť. Či sa požehnáva dieťa alebo i celý svet, požehnanie je oveľa väčšie než tisíce svetov. Uváž, že Boh je nesmierny, nekonečne nesmierny. Aké sú malé všetky veci v porovnaní s ním. A stane sa to isté, či iba jeden, či mnohí prijímajú požehnanie. To nie je dôležité, lebo ho dám každému podľa miery jeho viery. Pretože som bohatý na všetky dobrá, je vám možné prijať ho bez miery. Dcéra moja, chráň toho, čo dáva požehnanie. Váž si požehnané veci. Tak sa to páči mne, tvojmu Bohu. Každý raz, keď si požehnaná, si užšie spojená so mnou, opäť posvätená, ozdravená a chránená láskou môjho svätého Srdca. Často držím skryté výsledky môjho požehnania tak, aby sa spoznali až vo večnosti. Často sa zdá, že požehnania sú bez výsledku. A predsa je obdivuhodný ich vplyv. Aj výsledky zdanlivo neplodné sú požehnaním, získaným prostredníctvom svätého požehnania. Moje požehnania mnohokrát spôsobujú účinky neznáme duši. Preto maj veľkú dôveru tomuto prekypovaniu môjho svätého Srdca. A vážne uvažuj nad týmto darom, v ktorom zjavné výsledky sú ti skryté. Prijímaj sväté požehnanie úprimne, lebo jeho milosti vstúpia iba do poníženého srdca. Prijímaj ho s dobrou vôľou a s úmyslom byť lepšou a ono prenikne do hĺbky tvojho srdca a utvorí svoje účinky.

Po prvé, ide o vyňatie veci z profánneho používania a jej „zasvätenie“ pre Boha. Napríklad požehnanie liturgického rúcha naznačuje, že tento odev sa bude používať len pri bohoslužbe a na nič iné. Požehnanie nejakého miesta, cintorína alebo parcely, na ktorej má byť postavený kostol, znamená, že na tomto mieste sa už nebude konať nič iné, len pochovávať telá ľudí alebo v chráme sláviť liturgia. Po druhé, požehnaním získali veci novú orientáciu, sprostredkovali nový pohľad na Boha, tvorcu všetkých vecí. Arcibiskup Ján Babjak v januári vo Vysokých Tatrách požehnal nové defibrilátory.

Cirkev prejavuje tú najživšiu starostlivosť o svätosť svojich kňazov. Na prvom mieste pomocou seminárov. Potom sú tu svätenia, ku ktorým Cirkev postupne napomáha vhodnými medziobdobiami. Pri takýchto príležitostiach nechýbajú svätencom jej materské povzbudenia k svätosti. Veľmi závažné sú aj slová adresované kandidátom subdiakonátu. "Musíte znovu a znovu premýšľať nad tým, aké bremeno berie dnes na seba vaša spontánna vôľa... Keď ste raz prijali túto vysviacku, už nemôžete cúvnuť z tohto svojho predsavzatia, ale musíte navždy slúžiť Bohu a s jeho pomocou zachovávať čistotu." A napokon: "Ak ste doteraz boli v Cirkvi ťažkopádni, odteraz musíte byť príčinliví; ak ste driemali, musíte bdieť; ak ste boli nečestní, teraz musíte byť čistí... Za budúcich diakonov sa Cirkev ústami biskupa modlí takto: "Nech oplývajú príkladom každej čnosti, autoritou spojeno...

Sväteniny totiž nefungujú na princípe, že by okolo nás automaticky vytvárali nejakú ochrannú zónu, nemajú moc samy v sebe. Účinok prijatého požehnania či posväteného predmetu nutne predpokladá správne disponovaného ducha.

Podľa Kódexu sa s posvätnými vecami, ktoré sú posvätením alebo požehnaním určené na Boží kult, má zaobchádzať úctivo a nemajú sa používať na profánne alebo im nie vlastné ciele, hoci sú vo vlastníctve súkromných osôb. Takisto, v prípade, že posvätené devocionálie už doslúžia alebo ich viac nepotrebujeme, musíme s nimi naložiť tak, aby nebola pochybnosť o úctivom nakladaní s nimi.

Pápež Pius XII. povedal istému kňazovi toto: “Keby si kňazi boli vedomí, aká moc je skrytá u nich požehnaniami, viac by žehnali. Milý syn môj, hovorím ti, ak sa k požehnaniu pozdvihne čo i len jediná kňazská ruka, aj keď žehná iba do vzduchu - na diaľku, že touto silou sa diabli rútia do priepasti. Áno, syn môj, keď takto niekoľkokrát udeluješ požehnanie proti zlým duchom, o koľko je ich potom menej v ovzduší. Ver mi, už som to kňazom zdôrazňoval viackrát, že kňazi musia viac žehnať, aby ľudstvo bolo oslobodené od diabla. Ver mi, že keby mi Boh doprial na tejto zemi už len jediný deň života, nechal by som kňazov žehnať, až by im ruky klesali, ochrnuli. Zachraňoval by som svet z moci diabla. Preto, syn môj, žehnaj ako často len môžeš. Práve tak, ako nemôžem vystihnúť veľkosť Nepoškvrnenej, taktiež nemôžem vylíčiť vplyv kňazského požehnania. Keby bolo vo vzduchu kňazovo požehnanie, nepadalo by na ľudí, na budovy, na mestá toľko bômb. Nepriatelia by zablúdili, nepoznali by cestu. Zlí duchovia by museli mestá opustiť. Kňazstvo si neuvedomuje akej moci je nositeľom. Preto ťa, syn môj, prosím, vykonávaj túto silu a moc! Posielaj požehnanie medzi zlých duchov, aby sa rozpŕchli, aby sa zrútili do priepasti. Toto je vyjadrenie pápeža Pia XII.

Kňaz je vybraný človek z ľudí pre ľudí. Keď sa kňaz modlí za svojich farníkov je to účinná modlitba. Tak ako kedysi Mojžiš stál medzi Bohom a ľuďmi, tak aj dnes kňaz stojí medzi Bohom a ľuďmi. Kňaz je Božou slabosťou. Prečo? Lebo, keď sa kňaz modlí za svojich farníkov, Boh načúva jeho slovám a požehnáva ten ľud. Nebesia sa otvoria. Preto diabol pokúša kňazov, aby sa nemodlili, nekázali a ani nežehnali. Prosím Vás, modlite sa za kňazov, za všetkých kňazov. Nebojte sa ísť za nimi a pýtajte si od nich požehnanie. Buďte im oporou vo vašich farnostiach, to znamená, aby ste im podľa vašich možností a schopností pomáhali v ich pastoračných aktivitách. Podržali ich, keď to najviac potrebujú, a však v rámci poslušnosti a úcty.

Najväčšou charizmou a darom je láska. Ak by som lásky nemal, ničím by som nebol, hovorí apoštol Pavol. Každý deň prijímajme kňazské požehnanie s úctou a bázňou a vzývajme Ducha Svätého, aby napĺňal naše srdcia láskou a niesli sme v živote Jeho plody.

Ako sa starať o požehnané predmety

Táto otázka je pre mnohých problematická. Zaujímavá poznámka je uvedená v Enchiridione odpustkov, ktorý pre ich získanie uvádza, že požehnaný predmet určený na náboženské účely sa má používať zbožne, nábožne. A keď už neslúžia svojmu účelu, ako ich zlikvidovať, napríklad adventný veniec či požehnanú vodu? Ak už neslúžia tomu, na čo boli určené, treba ich zničiť tak, aby nedošlo k ich zneucteniu. Ak sa dajú spáliť, treba ich spáliť, ak nie, tak uložiť do požehnanej zeme, napríklad na cintorín. Požehnanú alebo krstnú vodu vyliať na miesto, po ktorom sa nechodí.

Štefan Fábry s relikviou sv. Štefana v Kostole sv. Štefana v Žiline.

Kto môže udeľovať požehnanie

Keďže požehnania (sväteniny) sú úradným pôsobením cirkvi, cirkev má právo rozhodovať aj o ich vysluhovateľovi. Katechizmus Katolíckej cirkvi hovorí, že sväteniny pochádzajú z krstného kňazstva. Teda každý pokrstený je povolaný, aby bol požehnaním a aby požehnával. Preto laici môžu udeľovať niektoré požehnania. Ak nie je prítomný klerik, môžu akolyti, lektori a iní laici na základe krstného kňazstva a s poverením ordinára predsedať tým sláveniam, ktoré sú zostavené pre nich a ktoré výslovne dovoľujú príslušné smernice.

Používanie devocionálií je však spojené s možnosťou získať odpustky. A tu treba rozlišovať. Ak niekto predmet požehnaný pápežom alebo biskupom nábožne používa v deň slávnosti svätých Petra a Pavla, môže získať úplné odpustky.

Niekedy môžeme v kostoloch vidieť, že keď kňaz napríklad požehnáva vodu, veriaci sa pri tom prežehnajú. Má to tak byť? Takéto konanie by som nepovažoval za chybu, ale videl by som tu istú analógiu. Pri vyslovovaní mena Najsvätejšej Trojice, mena Ježiša Krista, Panny Márie alebo svätca, na ktorého počesť sa slávi omša, robíme pri liturgii úklon hlavy. Niektorí veriaci sa spontánne prežehnajú, keď kňaz požehnáva vodu alebo iné predmety a robí znak kríža.

Všetky tieto celky, ich časti, vykonávajú sa (okrem príhovorov, kázní ap.) spevným, 1. j. liturgickým spôsobom. Služby Božie ako celok sú vlastne „spevným celkom“: spieva, t. j. liturguje kňaz, spieva, liturgicky-spevne odpovedá zbor.

Niektorí svätci a ich príhovory:

„Podľa pastoračných rozhodnutí biskupov sväteniny môžu zodpovedať aj potrebám, kultúre a dejinám kresťanského ľudu istého kraja alebo obdobia,“ píše sa v Katechizme. Znamená to, že počet svätenín na rozdiel od nemenných siedmich sviatostí nie je pevne stanovený. „Apoštolský stolec môže ustanoviť nové sväteniny alebo niektoré z nich zrušiť alebo zmeniť,“ uvádza sa v Kódexe.

Exhortácia Pia X. pre klérus pri príležitosti svojho zlatého kňazského jubilea (4. Biskupský úrad Banská Bystrica, 1996 LEKTOROVALI: P. Róbert Bezák, C.Ss.R.; P. I. ÚVOD 1. Hlboko som si vpísal do mysle a spasiteľnou bázňou ma napĺňajú slová apoštola Pavla, ktorý s celou svojou autoritou píše Hebrejom o povinnosti poslúchať predstavených. I keď sa toto tvrdenie vo všeobecnosti vzťahuje na všetkých tých, čo patria k hierarchii, dotýka sa hlavne mňa, ktorého Boh, hoci som nesúci na takýto úrad, ustanovil na najvyšší stupeň autority v Cirkvi. Dobre viem, akým úsilím odpovedali na moju výzvu a akú horlivosť a aktivitu preukázali vo výchove kléru k čnosti. 2. Musím však, žiaľ, s ľútosťou poznamenať, že sú iní, a to v najrôznejších oblastiach, ktorých život nie je taký, aby kresťanský ľud mohol na nich hľadieť s obdivom ako do zrkadla, z ktorého si môžu brať vzor na nasledovanie. Takýmto členom kléru chcem týmto listom otvoriť svoje srdce. 3. Nepoviem nič nového - nič, čo by ste už neboli počuli. Poviem však to, na čo je každý povinný pamätať, a Pán mi dáva nádej, že môj hlas prinesie ovocie. Moje jediné želanie je toto: "Obnovovať sa duchovne premenou zmýšľania, obliecť si nového človeka, ktorý je stvorený podľa Boha v spravodlivosti a pravej svätosti"3. 4. Chcem napokon poznamenať, že touto exhortáciou nesledujem jednoducho len vaše dobro, ale aj všeobecný osoh veriacich, lebo jedno od druhého nemožno oddeliť. Kňaz nemôže byť dobrý alebo zlý sám osebe, ale príklad jeho života nesie v sebe dôsledky pre život celého ľudu. II. 5. Kto je vyznačený kňazstvom, nevlastní ho len pre seba, ale aj pre druhých. Kňaz je teda svetlo sveta a soľ zeme. Akým spôsobom? Predovšetkým vo vyučovaní kresťanskej pravdy. Je však zrejmé, že tento učiteľský úrad neprinesie úžitok, ak kňaz to, čo bude učiť slovom, nepotvrdí príkladom svojho života. V takom prípade ten, čo ho počúva, odpovie mu síce nezdvorilo, ale nie nespravodlivo: "Vyznávajú, že poznajú Boha, ale skutkami to popierajú"7 a nebude prijímať náuku kňaza, ani sa nenechá zaujať jej svetlom. Bez svätosti nemôže byť kňaz ani soľou zeme. To, čo je skazené, nemôže dať neskazenosť. A tak, kde chýba svätosť, nemôže byť iné ako skazenosť. 6. Ešte zrejmejšie to vyplynie zo skutočnosti, že kňazský úrad vykonávame nie v svojom mene, ale v mene Ježiša Krista. "Nech nás každý pokladá - hovorí sv. Pavol - za Kristových služobníkov a správcov Božích tajomstiev"10, "sme ... Práve preto nás Ježiš nezahrnul medzi sluhov, ale medzi svojich priateľov: "Už vás nenazývam sluhami... nazval som vás priateľmi, pretože som vám oznámil všetko, čo som počul od svojho Otca... Našou úlohou je teda predstavovať samého Ježiša Krista v jeho osobe a spĺňať prijaté poslanie tak, že budeme uskutočňovať ním zamýšľaný cieľ. Nadovšetko sme však povinní ako služobníci Ježiša Krista vo vznešenej obeti, ktorá sa neustále obnovuje pre život sveta, mať takú vnútornú dispozíciu, akú mal On vtedy, keď na oltári kríža ponúkol Bohu seba samého ako nepoškvrnenú hostiu. Ak v dávnych dobách, keď ešte jestvoval len tieň a obraz pravej obety, vyžadovala sa od kňazov veľká svätosť, aká sa vyžaduje od nás dnes, keď obeťou je sám Kristus! :Ten, kto má účasť na tejto obeti, nemal by snáď byť čistejší ako ktokoľvek iný? Sv. Karol Boromejský veľmi správne trval na tejto veci, keď vo svojich prejavoch ku kléru hovoril: "Keby sme, najdrahší bratia, pozorne zvažovali, aké neoceniteľné dary vložil Boh do našich rúk, ťahalo by nás to vynaložiť úsilie žiť tak, ako je to hodné kléru. Niet ničoho, čo by Pán nebol vložil do mojich rúk, keď tam vložil svojho jednorodeného Syna, večného ako On a vo všetkom mu rovného! Vložil mi do rúk všetky svoje poklady, sviatosti a milosti. Vložil mi do rúk duše, ktoré sú mu nadovšetko drahé - veď ich miloval viac ako seba samého a vykúpil ich vlastnou krvou. Vložil mi do rúk nebo, ktoré môžem iným otvoriť alebo zavrieť... 7. Cirkev prejavuje tú najživšiu starostlivosť o svätosť svojich kňazov. Na prvom mieste pomocou seminárov. Potom sú tu svätenia, ku ktorým Cirkev postupne napomáha vhodnými medziobdobiami. Pri takýchto príležitostiach nechýbajú svätencom jej materské povzbudenia k svätosti. Veľmi závažné sú aj slová adresované kandidátom subdiakonátu. "Musíte znovu a znovu premýšľať nad tým, aké bremeno berie dnes na seba vaša spontánna vôľa... Keď ste raz prijali túto vysviacku, už nemôžete cúvnuť z tohto svojho predsavzatia, ale musíte navždy slúžiť Bohu a s jeho pomocou zachovávať čistotu." A napokon: "Ak ste doteraz boli v Cirkvi ťažkopádni, odteraz musíte byť príčinliví; ak ste driemali, musíte bdieť; ak ste boli nečestní, teraz musíte byť čistí... Za budúcich diakonov sa Cirkev ústami biskupa modlí takto: "Nech oplývajú príkladom každej čnosti, autoritou spojeno...

Dôležité je si uvedomiť, že vždy keď nekonáme dobro, ktoré môžeme konať, keď neslúžime blížnym, hoci sme im mohli slúžiť, keď nepomáhame hoci sme mohli pomôcť nenapĺňame Boží zákon a prehrešujeme sa voči blížnym nenaplnením zákona lásky. Ktosi raz povedal, že vo večnosti nebudeme súdení len za zlo, ktoré sme spáchali ale aj za nekonanie dobra.

tags: #ako #odpovedat #knazovi #na #pozehnanie